Kresťanský zen je ako „kočkopes

BORIS RAKOVSKÝ


Záujem Západu o východné náboženstvá ustavične narastá. Konkrétne to badať na príklade narastajúcej popularity budhizmu a jeho rôznych smerov a škôl. Čo vás priviedlo k tomu, aby ste sa stali zenbudhistickým mníchom? Ako by ste s odstupom času hodnotili pozitíva a negatíva tejto skúsenosti?

Ako mnoho mladých ľudí i ja som úprimne hľadal pravdu vo viere, že ma vedie Duch Svätý. Zenbudhizmu som sa začal venovať možno preto, lebo som si myslel, že zenbudhisti sa na rozdiel od kresťanov zaujímajú o absolútne hodnoty, o absolútno, čo sa mi v tom čase zdalo objavné. Zenbudhizmu som sa aktívne venoval asi pätnásť rokov, no mníchom som bol iba rok (1974) v kláštore v horách južnej Kalifornie. S odstupom času môžem tieto roky hodnotiť v určitom zmysle ako stratené. Biblia to výstižne nazýva rokmi, „ktoré zjedli kobylky". Avšak Božie slovo dáva i prísľub, že pre toho, kto miluje Boha, sa nakoniec všetko obráti na dobré, a preto ani obdobie, ktoré som aktívne prežil ako zenbudhista či ako zenbudhistický mních, nebolo v konečnom zmysle v Kristovi strateným časom. Túto moju skúsenosť, a azda aj takto získané poznatky, môže Boh použiť v živote mnohých ľudí. Jednak aby som im lepšie porozumel, no môžem aj vydať svedectvo budhistom alebo tým, čo vyznávajú iné náboženstvo.

 

Čo spôsobilo, že ste odložili rúcho zenbudhistického mnícha a odišli z kláštora?

Skutočnosť, že som sa stal kresťanom - uveril som v Ježiša Krista a prijal som ho. Moju duchovnú premenu nespôsobila žiadna konkrétna udalosť či človek, aj keď možno viacerí mohli mať na to nepriamo vplyv.

 

Ako by ste v krátkosti charakterizovali podstatnú odlišnosť v spiritualite zenu a kresťanstva?

Odlišnosť medzi týmito učeniami spočíva najmä v tom, že pre zenbudhizmus je absolútno neosobné, absolútno Biblie je osobné a vzťahové. To je skutočnosť, v ktorej ja som, a v ktorej existujem. Absolútno v kresťanstve je preto absolútno moje. Absolútno zenbudhizmu je intelektuálne prijateľné, avšak nie je to konzistentné s tým, kým som.

 

Niektorí západní kresťania, dokonca i tzv. moderní kresťanskí teológovia, napriek týmto rozdielom prirovnávajú zenovú meditáciu ku kresťanskej, ba v určitom zmysle ju uprednostňujú a odporúčajú ako vzor. V niektorých kresťanských kláštoroch dokonca mnísi zenu vyučujú techniku zenovej meditácie a aplikujú ju do tamojšej rehoľnej spirituality. Zhoduje sa táto technika s kresťanskou meditáciou či modlitbou?

Nie. Zenová meditácia nemôže byť prínosom pre modlitbový život kresťana. Výcvik v budhistickej meditácii pre takýto kláštor určite nie je požehnaním.

 

Prečo je potom budhizmus pre mnohých Európanov napriek svojim cudzokrajným koreňom taký príťažlivý?

Myslím si, že jednou z príčin rozmachu budhizmu v západnej časti sveta (okrem Európy i v USA) je najmä u mladých ľudí jeho exotickosť a navyše sa tomu možno oddať bez väčšej zodpovednosti. Je to spôsob vnímania reality, ktorý človeka zbavuje zodpovednosti za spoločnosť i za rodinu a vedie k pasivite. Keďže väčšina rodičov na Slovensku neočakáva, že sa ich deti stanú zenbudhistami a ani spoločnosť na nich v tomto ohľade nevytvára nijaký tlak, mladí ľudia očakávajú, a do istej miery zakúšajú pocit nezávislosti, keď sa stanú zenbudhistami, prípadne krišnovcami. Pointa však nespočíva v tom, že orientálne náuky a životný štýl sú pre týchto ľudí niečím novým, ale v tom, že ľudia očakávajú práve spomínanú slobodu od tlakov a očakávaní, ktoré v spoločnosti existujú.

 

Dotkli ste sa pojmu pasivita. Možno tomu rozumieť tak, že vyznávač zenbudhizmu sa vzdáva svojej individuality a identity a pasívne prechádza životom?

Ak by sa človek hlbšie venoval hinduizmu, tak sa oprávnene obávam, že ho to skutočne môže viesť k pasivite. Zdá sa však, že zenbudhizmus takýto priamy dopad nemá. Avšak čo sa týka vzdania sa či až popretia vlastnej identity či individuality, na to odpovedám ÁNO. Z hľadiska zenbudhistickej filozofie nejde ani tak o vzdanie sa individuálnej identity, ako o uvedomenie si svojej skutočnej univerzálnej identity. Zenbudhisti tvrdia, že nikdy nestratíš samého seba, ale uvedomíš si samého seba, v stave, kde neexistujú rozlišnosti, duality.

 

Aký je v tom rozdiel? Ak si uvedomím, že som sa stal súčasťou celku, univerza, s ktorým som splynul, tým vlastne celkom popieram svoju individualitu.

Áno, ale podľa zenového učenia tým človek nestráca, ale získava. Otázka znie: Podlieha Budhovo vedomie zákonu o príčine a následku? Odpoveď na to pre zenbudhistu je, že fungovanie tohto zákona je také jasné ako poludnie.

 

O budhizme sa hovorí, že je to akási forma ateizmu, lebo nepozná pojem Boha, dokonca neverí ani vo večnú individuálnu dušu. Čo teda pre budhistu znamená smrť a čo po nej nasleduje?

Jednotlivá duša je síce pre zenbudhistu smrteľná, avšak realita je večná. Zenbudhisti hovoria o čase bytosti človeka a o Budhovom čase. Čas bytosti je cyklický, dejú sa v ňom rôzne permutácie, zmeny, na druhej strane Budhov čas je stabilný.

 

Spásou pre každého pravoverného budhistu je nirvána. Tento výraz je aj u nás veľmi známy, málokto však pozná jeho hlbší význam. Môžete ho objasniť? Dá sa prirovnať ku kresťanskému poňatiu spásy, alebo sú tieto kategórie priepastne odlišné?

Nirvána je stav vedomia, ktorý je radostný, rozkošný. V zene sa však nirvána považuje za pascu, pretože nie je absolútnom. Kto je v nirváne, tak si je vedomý, že je v nirváne a nie mimo nej. No v skutočnej mysli Budhu niet rozdielu medzi nirvánou a nie-nirvánou. Samotné rozmanité formy budhizmu hľadia na nirvánu odlišne. Avšak kresťanské spasenie nie je vstupom do určitého stavu vedomia, ale je vstupom do nového vzťahu - vzťahu s Ježišom Kristom - a zároveň je prijatím novej identity.

 

V tejto súvislosti mi napadá otázka, ako sa budhisti pozerajú na osobu Ježiša Krista?

Väčšina z nich, ak o ňom počuli, ho pokladajú iba za avatáru (vtelenie božieho posla zostupujúceho v rôznych časoch - pozn. red.), za prejav Budhovej podstaty, Budhovho vedomia.

 

V budhizme sa často skloňuje pojem prázdnota, hovorí sa o vyprázdnení mysle, o Veľkej kozmickej prázdnote a podobne. Nie je však pre nás kresťanov takéto budhistické chápanie prázdnoty, napriek jeho filozofickému zdôvodneniu, skôr niečím skľučujúcim?

Je aj nie je - ako pre koho. Povedal by som, že je to nesprávny koncept, ale nemusí byť vždy deprimujúci, pretože diabol je anjel svetla a môže byť úžasne stimulujúci. Ak by to nedokázal, nemal by takú veľkú silu. Napríklad ani smrť sa vždy nevníma ako zlá. Ani nihilácia nie je vždy deprimujúca, zvlášť, ak je veľa toho, od čoho by sme veľmi radi ušli.

 

Kľúčovým bodom v budhizme je utrpenie. Štyri základné Budhove pravdy i jeho osemdielna cesta pojednáva o príčinách a následkoch utrpenia, ako aj o oslobodení sa od neho, čo je vlastne cieľom každého budhistu. Budhistický náhľad na utrpenie sa však podstatne odlišuje od kresťanského. V čom tkvie tento rozpor?

Z budhistického pohľadu je utrpenie dôsledok rozdielnosti a rôznosti vecí. Rozdielnosť a rozmanitosť pramení z ilúzie a z nepochopenia budhistickej náuky, že vlastne všetko je JEDNO, rozdielností niet. Z toho vyplýva, že zdrojom utrpenia je ilúzia a nevedomosť. Naproti tomu kresťanský pohľad na utrpenie spočíva v tom, že je to dôsledok konkrétnych vzťahov a egocentrizmu človeka, a v tom je jeho diametrálna odlišnosť.

 

Ďakujem za rozhovor.