Jadrom Hubbardovej náuky sa stala modifikovaná starogrécka báj o vzbure titanov: V tejto časti vesmíru už desiatky miliárd rokov prebývajú duchovné bytosti (thetani), ktorí boli po nevydarenom odboji proti galaktickému vládcovi Xenu uvrhnutí do hmoty, hmotou boli „spútaní" a zabudli na svoj božský pôvod. Keďže sú ale nesmrteľní, prechádzajú reťazcom prevteľovania z jednej hmotnej bytosti do druhej, teraz sú v ľuďoch. Thetanom, ktorý má vo svojej podstate božské schopnosti s vysokou inteligenciou a absolútnym zdravím, je v súčasnosti každý človek. Jeho schopnosti sú iba obmedzené vznikom pamäťových a emocionálnych stôp (engramov) po najrôznejších zraňujúcich udalostiach, tzv. traumách, ktoré prežil v minulých životoch či v živote terajšom, najmä v prenatálnom a detskom období. Tieto traumy - podľa učenia Scientologickej cirkvi - môžu byť príčinou neskorších psychických porúch, somatických ochorení či deštruktívnych životných algoritmov.

Medzi odborníkmi niet pochýb, že učenie o dôležitosti raných traumatických udalostí prevzala dianetika (scientologické označenie pre „vedu o duševnom zdraví") z psychoanalýzy. Na to sa však pozrime podrobnejšie.

Psychoanalýza a po nej i celá dnešná psychiatria považuje skutočne za preukázané, že ľudia, ktorí prežili ťažké traumy, často trpia symptómami označovanými ako posttraumatický stresový syndróm. Ide o poruchy spánku, poruchy sústredenia, nočné mory, desivé živé spomienky (flashbacky), depresie, podráždenosť, emocionálnu labilitu či ustrašenosť, prípadne o bohaté somatické príznaky - bolesti kĺbov, tráviace ťažkosti, dušnosť, búšenie srdca, návaly, triašky, tiky a pod.

Psychiatria však hovorí, že v súvislosti s traumami treba rozlišovať medzi dvoma fenoménmi: tzv. posttraumatickou stresovou poruchou a drobnými traumami z detstva. Posttraumatická stresová porucha je samostatne diagnostikovateľné ochorenie, ktoré môže spôsobiť aj zdrvujúci zážitok v dospelom veku, napríklad rôzne katastrofické udalosti, nešťastie, vojnové besnenie atď. Drobné traumy z detstva pozná naproti tomu z vlastnej skúsenosti prakticky každý človek, hoci pravdepodobne v klinicky bezpríznakovej podobe.

Dianetika do tejto situácie prichádza s nárokom, ktorý sa zo strany renomovanej psychológie vníma ako nadmieru problematický. Tvrdí, že použitím abreaktívnej techniky auditingu, pri ktorej traumatizovaný človek opakovane znovuprežíva traumatizujúcu situáciu, mizne emociálny sprievod spojený s traumou a u klienta vymiznú i následné psychické a somatické ťažkosti.

Príslušníci Scientologickej cirkvi sa termínu „terapia" sami vyhýbajú a ani renomovaná psychológia dianetický auditing za terapiu neuznáva. Napriek tomu možno s určitou mierou licencie zaradiť dianetiku do širšieho okruhu tzv. regresných terapií. Tým sa myslí skupina najrôznejších techník a učení, ktoré predpokladajú, že zdroj súčasných ťažkostí pacienta leží v hlbokej minulosti. Súčasne ale tieto techniky navrhujú postupy, ktorých podstatou býva „návrat" do minulosti, vyhľadanie traumatických udalostí a často dramatické vyrovnanie sa s traumou nie v súčasnosti tu-a-teraz v roku 2010 v ordinácii terapeuta, ale skôr tam-a-vtedy v minulosti, keď sa traumatizujúca udalosť stala.

Na tomto mieste urobme malú poznámku: Práca s traumou predstavuje pre celú súčasnú psychoterapiu a psychiatriu výzvu. Boli to najmä skúsenosti z holokaustu a v poslednom čase z vojny v Bosne či Rwande, ktoré uviedli prácu s traumou do centra psychologického a psychiatrického záujmu. Na sklonku minulého storočia bol zriadený nový „medziodbor" na pomedzí psychológie, psychiatrie, psychoterapie a fyzioterapie, tzv. traumatoterapia. Tento nový smer psychoterapie pracuje nielen s rozumovou a emočnou časťou mozgu, ale usiluje sa do liečebného procesu zapojiť i hlbšie časti centrálnej mozgovej sústavy - inštinktívny mozog (tzv. mozog plazov) a mozgový kmeň.

S cieľom liečiť traumu používa traumatoterapia veľké množstvo metód. Od tzv. somatického prežívania (Peter Levine, ktorého kniha Prebúdzanie tigra vyšla v slovenčine v nakladateľstve Pro familia roku 2002), senzomotorickej postupnosti (Francine Shapirová), až po integráciu pomocou očných pohybov (Danie Beaulieuová) a techniky emočnej slobody (Gary Craig).

Uvedené metódy majú rôzne teoretické základy a vychádzajú z rozdielnych myšlienkových a vedeckých tradícií. Existuje však medzi nimi základná zhoda, ktorá spočíva v tom, že k minulým traumám sa vzťahujú veľmi opatrným spôsobom a väčšmi ako na prežitú minulosť sa orientujú na zdroje, pozitíva a úspechy. Napriek rozdielnosti prístupov ale nové poznatky o práci s traumou vrhajú nové a kritické svetlo i na dianetiku a jej metódy, ktoré sa používajú na prácu s traumou v rámci Scientologickej cirkvi. A práve tým sa zaoberajú nasledujúce riadky.

 

Traumatické spomienky

Ako sme už naznačili, jeden z prvých, kto si všimol súvislosti medzi nespracovanými traumatickými udalosťami z detstva a následnými psychickými ťažkosťami, bol zakladateľ psychoanalýzy Sigmund Freud, rodák z Moravy. Spočiatku Freud traumatické udalosti odhaľoval použitím hypnotického tranzu a návratov do minulosti v rámci hypnotickej regresie. Neskôr hypnózu nahradil metódou bdelých voľných asociácií. Freud sa domnieval, že samo vyvedenie traumatických zážitkov z nevedomia (kde boli podľa jeho teórie zatlačené) bude mať liečebný efekt, pretože umožnia človeku, aby týmto zážitkom čelil novým a dospelým spôsobom. Bohužiaľ, tieto očakávania sa nenaplnili a psychoanalytická skúsenosť ukázala, že samo uvedomenie si traumy len zriedka viedlo k ústupu psychických ťažkostí.

Hubbardova dianetika sa psychoanalýzou nesporne inšpirovala. Avšak začala ponúkať odlišný, špecifický a do značnej miery manipulujúci postup - riadený rozhovor, ktorý začala označovať ako auditing. Ten používajú Hubbardovi nasledovníci pri auditingu dodnes. Možno v ňom rozlíšiť dve funkčne oddelené, no v realite vzájomne sa prestupujúce fázy - diagnostickú a terapeutickú. V diagnostickej fáze je človek napojený na prístroj zvaný e-meter, ktorý na obrazovke zaznamenáva namerané telesné príznaky napätia a úzkosti. Rozhovor s klientom sa potom vedie v ľahkom hypnotickom tranze a „terapeut" pri ňom sprevádza klienta jeho spomienkami a pamäťovými stopami. Podľa výchyliek ručičky e-metra, ktoré signalizujú prítomnosť emočne nabitých nevedomých obsahov, potom nachádza v mysli klienta zasunuté traumy, respektíve obrazy mysle, ktoré majú traumatický obsah a ktoré sa často prežívajú ako reálne spomienky na skutočné udalosti.

Práve táto okolnosť je ale špecifická pre dianetiku: S obrazmi najrôznejších tráum, ktoré sa vynorujú v mysli človeka, sa - zdanlivo logicky - pracuje ako so skutočným záznamom reality. Čo človek prežíva ako spomienku (resp. „návrat" do minulosti), sa za spomienku a presný opis minulej reality považuje. Bez ohľadu na to, že rôzne „odhalenia", ktoré tieto spomienky prinášajú, môžu mať veľmi negatívny dopad na sociálne väzby klienta k jeho okoliu. Rodičia, súrodenci, manželskí partneri môžu byť totiž často „odhalení" ako agresori, psychopati a zločinci so všetkými dôsledkami, ktoré to so sebou nesie - emočným stiahnutím, rozbitím existujúcich sociálnych a rodinných väzieb, prerušením kontaktov, niekedy i priamym obvinením z trestného činu a policajným oznámením.

Tu sa treba pozastaviť a podať malé vysvetlenie: Na rozdiel od dianetiky je súčasná psychoterapia voči traumatickým spomienkam značne skeptická. Skúsenosti posledných niekoľko desiatok rokov ukazujú, že pamäť človeka je vysoko selektívna, funguje asociatívne a svoje obrazy vytvára podľa okamžitého emocionálneho stavu. Pamäť teda nie je pasívny sklad minulých zážitkov, ako si predstavuje dianetika. Je to skôr aktívny zaraďovač, ktorý spája dohromady rôzne obrazy s tou istou emocionálnou náplňou.

A práve pre vysokú hladinu emócií, ktoré sú spojené s traumou, je človek často presvedčený, že traumatický zážitok je pravdivý, hoci pravdivý v zmysle korešpondencie s realitou nie je. Podrobné výskumy ukázali, že existuje tzv. syndróm falošných spomienok, keď ľudia majú zážitok úplne jasnej, priezračnej a nevyvrátiteľnej spomienky, a napriek tomu vypovedajú o minulosti mylne, v rozpore s empirickými faktami.

„Myšlienka, že pamäť nie je presným záznamovým prístrojom, narúša naše konvenčné predstavy," vraví Peter Levine a dodáva, že práve táto okolnosť ale ponúka v terapeutickom procese traumatizovaným ľuďom úľavu, keď sa v nekonečnom kruhu pokusov usilujú dopátrať k pravde v otázke, čo sa im vlastne prihodilo. Levine zdôrazňuje skutočnosť, že z hľadiska liečby nie je našťastie dôležité, či obraz vyvolaný pri terapeutickom sedení je či nie je pravda. Terapia pomáha, či už vo vyvolaných „spomienkach" ide o reálny záznam minulosti, či o prácu ľudského nevedomia, ktoré pod clonou negatívnych emócií vytvára „film" udalosti, ktorá sa v skutočnosti nestala.

Vlastne to nie je jedno: „Je prezieravé, že si od svojich ‚spomienok‘ držíme odstup a nemáme pocit, že ich musíme akceptovať ako doslovnú pravdu," vraví Levine a ako memento rôznych regresných a katarzných postupov varuje: „Aj keď sa nám podarí dostatočne vydolovať ‚spomienky‘ na udalosti, tak nás to ešte nevylieči. Naopak, môže to spôsobiť, že opätovne inscenujeme zážitok, ktorý nás vtiahne späť do víru traumy. Hľadanie spomienok môže splodiť viac bolesti a vyčerpania, čo ďalej zafixuje naše znehybňujúce zmrznutie."

 

Abreakcia – odžitie traumy

Podstatou Hubbardovho auditingu nie je iba diagnostika, teda „objavovanie" škodlivých zážitkov v pamäti človeka, ale najmä ich abreaktívne či katarzívne odžitie, ktoré predstavuje akúsi terapeutickú fázu auditingu. Počas nej sa klient vedie k tomu, aby sa vracal k východiskovému traumatickému zážitku a opakovane ho prežíval so všetkými jeho podrobnosťami, emóciami a bolesťami. Je inštruovaný tak, aby si vybavil všetky okolnosti, ktoré danú udalosť sprevádzali, a aby bol tak dostatočne stimulovaný pocit úzkosti, resp. všetky emócie, čo danú situáciu sprevádzali.

Zmyslom auditingu nie je o udalosti debatovať, ale čo najväčšmi a najintenzívnejšie ju opätovne prežiť. Pri auditingu sa považuje za normálne a správne, keď klient spočiatku prežíva intenzívny nárast nepohody, úzkosti a odporu. Tieto zážitky sa však po niekoľkonásobnom prežití traumatickej udalosti (väčšinou ide však o desiatky návratov) otupujú, až dochádza k ľahkej strate emocionálneho náboja, ktorý bol s danou traumatickou udalosťou spojený.

Tu sa zastavme po druhýkrát. Skúsenosť súčasnej psychológie ukazuje, že po akejkoľvek traumatizujúcej udalosti obeť prežíva „zabývanie sa" v úzkosti, teda akúsi nemožnosť vytrhnúť sa z trvajúceho úzkostného tenoru. Jeho stredom je strach, že sa traumatická udalosť stane znovu. Strach sa týka i myšlienok na danú udalosť, ale najmä sa vzťahuje na realitu. Keď sa to stane a človek je v myšlienkach či realite znovu konfrontovaný s pôvodnou traumatickou skúsenosťou, prežije znovu aj pôvodný šok. A v dôsledku toho sa posilní pôvodná trauma, ako i pôvodná traumatická reakcia. Toto znovuprežívanie sa nazýva retraumatizácia a práve pre tento mechanizmus považuje súčasná psychológia a psychiatria dianetický auditing za značne problematický postup.

Zdá sa totiž, že podstatou abreakcie pri scientologickej dianetike je opakované emocionálne zaplavovanie vedúce k extrémnemu obrannému mechanizmu, ktorý sa nazýva disociácia. Tá predstavuje vylúčenie emocionálneho prežívania z vedomia či zneprístupnenie emocionálnej časti psychiky vlastnému ja. V dianetike sa táto situácia klienta často považuje za uzdravenie. V skutočnosti však ide iba o zatlačenie traumatického zážitku do hlbších vrstiev nevedomia. Tento stav môže navyše sprevádzať blokáda prežívania emócií a, bohužiaľ, niekedy tiež nutkavé znovuodohrávanie a znovuprežívanie vlastnej traumy.

Je pravda, že situácia je komplikovaná tým, že okrem terapie v bežnom živote sa s disociáciou - teda zablokovaním určitých psychických oblastí - možno stretnúť i ako s pozitívnym javom. Napríklad pri pozorovaní zvierat lapených predátormi. Zdá sa, že ulovené zvieratá nezažívajú bolesť, hrôzu ani utrpenie, lebo sa nachádzajú v stave totálneho telesného i emocionálneho zamrznutia. Tento stav opisujú i niektorí ľudia, ktorí prešli hraničnými situáciami, keď boli v bezprostrednom ohrození života. Napríklad cestovateľ David Livingstone opisuje situáciu, keď na neho zaútočil lev, a zaznamenáva stav, v ktorom jeho psychika akoby zamrzla: „Začul som rev. Prekvapene som sa obrátil a všimol som si leva vo chvíli, keď na mňa skočil. Bol som na malej vyvýšenine; pri skoku ma zachytil za rameno a obaja sme padli na zem. Strašne zblízka mi vrčal do ucha a šľahol mnou ako teriér potkanom. Šok, ktorý som prežíval, vystupňoval stupor (meravosť), podobný tomu, aký asi prežíva myš, keď ňou šľahne mačka. Vyvolalo to určitý typ snového stavu, v ktorom som necítil žiadnu bolesť ani strach, len som si všetko v tichosti uvedomoval. Šľahnutie vymazalo všetok strach, takže pri pohľade na beštiu som sa vôbec nebál."

Rola disociácie v mysli človeka je teda dvojznačná. Peter Levine píše, že na jednej strane je disociácia najefektívnejší spôsob, ako je človek schopný vydržať aktuálne pôsobiace neznesiteľné zážitky. Na druhej strane ale v procese terapie bráni efektívne pracovať na vyliečení psychických a telesných príznakov, ktorými sa tieto zážitky zapísali do duše človeka. Pri všetkých katarzných terapiách (a možno tu s istou licenciou zaradiť i auditing), kde sa ľudia vracajú ku svojim nespracovaným traumám a odžívajú ich v silnej emocionálnej búrke, môže následne nastať disociácia vedomia, jeho odštiepenie od aktuálneho prežívania a potlačenie vlastnej emocionality. Posttraumatické príznaky nemiznú, iba sa opuzdrujú v oveľa hlbších štruktúrach ľudského nevedomia. Ľudia ale strácajú schopnosť spontánneho prežívania a na svoje okolie pôsobia niekedy až zvláštnym dojmom, ktorý niektorí autori opisujú ako „stroje" či „ľudia bez emócií". Akoby byť robotom bol pre niektorých regresných „terapeutov" ideál.

 

Trauma a renomovaná psychoterapia

V súčasnosti sa renomovaná terapia traumy úzko zameriava na to, aby pomohla pacientom spätne prepojiť skôr odštiepené časti ich duševného prežívania. Obrazy, myšlienky, emócie, fantázie. Obnoviť uceleného človeka je cieľom väčšiny psychoterapií. Pretože pri návrate k traumám existuje vždy veľké riziko retraumatizácie a zaplavenia nezvládnuteľnými emóciami, spracúvajú sa bolestivé udalosti tak, že sa pri spomienkach postupuje nielen nenásilne, ale využíva sa i striedavé zameriavanie pozornosti na traumatický materiál a na bezpečie prítomného okamihu. Zámerne sa problematizuje presnosť traumatickej spomienky, výslovne sa hovorí o tom, že „spomienka" odráža väčšmi emocionálny stav človeka, než udalosť samu. Súčasne sa odvádza pozornosť k pozitívnym zážitkom, ktorými možno získať podporu pri spracúvaní traumy.

Keby sme mali byť konkrétni, museli by sme sa zmieniť najmä o využívaní fantázie. Napríklad na vytváranie predstáv bezpečného miesta, kam sa klienti môžu vo svojej predstavivosti utiekať, keď sa cítia zaplavení hrôzou a úzkosťou. Klienti sa učia vytvárať predstavy „trezoru", kam môžu uzamykať svoje traumatické spomienky. Učia sa fantazijnej technike „diaľkového ovládania", pomocou ktorého môžu svoje spomienky zväčšovať, zmenšovať, prevíjať dopredu i dozadu, prípadne zmeniť obraz troch dimenzií na fotografiu tak, aby dokázali ovládať silu ich emocionálneho sprievodu. Medzi ďalšie fantazijné techniky patrí i imaginácia vnútorného pomocníka, akéhosi „strážneho anjela", ktorý stojí vždy na strane klienta a je bránou k pocitu bezpečia, pozitívnych zážitkov a vnútornej sebestačnosti.

Inú oblasť podporných metód liečenia traumy predstavujú neuropsychologické metódy. Medzi nimi získava veľkú popularitu vedecky dosiaľ neveľmi prebádaná metóda desenzibilizácie pomocou očných pohybov a prepracúvania (tzv. EMDR - Eye Movement Desensitization Reprocessing), čo je komplexná metóda, ktorú vytvorila v osemdesiatych rokoch minulého storočia Francine Shapirová. Jej vznik bol spojený s jej vlastným životným zážitkom ochorenia na rakovinu. Pri zrode tejto metódy stálo jej povšimnutie, že znepokojujúce myšlienky, úzkosť a hrôza, ktoré mala, niekedy náhle vymizli. Shapirová údajne zistila, že vo chvíli, keď si svoje myšlienky znovu uvedomila, začali sa jej oči spontánne pohybovať zo strany na stranu. V ďalších experimentoch skúšala na sebe samej očami pohybovať úmyselne a pri tom sa sústredila na znepokojujúce myšlienky a pocity. Tie vraj opäť vymizli a stratili svoj silný emočný náboj.

 

Hlava Medúzy

Zásady práce s traumou zhŕňa Peter Levine pomocou starogréckej báje o Perseovi a Medúze. V tejto báji sa hovorí, že ktokoľvek, kto sa obludnej a hrôzostrašnej Medúze priamo pozrel do očí, ihneď sa premenil na kameň. „To je prípad traumy," vraví Levine. „Keď sa pokúšame konfrontovať s traumou zoči-voči, bude ďalej pokračovať v tom, čo robila dosiaľ - strachom nás znehybní." A ďalej Levine dodáva: „Pred tým, než Perseus šiel poraziť Medúzu, varovala ho Aténa, aby sa na obludu nedíval priamo. Rešpektoval múdrosť bohyne, použil svoj štít, ktorý odrážal jej podobu, a tak jej mohol odťať hlavu. Podobne ani my nemôžeme poraziť traumu priamou konfrontáciou, ale prácou s jej obrazom zrkadliacim sa v našich inštinktívnych reakciách."

Z pohľadu súčasnej psychoterapie je teda možné sa domnievať, že Hubbardov dianetický auditing sa prehrešuje proti súčasným zásadám terapie traumy v dvoch podstatných bodoch - v tom, že berie obrazy traumy za skutočný obraz reality, a v tom, že sa usiluje viesť pacienta do návratu k opätovnému a čo najintenzívnejšiemu prežívaniu traumatickej udalosti. Alebo vlastne sa prehrešuje iba v bode jedinom: núti svojich klientov pozrieť Medúze do očí tvárou v tvár. Bez ohľadu na riziko, že od hrôzy skamenejú.