Často sa stretávam s otázkou, v čom sa my odlišujeme od tých, o ktorých tak zápalisto vynášame kritické súdy a označujeme ich hanlivým slovom „sektár": nemá azda katolícka či iné tradičné kresťanské cirkvi svojho „guru" v podobe pápeža a ďalších lídrov, nestanovujú i oni svojim členom základné životné pravidlá, nepáchajú sa i tam veci nezlučiteľné s morálkou a tým, čo cirkvi samy hlásajú? Kto nám dal právo v čase demokracie a pluralizmu názorov povyšovať sa nad druhými a diskriminovať ich? Nie je už len to samo osebe sektárske?

V súčasnosti, keď sme svedkami obrovského nárastu najrozličnejších náboženských vierovyznaní a smerov vznikajúcich často „klonovaním" z tých predošlých či jednoducho spájaním „vedeckých" poznatkov s rozmanitými pseudonáboženskými predstavami, je väčšmi ako inokedy nevyhnutné vysvetliť ľuďom, v čom spočíva zhubnosť a deštrukčnosť siekt. Čím sa odlišujú od zdravých cirkví, ktoré uspokojujú naše duchovné potreby a očakávania spôsobom nedevastujúcim našu ľudskú dôstojnosť a neporušujúcim našu osobnú integritu.

Pochopiteľne, dôvodom nie je to, že na čele cirkvi stojí autorita; bez nej by žiadna spoločnosť neobstála. Ani fakt, že každé náboženstvo je svojím spôsobom jedinečné a „nadradené" nad tými ostatnými. Dokonca nie je rozhodujúce ani to, či cirkev stanovuje pravidlá, lebo aj tie sú pre náš život a duchovné smerovanie potrebné. Podstatu označenia „sektár" musíme hľadať hlbšie ako iba na povrchu, pretože pojmy ako autorita, pravidlá, výlučnosť, fundamentalizmus neodrážajú vždy tú istú realitu. Môže byť totiž autorita absolutistická, ktorá si nárokuje na nás bezvýhradne: na naše myslenie, cítenie, prežívanie reality, vzťahy; autorita, ktorá v nás nerozvíja pozitívne hodnoty, ale naopak, vytvára zhubnú závislosť likvidujúcu našu autenticitu a prirodzenosť Božieho stvorenia. Ak autorita nepozná svoju mieru, obráti sa proti nám a zničí nás. História mi dá iste za pravdu. S pravidlami je to obdobné. Buď nám slúžia, alebo my slúžime im. Ak sa stanú nástrojom kontroly a podmanenia ostatných členov spoločenstva jednotlivcom či úzkou skupinou vyvolených a nútia k bezduchému memorovaniu a imitácii, neslúžia na vytváranie dobrých návykov a cností, ale sú nebezpečným mocenským prostriedkom v rukách ideových hochštaplerov. A to už nie je ďaleko od tvrdenia, že sekty sú tým najprefíkanejším novodobým otrokárstvom.