Sexualita a transcendencia

PROKOP REMEŠ


V našom kultúrnom prostredí považujeme sexualitu väčšinou za protiklad k duchovnej a náboženskej zložke života. Ale nie je to také samozrejmé. Ak sa ohliadneme po rozličných náboženstvách, môžeme sa stretnúť s rozmanitými prístupmi k sexualite - počnúc tými, ktoré ju vnímajú ako prienik božstva do nášho materiálneho sveta, cez tie, čo považujú sexualitu za obraz či „ikonu" sprostredkúvajúcu človeku bližšie poznanie duchovna, až po tie, čo považujú sexualitu za „modlu", ktorá nič posvätné nezobrazuje a stavia sa len ako prekážka človeku na jeho ceste k božskému a duchovnému rozmeru života.

 

Sexualita ako božská skutočnosť

Je pravdepodobné, že rituály pravekých kultov plodnosti či ceremoniály „svätých sobášov" (napr. medzi sumerskými kráľmi a ich veľkňažkami) sa v dávnych časoch nepovažovali iba za symbol nebeských skutočností, ale za samu božskú skutočnosť. Zmyslom týchto rituálov bolo magickým spôsobom zabezpečovať úspešnosť a prosperitu krajiny, národa či kmeňa. V novších časoch sa s magickými rituálmi spojenými so sexualitou stretávame najčastejšie v súvislosti s ľudovým čarodejníctvom, ktoré sa v stredoveku formovalo do svojrázneho hnutia vzbury. Jeho členovia sa zhromažďovali na opustených miestach pri tzv. sabatoch, obradoch, pri ktorých vzývali pohanských bohov i diabla orgiastickými rituálmi, a o ktorých verili, že im dávajú silu v najrozličnejších životných situáciách. V súčasnosti je to predovšetkým hnutie Wicca, po roku 1954 znovuvzkriesená forma uctievania prírody a kultu bohyne Veľkej Matky, o ktorej je známe, že koná čarodejnícke sabaty a nahé účastníčky pri nich slávia sexuálne rituály plodnosti pri príležitosti jednotlivých ročných období (predovšetkým Keltane - sviatok plodnosti 1. mája a Lamas - začiatok žatvy 1. augusta).

 

Čarodejníctvo a satanizmus

S magickým, teda v podstate náboženským postojom k sexualite sa môžeme stretnúť aj u mnohých novodobých mágov a čarodejníkov. Anglický spisovateľ, horolezec (a hysterik) Aleister Crowley (1875 - 1947), ktorý sám seba označoval za Satana (resp. „beštiu 666"), sa preslávil predvádzaním sexuálne magických rituálov inšpirovaných kabalou (pozri ďalej), tantrou i dionýzovskými mystériami. Roku 1921 spáril capa so svojou priateľkou Leah Hirsigovou a v okamihu orgazmu prerezal zvieraťu hrdlo, čím malo dôjsť k obrovskému uvoľneniu energie celého vesmíru. Slávu (a mnoho posmeškov) získal aj mág mystického rádu O.T.O. (Ordo Templi Orientis) v Kalifornii Jack Parsons, keď sa roku 1946 pokúšal pomocou zaklínania, mágie a sexuálneho styku stiahnuť z hviezdnych sfér na Zem „Mesačné dieťa" a vložiť ho do lona „Babylonskej pobehlice", ženy, ktorá - keď sa oplodnenie nepodarilo - ho okradla o desaťtisíc dolárov.

Crowley sa síce označoval za Satana i Antikrista, ale satanizmus ako kult vyznávačov diabla sa v Európe objavil už v 17. storočí. Pôvodní satanisti uctievali Satana ako anjela zla a vládcu temnôt a pri svojich obradoch - tzv. čiernej omši - často parodovali kresťanský omšový obrad. Funkciu oltára vykonávala nahá žena a do jej lona sa vkladala konsekrovaná hostia; ostatní účastníci boli oblečení do čierneho rúcha. Niekedy sa stalo, že zabili živého tvora. Satanizmus však v tejto forme veľmi rýchlo degeneroval. Pod vplyvom osvietenstva začala upadať náboženská viera všeobecne a satanistické aktivity sa stávali čoraz väčšmi obyčajnou hračkou na pobavenie. Priťahovali najmä sexuálne deviácie každého druhu, ktorých hlavným motívom nebola mágia ani viera v Satana, ale orgie, ktoré sa s týmito obradmi spájali.

Hoci kult diabla spojený so sexuálnou mágiou a krvavými rituálmi vyznávala ešte v tomto storočí Cirkev posledného súdu založená roku 1967 Charlesom Mansonom (ktorý sa stal povestný vraždou filmovej herečky Sharon Tateovej a jej priateľov roku 1969), základom ideológie najslávnejšej satanistickej organizácie dnešných čias - Satanistickej cirkvi v Kalifornii, založenej roku 1966 Antonom LaVeyom - už nie je viera v Satana, ale revolta proti morálke vôbec a vyhlasovanie narcistickej viery v človeka, ktorý nie je spútaný nijakými obmedzeniami. Títo satanisti jednoducho v Satana neveria, rituály sú pre nich väčšinou formou psychoterapie a sexualita obyčajným symbolom vzbury, ba dakedy dokonca len cynickým prostriedkom k finančnému zisku. Úsilie, aby nimi vlastnené erotické zábavné podniky boli oslobodené od platenia daní (sú vyhlasované za „chrámy" a v nich zamestnané prostitútky za „kňažky" či „rehoľné sestry"), sú už len dokladom čisto konzumného prístupu k sexualite a k náboženskému svetonázoru."

 

Cirkev zjednotenia

S úplne odlišným prístupom k sexualite sa stretávame u tzv. Cirkvi zjednotenia (Asociácia svätého Ducha pre zjednotenie svetového kresťanstva), ustanovenej roku 1954 v Kórei. Učenie tejto sekty vychádza jednak z kresťanstva, jednak z taoizmu. Podľa neho je Boh polarizovaný na mužský a ženský princíp a medzi nimi dochádza k vzájomnej výmene „dávania a brania". Podľa učenia tejto skupiny aj človek existuje rozpolený v dvoch formách, mužskej a ženskej, a keď medzi nimi dochádza k výmene „dávania a brania", vzniká harmónia.

Podľa učenia Cirkvi zjednotenia na počiatku diabol „znečistil" prvú ženu Evu tým, že ju zviedol na smilstvo a od tých čias sa všetci Evini potomkovia rodia ako hriešni nedokonalí ľudia. Keďže však platí, že veci sa môžu naprávať rovnakým spôsobom, akým sa pokazili, ale s opačným znamienkom, dá sa v munistickej logike veci uvažovať o tom, že sexuálny styk s dokonalým človekom poslaným od Boha by mohol viesť k opätovnému očisteniu padlého ľudstva. Za takého „dokonalého" človeka je v očiach členov Cirkvi zjednotenia považovaný sám zakladateľ cirkvi San Mjung Mun. Hoci je pravda, že sa opakovane objavujú obvinenia, že v počiatočnom období existencie cirkvi skutočne „očisťoval" nové adeptky členstva sexuálnym stykom, treba priznať, že túto skutočnosť, ktorú Munovi nasledovníci ustavične popierajú, sa nikdy nepodarilo jednoznačne preukázať.

V dnešných časoch je sexualita u munistov striktne viazaná na manželstvo a je ritualizovaná. Mun predstavuje seba a svoju manželku Hak Ča Han ako „pravých rodičov" a ponúka svojim nasledovníkom výber ideálnych partnerov na manželský život. Na základe fotografií organizuje vznik nových dvojíc medzi národmi a rasami a novovzniknutým párom potom žehná pri masových sobášoch na štadiónoch. „Očistenie" novomanželov a ich fyzické naviazanie na Muna sa v súčasnosti deje obradom, pri ktorom prijímajúci pijú víno, v ktorom je primiešaná Munova krv. Po dlhšom prípravnom období po tomto obrade nasleduje sexuálne stretnutie novomanželov, ktoré trvá tri noci a poloha manželov pri spojení sa mení tak, aby symbolizovala pôvodnú nadvládu ženy nad mužom a postupne jej premenu na podriadenosť panstvu muža. Zmyslom sexuálneho spojenia je však predovšetkým plodenie detí a tie sú potom v doslovnom zmysle slova považované za bezhriešnych potomkov „pravých rodičov".

 

Mormonizmus

Sexualita našla zbožštenie v istom zmysle aj v ranom mormonizme. Jeho zakladateľ Joseph Smith začal od roku 1836 žiť v mnohoženstve (informácie o počte manželiek sa pohybujú medzi číslami 14 a 49) a roku 1843 vyhlásil na „príkaz Boží" mnohoženstvo za záväzné pre všetkých svojich mužských stúpencov. Toto nariadenie sa zdôvodňovalo náboženským tvrdením, že nevydaté ženy nemôžu byť vykúpené a nemôžu dosiahnuť mormonské „nebo". Prvej Smithovej manželke Eme sa však Boh (ústami jej muža) i tak vyhrážal, že ju „zničí", ak bude nasledovať príklad svojho manžela v zmysle mnohomužstva. Roku 1862 vyniesol kongres USA zákony proti polygamii, a hoci druhý mormónsky prezident Bringham Young žil spoločne s 28 manželkami a vytrvalo vyhlasoval, že požiadavka zrieknutia sa mnohoženstva ako článku mormónskej viery je pre jeho nasledovníkov nepredstaviteľná, roku 1890 štvrtý mormónsky prezident Wilford Woodruff (opäť na „Boží pokyn") mnohoženstvo zrušil.

 

Sexualita ako náboženská „ikona"

Vo svojom Výklade snov opisuje Freud symboly, ktoré reprezentujú sexuálne témy. Predstava, že nejaká vec stojí na mieste inej veci, však podľa neho neplatí vždy a všade. Cigareta nie je vždy symbolom penisu. Niekedy je cigareta iba cigaretou. Napriek tomu Freud nesmeruje dostatočne ďaleko. Nikde si nekladie otázku, či samotná sexualita nemôže byť symbolom niečoho iného.

 

Biblia a Pieseň piesní

Medzi psychológmi niet sporu o tom, že sexualita symbolizuje vzťah. Môže ho vyjadrovať, môže ho i nahradzovať. Sexualita však funguje aj ako obrana proti úzkosti zo slobody. Lebo niet väčšej psychickej sily, ktorá by tak zväzovala vôľu človeka, ako sexualita. Preto sa kresťanstvo k sexualite stavalo vždy veľmi rezervovane. Napriek tomu i v kresťanstve existovali prúdy, ktoré v sexualite objavovali duchovný zdroj a považovali ju za prameň a cestu hlbšej spirituality.

Už samo zaradenie zbierky milostných piesní nazvanej Veľpieseň (alebo aj Pieseň piesní) do kánonu Starého zákona nasvedčuje, že láska medzi mužom a ženou sa už v judaizme považovala za jednu z najvyšších hodnôt. Neskrývane sexuálne verše typu „vstaň, vetrík severný! Zdvihni sa, vánok od juhu! Prevejte moju záhradu! Nech sa jej vôňa roznáša...! Ó, keby prišiel milý môj do svojej záhrady a keby požíval jej znamenité ovocie!" (Pies 4, 16) zaradené medzi posvätné Písma však navyše ukazujú, že smery, ktoré zdôrazňovali, že aj samotný sexuálny zážitok môže človeku sprostredkovať hlbšie duchovné skutočnosti, mali v rámci judaizmu i kresťanstva vždy svoje opodstatnenie.

 

Kabala a sekty slobodného ducha

Mocnú inšpiráciu z knihy Pieseň piesní čerpalo tajné stredoveké židovské učenie kabala. Vychádzalo z predstavy, že človek je zmenšený duplikát vesmíru, a pretože vesmír a človek sú nerozlučne spojení, sexuálne konanie človeka - pozemský náprotivok tvorivej sily Boha - môže pôsobiť aj na vesmír. Duchovný vzostup v súvislosti so sexualitou však podľa kabaly možno dosiahnuť iba vo svätom zväzku medzi mužom a ženou, teda v manželstve.

Sekty slobodného ducha, intelektuálskomystické kresťanské skupiny vrcholného stredoveku, išli v tomto ohľade ešte ďalej. Išlo o najrozličnejšie skupiny blúznivých nasledovníkov Jaochima de Fiore, Amalrika z Bene, tzv. fraticellov či heretizovaných beghardov a bekýň, ktorých učenie pútnici roznášali po celej Európe a ustavične sa pretváralo k panteistickým herézam. Členovia týchto skupín sa často domnievali, že žijú tak duchovne, že sú nielen lepšími ľuďmi, než kňazi oficiálnej cirkvi, ale sú priamo totožní s Bohom (Kristom, Duchom Svätým, len u žien sa niekedy objavovala identifikácia s Máriou). Hoci niektorí z nich zdôrazňovali asketické stránky duchovného života (počínajúc sexuálnou zdržanlivosťou a končiac sebatrýznením), väčšina z nich odmietala prijať, že by pre ne platili akékoľvek limity kresťanskej morálky a boli presvedčení, že môžu robiť všetko, čo si telo žiada. Pre nich neexistoval nijaký hriech, mohli kradnúť, klamať, pretože dobro a zlo neexistuje a koniec koncov všetko je od Boha a je Bohom. A v tomto zmysle nielen sexuálna sloboda v zmysle promiskuity, ale aj incest či homosexualita boli pre nich bez problémov dovolené.

 

Rodina

Ku celkom oslobodenému postoju k sexualite sa ešte v dnešných časoch hlási malá extrémna kresťanská skupina zvaná Rodina (predtým Rodina lásky, pôvodne Deti Božie). Tá bola založená na sklonku 60. rokov Dávidom Brandtom Bergom v USA a jej mottom by mohol byť slávny výrok jej „prorockého" zakladateľa: „Na sexe nie je absolútne nič zlé, keď sa praktizuje v láske..." S dodatkom: „Nech je to čokoľvek, nech je to s kýmkoľvek, bez ohľadu na to, kto to je, akého veku, či je príbuzný, alebo akým spôsobom."

Pre Berga, ktorý vyšiel z prostredia charizmatického kresťanstva, bol vždy typický odpor k zákonom tohto sveta. Od roku 1966 kázal mladistvým narkomanom a hippies v Kalifornii a vyzýval ich, aby sa pripojili k novej, ním začatej „Ježišovej revolúcii". Ale keď začiatkom sedemdesiatych rokov opustil kvôli mladej dievčine Karen Zerbyovej, nazývanej Mária, svoju ženu Jane, s ktorou sa oženil roku 1944 a mal s ňou štyri deti, začala byť v jeho listoch nasledovníkom zrejmá ustavične narastajúca posadnutosť sexualitou.

Pod Bergovým vplyvom sa preslávili členovia Detí Božích hlásaním fyzickej lásky ako obrazu lásky Božej; medzi ich povinnosti patrilo aj získavanie nových členov lákaním na erotickú príťažlivosť (tzv. Flirty Fishing - rybárčenie flirtom). „Nijaké podprsenky, ale priesvitné blúzky. Ukážte im, čo máte - to je vnadidlo..." - žiadal od svojich nasledovníčok David Berg. Komunitný spôsob života, prostitúcia pre Ježiša a uzavretosť pred vonkajším svetom však spôsobili, že najmä v sedemdesiatych rokoch boli členovia Detí Božích opakovane obviňovaní nielen z tzv. „sexuálneho spolužitia", t. j. zo sexuality medzi členmi komunity na základe striktných rozpisov, ale aj zo sexuálneho zneužívania detí, ktoré podľa Bergovho nabádania mali byť zasväcované do sexuálneho života už od 5 - 6 rokov. Situácia sa nezlepšila ani po opakovanom rozpustení organizácie, ba ani po Bergovej smrti roku 1994. V jednom z prvých samostatných listov žiadala Mária, ktorá prevzala vedenie Rodiny do svojich rúk, aby jej nasledovníčky za pomoci masturbácie prežívali intenzívnu lásku k Ježišovi a ponárali sa tak do účinnej modlitby (!).

 

Tantra

V asketických pomeroch hinduizmu slúži pohlavný styk najmä na rozmnožovanie ľudského života. V erotických pomeroch tantrického hinduizmu sa však pohlavný styk stáva odbleskom najvyšších božských slastí. Tým, že sa sexuálni partneri dokážu preniesť ponad každú rozkoš, sľubuje sa im dosiahnutie úplného stotožnenia s prírodnou energiou a nakoniec aj s božstvom. V erotických prúdoch tantry nejde o dosiahnutie orgazmu a uvoľnenie psychickej energie, ale o dosiahnutie jednoty s absolútnom. Účastníci rituálov sú vedení k tomu, aby sa snažili ovládnuť všetky zmysly a prekonať sexuálne vzrušenie tým, že pred približujúcim sa orgastickým vyvrcholením prerušia spojenie a ponoria sa do vnútornej extázy. (Pozn.: Tantra je náuka o oslobodení a nemožno ju obmedzovať na sexuálne magické rituály. Existujú prúdy tantrizmu, ktoré sa usilujú dosiahnuť spojenie s absolútnom i výhradne meditatívnou cestou; porov. Malý slovník sekt, Karmelitánské nakladatelství, Kostelní Vydří 1998, str. 119.)

Najznámejším predstaviteľom tantrického hinduizmu na Západe sa stal v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch indický profesor filozofie Bhagwan Sri Rajneesh, zvaný Ošo (Osho). Rajneesh založil roku 1974 duchovné stredisko v indickej Poone a na jeho učení bolo atraktívne predovšetkým to, že osvietenie podľa neho nevyžadovalo žiadne odriekanie. V zásade stačilo opustiť väzenie myslenia, prežívať stavy skupinovej extázy a uvedomovať si svoju božskú podstatu. Rajneesh učil, že osvietenie môže človek dosiahnuť iba vtedy, ak uvoľní v sebe všetky emócie, vrátane hnevu, smútku a agresivity, a ak sa poddá sexuálnemu vzrušeniu a uspokojeniu. I keď Rajneesh bol často označovaný za šarlatána (vo svojom učení vychádzal okrem tantry aj z myšlienok gnostického kresťanstva a modernej psychoterapie) a musel čeliť mnohým súdnym sporom, hnutie, ktoré založil, prežilo jeho smrť. Jeho nasledovníci majú aj v našich zemepisných šírkach niekoľko centier, ktoré ponúkajú rozmanité druhy meditácií, organizujú vzdelávacie kurzy a pre užší kruh záujemcov konajú školenia tantrického sexu (s podmienkou negatívneho testu na HIV).

 

Sexualita ako „modla"

Je znakom čias, že sa stierajú hranice medzi realitou a jej obrazmi, medzi vecami a ich symbolmi. Obrazy často nezobrazujú skutočnosť, ale stoja na jej mieste. Také obrazy bez originálu sa nazývajú simulakry. Príkladom takýchto simulakrov v náboženskej oblasti sú modly. Sú to obrazy, ktoré neukazujú ako ikony „za seba" k božskému originálu, ale za pravú transcendentnú realitu vydávajú samy seba.

 

Kresťanské mníšstvo a Ježišov ideál

Hoci Ježiš sám mal zreteľne pozitívny vzťah k ženám, nikdy nebol ženatý a jeho nasledovníci sa vždy pozerali na sexualitu s veľkou podozrievavosťou. Duchovný ideál kresťanstva vo všetkých časoch zdôrazňoval fenomén slobody, a preto od najstarších čias akcentoval cestu k Bohu skrze asketický ideál odpútanosti od vecí, ktoré si človeka podmaňujú. Zásada chudoby (oslobodenie od pripútanosti k majetku), zásada poslušnosti (oslobodenie od vlastného narcizmu) a zásada čistoty (oslobodenie od pút pudovosti) predstavovali od najstarších čias podstatu kresťanského mníšstva. Počínajúc reformáciou však máloktorý náboženský vodca sledoval tento ideál do dôsledkov (v zmysle Ježišovho celibátnictva). Aj vodcovia najškrupulóznejších reformačných skupín boli väčšinou ženatí, niekedy aj rozvedení, pretože celibát bol vyhlasovaný za niečo typicky katolícke a (preto) pokrytecké.

Čo platí o klasických denomináciách, platí o to väčšmi o sektách: zakladateľ mormónov Joe Smith bol polygamista, zakladateľa Svedkov Jehovových Charlesa Taze Russella opustila manželka po sedemnástich rokoch manželstva, zakladateľka Kresťanskej vedy Mary Baker-Eddyová bola rozvedená. San Mjung Mun bol dvakrátkrát (možno až štyrikrát) ženatý, David Berg sa netajil sexuálnymi stykmi so stovkami žien, práve tak ako David Koresh či Jim Jones, ktorí si vyberali milenky medzi manželkami a dcérami svojich nasledovníkov. Sexualita v kresťanstve bola vždy regulovaná mnohými etickými pravidlami a normami, ale v sektách často platilo a platí, že sexuálna morálka zaväzuje iba radových členov a vodcovia sa nemusia obmedzovať žiadnymi pravidlami.

 

Katari

Extrémne odmietavým postojom k sexualite sa vyznačovala v stredoveku sekta inšpirovaná manichejstvom - katari. Rozšírili sa v 12. storočí z pôvodnej balkánskej oblasti do severného Talianska, južného Francúzska a severného Španielska. Sami seba nazývali „čistí" a svet a všetky spoločenské inštitúcie považovali za služobníkov diabla. Avšak hlásali, že „satanokracii" sa ľudia musia brániť - jednak tým, že prijmú poučenie o správnej podobe vecí (stanú sa katarmi), jednak tým, že vstúpia do akejsi generálnej stávky proti vrchnosti: Nebudú pracovať, nebudú mať deti a najlepšie, keď všetci skončia samovraždou (tá sa tešila veľkej úcte a spájala sa so zvláštnymi náboženskými obradmi). Preto katari v zásade odmietali manželstvo, všetci slobodní členovia sa museli manželstva vzdať a tí, ktorí už v manželstve žili, sa museli vyvarovať plodenia detí.

Keďže sa však také tvrdé predpisy dali len ťažko uskutočňovať, rozlišovali katari vo svojich radoch dve skupiny ľudí: dokonalých (perfecti), ktorí sa ženenia zriekli, boli vegetariánmi, chodili v najjednoduchšom čiernom odeve a sandáloch, nepracovali a žili v absolútnej sexuálnej abstinencii, a nedokonalých (imperfecti), ktorých hlavnou povinnosťou bolo za každých okolností pomáhať dokonalým. Ale pravdu povediac - keď imperfecti dbali na to, aby sa zabránilo rozmnožovaniu, poskytovala sa im celkom veľká sexuálna voľnosť.

 

Budhizmus, hinduizmus

Dôvod odmietania sexuality v budhizme vychádza z dvoch zdrojov: jednak z centrálneho pocitu životnej nezmyselnosti viazanej na hmotný svet (pozn.: Veci tohto sveta sú v budhizme premenlivé, vnútorne prázdne a neschopné poskytnúť konečné uspokojenie. Celý život je strasť a utrpenie. Oslobodenie človeka je možné len úplným odpútaním sa od hmotného sveta), jednak zo základného dôrazu Budhovho učenia na oslobodenie sa od túžby po slasti. Typický je v tomto ohľade príbeh z Buddhovej mladosti: Keď malý Budha (Siddhártha Gautama) na svojich prechádzkach z mesta poznal ľudské utrpenie (t.j. stretol starca, chorého človeka, mŕtveho človeka a žobráka), rozhodol sa po trinástich rokoch manželstva opustiť rodný palác ako obyčajný askéta. A vtedy zažil silné znechutenie nad (sexuálnymi) radosťami sveta. Pri veľkom lúčení sa mu naskytol škaredý pohľad v ženskej komnate. Uvidel „krásne" ženy, ako v hlbokom spánku obnažujú nedostatky svojich tiel, vlasy majú rozstrapatené, z úst im vytekajú sliny a s roztiahnutými nohami obnažujú prečudesné skryté miesta.

Budha bol znechutený a je pravda, že ženy sa až doposiaľ v budhizme (ako aj v džinizme) označujú za veľké pokušiteľky. Hoci to neplatí stopercentne - existujú školy tibetského, kórejského a japonského budhizmu, ktoré mníchom bez problémov dovoľujú, aby sa ženili a mali rodiny - v zásade sa pri vstupe do budhistických kláštorov od novicov požaduje, aby sa zaviazali, že budú viesť život v cudnosti a budú sa zdržiavať každého pohlavného styku. Porušenie tohto záväzku môže viesť až k vylúčeniu zo spoločenstva rádu.

Podobne ako v budhizme je to však aj v hlavných prúdoch hinduizmu. Jeho asketické smery samozrejme vyžadujú od svojich nasledovníkov prísnu sexuálnu abstinenciu, ale s odmietavým prístupom k sexualite sa stretávame aj u skupín, ktoré nachádzajú hlavnú náboženskú inšpiráciu v uctievaní bhakti (oddanosti). Ako príklad možno uviesť na Západe najznámejšie hnutie tejto indickej spirituality - hnutie Hare Krišna. Hoci známe krišnovské mýty sú plné nežných milostných príhod, ktoré zažíval mladý Krišna s krásnymi pastierkami kráv (kradol im odevy a robil tisíce milostných hier), v hnutí Hare Krišna samom sa najväčšmi oceňuje celibát a manželská sexualita sa prísne reguluje, obmedzuje a ritualizuje.

 

Náboženský sexizmus

V hinduizme platí, že žena sa považuje za menej hodnotnú bytosť, než jej muž, a v prípade manželovej smrti je vhodné, aby sa dobrovoľne spojila so zosnulým manželom smrťou sebaupálením. To sa, samozrejme, zakazuje svetskými zákonmi i náboženskými autoritami, ale na pohŕdanie ženou v indickej spoločnosti to takmer nič nemení. Práve tak ako sa nič zásadné nemení vo vzťahu k ženám v poslednom veľkom náboženstve súčasnosti - v islame.

Z morálneho hľadiska je v islame veľmi prísne posudzovaný incest, znásilnenie a homosexualita, prísne sa trestá aj cudzoložstvo, i keď to musí byť doložené štyrmi svedkami (a kto by svoje obvinenie nedoložil, má byť verejne zbičovaný osemdesiatimi ranami bičom). Čo sa však týka samotnej sexuality, k nej sa z pozícií západnej morálky správa islam značne „liberálne". Nielenže vstup do manželstva je pre moslimov svätou povinnosťou a existuje možnosť mať štyri manželky a ľubovoľný počet konkubín, ale aj medzi blaženosti, ktoré sa mužom sľubujú v nebeskom raji, patria sexuálne slasti s krásnymi pannami - huriskami. Na druhej strane sa však vyžaduje „feudálna" podriadenosť ženy voči mužovi a žena je prakticky vylúčená z verejného života a vykázaná do súkromia domácnosti (čím islamskejší štát, tým striktnejšie pomery). Žena - moslimka si nesmie vziať za manžela nemoslima, a zatiaľ čo moslimský muž môže zrušiť manželstvo jednoduchým vyhlásením bez uvedenia dôvodu, ženy môžu o rozvod usilovať len zdĺhavým súdnym procesom. Už za Abbásovcov boli zavedené byzantské dvorné mravy oddelenia manželiek od cudzích mužov a tie sa od tých čias smú pohybovať mimo háremu iba zahalené v závoji. Aj modlitbová sieň vo vnútri mešity sa počas bohoslužby vyhradzuje iba mužom a ženy smú zostávať len vo zvýšenom priestore v zadnej strane modlitebne, oddelené mrežou alebo plátnom. Počas menštruácie však ženy vôbec nesmú vstúpiť do mešity, lebo sa považujú za rituálne nečisté; v tom čase sa nesmú ani postiť, dotýkať sa Koránu ani z neho predčítať verše.