V súvislosti s náboženskými hnutiami v stredoveku, často označovanými za heretické, treba dodať, že nie všetky sa stali naplno herézami či sektami. To platí najmä o husitskom a neskôr novokrsteneckom či anabaptistickom hnutí. Primeranejšie je hovoriť o heretických tendenciách v určitých skupinách či smeroch spomínaných hnutí. Preto napríklad názor, že pre novokrstencov nebol Kristus Božím Synom v plnom zmysle a Sväté písmo skutočnou autoritou, možno vztiahnuť len na niektoré skupiny, nie však na novokrstenectvo ako celok. Takéto tvrdenie sa objavuje napríklad u významného cirkevného historika a odborníka na českú a svetovú reformáciu Amedea Molnára (1923 - 1990). Ani to však nemožno zovšeobecňovať. Na inom mieste totiž cituje Kalvína, ako sa o ktorýchsi novokrstencoch vyjadril, „že predsa len prišli evanjeliu na chuť" - gustato evangelio. Molnár predpokladá, že touto cestou išla potom väčšina z nich. Novokrstenectvo sa teda javí skôr ako reformno-radikálne náboženské hnutie.

Pravda ale je, že mnohí stredovekí ľudia, sklamaní oficiálnou cirkvou, často nachádzali riešenie v rôznych problematických náukách a to ešte v časoch pred nemeckou a švajčiarskou reformáciou. Ocitli sa tak až na samej hranici kresťanskej ortodoxie alebo i za ňou. Takými boli najmä katari. Ich hnutie, ktoré prerástlo do masových rozmerov, malo svoje konkrétne historické príčiny.

V 12. storočí začalo pribúdať nespokojencov i kritikov katolíckej cirkvi. Okolo roku 1120 bol zabitý holandský kazateľ Tanchelm, lebo vyhlasoval, že bol inšpirovaný priamo Božím Duchom. Tanchelm v kázňach napádal prelátov a sviatosti, ktoré cirkev vysluhovala. Pôsobenie premonštrátov zabránilo, aby jeho kázne získali širší ohlas. Aj iní kazatelia vystupovali s blúznivými posolstvami. Protikňazskými postojmi sa snažili nahradiť cirkevnú hierarchiu svojimi „apoštolmi" a „biskupmi". V tomto duchu pôsobil Eudo de Stella z Bretónska. Vydával sa za sudcu sveta, nakoniec roku 1148 skončil vo väzení.

Značný ohlas malo kázanie Petra de Bruys, ktorého stúpenci, tzv. petrobrusiáni, pokračovali v jeho fantazmagorickom horlení aj po jeho smrti upálením (1135). Bruys pôsobil v južnom Francúzsku. Odmietal sprostredkovateľskú úlohu cirkvi vo veciach spasenia a popieral platnosť jej vonkajších, viditeľných úkonov. Vo svojom fanatizme zašiel tak ďaleko, že sekal a pálil kríže. Svoje učenie staval na doslovnom znení evanjelií. Poznáme ho zo spisu, ktorý proti nemu napísal Petrus Venerabilis, významný opát clunského kláštora. Tento kláštor sa veľkou mierou zaslúžil o nápravu cirkvi. V južnom Francúzsku kázal taktiež benediktín Henrich, ktorý káral svetácke duchovenstvo a požadoval apoštolskú chudobu.

Postupne sa čoraz viac začali prejavovať tendencie sektárstva v ľudových masách. Odpor voči cirkvi bol zdôvodňovaný odvolávaním sa na priame pôsobenie Ducha Svätého, inokedy zasa na doslovnú literu Písma, predovšetkým evanjelií. Prehlbovali sa pochybnosti ohľadne platnosti kňazského stavu a sviatostí. Proti zosvetštenej cirkvi sa staval ideál chudoby, proti duchovenstvu askéza pravých služobníkov. Zároveň rástla sociálna nespokojnosť ľudu. Kritické hlasy proti bohatstvu a materiálnym nárokom kňazstva vyúsťovali do utopických vízií rovnostárstva. Sociálnym pozadím vzniku siekt bol aj nárast obyvateľstva vo francúzskych a talianskych mestách, ktoré chcelo mať aktívnejšiu účasť na duchovnom živote.