Svoj príspevok by som rád uviedol pomerne známym výrokom pápeža Jána Pavla II., ktorý ho adresoval skupine biskupov zo Spojených štátov amerických ešte v roku 1993: „Idey New Age niekedy prenikajú do homílií, katechézy, na kongresy aj do duchovných cvičení, a tak úspešne ovplyvňujú dokonca i praktizujúcich katolíkov, ktorí si možno neuvedomujú nezlučiteľnosť týchto myšlienok s vierou Cirkvi." A pretože učenie o prevteľovaní duše - reinkarnácii - je jedným z atribútov ideológie tohto hnutia, môžeme tento výrok pokojne vzťahovať tiež naň.

Viaceré prieskumy prebiehajúce po celom svete minimálne od začiatku deväťdesiatych rokov naznačujú, že myšlienka reinkarnácie nie je ľahostajná ani mnohým kresťanom. Ešte v pilotnom čísle časopisu Rozmer z roku 1998 sme sa zmienili o prieskume hodnotových orientácií realizovanom v 25 európskych krajinách (a na porovnanie tiež v USA). Táto reprezentatívna sonda, ktorej výsledky boli publikované už v roku 1993, priniesla o názoroch populácie na prevteľovanie prekvapujúci záver: v krajinách, ktoré možno označiť za religióznejšie, je vyššie percentuálne zastúpenie ľudí veriacich, že ľudská duša sa prevteľuje. Ešte väčšmi zaráža vzťah medzi náboženskou horlivosťou a týmto presvedčením. Zámerne uvediem údaje prieskumu týkajúce sa Slovenska: z tých, čo navštevujú kostol raz do roka a menej, verilo v tom čase na prevteľovanie len 6 percent, pričom z tých, čo sa zúčastňujú na bohoslužbách pravidelne, aspoň raz mesačne, to bolo už 30 percent.

Pred niekoľkými rokmi tiež nadácia SPES (Služba objasňovania činnosti siekt a nových náboženských hnutí) oslovila 1 098 študentov 4. ročníka argentínskych stredných škôl v Buenos Aires a iných mestách. Výsledkom bolo, že vyše 50 % týchto mladých ľudí si osvojilo jednu či viac ideí New Age - zo šiestich, na ktoré sa výskum zameral - vrátane náuky o reinkarnácii. Za zdroj týchto názorov označili televíziu, knihy a časopisy.

Tento možno ani nie tak prekvapujúci ako skôr alarmujúci údaj potvrdzuje aj anketa, ktorá od začiatku februára prebieha na našej inovovanej webstránke www.rozmer.sk. Na otázku: Veríte v reinkarnáciu? sa vyše polovica respondentov (52 %) vyjadrila kladne a len 28 % úplne zavrhlo možnosť opätovného prevtelenia. Podobne dopadli aj naše predchádzajúce ankety ešte z rokov 2001 - 2007, kde sme zisťovali postoj k hnutiu New Age, metódam alternatívnej medicíny, UFO a iným frekventovaným témam, ktoré sa stali typickou agendou neoddeliteľne spätou so súčasnou postmodernou spoločnosťou.

Napriek tomu, že si uvedomujeme, že vyše 84 % obyvateľov, ktorí sa pri poslednom sčítaní ľudu roku 2001 prihlásili ku kresťanstvu, je údaj pravdepodobne veľmi skresľujúci a podlieha hlbšej konfrontácii a analýze, neočakávali sme, že až vyše 50 % respondentov našej ankety vníma Krista len ako jedného z mnohých guru a kresťanstvo považuje len za jednu z početných duchovných ciest. Tento rovnovážny pomer ľudí, ktorí veria v reinkarnáciu a zároveň Krista a kresťanstvo vnímajú iba ako jednu z viacerých alternatív, napovedá, že tí, ktorí sa vydávajú týmto smerom, väčšinou po čase strácajú vieru, alebo ju aspoň výrazne deformujú a prispôsobujú svojim novým duchovným postojom a skúsenostiam. Dôkazom tohto tvrdenia nie sú len početné synkretické smery spájajúce kresťanské doktríny s východnými a ezoterickými tradíciami, ale aj sekty, ktoré napriek tomu, že sa deklaratívne hlásia ku kresťanskému presvedčeniu, s odhodlaním hlásajú vieru v reinkarnáciu a iné nebiblické tézy (napr. v Nemecku aktívne združenie Univerzálny život).

Kde hľadať príčiny tohto znepokojujúceho javu? Máme sa v budúcnosti ako kresťania obávať o stratu našej identity, hrozí nám asimilácia v tomto tak dynamicky sa meniacom a nestabilnom duchovnom prostredí, či - ako sa nám to snažia nahovoriť stúpenci Nového veku - ide len o prirodzený vývoj sprevádzajúci nástup nového myslenia a prechodu do inej transcendentnej reality, ktorá človeku ponúka oveľa vyšší a plnší spirituálny zážitok?

Od čias Gottholda E. Lessinga sa na Západe začala reinkarnácia chápať oveľa optimistickejšie - ako proces postupného učenia a individuálneho naplnenia. Špiritizmus, teozofia, antropozofia a New Age hľadia na reinkarnáciu ako na účasť na vesmírnej evolúcii smerujúcej k stavu dosiahnutia božskosti. Na rozdiel od negatívneho postoja prívržencov východných náboženstiev vidí postmoderný človek v reinkarnácii pozitívny proces duchovného sebazdokonaľovania. Je fascinovaný predstavou mnohých životov a súzvučí s prastarou ľudskou túžbou prekročiť medze pominuteľnosti a prepožičať životu trvácnosť a večnosť.

S istou dávkou pragmatizmu by sme mohli skonštatovať, že v tomto stále sa zrýchľujúcom tempe, ktorému sme každodenne vystavení, západný človek víta možnosť plynulej kontinuity života a smrť vníma iba ako prechod do ďalšej životnej etapy. Ak si tento proces predstaví v rýchlom slede, mohlo by sa mu potom zdať, že sa pozerá na film zložený z množstva jednotlivých obrázkov, ktoré na seba kauzálne nadväzujú. Aj z psychologického hľadiska mu viera v reinkarnáciu pomáha; utlmuje totiž jeho strach, či už podvedomý alebo vedomý, zo smrti. Ten sa dnes často vyvoláva i prostredníctvom mnohých negatívnych až katastrofických udalostí, ktorým nás dennodenne médiá vystavujú.

Dovoľte mi jednu osobnú poznámku. V mojich študentských rokoch, ešte v časoch totality, som sa i ja intenzívnejšie zaoberal štúdiom Bhagavadgíty a iných východných textov. Od tých čias sa ale predsa len čosi zmenilo. Pokiaľ my sme vtedy reinkarnáciu chápali ako strastiplný kolobeh životov, z ktorého sa treba pokiaľ možno čo najskôr vymaniť - v zhode s tým, čo učia Védy - v súčasnosti sa presviedčame, že toto učenie sa značne sprofanizovalo a skomercionalizovalo. Môžeme o ňom počuť tam, kde by sme to v minulosti asi len ťažko očakávali. Navyše úplne sa vyprázdnil jeho zmysel; egocentricky ladený človek postmoderny si reinkarnáciu takpovediac sprivatizoval.

Potvrdením týchto slov sú aj rôzne pseudo-psychoterapeutické metódy, akými sú napríklad regresné (návratové) terapie založené na presvedčení, že naše súčasné problémy majú koreň v traumatizujúcich, nezvládnutých a hlavne nevyriešených situáciách z minulých životov. Ak sa ich terapeutovi podarí zachytiť v spomienkach, do ktorých je „pacient" nezriedka uvedený hypnózou či tranzom spôsobeným zmeneným stavom vedomia, verí, že tým odstráni i príčinu súčasných problémov a konfliktov. Azda netreba zdôrazňovať, že takéto experimentovanie s ľudskou psychikou a podvedomím je nielen nezodpovedné, ale aj nebezpečné a prináša so sebou nemalé riziká.

Záujem o reinkarnáciu sa v západnej Európe a Spojených štátoch výrazne prebudil na konci šesťdesiatych rokov s príchodom indických guru, zenových majstrov, tibetských lámov a iných duchovných autorít. Tí na Západ prišli, aby tu získali stúpencov pre východné formy meditácie, mystiku a jogu a zároveň, aby priniesli duchovne zdevastovanému a materialistickému Západu komplexné výklady sveta, v ktorých dôležitú úlohu zohráva práve viera v prevteľovanie a karmu. V tom čase tu vznikli početné zoskupenia, ako Hare Krišna hnutie, Transcendentálna meditácia, kult Šrí Činmoja, Bhagavána Radžníša (Osha) či Šrí Satja Sai Bábu, Sahadža joga, Brahma Kumaris, Spoloč­nosť joga v dennom živote, Ánanda márga a mnohé ďalšie.

Proces „hinduizácie" Západu začal ale o čosi skôr. Zvykne sa v tejto súvislosti spomínať tzv. Svetový parlament náboženstiev v Chicagu, ktorý sa na pozvanie liberálnych kresťanských kruhov USA konal v roku 1893, a na ktorom sa prijalo rozhodnutie všemožne rozširovať východný duchovný vplyv v západnom kresťanskom svete.

V osemdesiatych rokoch nový rozmach zažívajú náboženské a ezoterické hnutia výraznejšie zakorenené v západnej kultúre. Ide najmä o moderný špiritizmus či Teozofickú spoločnosť, ktorá vznikla ešte v roku 1875, ale tiež o antropozofiu, ktorej vznik podnietili nezhody jej zakladateľa Rudolfa Steinera s lídrami teozofie o takmer štyri desaťročia neskôr. Ako konštatuje Reinhart Hummel v publikácii Reinkarnácia - viera v prevteľovanie a viera kresťanov, rozhodujúcu rolu v týchto spoločenstvách zohrávajú práve predstavy o karme a reinkarnácii spojené so západným evolučným myslením, a to v neposlednom rade aj vďaka ázijským vplyvom činným prostredníctvom prekladov svätých písem Východu do jazykov Západu v minulom storočí. Možno dodať, že na rozdiel od teozofie, antropozofia sa snaží svoje reinkarnačné koncepty z časti zladiť aj s niektorými kresťanskými impulzmi.

Taktiež mnohí vedci sa zaoberali rozsiahlym výskumom tohto javu. Spomeniem napríklad anglického biológa Thomasa Huxleyho či Iana Stevensona, ktorý skúmaniu detí, bezprostredne opisujúcich svoje zážitky z minulých životov, zasvätil vyše 40 rokov. Napriek tomu i oni sú si vedomí výhrady skeptikov, tvrdiacich, že neexistuje žiaden dôkaz fyzického procesu, ktorým by osobnosť mohla prežiť smrť a putovať do iného tela.

Väčšina skeptikov si myslí, že výpovede potvrdzujúce reinkarnáciu pramenia z tzv. falošných spomienok. Známy psychiater doc. MUDr. Alojz Rakús to vyjadril slovami: „Ľudská pamäť má ďaleko širšie možnosti, než presahuje rámec individuálnej vedomej skúsenosti a individuálneho vedomého rozpamätúvania sa. (...) Nazdávam sa, že reinkarnácia ako fenomén nemá nijaké vedecky zdôvodniteľné opodstatnenie a práve formou reinkarnačných zážitkov sa vysvetľujú niekedy veci, ktoré sa dajú vysvetliť celkom prirodzene, z hľadiska tých poznatkov, ktoré dnes vieme o funkcii pamäti, mozgu a jeho systémoch."

Nedá mi, aby som sa nezmienil ešte o jednej špecifickej skupine, ktorou sú tzv. ufokulty. Tie síce - ovplyvnené dänikenovskou optikou - posúvajú reinkarnačný scenár skôr do oblasti sci-fi a duchovnú terminológiu nahradili terminológiou pseudovedeckou až fantazmagorickou, ale na súčasnej duchovnej mape sú neprehliadnuteľným fenoménom. Príkladom je známy „kontaktér s mimozemšťanmi" Ivan Benda, ktorý vytrvalo sugestívne avizuje blížiacu sa evakuáciu našej planéty, počas ktorej sa v dvoch etapách vysídli približne 2,25 % ľudstva (cca 150 miliónov; z toho asi 250-tisíc Čechov a 100-tisíc Slovákov) - „láskyplných ľudí s otvorenou srdcovou čakrou".

No nie vždy takéto utópie končia úsmevne. Dokazuje to i rituálna samovražda 39 členov kultu Nebeská brána, ktorí sa koncom marca roku 1997 rozhodli opustiť tento svoj nepotrebný „vehikel" - svoje telo -, aby mohli inkarnovať na kozmickú ľod skrývajúcu sa údajne za chvostom Hale-Boppovej kométy. Tá ich mala dopraviť na tzv. Budúcu úroveň zvanú Telah, ktorá v evolučnom reťazci neporovnateľne prevyšuje našu ľudskú úroveň. Aj takto sa dá „transcendentne" ospravedlniť tragický únik z reality...

Je nesporné, že New Age vytvorilo najrozmanitejším reinkarnačným interpretáciám netušené možnosti - závisí len od invencie a fantázie ich protagonistov. Ale aby sme lepšie pochopili pôvodnú podstatu tohto starobylého učenia, vráťme sa o niekoľko storočí späť.

Vo výraznejších kontúrach začína náuka o prevteľovaní do popredia vystupovať už v 8. storočí pred Kr. - v raných upanišádach. Základom tohto učenia, ktoré je súčasťou hinduistického cyklického spôsobu myslenia, je názor, že stála, nevyhnutná súčasť ľudskej bytosti označovaná v rôznych náboženských tradíciách ako átman, džíva, Vyššie či Pravé Ja, duša, duch, Božské svetlo a pod. vstupuje opakovaným zrodením do rôznych druhov fyzických tiel dovtedy, kým sa nevymaní z tohto strastiplného kolobehu životov a smrti (samsára - dosl. neustále putovanie) a nedosiahne oslobodenie. Tento stav by sme zjednodušene mohli prirovnať k tomu, čo si kresťania predstavujú pod pojmom spása. Hinduisti ho volajú mókša (resp. mukti), budhisti zasa nirvána, i keď treba zdôrazniť, že každý si ho vysvetľuje po svojom.

Cyklus rodení a smrti tak, ako ho chápu Védy, je pre nás Európanov časovo priam nepredstaviteľný. Bhagavadgíta, ktorá ľudské telo prirovnáva k odevu, čo človek časom po opotrebovaní odhodí a zaobstará si nový, hovorí až o 8 400 000 druhov fyzických tiel, do ktorých sa živá bytosť môže vteliť. A keďže iba 400-tisíc druhov sú ľudské telá, vyplýva z toho, že duša sa v budúcom živote môže ocitnúť aj v inom ako ľudskom tele - vo zvieracom, rastlinnom, ba i v tele poloboha či démona. O kvalite tela - a tým aj života, ktorý v ňom duša zažíva - rozhoduje jej karma, čo je podľa Bhagavadgíty súhrn predošlých skutkov (dobrých i zlých) konaných v predchádzajúcich hmotných telách. Karmický zákon stanoví, v akej kaste sa človek narodí a aké ovocie bude v prebiehajúcom živote zberať. Treba ale podotknúť, že niektoré reinkarnačné teórie, najmä tie západné, pripúšťajú vtelenie duše výhradne do ľudského tela.

Vtelenie sa podľa Véd nielenže neobmedzuje na jediný ľudský život, ale ani na miesto zrodenia, a to v celom Univerze. V Bhagavadgíte sa v tejto súvislosti píše: „Každý dospeje práve k tej bytnosti, na ktorú myslí, keď opúšťa svoje telo, ó synu Kuntí" (Bg 9, 6). Svámi Prabhupáda, zakladateľ Hare Krišna hnutia, to komentuje slovami: „Súhrnný výsledok všetkých myšlienok a konania z tohto života ovplyvňuje myšlienky v hodine smrti, preto činnosti v tomto živote rozhodujú o budúcom vtelení." Bhagavadgíta v tejto súvislosti spomína aj pokročilých jogínov, ktorí si sami môžu zvoliť miesto a čas, kedy ich duša opustí telo.

Živá bytosť sa tak môže zrodiť taktiež na niektorej z vyšších planét, kde sú omnoho lepšie podmienky a kde si bude môcť po tisíce rokov užívať plody svojich činov. Najvyššou planétou hmotného vesmíru je Brahmalóka, kde sídli Brahma. Na ilustráciu uvediem príklad Kapila Muniho, ktorý v Šrímad Bhágavatam hovorí o ľuďoch, čo sa po smrti dostali na Mesiac. Tam údajne žili približne 10-tisíc nebeských rokov, radovali sa zo života a popíjali sómarásu, nebeský nápoj nesmrteľnosti prístupný na tejto planéte. Avšak i oni sa museli po stanovenom čase vrátiť na Zem.

Naopak tí, u ktorých prevažujú zlé skutky, poputujú opačným karmickým smerom, ich duše sa narodia na nižšom vývojovom stupni, na planétach, kde žijú duchovne menej vyspelé bytosti, či dokonca duchovia, démoni (rakšasovia) a pod., poprípade klesnú do zvieracieho či rastlinného tela.

Bhagavadgíta pojednáva o štyroch cestách, ako môže živá bytosť dospieť k vyslobodeniu: je to cesta poznania (džňána márga), cesta činu (karma márga), cesta oddanosti (bhakti márga) a tzv. kráľovská cesta, cesta telesných cvičení a meditácií (radža márga).

Zjednodušene povedané, hinduizmus učí, že v okamihu, keď si živá bytosť uvedomí svoju skutočnú podstatu a to, že nie je toto telo, ale večná duša, všetka túžba po svetských pôžitkoch zmizne a duša sa vymaní z vplyvu máje - ilúzie ovládajúcej tento materiálny svet - a prežije pravé, trvalé a hlboké šťastie a mier (ánanda). Potom sa už ďalej v hmotnom tele nezrodí a dosiahne mókšu.

Rozdiel je ale v tom, kto si čo pod týmito pojmami predstavuje. Impersonalisti (napr. prívrženci školy advaita védanta často spájaní s džňánajogínmi) veria, že strávia večnosť pohrúžení v dokonalom mieri a šťastí, ktoré príde s uvedomením, že celá existencia je Jedno (brahman), a že nesmrteľná duša je súčasťou tejto existencie (podobne ako je kvapka vody súčasťou oceána). Podľa monistickej filozofie známeho indického mysliteľa Šankaru je viditeľný svet iba produktom ilúzie a osvietený vo všetkom poznáva jedinú božskú realitu. Známy je jeho záver, že „v pravde neputuje v kolobehu zrodenia nik iný ako boh".

Personalisti (napr. bhaktijogíni, známi aj ako krišnovci) naproti tomu túžia realizovať svoje pôvodné postavenie v jednom z piatich základných vzťahov na duchovných planétach (vaikunthy, Krišnalóla) v transcendentálnej spoločnosti osobného boha Krišnu. Prabhupáda vysvetľuje, že duchovné svety tvoria až tri štvrtiny Krišnovej energie, a tak iba jedna ostáva pre materiálny svet. Na počiatku hmotného stvorenia sa táto Krišnova energia uvoľní ako mahat-tattva, do ktorej vstúpi Krišna ako prvý Puruša - vo svojom vtelení ako Mahávišnu.

Mahávišnu leží v Oceáne príčin a zo svojich úst vydychuje nesčíselné množstvo vesmírov. Takto sa ustavične tvoria nové a nové hmotné vesmíry a do každého z nich vstúpi Krišna ako Garbhódakašáji Višnu. Vo svojej podobe ako Kšíródakašájí Višnu potom ako Paramátmá (Nadduša) vstúpi do všetkého, dokonca aj do atómu. Takže podľa tejto teórie v človeku sídlia vlastne dve duše, okrem tej individuálnej aj Nadduša, ktorá je svedkom všetkých našich myšlienok, túžob, pocitov a skutkov. Vo Védach (v Mundaka upanišáde a Svetasvatara upanišáde) sa duša a Nadduša prirovnajú k dvom vtákom, ktoré sedia na jednom strome. Jeden vták (individuálna duša) pojedá plody stromu a druhý (Krišna, Nadduša) ho pri tom pozoruje. Jedného z týchto vtákov priťahujú plody hmotného stromu, zatiaľ čo druhý je iba svedkom činov svojho priateľa. A keďže Krišna takto presne pozná kvalitu našich túžob, umožní nám ich naplniť v budúcom živote v tomu zodpovedajúcom tele.

Indickí myslitelia vytvorili tiež teóriu, podľa ktorej je átman (duša) obklopený rôznymi telesnými schránkami (kóša), respektíve sám pozostáva z rôznych vrstiev. Ako vysvetľuje Hummel, „vonkajšiu vrstvu tvorí fyzické telo z ‚hrubej hmoty‘ (sthúlašaríra). Po smrti sa rozpadne a nahradí ju nové telo. Strednou vrstvou je telo z ‚jemnej hmoty‘ (súkšmašaríra). To je nositeľom vitálnych, duševných a duchovných síl človeka. Pre indické myslenie je typické," poznamenáva ďalej Hummel, „že tieto sily nepočíta k fyzickému telu a nedomnieva sa, že smrťou zaniknú. Skôr tieto sily či telo z jemnej hmoty, ktoré je ich nositeľom, sprevádzajú átmana na jeho púti znovuzrodenia."

Okrem hrubo- a jemnohmotného tela indická filozofia pozná tiež ďalšie druhy tiel (napr. kauzálne telo - káranašaríra), no keďže zložitosť a hlavne rozsiahlosť tohto učenia prekračuje stanovený rámec tohto príspevku, radšej sa posunieme v téme o čosi ďalej.

Budhizmus chápe reinkarnáciu odlišne ako hinduizmus. Rozdiel spočíva v tom, že budhizmus odmieta existenciu átmana a tým spochybňuje identitu osobnosti, ktorá by prijímala alebo odkladala telá počas samsáry. Český religionista Ivan Štampach to približuje tak, že skôr ide o to, že sa dynamické a rozptýlené psychické a telesné elementy, z ktorých sa človek skladá, silou túžby zhlukujú a vytvárajú daný život s jeho utrpením. Smrťou sa rozložia a ich opätovným zložením zasa vznikne nový život, v ktorom sa prejavujú stopy minulých životov. Ide o určitú nadväznosť ľudských životov; nový život pokračuje v istom zmysle tam, kde život iného človeka skončil. Medzi jednotlivými etapami je kontinuita podobná prúdu rieky. Nič stále sa však od jedného života po druhý nezachováva.

Aj Pálijský kánon potvrdzuje tento výklad, keď chápe život ako neúnavný, dopredu sa predierajúci prúd vzájomne podmienených „existenčných faktorov", ktoré sa delia do piatich základných skupín (skandh). Tento prúd nemá žiadnu osobnosť ani substanciu. Hummel podotýka, že človek, tak ako to vidí budhizmus, má odložiť ilúziu o Ja a Moje a prehliadnuť skutočnosť ako hru neosobných síl. Iba tak sa uchráni od ďalších znovuzrodení. Budhizmus učí, že všetko je vždy podmienené niečím iným. Ak sa podarí uvoľniť z tohto kolobehu jednu podmieňujúcu súvislosť, alebo na niektorom mieste prerušiť reťazec kauzality, tento reťazec sa rozpadne, čo pre dotyčného znamená oslobodenie, nirvánu.

Okrem hinduizmu a budhizmu učenie o reinkarnácii obsahujú aj iné indické náboženské tradície, napríklad džinizmus a sikhizmus. Čínske náboženstvá, taoizmus, ale najmä konfucionizmus o reinkarnácii viac-menej mlčia. Aj svetové monoteistické náboženstvá judaizmus, islam a kresťanstvo ju odmietajú, ak, samozrejme, neberieme do úvahy niektoré marginálne ezoterické smery ako kabala a chasidizmus (judaizmus), sufizmus a uzavretá málopočetná nábožensko-etická komunita drúzov (islam) či staroveký gnosticizmus.

Judaizmus, islam a kresťanstvo považujú ľudský život za neopakovateľný a jedinečný. Judaizmus učí, že ľudská duša sa po smrti vracia k Bohu a že po vzkriesení mŕtvych budú mať Izraeliti dodržujúci isté pravidlá a zbožní zo všetkých národov podiel na budúcom svete. Islam zase hovorí o duši, ktorá prechádza po smrti človeka do stavu akéhosi bezsnového spánku a po Božom súde, v deň zmŕtvychvstania, prejde vzkriesený človek, podľa niektorých iba duša, do raja (džanna - záhrada) alebo padne do pekla (džahannam). O tom rozhodne jeho pravá viera a dobré skutky, ktoré na Zemi konal. Len bojovníci, ktorí padli na Božej ceste, idú do neba priamo.

A ako to vidíme my, kresťania? Posledný súd a vzkriesenie mŕtvych spájame s druhým príchodom Ježiša Krista (parúzia), ktorý tým, ktorí v neho uveria, prisľúbil: „Ja som vzkriesenie a život. Kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď umrie. A nik, kto žije a verí vo mňa, neumrie naveky." (Jn 11, 25-26) Ľudský život prijímame ako Boží a neopakujúci sa dar: „Rovnako ako je ustanovené, že ľudia raz zomrú a potom bude súd, tak sa aj Kristus raz obetoval, aby sňal hriechy mnohých, a druhý raz sa zjaví bez hriechu na spásu tým, čo ho očakávajú," objasňuje apoštol Pavol v Liste Hebrejom (9, 27-28).

Vzkriesenie vnímame i komplexne: neočakávame iba individuálnu premenu, ale aj to, že Boh stvorí nové nebo a novú zem, teda úplne inú realitu, v ktorej bude vzkriesená bytosť prebývať. Ako kresťania tak máme nádej, že naše individuálne spoločenstvo s Kristom pretrvá tiež smrť. A táto nádej sa ukazuje byť skutočne transcendentná, na rozdiel od reinkarnácie, ktorá sa v tomto svetle javí iba ako projekcia ľudských nádejí.