Nebeský Jeruzalem, alebo kráľovstvo Astraie? (5)

JÁN ŠAFIN


A tak od prvých dní svojej existencie Spojené štáty americké riadili slobodomurári. Dôkazom toho je údajne tiež fakt, že vo všetkých lóžach USA visia obrazy otcov-zakladateľov oblečených do masonských odevov, obzvlášť portrét prvého prezidenta Georga Washingtona, ktorý je na ňom vyobrazený v plných masonských regáliách najvyššieho stupňa zasvätenia.

 

Počiatky slobodomurárstva v Spojených štátoch amerických

Nie je to tak dávno, čo vysokopostavený americký slobodomurár (33. stupeň zasvätenia) Henry Clausen otvorene vyhlásil, že to boli práve slobodomurári, ktorí sformovali americký národ.1 Veď prvým ministrom (sekretárom) zahraničných vecí USA sa stal Robert Levingston, veľmajster masonskej lóže štátu New York.2 Dvaja iní vysokopostavení slobodomurári - Robert Morris a Alexander Hamilton - zase položili pevné základy americkému finančnému systému. Morris, ktorého osobne do masonskej lóže prijal G. Washington, bol vymenovaný za prvého ministra (superintendenta) financií v dejinách USA. Roku 1782 vznikla z iniciatívy Washingtona a Morrisa prvá štátna banka USA, ktorej hlavnými akcionármi boli Franklin, Jefferson, Hamilton, Monroe a Jey.3 Prvým najvyšším sudcom Spojených štátov sa stal John Marshall (tento post zastával až do svojej smrti r. 1835). A takto by sme mohli pokračovať ďalej. Clausen jednoducho vychádza z faktov.

Celé sa to začalo príchodom anglických osadníkov do severoamerických osád počas 17. storočia. Okrem iných boli medzi nimi aj puritáni, tzv. otcovia-pútnici (Pilgrim Fathers), ktorí odmietali žiť v anglikánskom Anglicku za vlády Jakuba I. a v roku 1620 priplávali do Massachusetts. Neskôr ich nasledovali mennoniti, amishovia, moravania, baptisti a hlavne kvakeri, ktorí vďaka Williamovi Pennovi, bohatému anglickému džentlmenovi konvertujúcemu roku 1667 na kvakerstvo, získali rozsiahle územia v Novom svete4, kde Penn pozýval nových osadníkov. Mnohí z nich boli náboženskými blúznivcami, duchovnými tulákmi a religióznymi odštiepencami z Britských ostrovov i Európy hľadajúci stratený raj.

„Puritáni," hovorí Jasper Ridley, „sa usadili neďaleko Bostonu. No miestni presbyteriáni sa správali rovnako neznášanlivo ako protestanti v Škótsku a Írsku. Prenasledovali radikálnejšie protestantské frakcie, podobne ako presbyteriáni v Anglicku Cromwellových Nezávislých (Independents). Nezávislí opustili Massachusetts a zamierili k ostrovu Rhode Island. Massachusetts zostalo netolerantným presbyteriánskym štátom.

Miestni veriaci zašli dokonca ešte ďalej než iné utláčajúce režimy a zaviedli trest smrti pre kvakerov. Šesť z nich skutočne obesili. Roku 1692 upálili v Saleme5 niekoľko nevinných žien krivo obžalovaných z čarodejníctva. (...) Je veľmi pravdepodobné, že niektorí z týchto anglických emigrantov boli slobodomurármi a že vo svojej novej domovine založili tunajšie slobodomurárske lóže, hoci priame dôkazy pre takéto tvrdenie nemáme."6 Tu niekde, medzi onými religióznymi hľadačmi treba pátrať po prvých slobodomurároch na americkej pôde.

Isté je, že existuje minimálne päť nepotvrdených legiend, v ktorých sa uvádzajú roky 1606, 1658, 1670, 1715 a 1720 ako počiatky slobodomurárstva na severoamerickom kontinente. Nájdeme v nich zmienku o kameni s vysekaným dátumom 6. septembra 1606 a so symbolom pripomínajúcim kružidlo s uhlomerom odhaleným v doline Annapolis (Nové Škótsko) v roku 1827. Spomína sa v nich aj pätnásť židovských rodín, ktoré sa prisťahovali z Holandska a usídlili sa v New Porte v štáte Rhod Island, či Mordechaj Campannel, a iní členovia skupiny, ktorí o sebe tvrdili, že sú slobodomurármi. Apostolit Elliot, ako hovoria legendy, poslal schránku so slobodomurárskymi emblémami z Anglicka do Charlestonu v Južnej Karolíne roku 1670.

V legendách sa tiež hovorí o liste z roku 1715 autora Johna Moora, kráľovského vyberača daní, ktorý do Nového sveta prišiel roku 1680 z Anglicka. V liste sa okrem iného píše, že zima bola dlhá a nudná, až na niekoľko večerov, ktoré Moor počas sviatkov strávil medzi svojimi masonskými bratmi. Zhovárali sa o slobodomurárskej lóži schádzajúcej sa roku 1720 v kaplnke King´s Chaple v štáte Massachusetts.7

Isté je, že v severoamerických kolóniách Anglicka sa slobodomurárstvo objavilo hneď po prvých úspechoch medzi poprednými obyvateľmi európskych metropol, hlavne Londýna, a to v prvej polovici 18. storočia. Anglická Veľká lóža čoskoro po roku 1717 „vyviezla" slobodomurárstvo do Severnej Ameriky (podobne ako i na európsky kontinent). Benjamin Franklin (1706 - 1790), vydávajúc vo svojich Pensylvánskych novinách správy o zhromaždeniach londýnskych slobodomurárov, sa teda v roku 1730 už mohol odvolávať na existenciu „mnohých masonských lóží" v tamojšej kolónii (t. j. Pensylvánii) a na „veľký záujem, ktorý o ne prejavovala verejnosť".8

 Krátko predtým, stále však v tom istom roku, sa v Amerike objavil aj prvý provinciálny veľmajster, syn guvernéra New Jersey Daniela Coxa žijúceho v Anglicku. Keď sa osadníci v anglických kolóniách dopočuli, že slobodomurárstvo sa v najvyšších anglických kruhoch stáva veľmi módnou záležitosťou, zatúžili Angličanov nasledovať a založiť si slobodomurárske lóže na svojej strane Atlantiku. Už pred rokom 1730 vznikli lóže v Bostone a vo Filadelfii.9 Prvé štyri lóže v kolóniách boli: Taverna Tana vo Filadelfii (Pensylvánia), Prvá lóža v Bostone (Massachusetts), Šalamún v Savanah (Georgia) a Šalamún v Charlestone, ktoré postupne začali pracovať v rozmedzí rokov 1730 až 1735.

Prvou americkou lóžou založenou náležitým spôsobom bola Lóža sv. Jána v Bostone, ktorá vznikla 30. júla 1733, hoci existujú správy aj o pôsobení lóží v Pensylvánii, Massachusetts a iných štátoch i predtým. Avšak oficiálnym dátumom je práve tento. Prvým slobodomurárom s „trvalým pobytom" v Amerike bol John Skin z lóže Aberdeen v Škótsku, ktorý prišiel do Novej zeme roku 1682 a usadil sa v Berlingtone, v štáte New Jersey, kde sa stal dokonca viceguvernérom. A prvým slobodomurárom, ktorý sa už narodil na americkej pôde, bol Jonathan Belcher, guvernér štátu Massachusetts a New Jersey, zasvätený do bratstva v roku 1704 počas svojho pobytu v Anglicku.

Z veľkých lóží USA je za najstaršiu pokladaná Veľká lóža starých slobodných a prijatých kamenárov Massachusetts, hoci ani to nie je úplne nesporné. Súčasná Veľká lóža Massachusetts totiž vznikla roku 1792, zatiaľ čo skutočne prvú veľkú lóžu založili vo Virgínii už v roku 1778 a od tých čias existuje v nezmenenej podobe. Nezávislé lóže boli potom v USA organizované po revolučnej vojne, konkrétne prvých trinásť veľkých lóží vzniklo medzi rokmi 1778 - 1796. Rituálu „starých" je až dodnes verná Veľká lóža Pensylvánie.

 

Slobodomurári a americká revolúcia

Počiatky etablovania a formovania sa slobodomurárstva na severoamerickom kontinente sú komplikované najmä ich vzťahom k americkej revolúcii a ku vzniku USA. Vzťah koloniálnych lóží k americkej revolúcii nebol totiž úplne identický. Členovia lóží „starých" častejšie držali stranu kolonistom, zatiaľ čo členovia lóží „súčasných" neustále demonštrovali svoju príslušnosť Korune (t. j. Británii).

 Šírenie slobodomurárskeho hnutia v Severnej Amerike vtedy napomáhali aj vojenské lóže. Vďaka pohyblivým vojenským jednotkám a ich lóžam, ale taktiež vďaka početným britským plukom umiestneným na severoamerickom pobreží Atlantiku - počínajúc štátom Nové Škótsko a Kanada a končiac Južnou Karolínou a Georgiou - počet lóží v amerických osadách rýchlo vzrastal. Členovia slobodomurárskych lóží sa veľmi aktívne zúčastňovali na americkej revolúcii. Bolo to dané už tým, že takmer celé veliteľské zloženie americkej armády od hlavného veliteľa až po najnižšieho dôstojníka patrilo ku slobodomurárskemu hnutiu. Slobodomurármi boli taktiež všetci poprední politici tých čias - James Otis, Samuel Adams, Joseph Warren, John Marshall a i., takisto ako väčšina národných predstaviteľov podpísaných pod Deklaráciou nezávislosti z roku 1776 a pod Zväzovou konštitúciou (Ústava) USA z roku 1787.

Avšak Ridley uvádza, že z celkového počtu päťdesiatich piatich signatárov Deklarácie nezávislosti iba deviati boli skutočnými masonmi a z oných tridsiatich deviatich, ktorí schválili Ústavu USA, bolo iba trinásť tých, čo sa neskôr stali slobodomurármi, z toho dvaja vstúpili do rádu až po roku 1787 a iba traja boli slobodomurármi ešte pred vypuknutím revolúcie roku 1775.10 No súčasní americkí slobodomurári s istou dávkou hrdosti pripomínajú, že v čase znamenitých udalostí s „bostonskou čajovou párty" umiestnenie Lóže sv. Andreja v Taverne U Zeleného draka zohrávalo úlohu „hniezda, v ktorom slobodomurári pripravovali patriotické sprisahania".11

Taktiež jeden z nedávnych najvýznamnejších masonov Ameriky Harold Van Buren Voorhis (1894 - 1983), muž, ktorý sa na vyše polstoročie svojho života oddal slobodomurárstvu,12 píše o Americkej revolúcii čosi úplne iné ako Jasper Ridley. Na otázku, akú úlohu zohrali slobodomurári pri spomínanom bostonskom pití čaju totiž odpovedal: „Väčšina účastníkov historického útoku boli masoni a plán samého útoku bol vypracovaný v masonskej lóži počas zasadania."13 A ďalší slobodomurársky historik, Talian M. Moramarko, dodáva, že „ešte aj dnes sa americké masonstvo hrdí svojimi otcami-zakladateľmi, pričom mnohí slobodomurári zdôrazňujú slobodomurársky obsah základných princípov Deklarácie z roku 1776".14

 

Benjamin Franklin

Je nesporné, že prvou veľmi významnou postavou severoamerického slobodomurárstva nebol nik iný ako Benjamin Franklin. Práve jemu patrí najväčšia zásluha na rozšírení slobodomurárstva v koloniálnych časoch v Amerike. Taktiež sa mu pripisuje autorstvo prvého projektu vytvorenia USA ako štátu, a to ešte v roku 1748.15

Keď mal Benjamin osemnásť rokov, odplával do Londýna. V meste na Temži pristál presne na Štedrý deň roku 1724 a pobudol v ňom, hoci sa mu tam príliš nepáčilo, nasledujúcich osemnásť mesiacov. Dúfal však, že sa stretne so starnúcim sirom Isaacom Newtonom. Žiaľ, jeho nádeje sa nenaplnili, preto bol celkom rád, keď sa v júli 1726 vydal na spiatočnú cestu do Filadelfie.

Napriek pomerne dlhému pobytu v Londýne sa slobodomurárom stal až po svojom návrate do Filadelfie. Roku 1731 vstúpil do Lóže sv. Jána v krčme Tun Tavern na ulici Water Street. O tri roky sa stal majstrom a naďalej, ešte ako 28-ročný, pokračoval v tlačiarenskom remesle publikujúc Konštitúcie Jamesa Andersona (1669 - 1739)16 z roku 1723.

V tiráži tejto knihy sa uvádza: „Reprint B. Franklina v roku slobodomurárstva 5734." Mimochodom, výpočet slobodomurárskeho roka sa opieral o kalkuláciu teológa a arcibiskupa zo 17. storočia Jamesa Usshera, ktorý vyrátal, že Boh stvoril svet roku 4004 pred Kr. Slobodomurári však štyri roky vynechali a za počiatok sveta i slobodomurárskeho kalendára považovali rok 4000 pred Kr.

Franklin sa stal činorodým a nadšeným slobodomurárom a pre bratstvo plnil veľa úloh. Okrem iného sa v roku 1778 zúčastnil na ceremónii iniciovania Voltaira v Lóži Deviatich sestier v Paríži. Roku 1731 založil Filadelfskú verejnú knižnicu, následne nato Pensylvánsku univerzitu (1740) a Americkú filozofickú spoločnosť (1743). V roku 1749 sa stal veľmajstrom provinciálom Pensylvánie a právom o ňom hovoria, že pre americké masonstvo urobil toho viac než ktokoľvek iný. Svoje záujmy neobmedzoval iba na literatúru či umenie, ale rozšíril ich aj na vedu. Je známy svojimi prácami z oblasti elektriny: vypracoval unitárnu teóriu elektriny, skúmal atmosférickú elektrinu, roku 1751 vynašiel bleskozvod, napísal i vydal veľa kníh určených na rozšírenie všeobecného vzdelania a formuloval pracovnú teóriu ceny (hodnoty práce).

 

Británia, lóže a G. Washington

Veľká anglická lóža vykonávala kontrolu nad americkými lóžami skrze menovaného veľmajstra provinciála. Ten mohol - súc zaštítený autoritou Veľkej lóže v Londýne - vo svojej oblasti zakladať miestne lóže a robiť si nároky na ich poslušnosť. Prvým takýmto menovaním bolo ustanovenie veľmajstra pre štát New York, New Jersey a Pensylvániu 5. júna 1730. Britská vláda totiž dobre rozlišovala medzi lóžami, čo sú patriotické, a tými, ktoré sú verné Anglicku. V čase britskej okupácie Filadelfie (september 1777 - júl 1778) bola budova Lóže No. 2, ktorej členovia vynikali patriotizmom, zničená vojakmi, a všetok inventár, odevy, knihy boli skonfiškované, zatiaľ čo Lóže No. 3 a 4 sa naďalej mohli spokojne zhromažďovať, dokonca mnohých dôstojníkov britskej armády prijali medzi ich členov.

Avšak v novembri 1752 bol vo Fredericksburgu vo Virgínii prijatý medzi slobodomurárov človek veľmi rázneho charakteru, s ktorým sa neodmysliteľne spája vznik USA - Georg Washington (1732 - 1799). Muž, ktorý dal meno hlavnému mestu Spojených štátov, bol tak trochu Petrom Veľkým západného sveta. Okrem vysokej a robustnej postavy, pripomínajúcej ruského panovníka, mal i podobné všestranné záujmy. Zaoberal sa všetkým možným od geodézie až po velenie armády - hoci aj pod britským velením.

Pokiaľ ide o masonstvo, hovorí sa, že v mladosti ho nebral príliš vážne a podobne ako pre mnoho iných koloniálnych gentlemanov, predstavovalo aj pre neho iba akýsi spoločenský klub. Hodnosť 3. stupňa Washington dosiahol v roku 1753, teda ako 21-ročný, a odvtedy sa na práci fredericksburskej lóže zúčastnil iba dvakrát. Po americkej revolúcii bol iba raz v masonskej zástere. Stalo sa tak roku 1793, keď bol prítomný pri položení základného kameňa Kapitolu v novovybudovanom Washingtone D. C. To už bol ale Washington prezidentom Spojených štátov a slobodomurári ho považovali za muža, ktorý revolúciu uviedol do života.

Podľa miery toho, ako sa s úspechmi americkej armády Washington v očiach amerických patriotov stával centrálnou osobnosťou, priťahoval na seba pozornosť i amerických slobodomurárov. Od roku 1779 sa na banketoch stalo zvykom pripíjať na „generála Washingtona", mnohé lóže mu posielali pozdravné listy, zvolili si ho za svojho čestného člena, novovzniknuté lóže prijímali jeho meno. Keď 18. septembra 1793 položil základný kameň budovy Kapitol, mal na sebe masonskú zásteru, ktorú mu daroval francúzsky aristokrat Marie Joseph La Fayette. Murárska lyžica, ktorú pri tom použil, sa dodnes chráni v Lóži Alexandria-Washington No. 22.

Keď koncom roka 1799 Washington zomrel, bola jeho smrť dôvodom na zorganizovanie množstva masonských ceremónií. Prvého januára 1800 sa v sále zahalenej do čierneho okolo katafalku s Washingtonovými vojenskými erbmi odohralo smútočné zasadnutie francúzskej lóže. Avšak to sa už slobodomurárstvo stalo neodmysliteľnou súčasťou amerického politického aj duchovného života.

 

Slobodomurárstvo, formovanie USA a kabala

Rozhodujúcu úlohu vo formovaní základných štátnych dokumentov a ideológie USA mal zohrávať slobodomurársky rád Phi Beta Kappa nazvaný podľa začiatočných písmen gréckych slov znamenajúcich „filozofia nech bude sprievodcom či princípom života". Niektorí bádatelia tvrdia, že ide o pretransformovaný rád iluminátov. Isté je, že na americkom kontinente vznikol v tom istom roku, keď aj ilumináti v Bavorsku, t. j. roku 1776. Jeho založenie sa spája s osnovným autorom Deklarácie nezávislosti Thomasom Jeffersonom (1743 - 1826), neskorším viceprezidentom a tretím prezidentom USA.17 Istý bádateľ zaoberajúci sa touto lóžou ešte v 19. storočí poznamenal, že „táto sekrétna satanská organizácia predstavuje veľké nebezpečenstvo pre spoločnosť, jej občianske a religiózne inštitúty".18

Ideológiou iluminátov malo byť preniknuté vedomie a svetonázor i prvého amerického prezidenta G. Washingtona, ktorý sa v liste svojmu priateľovi pastorovi G. V. Snaiderovi priznával: „Vonkoncom nebolo mojím úmyslom pochybovať, že doktrína iluminátov a princípy jakobínov sa vraj nerozšírili v USA. Naopak, nikto nemôže byť väčšmi uspokojený týmto faktom ako ja."19

Federálne mesto, neskôr hlavné mesto USA Washington, podľa správ masonských historikov, projektovali a budovali slobodomurárski architekti, ktorých viedol učenec z Írska James Hoban, prvý majster masonskej Lóže No. 1, ktorého Washington roku 1792 osobne vymenoval za hlavného architekta.20 Hoban bol inak veriacim katolíkom, no pod jeho vedením skupina írskych katolíkov a škótskych presbyteriánov založila Federálnu lóžu No. 1 v dištrikte Kolumbia, pričom on sám bol jej prvým slovutným majstrom.

Pretože sa mesto budovalo prakticky na pustom mieste, architekti mali veľké možnosti. Pri príprave projektu využívali symboly a znaky slobodomurárskych rituálov. Hlavnými architektonickými dominantami budúceho hlavného mesta USA sa stali prezidentský palác (neskôr nazvaný Biely dom), ktorý budoval samotný brat Hoban, Masonic Temple (masonský chrám pôvodne plánovaný ako znovuvybudovaný Šalamúnov chrám), George Washington Masonic National Memorial a Thomas Jefferson Memorial.

Pokiaľ sa pozornejšie zahľadíte na plán Washingtonu, jasne v ňom dešifrujete symboly slobodomurárskej symboliky.21 Od Bieleho domu a Pamätníka smerujú čiary pretínajúce sa pri masonskom chráme vytvárajúc symbol kružidla. Z vtáčej perspektívy sú dobre viditeľné kľúčové znaky slobodomurárov: uholníky, kružidlá, čiary, pentagramy. Na vrchnej časti Bieleho domu Hoban ustanovil päť pentagramov vyjadrujúcich symbol slobodomurárskej moci.

Pokiaľ spomíname symboliku slobodomurárov, všetko nasvedčuje tomu, že je pravdivé tvrdenie o oveľa väčšom význame, aký americkí slobodomurári prikladali symbolike pochádzajúcej z kabaly, než to bolo v prípade ich západoeurópskych bratov. Sotva nájdeme väčšiu autoritu v tejto oblasti, ako bol Albert Pike (1809 - 1901), ktorý prakticky úplne prepracoval Starý a všeobecne prijatý škótsky rituál stanovujúc mu dnešnú formu. Jeho slová hovoria za všetko: „Biblia je neoddeliteľným atribútom kresťanskej lóže iba preto, lebo je posvätnou knihou kresťanov. Na oltári v židovskej lóži leží Talmud, v moslimskej Korán. Kniha Posvätného zákona, trojuholník a kružidlo sú symbolmi Veľkého Svetla, ktoré presvecuje masonov v živote a práci."22

Niet nijakých pochybnosti, že Pike považoval kabalu za hlavný prameň masonskej vierouky. Podľa jeho vlastných slov „masonstvo - to je hľadanie Svetla. Ako vidíte, tieto hľadania nás privádzajú priamo ku kabale"23. A Jim Shaw, bývalý mason 33. stupňa škótskeho obradu, ktorý neskôr konvertoval na kresťanstvo, napísal: „Napriek veľmi rozšírenému presvedčeniu sa masonstvo nezakladá na Biblii. V skutočnosti je budované na stredovekom súhrne magických a mystických textov známom pod názvom kabala,"24 či - ako uvádza Masonská encyklopédia Coila (Coil's Masonic Encyclopedia) - v kabale „sú vysvetľované mystické vieroučné pravidlá židov. Tiež sú v nej zahrnuté elementy babylonskej mytológie a zoroastrijskej teológie".

 

Slobodomurárska symbolika a dolár

Slobodomurársku symboliku môžeme nájsť na mnohých štátnych dokumentoch USA, no predovšetkým na peniazoch.25 Ako príklad si zoberme jednodolárovú bankovku. Na jej ľavej strane je zobrazená useknutá pyramída, nad ktorou dominuje trojuholníkové oko Veľkého Architekta Vesmíru. Pretože, podľa niektorých bádateľov, je pre slobodomurárov Veľký Architekt Vesmíru okultným objektom uctievania, vedľa pyramídy nachádzame nápis Veríme v boha (In God We Trust).

Samotná pyramída sa skladá z trinástich vrstiev či poschodí, každá tehla symbolizuje miesto každého človeka a národa vo vzťahu k vrcholu. Symbol vládnuceho vrcholu - trojuholníkové oko Veľkého Architekta - je korunovaný latinským nápisom z trinástich písmen, akoby potvrdzujúc právo „vyvoleného" národa na svetovládu.

 Symbolika čísla trinásť predstavuje v okultných rituáloch jeden zo znakov satana a je prítomná na mnohých kresbách na jednodolárovej bankovke. Oficiálne označuje počet zakladajúcich štátov, z ktorých vznikli Spojené štáty americké. Sú však aj takí, ktorí tvrdia, že okrem okultného významu ide o historický zmysel a že toto číslo označuje symbol židovského národa skladajúceho sa z trinástich častí: 12 kmeňov izraelských a 13. kmeňa primknutého k Izraelu, ktorý za svoju vieru prijal judaizmus - Chazarov (údajne ich podľa istých výpočtov malo byť viac ako pôvodného židovského obyvateľstva), respektíve „duchovných Židov" - slobodomurárov. Pod symbolickou pyramídou sú uvedené slová Novus Ordo in Seclorum (Nový svetový poriadok na veky).

V pravej časti bankovky je zobrazený orol nesúci štít s 13 stuhami držiaci v pravej labe agátovú vetvičku s trinástimi lístkami a 13 púčikmi. Agát v slobodomurárskej symbolike predstavuje posvätný strom múdrosti a poznania.26 Symbolizuje slobodomurárske „osvietenie"; pre tých, ktorí sa nechcú pripojiť k tomuto „osvieteniu", nesie orol v ľavej labe trinásť striel hroziacich každej z trinástich vrstiev podrobeného ľudstva.

Samotný zmysel nového svetového poriadku by mal potom spočívať v tom, čo vysvetľuje latinský nápis na stuhe v orlovom zobáku skladajúci sa taktiež z trinástich písmen a znamenajúci „z mnohosti jediné" - z množstva národov urobiť jediné človečenstvo. Nad orlom sa vznáša šesťcípová hviezda Dávida (znak judaizmu a Izraela) zložená z trinástich masonských päťcípových hviezd. V danom prípade údajne presne reflektuje 13 kmeňov Izraela, resp. trinásť zakladajúcich štátov USA.

Ďalším významným faktom zviazaným so slobodomurárstvom v USA a jeho dejinami je symbol Bafometa. V kabalistickej knihe Arkány Veľkého tarotu je Bafomet, inak známy z mnohých nákresov a legendy, podľa ktorej mal patriť templárom, zobrazený ako kozol (cap) so ženskou hruďou, prekríženými kopytami, sediaci na zemeguli. Na Bafometovej pere je pentagram. Táto modla bola údajne pri zničení templárskeho rádu začiatkom 14. storočia zachránená a z Francúzska ju previezli do Škótska. Nuž a zo Škótska sa po niekoľkých storočiach mala ocitnúť v USA.

Iná verzia hovorí, že socha Bafometa bola v USA iba zhotovená podľa pôvodného vzoru, a to v tzv. Najvyššej svetovej rade založenej 31. mája 1801 Isaacom Longom v meste Charleston. To bol asi hlavný dôvod pre tvrdenie mnohých historikov skúmajúcich dejiny slobodomurárstva v USA, že tu, v Charlestone, sa v prvej polovici 19. storočia, a možno aj o čosi neskôr, nachádzalo svetové mystické centrum svetového masonstva. Apropo, roku 1875 bola lóža z Charlestonu presťahovaná do Washingtonu, aby mala bližšie k vládnucim kruhom. Dnes ju nenazývajú inak ako Veľkou materinskou lóžou sveta.

 

Ďalší vývoj a kritika

V Amerike, podobne ako v Anglicku, slobodomurárstvo priťahovalo dve rozdielne skupiny ľudí - hĺbavých intelektuálov a vzdelaných pánov, čo sa domnievali, že slobodomurárska lóža je užitočným a prijateľným spoločenským zhromaždením. Napríklad B. Franklin so svojimi názormi na slobodu vyznania a náboženskú znášanlivosť patril do tej prvej skupiny. V jeho prípade šlo skôr o deizmus, ku ktorému mal oveľa bližšie než ktorýkoľvek z vodcov Veľkej anglickej lóže v dvadsiatych a tridsiatych rokoch 18. storočia.

Napriek tomu, či skôr práve preto, malo slobodomurárstvo svojich kritikov tak v Amerike, ako i v Británii. Jedným sa nepáčil ich tolerantný deizmus a relativizovanie náboženstiev, konkrétne najmä kresťanstva, iní sa zasa vysmievali z ich rituálov a ceremónií. Ďalším boli podozrivé prílišné záhadnosti a sekrétnosti spájané so slobodomurárskym hnutím.

Tomu napomáhal aj americký systém masonských povinností pozostávajúci z piatich štatútov. Sú to: Starobylé umenie (symbolické masonstvo), Kráľovská Arka (kapitulárne masonstvo), Rada (tajné masonstvo), Rytieri Chrámu (rytierske masonstvo) a Škótska ústava. Najvyššia rada sveta neustále vyberala akýchsi čiernych či temných antipápežov, medzi ktorými obzvlášť vynikal už spomínaný Albert Pike. Ten v roku 1871 vydal publikáciu Morálka a dogma, ktorá medzi slobodomurármi dostala prívlastok akejsi „masonskej Biblie".

Najvyššia rada sveta bola bezprostredne spojená s príbuznou organizáciou - „lágrom" rytierov-templárov, ktorý vznikol v roku 1805. Roku 1850 sa objavil slobodomurársky rád Hviezda Orientu a blízko k nim mal aj Staroarabský rád tajného chrámu, údajne obrodzujúci tradície mystických zabijakov - asasínov. V roku 1832 vznikla ďalšia spoločnosť, ktorú treba spomenúť, nazvaná Lebka a Kosti. Jej alma mater bola Yallská univerzita a zakladateľom bol William Russell, mladý okultista, ktorý prijal masonskú iniciáciu v Nemecku, údajne u iluminátov. Od roku 1856 až po súčasnosť sa členovia tejto spoločnosti, vnímanej ako akási elitná sekta, do ktorej patrili mnohí poprední predstavitelia USA, vrátane prezidentov, každú nedeľu zhromažďujú v budove nazývanej Mauzóleum nachádzajúcej sa na teritóriu univerzitného mestečka New Heaven, aby vykonávali svoje rituály, napríklad ležanie v hrobe s lebkou a kosťami.

Bolo prirodzené, že záhady slobodomurárstva nedávali spávať zvedavcom neraz presvedčeným o tom, že slobodomurárstvo nie je až také nevinné a naivné, ako sa daktorí jeho predstavitelia snažia prezentovať. Prvou religióznou opozíciou voči masonstvu v USA bol pravdepodobne Konvent baptistických cirkví, ktorý sa konal v Miltone (oblasť Saratogy) v štáte New York 12. až 13. septembra 1827.

No už predtým došlo k jednému nešťastnému škandálu - úmrtiu Daniela Reesa, mladého učňa miestneho lekárnika Evana Jonesa. Veľa ľudí vinu za túto nešťastnú udalosť prisudzovalo slobodomurárom a ich obradom. Franklin Jonesovo správanie ostro odsúdil, dokonca poprel, že by lekárnik Jones bol slobodomurárom a aj vďaka nemu sa celá táto záležitosť prevalila a slobodomurári po roku 1740 vo Filadelfii opäť zaujali svoje pevné miesto. Ani „zrada" známeho revolučného generála-masona Benedicta Arnolda z lóže Híram No. 1 v štáte Connecticut na veci nič nezmenila.

Rast a rozvoj amerického masonstva boli rázne pribrzdené až na konci dvadsiatych rokov 19. storočia, a to predovšetkým prípadom Morgan a s ním súvisiacim výbuchom antimasonského hnutia, ktoré našlo vhodnú pôdu vo vtedajších politických podmienkach. Dve strany viedli vtedy boj v štáte New York. Na ich čele stáli kandidáti na post guvernéra: De Witt Clinton, horlivý stúpenec budúceho prezidenta republiky Johnsona, a William Rochester, stúpenec jeho hlavného konkurenta Johna Quincy Adamsa.

Práve pred guvernérskymi voľbami roku 1826 sa v jednom zo západných grófstiev New Yorku stala udalosť, ktorá rozdelila všetko miestne obyvateľstvo - bez stopy zmizol istý William Morgan, vykúpený svojimi priateľmi z väzenia pre dlžníkov v mestečku Canandaigua. Pretože sa dostal do sporu s miestnymi slobodomurármi a chystal sa publikovať v tlači ich heslá a tajomstvá, okamžite vznikol predpoklad, že ho práve oni zavraždili. Vznikali dobrovoľné „úrady vyšetrovania", povstala agitácia v tlači a vznikol formálny proces proti skupine miestnych masonov.

Vyšetrovanie skonštatovalo, že osoby oslobodiace Morgana z väzenia boli skutočne členmi slobodomurárskej lóže a že ho zaviezli k niagarskej pevnosti, kde istý čas žil schovaný v prázdnej sýpke. No ďalšie údaje sa rôznili: obviňovaní tvrdili, že skryli Morgana a potom ho tajne s jeho súhlasom prepravili do Kanady, pretože nechcel ďalej pracovať so spoluvydávateľmi Ilustrácií masonstva (tak sa nazývala Morganova pripravovaná publikácia). Svedkovia obvinenia však tvrdili, že Morgana násilne uniesli a že zahynul v Niagare, kde ho spútaného v reťaziach hodili do vody. Morganovo telo hľadali na dne Niagary a Ontárijského jazera celé leto, no hľadanie neprinieslo žiaden výsledok - vraždu Morgana sa preto nepodarilo dokázať. Napriek tomu boli v januári 1827 obvinení poslaní do väzenia „kvôli násilnému držaniu človeka pod zámkom a za tajné odvezenie za hranicu".

Spoločenské znepokojenie ani potom neutíchlo. Agitácia proti masonom naďalej rástla a naberala politický charakter, pretože Clintonovi protivníci sa tento prípad usilovali využiť na stranícke účely. V novinových článkoch, pamfletoch, verejných rečiach tvrdili, že vražda (lebo stále tvrdili, že šlo o vraždu) nie je dielom miestnych masonov, ale celej slobodomurárskej organizácie a že jeho hlavným inšpirátorom nebol nik iný ako sám guvernér Clinton - veľmajster Newyorskej veľkej lóže a člen Hlavnej kapituly najvyšších masonských stupňov. Objavovali sa hlúpe až obludné reči o masonských obradoch, kliatbach a zločinoch, tým ľahšie brané vážne, že do tých čias väčšina provinčného obyvateľstva nič o slobodomurároch nepočula, nevedela a vôbec sa o nich nezaujímala.

V októbri nasledujúceho roka sa v jazere Ontário, 40 míľ od predpokladaného miesta vraždy, našlo aj „Morganovo" telo. Pretože sa ale ukázalo, že patrí istému Kanaďanovi Timotheovi Moonroovi, ktorý sa utopil počas silnej búrky, tak ho dali pochovať a ďalej vec neprešetrovali. Avšak takéto rozhodnutie vyvolalo nové rozhorčenie a agitácia proti sudcom a expertom, údajne podplateným, dosiahla to, že telo utopenca bolo exhumované a až kategorické vyhlásenie vdovy po T. Moonroovi identifikujúcej svojho manžela učinilo koniec ďalším špekuláciám.

Úspechy antimasonského pohybu v spoločnosti vyvolávali v slobodomurárskych radoch paniku. No pri všetkom svojom rozhodnom charaktere antimasonské hnutie dvadsiatych rokov 19. storočia rýchlo utíchlo nezanechajúc na samotnom americkom slobodomurárstve vážnejšie stopy. Panika čoskoro prešla. Dokonca aj v New Yorku, kde straty slobodomurárstva boli obzvlášť citeľné, sa bratia čoskoro zotavili z úderov a Veľká lóža New Yorku sa stala najvýznamnejšou medzi americkými lóžami, tak počtom jej podriadených súkromných lóží, ako i počtom členov a rozmermi teritórií. A už roku 1832 massachusettskí slobodomurári posväcovali v Bostone prvý masonský chrám. To už ale nastúpila nová epocha v dejinách amerického slobodomurárstva, ktoré v mnohom dodnes ovplyvňuje život, najmä religiózny, v Spojených štátoch amerických.

 

Mormóni a svedkovia Jehovovi

Stačí, keď si spomenieme na jednu z najznámejších a najvýraznejších čŕt Cirkvi Ježiša Krista svätých neskorších dní, a to na ich chrámy. Zakladateľ cirkvi Joseph Smith (1805 - 1844) bol členom Mount Moriah, lóže v Paltmeere v štáte New York. Hlavný prameň mormónskej vierouky - Kniha Mormon - obsahuje tajné svedectvá a učenie, ktoré je možné nájsť i v samotných masonských rituáloch. Ako slobodomurári, tak i mormóni pretendujú na to, že vládnu najstaršími rituálmi Šalamúnovho chrámu a tvrdia, že všetky iné náboženské zoskupenia a inštitúcie majú zdeformované, spotvorené a teda neautentické učenia.

Túto spojitosť dosvedčil tiež Reed Durham, bývalý prezident mormónskej historickej spoločnosti. Vo svojom prejave 20. apríla 1974 potvrdil spojenie medzi mormonizmom a masonstvom, ako aj šokujúce spojenie medzi históriou nájdenia zlatých dosiek J. Smithom a masonskou legendou o Henochovi. Nesporným faktom je aj to, že Smith mal prvé zjavenie o zlatých doskách po tom, ako jeho brat Hairoom bol zasvätený do tretieho stupňa masonstva. Treba tiež dodať, že V. V. Fells, Brigham Young, Herbert Kimball a iní mormónski vodcovia boli rovnako ako Smith slobodomurármi.

Po zasvätení Smitha a Rigdona do masonskej lóže sa slobodomurárstvo stalo medzi mormónmi natoľko populárne, že mormónsko-masonské lóže sa čoskoro stali neporovnateľne početnejšie než lóže nemormónske. Zakrátko počet členov masonskej lóže v Navu prevýšil počet všetkých členov masonských lóží v celom Illinoise.27 Pokiaľ by tento proces pokračoval, mormóni by sa zmocnili všetkých lóží štátu. Navyše, pod vedením svojho proroka mormóni začali postupne vnášať spočiatku neveľké zmeny do masonských rituálov: Smith sa rozhodol, že musí obnoviť „skutočné masonstvo" presne tak, ako podľa jeho presvedčenia obnovil pravé kresťanstvo. Masonské vedenie sa zľaklo, že Smithovi stúpenci, prevalcujúc lóže svojou početnosťou, vyzdvihnú svojho „proroka" na post veľkého magistra, a preto vylúčilo mormónov z organizácie. Zdôvodňujúc toto rozhodnutie, jeden z masonských historikov napísal: „Pokiaľ by lóži v Navu dovolili existovať ešte dva roky, každý mormón v grófstve Hencock by získal (masonské) zasvätenie."28

Mnohí autori - tak masoni ako i nemasoni - tvrdia a dokazujú, že viaceré mormónske rituály, gestá a odevy Smith rozpracúval s neustálym prihliadaním na rituál a symboliku slobodomurárov, až po priame prebranie pohybov tela, póz a podobne. Konštatácia takéhoto čiastočného plagiátu viedla, okrem iného, k tomu, že Veľká lóža štátu Utah už viac ako storočie trvá na neprípustnosti súčasného členstva v Cirkvi Ježiša Krista svätých neskorších dní a v miestnych lóžach. O tomto jednoznačne hovoria aj ústavy lóže z roku 1858.29

Ako tvrdí vo svojej knihe Mormónstvo a masonstvo E. Cecil McGavin, jeden z najautoritatívnejších mormónskych bádateľov, krátke, šesťtýždňové obdobie medzi vstupom „proroka" do lóže v Navu a jeho iniciovaním svojho okolia do nového rituálu dokazuje, že Smith by nestihol rozpracovať vlastné obrady za taký krátky čas, a teda že ich mal pripravené ešte predtým, než vstúpil do lóže. Navyše, ako tvrdí ďalej McGavin, v opačnom prípade by slobodomurári okamžite vybadali plagiát.

Čo je teda v skutočnosti mormonizmus? S kresťanstvom má skutočne len veľmi málo spoločné. Lepšie ho môžeme klasifikovať ako zmes kultu s okultizmom. Kultom je pre netradičné vieroučné presvedčenia a fanatickú oddanosť J. Smithovi; okultizmom pre pohanské, ezoterické religiózne učenia a tajomstvá či sviatosti, ktoré v sebe absorbuje. Isté však je, že vo svojej túžbe obnoviť pravdu sa mormonizmus stal syntézou kresťanstva a slobodomurárstva.

I rôzne rituály a ceremónie v mormónskom chráme poukazujú na spojenectvo s okultizmom. Spomeňme napríklad krst pre mŕtvych, tzv. nebeské manželstvo, omývanie, nosenie magickej bielizne s masonskými znakmi, sekrétne znaky a heslá, spevy, nosenie luciferovských záster (fartukov) z listov figového dreva a pod.

 Mormóni, slobodomurári, všemožní „svedkovia Boha", najrozmanitejšie varianty „obnoveného kresťanstva" atď. sú nebezpečné tým, že pracujú pod maskou pravého a obnoveného ezoterického kresťanstva. A nie je na tom nič udivujúce. Veď aj ich hlavný predchodca a vodca sa pokúšal brať na seba obraz anjela svetla, dokonca samotného Krista. Preto nás Písmo varuje, že i jeho sluhovia berú na seba podobu služobníkov pravdy. No ich koniec bude primeraný ich skutkom (2 Kor 11, 14-15).

Je známe, že aj Charles Taze Russell, zakladateľ súčasných svedkov Jehovových a prezident Spoločnosti Strážna veža, ako aj jeho nástupca John Rutherford boli slobodomurármi. Samotný Russell využíval masonské symboly ako kríž v korune, okrídlené slnko, vežu pevnosti a pyramídu.

Prvé zhromaždenia svedkov Jehovových v USA prebiehali v masonských chrámoch. Russell nielenže patril k jednej zo slobodomurárskych lóží, ale vo svojich chrámových rečiach robil paralely medzi masonmi a založeným kultom. Najvyššie vedenie v Brooklyne je taktiež uzavretou spoločnosťou. Zo všetkých existujúcich prekladov Biblie preložených z pôvodných jazykov jedine vydanie Watchtower Bible and Tract Society neguje, že Ježiš Kristus je Boh.

Opierajúc sa o Bibliu sa H. Passat vo svojej brožúre Krátka skica o masonoch vyjadril: „Masonstvo má mystickú, okultnú a špiritistickú napodobeninu (falzifikát). Vychádzajúc zo Svätého písma chcem vopred varovať všetkých nasledovateľov Ježiša Krista: Ak sa kresťan stáva masonom, stráca základ Slova Božieho a Ježiša Krista, svojho Hospodina, to jest opúšťa prameň živej vody vytesávajúc do seba ‚rozbité nádoby, ktoré nemôžu udržať vodu‘ (Jer 2, 13). Miestom nasledovateľa Ježiša Krista je Cirkev Božia a nie temnotou pokrytá tajná spoločnosť."

Stovky novoobjavených lžimesiášov sú slobodomurármi sponzorovaní s jediným cieľom: pripraviť svetovú verejnosť na prijatie novej relígie antikrista. Jedným z adeptov tohto hnutia je i Kórejčan rev. Son Mjong Mun, líder a zakladateľ Cirkvi zjednotenia. Veľký demagóg dokonale ovládajúci techniku vymývania mozgov svojich stúpencov, ktorých počet je podľa niektorých údajov vyše tri milióny. V základe eklektického Munovho učenia sa preplietajú dogmy kresťanstva, orientálnej filozofie, letničných a svedkov Jehovových. Táto zlovestná lžirelígia je preniknutá besovským duchom totalitarizmu.

Dnes v každom americkom štáte pôsobí jedna veľká lóža a obrovské množstvo malých. No aký je ich reálny vplyv na americkú, a teda aj svetovú politiku (vrátane religióznej), to sa dá len ťažko presne povedať. Isté je, vychádzajúc z historických skúseností, že aj naďalej má vo svete veľkej politiky svoje nezanedbateľné miesto.

 

Poznámky:

1 Clausen, H.: Masons who helped shape our nation. The supreme council 33 gradus..., Washington 1976, s. 9-14

2 Tamže

3 Tamže, s. 16

4 W. Penn v roku 1681 dostal od anglického kráľa Karola II. rozsiahly kus zeme v Novom svete, ktorý bol na kráľovo naliehanie pomenovaný podľa Pennovho otca - Pensylvánia (doslova Pennove lesy). - Tindall, G. B., Shi, D. E.: Dějiny Spojených států amerických. Praha 1994, s. 53

5 „Salemský prípad" je veľmi komplikovaný a rozsiahly, pričom mŕtvych je v ňom až príliš veľa. Mimochodom, jednou z upálených žien v Saleme bola aj istá Alice Cooperová, podľa ktorej si po jednej zo špiritistických seáns zmenil meno aj Vincent Damon Furnier požadujúci od zjaviaceho sa mu ducha slávu a peniaze. Duch si dal podmienku: oddáš mi svoje telo po smrti a zmeníš si meno na Alice Cooper. Furnier zvolal: O. K.! Za odmenu mu duch začal diktovať muziku približujúcu sa ku kakofónii. Tak Furnier, alias Alice Cooper, dosiahol úspech, ktorý ho v týchto dňoch priviedol taktiež na Slovensko. Alice Cooper ide do pekla - škandalózne známy album tohto duchovného chudáka - sa tak určite nevolá dvojzmyselne.

6 Hamill and Gilbert: World Freemasonry, s. 97. In.: Ridley, J.: Svobodní zednáři. Brno 2004, s. 95

7 Pozri Facts for freemasons. Compiled by Harold V. B. Voorhis. Revised and enlarged Edition. Macoy Publishing and Masonic Supply Co, Inc., Richmond, Virgínia 1993

8 Makarovová, N.: Tajnyje obščestva i sekty (Tajné spoločnosti a sekty). Moskva 1996, kap. 4., s. 85

9 Ridley, J.: Svobodní zednáři, c. d., s. 95

10 Tamže, s. 101

11 Dňa 16. decembra 1773 60 až 200 mužov (o počet sa doposiaľ vedú spory) prezlečených za „indiánov" vstúpilo na tri lode, ktoré kotvili v bostonskom prístavisku pri griffinskom stole. Násilím otvorili 340 debien s čajom a obsah vysypali do mora. Cena čaju sa pohybovala okolo 10 000 libier (300 000 libier podľa cien na rok 1999). „Indiáni" sa potom vrátili do krčmy a už ich nikto nikdy nevidel. Mnohí preto uverili, že to boli slobodomurári zo Svätoondrejskej lóže, ktorí sa stretli U Zeleného draka, kde so sebou vo vreciach nepriniesli slobodomurárske zástery, ale indiánske kostýmy.

12 Do lóže Mystického bratstva vstúpil ako 26-ročný 11. júna 1920, aby sa stal historikom, bádateľom, spisovateľom, oficierom i predsedom v 34 z celkového počtu 80 masonských organizácií, ktorých bol stálym členom. V roku 1950 bol povýšený do 33. stupňa Starobylého a prijatého škótskeho poriadku a o niečo neskôr sa stal najvyšším mágom Societas Rosicrutiana in Civitatibus Foederatis.

13 Facts for freemasons, c. d., otázka 19

14 Moramarko, M.: Masonstvo v prošlom i nastojaščem (Slobodomurárstvo v minulosti a súčasnosti). Moskva 1990, s. 166

15 Tamže, s. 105-106

16 Roku 1734; toto vydanie je známe ako Reedícia Franklina, z ktorého sa zachovalo sedemnásť exemplárov. Mimochodom, ide o jednu z najvzácnejších slobodomurárskych kníh v Severnej Amerike.

17 A ritual and illustrations of Freemasonry... and key to the Phi Beta Kappa. Londýn 1880, s. 249

18 Tamže

19 Listy George Washingtona, vyd. roku 1941

20 A ritual and illustrations of Freemasonry... and key to the Phi Beta Kappa, c. d., s. 19

21 Blevins, G.: 666. The Final warning. Beauty and Beast - ancient mystery code revealed. Votdministries 1990, s. 106-109

22 Berry, H. J.: Vo čto oni veriat? (V čo veria?)

23 Mimochodom, knižnica tohto Južana, no predovšetkým asi najznámejšieho amerického slobodomurára druhej polovice 19. storočia, bola počas vojny Severu proti Juhu zachránená dôstojníkom severnej armády, veľmajstrom Veľkej lóže Ijowi Bentonom pred zničením, keď nariadil vytvoriť okolo domu, kde sa nachádzala, ochranu.

24 Shaw, J., McKenney, T.: The Deadly Deception: Freemasonry Exposed... by One of Its Top Leaders. Lafayette, Los Angeles, Huntington House Inc., 1988

25 Kalaič, D.: O simvolike dollara. In: Literaturnaja Rossija, 8. 1. 1993

26 V mnohých krajinách, napríklad vo Francúzsku, vychádza slobodomurársky časopis, ktorý sa volá Akácia.

27 Apostle John A. Widtsoe: Evidences and Reconcilations. Salt Lake City 1963, Vol. 3, s. 358

28 Goodwin, S. H.: Mormonism and Masonry, s. 34. In.: History of Freemasonry in Illinois, s. 184

29 McGavin E. C.: Mormonism and Masonry. Bookcraft, Salt Lake City 1956