Krásny nový svet

COLIN GOLDNER


Oberto Airaudi (47), v Taliansku široko-ďaleko známy ako zázračný liečiteľ, zanechal pred vyše dvadsiatimi rokmi svoju prekvitajúcu prax v Turíne a presťahoval sa spolu so skupinkou rovnako zmýšľajúcich do ivrejského kraja, dobrú hodinu jazdy autom severne od hlavného mesta Piemontu. Tu, uprostred najhlbšej provincie severného Talianska, sa podľa Airaudiho slov nachádza „najvýznamnejšie silové centrum" sveta: Hneď štyri „meridiány synchronickej energie", ktoré údajne obopínajú Zem ako sieť pulzujúcich žíl, sa práve v údolí Valchiuselly zbiehajú do jedného uzla. Minulé generácie vraj mali k týmto geomagnetickým vedomostiam ešte priamy prístup: preto cielene stavali pyramídy alebo gotické katedrály práve na priesečníkoch týchto žíl, čo týmto stavbám dodávalo ich zvláštnu silu. A práve on, Airaudi, objavil tento „jedinečný areál magických síl" pri jednom svojom „astrálnom putovaní"; vzápätí mal víziu, a tá mu dodala istotu, že tu má vzniknúť „Mesto Svetla", ktoré ešte počas puberty videl vo sne.

 

Najväčšia ezoterická komunita na svete

„Magický areál" zakúpili s finančnou podporou turínskej okultnej scény. V roku 1975 Airaudi založil „spirituálne spoločenstvo Damanhur". Dnes tu žije na 185-hektárovom pozemku vyše 700 adeptov. Damanhur - „Mesto Svetla", sa pokladá za najväčšiu ezoterickú komunitu na svete. Má prísnu organizáciu s vlastnou vládou, súdnictvom, bezpečnostnou službou a požiarnym zborom. Výchova dorastu sa usmerňuje od materskej školy až po vlastnú univerzitu. Majú svoje noviny, svoj televízny vysielač, vlastné peniaze, ba dokonca aj vlastný tajný jazyk.

Komúna žije roztrúsená v šesťdesiatich domoch. Na upravených cestách sa možno stretnúť so symbolmi každej mysliteľnej okultnej tradície. Najmä Horus, staroegyptský boh svetla a poznania, sa vynára v mnohorakých podobách. K tomu indiánske totemy, keltské snemové kamene, sochy gréckych bohov a satyrov. Aj domy sú pomaľované ezoterickými symbolmi, navyše aj všakovakými piadimužíkmi, nymfami a faunmi. Medzi tým kvetinové záhony, fontány, malý pavilón. Na vyvýšenine stojí Otvorený chrám, akási obdoba gréckej agory s dvoma stĺporadiami, ktoré na čelnej strane ohraničuje oltár boha Hora. Slávia sa tu rituály s utajeným významom. Ako hovorí Airaudi, nezasvätení by aj tak nechápali, čo sa tu odohráva.

 

Animálne energie kozmu

Na prvý pohľad vyzerá Damanhur skôr ako neškodné spoločenstvo blúznivcov so spoločným sklonom k mystickému uspôsobeniu každodenného života. Z ampliónov plynie jemne žblnkajúca hudba sfér, ľudia sa pri stretnutí zdravia éterickým pozdravom: „con te!" (som s tebou!). Mnohí obyvatelia chodia do zamestnania mimo areálu, väčšina však pracuje vo vlastných podnikoch, v ktorých sa vyrábajú prírodne farbené tkaniny a naturálne potraviny. Módne oblečenie navrhnuté a vyrobené v Damanhure sa distribuuje do butikov na celom svete. Polovica zárobku sa odvádza komunite. Okrem „normálneho" pracovného času musí každý člen ešte vykonať presne stanovenú službu pre spoločenstvo. Fajčenie v Damanhure je prísne zakázané, naopak alkohol tečie prúdom. Preto, aby sa dosiahol „súzvuk s animálnou energiou kozmu", vysvetľuje Airaudi, majú sa zvieratá každodenne zaraďovať nielen do ponuky jedálneho lístka, ale aj uctievať ako totemy: pri vstupe do komunity prijíma každý nový člen meno primeraného zvieraťa. Damanhurania sa navzájom titulujú ako Jaguár, Žirafa, Tchor, Kobra či Chobotnica. Airaudi sa nejaký čas volal Sokol, dnes sa ako jediný v Damanhure necháva oslovovať občianskym menom Oberto. Aj inak zohráva animalita viditeľne veľkú úlohu: nápadne často sa v Airaudiho výkladoch uvádza, že sexu sa v Damanhure nijaké medze nekladú.

 

Ezoterické špirály

Vstup do komunity si podľa Airaudiho vyžaduje viacročnú prípravu, počas ktorej ašpiranta krok za krokom uvádzajú do tajomstiev Damanhuru. „Nezasvätenému" pripadajú ako surová zmes dávno zašlých mysterióznych kultov, teozoficko-špiritistických náuk o záchrane sveta a ezoterických púťových atrakcií New Age. Nepomôže mu ani vyše 150 Airaudiho ezoterických spisov, vydávaných vo vlastnej edícii Horus. Tituly ako Morire per Imparare (Umrieť za poznanie) alebo Il mistero della reincarnatione (Mystérium reinkarnácie) ostávajú rovnako nepochopiteľné ako damanhurská náuka o „špirálovoenergetických silách selfu". Na základe orgonodynamických pokusov Wilhelma Reicha so „životnou energiou" vyvinul Airaudi najrozmanitejšie špirálovité útvary z medeného drôtu, ktoré majú na „rovine jemnej látky" očisťovať od každej negativity. V podobe náramkov či náhrdelníkov ochraňujú údajne svojho nositeľa pred chorobami, vo forme honosne vypracovaných konštrukcií, neraz so zakomponovanými tajomnými sklenenými fiolami (nádobami s úzkym hrdlom), majú dokonca imunizovať proti rádioaktivite. Zvláštne „selfové aparatúry" vraj umožňujú astrálne putovanie do iných svetov.

 

Pozadie kultového vodcu

Oberto Airaudi pochádza z okolia Turína. Hlavné mesto Piemontu sa pokladalo v druhej polovici 19. storočia za metropolu európskeho okultizmu. Piemontský panovnícky rod Savojských zjednotil početné malé štátiky Talianska do spoločného kráľovstva. V roku 1861 vyhlásili, napriek rozhorčenému odporu Vatikánu, Talianske kráľovstvo. S cieľom znížiť vplyv Katolíckej cirkvi, Savojskí v Piemonte odjakživa tolerovali „alternatívne" náboženské hnutia. Mormónov, ba dokonca aj okultistov, špiritistov a mesmeristov, ktorí boli v iných oblastiach Talianska prísne zakázaní, v Turíne vítali s otvoreným náručím. Pápež obvinil Savojských, že protežujú „satanistov", a Turín označili za „Diablovo mesto". Koncom storočia sa tu usadila „teozofická spoločnosť" - vplyv jej zmätenej kombinácie ezoteriky a rasistických bludov je tu cítiť dodnes. Nápadné sú početné skupiny a skupinky v Turíne, ktoré sa tak ako predtým teozofia, svojhlavo držia egyptského okultizmu. Jedna z príčin spočíva zaiste v tom, že v Turíne sa ešte od napoleonských čias nachádza najväčšie egyptské múzeum na svete.

Airaudi už od mladosti prejavoval mimoriadny sklon k mágii a okultizmu. Ako sedemnásťročný uverejnil svoju prvotinu s názvom Cronaca del Mio Suicidio (Kronika mojej samovraždy), kôpku dosť morbídnych ezoterických preludov. Dvadsaťročný mal už vybudovanú úspešnú prax ako „pranoterapeut" (ide o druh „liečby" kladením rúk). Jeho „vízia" je neprehľadným kompilátom gnostickej mytológie, hermetických tajných náuk a kryptomysticistických výmyslov. Hranica s psychiatriou splýva. Je obťažné ho sledovať, keď hovorí o „astrálnom vedomí ľudského rodu", o „mikroatraktoroch" či „atlantických pentakloch". Každý štvrtok má „prednášku": v niekoľkohodinových, bez bodky a čiarky, bez papiera prednášaných prejavoch Airaudi uvádza svojich adeptov do hlbších tajomstiev Damanhuru. Pre nezasvätených to celé nedáva zmysel. S diskusiou sa, prirodzene, nepočíta, a ani nie je dovolená. Ani najnehoráznejšiemu nezmyslu nemožno protirečiť, ako uhranutí visia Damanhurania na perách svojho „duchovného vodcu". Podľa oficiálneho výkladu „ústavy" Damanhuru je účasť jednotlivých členov komunity na Airaudiho „prednáškach" dobrovoľná, práve tak, ako čítanie jeho nespočetných kníh a brožúrok. V skutočnosti však sa prezencia presne zaznamenáva v zvláštnom študijnom výkaze.

 

Naším bohom je spoločenstvo

Aj inak sa vynárajú nápadné rozpory medzi „ústavou" a realitou Damanhuru: oficiálne nemá komunita ani vodcu ani duchovného predstaveného. „Naším bohom," hovoria, „je spoločenstvo." Esperide, splnomocnená pre styk komunity s verejnosťou, najväčšmi zdôrazňuje tvrdenie, že Damanhur nemá „štruktúru sekty". Naopak, vládne tu vraj „absolútna základná demokracia": vládu zloženú z troch duchovných vodcov a zodpovednú za dlhodobé plánovanie a koordináciu v polročných intervaloch nanovo volí všetkých 700 členov. Neskôr však vyjde samozrejme najavo, že už dvadsať rokov vo všetkých voľbách pravidelne potvrdzujú Airaudiho vo funkcii „člena vlády". Napriek tomu Esperide zdôrazňuje, že Airaudi nemá ani v najmenšom nič spoločné s guru, ako sú Bhagwan Osho Rajneesh, Shoko Asahara či David Koresh; skôr sa cíti byť skromným služobníkom spoločenstva. Airaudiho nenápadný zovňajšok, jeho mierne sklonená chôdza, jeho vystupovanie, pôsobiace pri rozhovore s nezasvätenými skôr zakríknuto a neisto, by vskutku mohli budiť taký dojem, hoci blazeovano-blahosklonný spôsob zaobchádzania s vlastnými prívržencami protirečí jeho tvrdeniu, že je „rovný medzi rovnými", práve tak, ako pokorný postoj, aký zaujíma pechota Damanhuru v jeho prítomnosti. Aj jeho novučičký Mitsubishi Space Runner či súkromný vrtuľník svedčia skôr o opaku, nehovoriac ani o jeho vile snov v horách, ktorú obýva so svojimi najbližšími.

 

Podzemný labyrint

Až nedávno vyšlo najavo, že výstavba autonómnej komunity bola iba účelovým prostriedkom na dosiahnutie skutočného cieľa Mesta Svetla. Damanhur, pomenovaný podľa staroegyptského mesta s podzemným chrámovým komplexom, za 18 rokov vytvoril podobný podzemný chrámový komplex, ktorý svojimi rozmermi presahuje všetky predstavy: do kopca prerazená gigantická sústava tajných chodieb, koridorov, komôr, krýpt a siení, labyrintový systém s rozlohou vyše 3500 m2, zvonka nepozorovateľný, zodpovedajúci výške 11-poschodového domu. Tajný vchod na zadnej strane dobermanmi ostro stráženého dvora vedie najskôr pod malú klenbu pokrytú egyptsky pôsobiacimi hieroglyfmi; odtiaľ odbočuje chodba, no po niekoľkých metroch sa končí. Ani náznak ďalších priestorov. Pomocou vreckového diaľkového ovládača otvára Airaudi celé tony vážiace tajné dvere uprostred jednej fresky: úzky koridor, pestro pomaľovaný ezoterickými symbolmi a ideogramami, krivolaké schodíky a klesajúce cestičky. Zrazu sa človek ocitne v mramorom vykladanej miestnosti, pokrytej ako faraónova hrobka reliéfnymi vyobrazeniami egyptských bohov. Tajné dvere v dlážke, ktoré sa dajú otvoriť iba diaľkovým ovládačom, otvárajú cestu do kľukatého koridoru vedúceho nadol do sály s kruhovým pôdorysom: Sieň vody je celá pokrytá symbolmi, inotajmi a tajnými znakmi. Na dlážke je mozaika tancujúcich delfínov, vo výklenku oltár so svietiacou krištáľovou guľou. Nad miestnosťou sa klenie kupola z modrého skla Tiffany. Za tajnými dverami a tajnou chodbou sa otvára Sala della Terra (Sieň Zeme), zasvätená „mužskému princípu". Osem stĺpov zdobených kryptosymbolikou podopiera kupolu zo skla v zemitých farbách. Bombastické fresky „nového človeka" zdobia steny. Estetika podzemných priestorov odzrkadľuje náuku Damanhuru o tom, že každý človek je umelec a každá práca je umenie. Podľa Airaudiho umenie roznecuje božskú iskru, ktorá je vlastná každému človeku: okrem niekoľkoročného kopania a vynášania rovných dvoch miliónov vedier hlušiny smel sa preto každý Damanhuran tým či oným spôsobom doslova „umelecky" realizovať. Výsledkom je ohromná a fascinujúca zmäť fresiek, obrazov, mozaík, zobrazení a symbolov, ktorých kvalita siaha od číreho diletantizmu cez remeselne vkusné až po vyslovene umelecky náročné práce. Po nekonečnom vystupovaní a zostupovaní tajnými priechodmi a galériami vstúpi človek do nedokončenej Siene kovov, vyzdobenej medenými sochami a umelo osvetlenými vitrážami s motívmi byzantskej mystiky. Aj tu damanhurskí adepti umenia pri tvorbe celkom očividne načreli do tradície fašistického zobrazovania tela. Z Airaudiho „vízie" sa podľa jeho slov doteraz realizovala sotva dvanástina, podzemný Chrám ľudstva má nakoniec zaberať plochu rovných 500 000 m2. Ďalšie tajné dvere vedú do Priestoru sfér, klenutej miestnosti obitej lístkovým zlatom s ôsmimi krištáľovými guľami v oltárových výklenkoch. Tieto gule, ako tvrdí Airaudi, sú naplnené alchymistickou tekutinou a prostredníctvom špirálového drôtu z medi sú spojené priamo s energetickými meridiánmi Zeme. Odtiaľto možno každý bod Zeme zásobiť životnou energiou.

 

Reinkarnačné laboratórium v podsvetí

V susednom laboratóriu sa vykonávajú pokusy s reinkarnáciou. Podľa Airaudiho sa už viac ráz podarilo povolať späť do komunity zosnulých členov Damanhuru v tele novonarodených detí. Ďalšie laboratórium obsahuje údajne fungujúci „stroj času", ktorý má umožňovať výlety do minulosti i budúcnosti. Žiadosť o praktickú ukážku sa však demonštratívne ignoruje. Cieľom „labyrintového putovania do vnútra selfu" je Zrkadlová sieň: akýsi podzemný dóm so štvorcovou zrkadlovou základňou a pyramídovitými, do vnútra naklonenými zrkadlovými stenami. V pätnásťmetrovej výške sa nad miestnosťou klenie kupola zo skla Tiffany - najväčšia na svete, poskladaná z vyše 82 000 častí. Hoci chrám slúži na rituálne stretnutia a inscenácie, samotná stavba zjavne predstavuje podstatu a kvas komunity Damanhuru: konštrukciu gigantickej selfickej energetickej špirály na „nové zjednotenie ľudstva s jeho božským pôvodom".

Existencia podzemného chrámového komplexu bola až donedávna celkom utajená - ani miestni obyvatelia Valchiuselly o ňom nevedeli - až kým jeden bývalý člen, ktorý sa dostal do sporu s Airaudim, neinformoval úrady. Stavbu ihneď zastavili.

Hrozí tomuto chrámu spustošenie alebo premena na turistickú atrakciu? Ľudia z dedín v okolí Damanhuru nechcú mať nič spoločné so spirituálnou komunitou v kopcoch. Sú to „samí blázni", možno počuť v jedinej krčme v susednej dedine, no cítiť tu aj strach pred Damanhuranmi: získali už vraj trinásť kresiel na radniciach okolitých dedín. Šepká sa aj o kyselinových útokoch proti kritikom. Medzi miestnymi sa však nájdu aj priatelia Damanhuru. Sanáciou skrachovanej syrárne sa im totiž podarilo zachrániť miestnu mliečnu výrobu pred totálnym krachom; sedliaci by sa boli museli bez veľkej investície „bláznov" vzdať. Aj zadaním tkáčskych zákaziek pre miestne rodiny sa vytvorili nové príjmové možnosti. Miestna rímskokatolícka cirkev obviňuje Damanhur z „nemorálnych a satanistických praktík", ktoré však Mons. Luigi Bettazzi, biskup miestnej diecézy Ivrea, nie je ochotný potvrdiť.

 

Mesto Svetla

Ešte aj znalec ezoteriky ostáva pri návšteve chrámu bezradne stáť. Sú to naozaj len celkom neškodní blúznivci hľadajúci lepší svet, alebo tu ide o jeden z totalitne štruktúrovaných vykorisťovateľských psychokultov ako v prípade Rona Hubbarda, Otta Mühla či Osho Rajneesha? Je Airaudi, napriek všetkým tvrdeniam, predsa len ktosi ako Shoko Asahara alebo David Koresh? Aj nová vláda v Ríme je bezradná: príslušný minister by sa musel najskôr s problémom oboznámiť. A to potrebuje čas. Najmä keď sa Damanhur teší podpore Forza Italia, pravoorientovaných kruhov okolo Silvia Berlusconiho.

Až do vyriešenia situácie Mesto Svetla usilovne verbuje nových členov; mimo komunity má po celom svete už vyše 20 000 prívržencov. Aj v Nemecku už založili vlastné pobočky, majstrom pera je Berlínčan Dietmar Klawitter. K najagilnejším propagátorom Damanhuru patrí Frankfurťan David Luczyn, ktorý je známy ako redaktor rozličných ezoterických časopisov. Luczyn pravidelne usporadúva v Nemecku prednášky spojené s premietaním diapozitívov, pri ktorých zasväcuje do „horusiánskej filozofie" Damanhuru.

 

Colin Goldner – klinický psychoterapeut, vedie mníchovské Fórum kritickej psychológie, Informačné stredisko a poradňu pre poškodených terapiou. Nedávno uverejnil v nakladateľstve Pattloch-Verlag kompendium s titulom Psycho: Terapie medzi serióznosťou a šarlatánstvom. Okrem Berliner Dialogu prispieva Goldner aj do časopisov Psychologie heute a Skeptiker.