Po svete chodia naozaj všelijakí ľudia. Múdri, ale i hlúpi. Existuje však aj tretia skupina, ktorá v západnej demokracii začína mať prevahu. Tvoria ju tí, ktorí nie sú ani hlúpi - v zmysle množstva nadobudnutých poznatkov -, ale ani múdri, lebo táto ich učenosť sa, žiaľ, obrátila proti nim. Nazdávajú sa, že sú takpovediac nad vecou a nielen pred týmto svetom, ale i sami pred sebou sa dychtivo snažia byť tolerantní, otvorení a slobodní. Nikoho neodsudzujú, nič nekritizujú, sú priateľmi všetkých. Veď pravda je len subjektívne vnímaná ilúzia a aj to veľmi premenlivá a krehká. Za najväčší prečin títo ľudia považujú diskrimináciu akejkoľvek menšiny a naopak, najväčšou cnosťou je pre nich sloboda pre všetkých - bez rozdielu, čo kto koná, čo vyznáva a o čo mu v skutočnosti ide. Veď kto môže byť sudcom toho druhého a kto má právo stanoviť, čo je dobré a čo zlé? „Ži a nechaj žiť!", opakujú dookola.

Ako ranná hmla, keď sadá na krajinu, tak sa týmto ľuďom nenápadne zastiera ich duchovný zrak. V mene akéhosi falošného liberalizmu postupne prestávajú rozlišovať medzi dobrom a zlom a aby pred svetom nevyzerali ako fanatici, nikdy prstom nepoukážu na tých, čo páchajú neprávosť. Imidž múdrych, objektívnych a tolerantných ľudí je pre nich natoľko dôležitý, že neváhajú hlásať aj úplné zvrátenosti. Keďže strácajú schopnosť kriticky nazerať na súčasné dianie, napriek ich učenosti, sú ešte skutočne múdri?

Dalo by sa uviesť mnoho príkladov, z ktorých je evidentné, ako sa relativizácia v etickej i duchovnej sfére lavínovito šíri. Verím však, že to nebude potrebné, keďže každý z vás si na viaceré príklady určite aj sám spomenie. Isté je, že to, čo by pred polstoročím nebolo mysliteľné, dnes sa robí verejne a legálne a stále je menej tých, ktorým to prekáža. Medzi „starou" a „novou" relígiou už nie je žiadna „potupná" deliaca čiara a sama viera sa stala prísne vecou privátnou. Verejnosť už iba málokedy vzrušia tragédie, ktoré sa v sektách po celom svete dejú, a na tie, ktorým sa to predsa len podarilo, si už dnes len málokto spomenie. Sekty vraj už nie sú sektami, ale stali sa z nich denominácie, ktoré netreba zbytočne provokovať na ceste k ich etablovaniu sa v majoritnej spoločnosti a v takejto pomyselnej jednote sa napĺňa staroveká idea všeľudského bratstva. Len ktovie, komu takýto scenár v skutočnosti prospeje.