Takto chápané EMO začalo postupne napĺňať znaky sociálnopatologického javu, ktorý sa pre mládež stal akousi hrozbou. Tým, že svojou podstatou je pre našu spoločnosť dosť netradičným javom a že túto svoju netradičnosť sa nesnaží ani vysvetliť, je terčom mnohých mýtov a predsudkov. O tomto kulte vieme len veľmi málo, a preto si zasluhuje pozornosť zo strany viacerých odborníkov. Je dôležité upozorniť spoločnosť na nebezpečenstvo, ktoré so sebou tento fenomén môže priniesť a aj prináša. Samozrejme, ak sa prekročia hranice zdravého rozumu.

Ťažisko EMO spočíva v americkom slangovom výraze, ktorý spočiatku slúžil na označenie hudobného, neskôr životného štýlu a subkultúry súčasnej mládeže. Jeho históriu možno rozdeliť do troch základných vĺn:

1. Počiatky používania tohto termínu siahajú do polovice 80. rokov minulého storočia. V tom čase sa žáner EMO - dnes označovaný ako emocore - vyčlenil z pôvodného tzv. hardcore. Zmena spočívala najmä v prejave speváka, ktorý chvíľu kričal, následne šepkal, stonal a pod. Jednoducho naplno prežíval hudbu a texty. Manažér jednej populárnej hudobnej skupiny Embrace využil EMO ako slovnú hračku, ktorú použil ako pútač. Kapela bola na tú dobu charakteristická dôraznou emocionálnou, lyrickou hudbou stredného tempa a veľkým množstvom gitarových popových grifov. Tento hudobný štýl sa postupom času podpísal na vzniku nového pohybu nazývaného sXe (straight edge), ktorý sa stal populárny ako medzi emákmi, tak aj medzi hardcoristami.

Hudobne sa EMO v tomto časovom horizonte rodilo okolo viacerých hudobných skupín. Jednou z nich bola aj americká skupina Rites of Spring, ktorej členovia roku 1985 v istom interview pre časopis Flipside poznamenali, že ich niektorí fanúšikovia označujú pojmom EMO, údajne kvôli emóciám, ktoré prejavovali pri svojich vystúpeniach.

Po krátkom čase sa EMO odrážalo v tvorbe hudobných kapiel ako Moss Icon, One Last Wish, Beefeater, Gray Matter, Frie Party, Heroin a Dag Nasty. Ako hudobný štýl sa teda začalo presadzovať vďaka prežívaniu emócií na javisku a vďaka melodramatickosti v textoch piesní. Takáto hudba si získala množstvo fanúšikov v dôsledku čoho expandovala z USA do celého sveta.

Pre prvú vlnu je charakteristické tzv. indie emo, ktoré preslávila hudobná skupina Fugazi. Tento štýl je odvodený od slova independent (nezávislosť). Štýl tejto hudby je charakteristický mäkkými vokálmi a bicími. Používajú sa i syntetizátory. Je menej drsný a jeho prívrženci sa odlišujú aj spôsobom obliekania v porovnaní s obliekaním EMO mládeže v súčasnosti. Pre indie emo bolo typické oblečenie obnoseného vzhľadu v kaki farbách. Prevažne sa nosili tričká menších rozmerov s obrázkami v štýle 80. rokov. Tašky a batohy sa zdobili zicherkami a odznakmi. Svoje hudobné väzby má tento štýl v indie rocku a punk rocku. Vznik EMO sa v tejto epoche považuje za výsledok sklamania z tzv. amerického sna, ktorý viacerých mladých ľudí privádzal do stavu úzkosti alebo depresie. Prostredníctvom tohto smeru sa snažili s danými pocitmi vyrovnať.

Druhá vlna prichádza v období rokov 1994 - 2000. Túto vlnu naštartovala americká hudobná skupina Sunny Day Real Estate svojím albumom Diary, ktorý sa považuje za indie klasiku. O dva roky neskôr vydala skupina Weezer album Pikerton, ktorý zadefinoval indie emo 90. rokov. V tom istom období sa objavili aj hudobné skupiny ako Elliott, Cursive, The Get Up Kids. Na konci druhej vlny už o štýle EMO nehovoríme len v spojitosti s hudobným žánrom, ale hlavne ako o spôsobe života mladých ľudí. V tomto čase sa pojem EMO stále častejšie považoval za skratku od slova emotívny.

Tretia vlna sa datuje od roku 2000, keď americká hudobná skupina Jimmy Eat World vydala album Bleed American. Komercionalizácia tohto štýlu spôsobila výrazné rozdelenie komunity. Jedna časť je verná tzv. old school a odmieta komerčne úspešné novinky, ktoré nie sú súčasťou prirodzenej evolúcie. Druhá časť je pomerne početnejšia, avšak kvalitatívne horšia, pretože vsádza väčšmi na image ako na pocity a prežívanie. Je to éra skupín ako Fall Out Boy, AFI, From First to Last, Funeral for a Friend, Hawthorne Heights, Matchbook Romance, My Chemical Romance, Panic at The Disco, Silverstein, Something Corporate, The Starting Line, Taking Back Sunday, The Used. Tie sú často svojím soundom už mimo pôvodného emocore. Ich texty sú oveľa melodickejšie a popovejšie.

EMO štýl sa stal populárnejší tiež prostredníctvom hudobnej skupiny Dashboard Confessional, ktorá svojimi emocionálnymi textami začala oslovovať viac tínedžerov, ktorí po prvýkrát zakúšali životnú a vzťahovú frustráciu. Postupne sa tak stal súčasťou mainstreamovej kultúry a k jeho rozmachu prispela práve originalita, ktorú spoločnosť predtým nepoznala. V tomto období bolo skôr typické nedávať svoje emócie najavo. Ľudia sa oklieštene starali len o vlastné potreby bez prihliadania na potreby iných. EMO tak vyjadrilo protest voči takémuto chápaniu prostredníctvom hudobných skupín, ktoré svojim fanúšikom ponúkli pocit, že im na nich záleží. Vedeli sa vcítiť do ich emócií a vedeli v nich vyvolať plač, hnev, zúrivosť, no naopak aj radosť.

 

EMO - novodobá subkultúra mládeže

Vývoj mladého človeka je ťažký a neskutočne náročný proces. Jeho dynamická premena prebieha vo viacerých štádiách, ktoré ho vyvedú z detského sveta do sveta dospelosti. Jeden z významných procesov objavovania vlastného ja spočíva v potrebe odtrhnúť sa od všetkého a dokázať nájsť si skutočnú novú identitu prostredníctvom svojho začlenenia. Pri spoznávaní seba samého prichádza dospievajúci do rôznych skupín, v ktorých sa stretáva s ľuďmi jemu podobnými, s rovnakými záujmami a potrebami. Tie slúžia ako opora v procese vytvárania jeho individuálnej identity.

V súčasnosti okrem dobre známych partií, bánd a vrstovníckych skupín sa začínajú rozvíjať aj subkultúry, ktoré síce môžu poskytnúť napĺňanie potrieb, avšak ich účinok môže byť veľmi nebezpečný a sporný, pričom dochádza k odklonu od normatívnych ideálov a symbolov dospelých, čo vedie k potrebe odlíšiť sa. EMO sa tak stalo dokonalou výzvou byť iný a odlišný. Takisto ako iná subkultúra i EMO plní niekoľko funkcií, ktoré vyplývajú z jeho postavenia ako globálne formálneho činiteľa v období dospievania. Týmito funkciami sú:

Selektívna funkcia - EMO je vo vzťahu k majoritnej spoločnosti v pozícii tzv. out group;

Substitučná funkcia - EMO sa veľakrát stáva pre mladého človeka akousi náhradou za rodinu, ktorá možno nenapĺňa jeho život v dostatočnej miere;

Absentérska funkcia - v období dospievania, keď sa mladý človek pomaly začína stavať na vlastné nohy, dospievajúci zrazu pociťuje akúsi záťaž, neistotu. Do plynulosti tejto životnej fázy môžu zasiahnuť dva faktory, ktorých výsledkom je príslušnosť k spomínanej subkultúre. Prvým faktorom je osobnosť mladého človeka, ktorá nezodpovedá meradlám väčšinovej spoločnosti, a druhý faktor je sám mladý človek, ktorý nielenže nezodpovedá meradlám spoločnosti, ale ani podmienkam referenčných skupín. Ide o tzv. dvojitý neúspech.

Adaptačná funkcia - EMO je v tomto prípade riešením rozporu medzi zrýchľovaním biologického a predlžovaním sociologického vývoja v období dospievania.

EMO subkultúra zaznamenala obrovský rozmach a stala sa fenoménom vzbudzujúcim u niektorých záujem, u iných pohoršenie. Keďže v súčasnej modernej spoločnosti nie je fáza mladosti presne vymedzená, nájdeme veľa prvkov subkultúry mladých i u starších dospelých. Na Slovensku sa okrem EMO subkultúry môžeme stretnúť aj s hippies, punkermi, sprejermi, rowdies, beatnikmi, ktorí prinášajú podobné riziká.

 

EMO - životný štýl

EMO ako subkultúra, prípadne skupina vyznávajúca určitý životný štýl sa stala zo sociálnopsychologického hľadiska veľmi kontroverznou témou. Charakterizovať ho je preto dosť komplikované. Môžeme tu hovoriť o niekoľkých rovinách, ako sú ponímanie subkultúry mládeže z hľadiska symbolov generačnej identity, prejav životného štýlu či atribút určitého sociogenetického moratória. V súčasnosti asi neexistuje odborná definícia tohto fenoménu. O tú jedinú, ktorá sa vyskytuje na internetových stránkach a v časopisoch, sa postarali sami vyznávači daného štýlu.

EMO mladých bezpochyby upútal svojou originalitou, voľnosťou a v neposlednom rade otvoreným prezentovaním emócií. Okrem sympatizovania s uvedenými hudobnými skupinami prerástol do životného štýlu. Tí uvedomelejší si napokon zvolili život a myslenie založené na odmietaní tabaku, alkoholu a nelegálnych drog, ba niektorí aj na odmietaní kofeínu. Pravá podstata EMO spočíva v globálnom odmietaní konzumného spôsobu života a jeho návratu k prírode, resp. k jeho symbiotickému spolunažívaniu. Ideou je nebyť likvidátorom prírody, ale jej súčasťou, čo sa prejavuje tiež vegetariánstvom, resp. vegánstvom jeho priaznivcov.

EMO sa tak stalo kultom dnešnej mládeže. Podľa jeho vyznávačov je pomerne ľahké rozpoznať človeka, ktorý pozná a počúva kapely radiace sa k spomínanej old school od človeka, ktorý pozná EMO len vďaka jeho modernej popularizácii či dokonca pozná iba hudbu prezentovanú na MTV.

Ako som už viackrát spomenula, medzi základné charakteristiky EMO nepochybne patrí intenzívne prejavovanie emócií, ktoré tvoria celú podstatu tejto subkultúry. Pravý vyznávač sa vníma ako osoba otvorená svojim emóciám, osoba citlivá, hanblivá, sústredená na samu seba a často tichá. Pocity sa vyjadrujú takmer všade. Nájdeme ich na internetových stránkach, blogoch, v textoch piesní, ale i v poézii. EMO vyjadruje vo svojich textoch najmä nepokoj, depresiu, osamelosť, hnev, ktorý zväčša vzniká z určitého autorovho nepochopenia sveta. Poézia EMO využíva kombináciu veľmi emocionálneho tónu, prúd automatického písma, rým abab, ktorý však niekedy absentuje. Typické sú pochmúrne alebo deprimujúce prídavné mená, nepokoj z nestálosti času či lásky. EMO sa pri písaní neriadi interpunkciou, gramatikou alebo pravopisom. Jeho hlavnými témami sú život, bolesť a láska.

Ďalšou charakteristickou črtou EMO je rozdelenie jej príslušníkov na tzv. EMO boys a EMO girls. Pri tejto subkultúre sa dá hovoriť o akomsi nevytváraní hraníc medzi mužským a ženským pohlavím, ide o tzv. androgynitu. Rovnaký štýl obliekania, doplnky a dokonca aj mejkap nájdeme u obidvoch pohlaví. To však spôsobilo, že spoločnosť si vytvorila názor, že chlapci vyznávajúci EMO musia byť automaticky homosexuáli alebo aspoň bisexuáli.

Čo sa týka obliekania, tak EMO boys nosia tesnejšie nohavice a typické flanelové košele. Obľúbenou obuvou sú vysoké tenisky alebo skaterské topánky či tzv. číny. EMO girls sú dievčatá zväčša vo veku od 12 do 18 rokov. Obliekajú sa taktiež do tesnejších nohavíc, resp. riflí a krikľavých tričiek s potlačou. Typické je vodenie sa za ruky s ostatnými EMO girls a EMO boys. Praví vyznávači EMO štýlu odsudzujú tzv. EMO kids, ktoré sa podľa nich len hrajú na EMO bez toho, aby sa snažili pochopiť, čo je jeho podstatou. Prevažne kritizujú štýl ich obliekania. Podľa ich výpovedí si nakúpia pruhované a kockované oblečenie v čierno-ružových farbách, kdejaké mašličky a sponky do vlasov, pričom vyzerajú všetci rovnako.

Toto všetko môže byť súčasťou aj tzv. Harajuku módy, ktorá sa preslávila v roku 1980 v Japonsku inšpirovaná mladými, divoko oblečenými pouličnými umelcami. Jej pôvod môžeme nájsť aj v japonských kreslených komiksoch, seriáloch a filmoch, ktoré sú vizuálne veľmi pútavé. Harajuku móda sa považuje za veľmi kontroverznú a šokujúcu. Podľa prívržencov EMO práve EMO kids pozbierali prvky tejto módy a prispôsobili ich EMO štýlu, pričom snahu po originalite úplne vynechali.

Pochopenie EMO štýlu spočíva predovšetkým v kreativite. Radíme sem niečo ako tzv. DIY (do it yourself - urob si sám), čo sa týka hlavne obliekania, módy a doplnkov. Dôležité je okrem originality poukázať aj na negatívne prejavy konzumného spôsobu života v podobe nabehnutia do obchodu a nakúpenia tuctových vecí určujúcich daný štýl. Podstatné je vyrobiť si ich, alebo si ich aspoň prispôsobiť.

Spôsob obliekania je pre EMO teda výrazne špecifický. Môžeme v ňom vidieť dva smery. Prvotné EMO vychádza z vyššie spomínaného indie emo, pričom tento štýl sa zdôrazňuje oblečením obnoseného vzhľadu. Druhý, dnes viac preferovaný a módnejší štýl, reprezentujú výrazné farby, pričom predstavuje pútavú kontroverziu. Vyznačuje sa tmavým čiernym oblečením skombinovaným s výrazne bledšou farbou. Najčastejšie ide o kombináciu čiernej a ružovej, čo si EMO stúpenci dávajú do súvislosti s emóciami. Charakteristické sú piercingy, okuliare s hrubším rámom, ktoré nosia aj tí, čo ich vôbec nepotrebujú, náramky, opasky s malými kovovými pyramídami, rukavice bez prstov. Mejkap je výrazný pre obe pohlavia. Využívajú sa hlavne čierne očné tiene, linky a prevažne červené rúže.

Čo sa ale najviac dostalo do povedomia spoločnosti je účes pravého vyznávača EMO. Dlhé, hladké asymetricky sčesané vlasy do tváre s jedným okom prekrytým. Niektorí prívrženci hovoria o skrytom význame daného účesu. Ofina zakrývajúca jedno oko má vraj upozorniť na neustále ničenie sveta okolo nás. EMO boys a EMO girls si zakrývajú oči, pretože sa nemôžu pozerať na hrôzy páchané voči ostatným, ako i voči celej našej planéte.

Únik pred realitou všedného dňa ponúka internetový svet, ktorý sa stal akýmsi epicentrom existencie EMO príslušníkov. Tu nachádzajú okrem iného aj útočisko pred potenciálnym odsudzovaním. Je to svet, po akom EMO príslušníci túžia. Na rôznych internetových stránkach nadväzujú nové známosti, priateľstvá a navzájom si pomáhajú riešiť svoje problémy. Niektorí z nich si vytvárajú i vlastné blogy, prostredníctvom ktorých sa snažia svetu vysvetliť, čo EMO vlastne je. K svojim komentárom prikladajú aj fotografie. EMO príslušníci sa radi fotia, typicky zvrchu, čo môžeme pokladať tiež za jeden zo znakov tohto štýlu, pričom fotografie vystavujú na internete. To môže niekedy spôsobiť i potenciálne nebezpečenstvo hraničiace s pornografiou.

 

Predsudky a kritika

Tak ako pri každom novom životnom štýle či subkultúre i pri EMO sa stretávame s určitými predsudkami. Tým, že nie všetci ľudia vedia, čo EMO presne znamená, nedokážu si vytvoriť vhodný názor. Informácie o ňom sa im dostávajú v podobe skreslenia od známych či z iných pochybných zdrojov, ktoré majú s pravdou iba málo spoločné. I keď EMO v našich podmienkach nepôsobí až tak dlho, predsudky a mýty o ňom sa stali spoločnosti viac než známe.

Jedným z takýchto mýtov je napríklad výrok, že každý EMO musí byť v neustálej depresii, musí trpieť a prežívať každý deň nejakú novú bolesť. Iným je zase výrok, že všetci príslušníci EMO majú neovládateľnú chuť riadiť sa EMO pravidlami, čo sa vyskytujú na viacerých blogoch. Pre niektorých z nich sa síce stali akýmisi skutočnými potrebami, no iní ich ignorujú, lebo sú pre nich iracionálne. V neposlednom rade v spoločnosti rotuje mýtus o tom, že pravý emák si rád ubližuje a jeho cieľom je aspoň raz za život sa pokúsiť o samovraždu.

Mýtus o neustálom smútku sa s EMO často dáva do súvislosti. Spôsobil rozšírenie informácie, že EMO boys a EMO girls sa nachádzajú v ustavičnej vlne depresií. Ak hovoríme o emóciách, tak by bolo vhodné spomenúť, že predstavujú tie najjednoduchšie zážitky, ktoré sú spojené s uspokojovaním, prípadne neuspokojovaním primárnych potrieb a že patria do oblasti duševných javov, kde vládne akási neistota a rozdiely. Emócie sa rozdeľujú sa na dve veľké skupiny: pozitívne (radosť, vzrušenie) a negatívne (hnev, zlosť, strach). Obe skupiny môžu človeka určitým spôsobom ovplyvňovať.

Nás v súvislosti s EMO väčšmi zaujímajú práve tie negatívne emócie, ktoré môžu po určitom čase u človeka naozaj prerásť do stavu depresie. Podľa odborníkov depresia predstavuje ochorenie celého organizmu, ktoré vedie k pocitom smútku, beznádeje, strate prežívania radosti, úbytku energie a vôle. Od bežného smútku sa depresia líši najmä tým, že je intenzívnejšia, trvá dlhšie a nepriaznivo ovplyvňuje výkonnosť človeka. Stúpenci EMO radi diskutujú o negatívnych pocitoch, odkrývajú svoju bolesť a trápenie, ale to ešte neznamená, že žijú, resp. by mali žiť v sústavnej depresii. Jednoducho povedané, nehanbia sa hovoriť o svojich emóciách. Na jednej strane sa od ľudí prekypujúcich vitalitou a šťastím očakáva, že túto energiu budú vnášať medzi ostatných, no na druhej strane, ak je človek melancholický či smutný, je jasné, že tento smútok má prežívať sám a nezaťažovať tým svoje okolie. A práve proti tomuto chce EMO bojovať.

EMO taktiež neznamená, že sa emócie musia prejavovať nasilu, za každú cenu a len preto, lebo sú obsiahnuté v názve. Je to základný omyl. Dôraz sa kladie na antikonzumný spôsob života, nesúhlas s ničením prírody a zabíjaním zvierat pre jedlo či módu, čím má EMO blízko k hnutiu Greenpeace.

Ďalšími horlivo diskutovanými témami na adresu EMO je utrpenie, bolesť, poranenia a sebapoškodzovanie jej zástancov. V mnohých prípadoch sa to skutočne i potvrdilo. Niektorí príslušníci EMO si naozaj radi spôsobujú bolesť alebo poranenia v podobe rezných rán či popálenín. Takisto aj veľa internetových stránok je plných obrázkov, na ktorých môžeme vidieť mládež so žiletkami v ruke a s podrezanými zápästiami. Či však ide len o imidž, ktorý táto mládež uznáva, alebo ide o skutočnosť, to nevieme s presnosťou určiť. Veľa z nich sa vyjadruje, že je to hlúposť, že je to prezentácia EMO práve prostredníctvom nezrelých EMO kids, no iným EMO naozaj prináša bolesť a utrpenie. Len v krátkosti si dovolím ponúknuť dve vyjadrenia z blogov EMO príslušníkov:

„Ja som to skúsila a áno pomáhalo to. Zrazu som sa cítila taká voľná, zabudla som na všetky problémy, na všetko, čo bolí... No len na čas, potom som s tým nevedela prestať, až kým som nestretla teraz už moju najlepšiu kamarátku a tá mi pomohla z problémov. Už nepotrebujem žiletku a ani nikdy potrebovať nebudem; som rada, že som ju vtedy stretla, lebo by som asi dopadla zle."; „Nikto nevie pochopiť, prečo si režem žily... Oni neprežívajú to, čo ja, nevedia, ako sa cítim, keď ma niekto, koho mám strašne rád, opustí."

Niektorí autori tvrdia, že medzi EMO príslušníkmi je sebapoškodzovanie a simulácia samovraždy bežná pre ich vlastné potešenie. Dôsledkom sú hlavne médiá, ktoré tým, že chcú upozorniť na určité patologické prejavy EMO, čoraz častejšie začali zverejňovať prípady sebapoškodzovania. Je pravda, že svoje problémy takto riešia najmä mladí ľudia v období puberty vo veku od 11 do 16 rokov. V období dospelosti sa k tomuto spôsobu riešenia problémov prikláňajú hlavne ľudia so sklonom k perfekcionizmu a tí, ktorí nezvládajú intenzívne pocity, často nedokážu vyjadriť svoje emócie slovne, nepáčia sa sami sebe, neakceptujú svoje telo a zažívajú silné výkyvy nálad.

Proces sebapoškodzovania má svoj rituálny charakter v podobe prípravy, ubližovania a ošetrenia. Pri fyzickej bolesti sa produkujú endorfíny, ktoré následne uvoľňujú prežívaný stav napätia, hlavne stres a úzkosť, čo môže spôsobiť slasť a potenciálnu závislosť od tohto aktu. Sebapoškodzovanie prináša určité riešenie negatívnych pocitov. Pomáha najmä uvoľniť intenzívne pocity, fyzicky vyjadriť vnútornú bolesť, trestať sa, získať kontrolu, vyplaviť adrenalín či navodiť sexuálne vzrušenie.

So sebapoškodzovaním úzko súvisí problematika samovrážd. Tá býva únikom z nahromadených problémov, ktorých riešenie je veľmi komplikované. Realitou je, že suicidálne pokusy sa často vyskytujú u mladých ľudí, lebo sa snažia týmto spôsobom na niečo upozorniť. Možno na seba, možno na svoj problém. Niektorým ľuďom stačí na takéto rozhodnutie ten najmenší podnet, iní sa myšlienkam na samovraždu bránia dovtedy, kým na to majú silu. Príčina samovraždy je teda pre každého človeka subjektívna. Veľkú úlohu v opodstatnení samovrážd zohráva vplyv rodinného prostredia a výchovy, vplyv školského či pracovného prostredia a vplyv spoločnosti vrstovníkov. Práve tento faktor je viditeľný hlavne u mladých ľudí v období puberty, keď sa začínajú odďaľovať od rodiny a nadväzovať vzťahy medzi rovesníkmi. Tým sa dostávajú do skupín a partií. V poslednom období sa dokonca stretávame s takým javom, že podmienkou prijatia do partie je pokus o samovraždu.

Zhrnutím môžeme konštatovať, že mladí ľudia páchali samovraždy alebo pokusy o samovraždy dávno predtým, ako sa štýl EMO vôbec objavil. Čo však ostáva nebezpečné, je mylné chápanie EMO a jeho dávanie do súvislosti so samovraždami u tzv. EMO kids, u ktorých hrozí určité nebezpečenstvo z dôvodu nezrelosti a neuvedomenia si pravej podstaty EMO. Takisto ľudia - teda spoločnosť, ktorá nemá o EMO dostatok informácií - si mylne vysvetľujú veľký záujem EMO o témy ako je smrť a bolesť. To, že niekto rozpráva o smrti, dáva najavo svoju bolesť, utrpenie, ešte neznamená, že sa o ňu musí automaticky i pokúsiť.

Hovoríme tu o uznávaní EMO štýlu u nás, u našich mladých ľudí. Tí, aspoň podľa názorov na internetových stránkach, neberú všetky prvky EMO, ktoré pochádzajú zo zahraničia alebo sa uverejňujú medzi základnými pravidlami, naozaj vážne. Ide im skôr o vonkajšie prvky EMO štýlu. Samozrejme, že sa môžu vyskytnúť i prípady pokusov alebo až dokonaných samovrážd. Ale to podľa môjho názoru nemá veľa spoločné so štýlom, aký tá daná osoba vyznáva, skôr s danou situáciou, v ktorej sa nachádza. Týmto spôsobom môžu na problém reagovať aj vyznávači štýlov hippies, gothic alebo punk.

Je pravdou, že všetky negatívne javy, ako sú negatívne emócie, depresie, sebapoškodzovanie alebo suicidálne sklony, sa v problematike EMO skutočne vyskytujú. To nemôžeme poprieť. Je však otázne, v akej miere je to spôsobené tým, že ide o daný kult, resp. subkultúru, alebo ide o spoločenský jav. Tiež nemôžeme poprieť, že od čias, keď sa EMO stalo akousi novou vlnou mladých, sa u nich začali objavovať určité patologické javy. A to nehovoríme len o sebapoškodzovaní či prípadoch demonštratívnych samovrážd. S EMO sa spája do určitej miery tiež pornografia, hoci si to títo mladí ľudia ani neuvedomujú, že sa takého niečoho dopúšťajú. Pre nich je vystavovanie svojich fotiek, na ktorých sú často len v spodnej bielizni, na rôznych internetových stránkach len akýmsi štýlom. Je to pre nich jednoducho „in".

Čo sa týka sebaprezentácie prostredníctvom internetu, je dôležité spomenúť tiež fotografie a obrázky, ktoré často znázorňujú mladý pár s krvácajúcim srdcom či osobu s podrezaným zápästím a vytrhnutým srdcom z tela. Všetko toto pre mladých EMO stúpencov znamená len akýsi symbol bolesti, stratenej lásky, smútku. Pre nás ostatných je to však niečo zvláštne, často poburujúce až zvrátené.

Je ale namieste pripomenúť, že aj keď o EMO často hovoríme ako o patologickom fenoméne, nie každý jeho príslušník musí byť hneď zlý. Cieľom tohto príspevku bola snaha poukázať na základné znaky tohto fenoménu, na prvotnú myšlienku, z ktorej tento štýl (resp. subkultúra) vznikol. Prvotná myšlienka EMO, ktorá bola zameraná na určité spojenie s prírodou, na ochranu sveta, bola dobrá. Aj myšlienku, aby sa ľudia nehanbili za svoje emócie, aby sa nebáli dať najavo svoje city, môžeme považovať za pozitívny znak. To, že sa postupom času EMO vo svojej filozofii pozmenilo, je chybou vyznávačov, ktorí si ho prispôsobili a pretransformovali podľa svojich potrieb. Veď na začiatku nikto nevravel nič o akomsi sebapoškodzovaní ani o ustavičných depresiách.

Jednoducho povedané, EMO stratilo svoju prvotnú myšlienku. A to, čo vidíme dnes, je len akousi lacnou napodobeninou, ktorá si síce zachovala niektoré charakteristické znaky, ako je hudba, vyjadrovanie emócií, melanchólia, no pridala k nim aj tie, ktoré s prvopočiatkami EMO nemajú veľa spoločné. Ak sa mladí naozaj zaoberajú pravou, pôvodnou filozofiou EMO, nemusíme to hneď považovať za hrozbu. Ak ale kopírujú to, čo vidia na internete či v médiách, môže sa to pre nich stať veľkou hrozbou. Práve títo mladí ľudia môžu byť potenciálne náchylní na spomínané patologické javy. Veľkú pozornosť by sme preto mali venovať prevencii nevhodného užívania voľného času mládežou. Našu spoločnosť môže prepadnúť vlna ďalšieho kultu, ktorý bude pre mládež obrovským lákadlom, a my by sme mali spraviť všetko, aby sme boli na to dostatočne pripravení.

 

Literatúra a internet:

1. Booš, J.: Psychológia. Iris, Bratislava 2000

2. Hroncová, J.: Sociálna patológia a jej prevencia. Pedagogická fakulta UMB, Banská Bystrica 2004

3. Jandourek, J.: Sociologický slovník. Portál, Praha 2001

4. Jurovský, A.: Mládež a spoločnosť. Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, Bratislava 1974

5. Jusko, P.: Problémové okruhy nového fenoménu. Čistý deň 3/2008

6. Mihályfiová, L.: Súčasný pohľad spoločnosti na EMO mládež. Diplomová práca. Fakulta zdravotníctva a sociálnej práce Trnavskej univerzity, Trnava 2010

7. Šustr, J.: EMO styl jako subkultura? Rodina a škola 5/2009 - http://www.portal.cz/scripts/detail.php?id=27731

8. Emo - http://sk.wikipedia.org/wiki/Emo

9. Emo pravidla - http://emo-style.cz/pravidla

10. Emo styl - http://emo-style.cz

11. Emo historie - http://emo-style.cz/history

12. Čo je to vlastne Emo? - http://emo.weblog.sk/weblog/2006/12/31/co_je_to_vlastne_emo

13. Emo história - http://e-m-ocore.blog.cz/0802/emo-historia

14. Sebapoškodzovanie - http://monix.mysteria.cz/FAQ.htm

15. Sebaubližovanie - http://www.emo4girls.Estranky.cz/stranka/sebaublizovanie

16. Čo je depresia - http://www.servier.sk/informacie-pre-pacientov/depresia/co-je-depresia

17. Závislosti - http://www.zodpovedne.sk/kapitola2.php?kat=zavislosti