V novembri uplynulo už tridsať rokov od tragickej udalosti v Guyane, kde v Jonestowne, sídle náboženskej komunity Svätyňa ľudu, prišlo o život vyše deväťsto obetí tejto sekty. V tom čase niečo nevídané, keďže šlo o prvú nábožensky motivovanú hromadnú samovraždu (v niektorých prípadoch i vraždu) takéhoto rozsahu. A tak sa nemožno čudovať, že svet táto správa zaskočila. A aj keď sa odvtedy udiali viaceré ďalšie kultové samovraždy, dodnes v nás táto šokujúca udalosť vyvoláva mrazivý pocit. Najmä ak sa nám sprítomní na autentických fotografiách zachytávajúcich jej desivú scénu: 911 nehybne ležiacich tiel ľudí (medzi nimi aj 294 neplnoletých detí), čo sa „dobrovoľne" zriekli práva na život.

Viera hory prenáša, vraví isté príslovie, a je to naozaj tak. Žiaľ, ukazuje sa, že to platí aj v negatívnom zmysle. Najmä ak ju niekto sústavne živí a „masíruje" svojimi víziami lepšieho a spravodlivejšieho sveta, sveta bez biedy, krívd a násilia. Paradoxom ale je, že dejiny už neraz boli svedkami toho, že práve demonštrácia „viery" bola sprevádzaná nevídanou brutalitou a fanatizmom.

Ak pátrame objektívne po príčinách spomenutého kolektívneho aktu, určite narazíme na mnohé nezodpovedané otázky, ktoré v nás vyvoláva. Snáď najiritujúcejšou je tá, ktorá sa pýta: Je radikalizmus v nás, možno ho nejakým spôsobom vyprovokovať? Sme mu - za určitých okolností - vystavení všetci, alebo musí mať na to človek patričné „dispozície"? Dá sa rozumom potláčať, alebo od určitého okamihu pôsobí nekontrolovane ako lavína? Veď nezdravá miera radikalizmu sa prejavuje aj v iných oblastiach, nielen v náboženskej. Možno v latentnejšej forme, možno nie až tak vypuklo, no napriek tomu si myslím, že radikalizmus nemožno ignorovať. Ignorancia a nezáujem okolia sú totiž jednou z hlavných príčin, prečo môže vyústiť až do takejto deštruktívnej podoby. A ruku na srdce, neriešime aj my často vážne konflikty až vtedy, keď sú už takpovediac na spadnutie? Máme čas a cit reflektovať okolie, v ktorom žijeme?

Na záver jedna menej radostná správa: Od nového roka sme nútení prikročiť k miernemu zdraženiu časopisu. Nie však z dôvodu prechodu na euro, ale z pragmatických príčin. Od roku 2003, odkedy platí jeho súčasná cena, vzrástli náklady za tlač a distribúciu - nehovoriac o tom, že Rozmer vychádza farebne. Verím, že tento krok prijmete s porozumením a my sa vynasnažíme prinášať vám čo najkvalitnejší obsah.