Nebudeme sa podrobne zaoberať históriou masového rozšírenia drog, ktoré podľa všetkého iniciovala CIA a americká armáda. Tie chceli psychedelické drogy, zvlášť LSD, využiť ako chemické zbrane. Od tohto plánu sa upustilo, ale v sedemdesiatych rokoch minulého storočia sa halucinogénne drogy ako sa zdá použili na elimináciu mládežníckej revolúcie.1

Vďaka niekoľkým extravagantným vedcom sa halucinogénne drogy začali pokladať za prostriedok vedúci k náboženskej skúsenosti a zdroj modernej spirituality. Kultúra, ktorá sa pod ich vplyvom vytvorila, niesla religiózne prvky: mala svoje kultové texty, svojich prorokov a umenie obsahujúce mnohé spirituálne odkazy. „Drogová mystika", pri ktorej zohrali ústrednú rolu halucinogénne látky ako LSD, meskalín, marihuana atď., našla v tom čase masový ohlas v tzv. psychedelickej kultúre.2 V tomto príspevku budeme sledovať, do akej miery boli jej nároky na duchovnosť oprávnené.

 

Kultové texty drogovej pop-mystiky

Pod pojmom psychedelika sa chápal akýkoľvek akt schopný rozšíriť hranice mysle, sily fantázie a kreativity. Tento termín má však aj historický kontext - predstavuje sociálnu periódu, s ktorou sa spája generácia mladých rebelov, muzikálnych revolucionárov a vlasáčov hľadajúcich mysticizmus vo východných a prirodzených náboženstvách vyznávajúcich lásku k prírode, ku kvetom, krikľavým farbám a k mieru.3 Typickým prejavom psychedeliky bola určitá romantická predstava o svete, obrovský naivný optimizmus prevládajúci medzi mládežou, že voľnou láskou a drogami možno zmeniť svet. Najmarkantnejšie sa psychedelické hnutie takmer s programovým užívaním drog prejavilo v hnutí hipies,4 ktoré umeleckou tvorbou podporovanou drogami hľadalo iný spôsob poznania, inú víziu sveta.

Vzdialenou, ale pritom veľmi významnou prípravou na vytvorenie psychedelickej kultúry bol rok 1943, keď švajčiarsky vedec Albert Hofmann (1906 - 2008) pri náhodnom skúmaní námeľu objavil LSD, halucinogénnu látku, ktorá sa stala predmetom jeho ďalšieho výskumu. O halucinogénne látky prejavila záujem aj CIA a americká armáda. Nakoľko spomínané inštitúcie organizovali štátne projekty na rozvoj výskumu účinkov psychedelických látok, tieto sa dostali do rúk vedcov.

Prvými apoštolmi LSD, ktorí v drogách videli možnosť vizionárskeho a transcendentálneho využitia, boli kapitán Alfred M. Hubbard a britský psychiater Humphry Osmond. Predpokladali, že ovplyvnením významných osobností politického a kultúrneho života by sa mohol zmeniť chod spoločností.5

Ďalším článkom k rozšíreniu drogovej skúsenosti ako možnej cesty k duchovnu bol spisovateľ a mysticky orientovaný intelektuál Aldous Huxley (1894 - 1963), ktorý sa vďaka Osmondovi dostal k psychedelickým drogám. V roku 1951 užil meskalín a svoju skúsenosť opísal v knihe The Doors of Perception (Brány vnímania).6 Toto dielo sa neskôr stalo kultovým. Spolu s filozofom C. D. Broadom zastával teóriu, že funkcia mozgu, nervového systému a zmyslových orgánov je predovšetkým eliminujúca a nie produkujúca. Eliminujúca funkcia mozgu ochraňuje človeka pred väčšinou neužitočných a irelevantných informácií tak, že ich vylúči. Mozog si tým uchováva len veľmi malú a veľmi špecifickú časť svojej funkcie, ktorá sa uplatňuje najmä na pragmatické ciele.

Huxley, pridŕžajúc sa vedeckej exaktnosti, pokladá vízie mystikov z minulosti za produkty mysle ovplyvnenej drogou.7 Tvrdil, že vďaka meskalínu sa nadaní jedinci môžu stať vizionármi.8 V diele The Perenial Philosophy (Večná filozofia, 1946)9 kritizuje intelektuálnu jednostrannosť a to, že nemôžeme v konečnom dôsledku poznať realitu priamo rozumom; výnimku tvoria len tí, čo sú „chudobní duchom", milujú a majú čisté srdce.10 V eseji Shakespeare and Religion (Shakespeare a náboženstvo) píše, že je úlohou človeka poznať všetky dimenzie reality a prebudiť všetky možnosti, ktoré sú v ňom.11 Logickým dôsledkom tohto myslenia bol utopistický román Ostrov,12 kde Huxley opisuje ostrovnú kultúru založenú na výchove mládeže pomocou „mystickej drogy".

O opísanie tzv. drogovej mystiky sa pokúsil i americký filozof, bývalý anglikánsky pastor Alan Watts (1915 - 1973) v knihe The Joyous Cosmology (Radostná kozmológia, 1961). Citujúc Wiliama Jamesa píše, že bdelé vedomie nazývané racionálne je jedným zvláštnym typom vedomia, zatiaľ čo všade okolo neho, oddelené len tou najtenšou zo stien, sa nachádzajú formy vedomia úplne iného. Podľa neho teda existuje akési alternatívne vedomie. Watts tvrdil, že treba vytvoriť novú koncepciu človeka, už nie ako osamelé ego ohraničené telom, ale ako organizmus, ktorý je tým, čím je, vďaka svojej neoddeliteľnosti od zvyšku sveta. Väčšmi sa tak prikláňa k východnému mysticizmu, ktorý chápe človeka s vesmírom natoľko prepojeného, že sú vlastne jedno telo. Východné filozofie sa snažia o korekciu či liečenie chybného vnímania sveta.

Experiment s niektorými drogami (meskalín, LSD, psilocybín) spôsobuje, že ľudský zmyslový aparát je po ich použití prístupnejší vnemom omnoho viac ako za normálnych okolností.13 Wattsova filozofická esej napísaná po skúsenosti s drogou zachytáva zážitky, keď človek údajne preniká do bunkových štruktúr; čas akoby sa zastavil a všade je len večná prítomnosť.14 Po drogovom zážitku Watts navrhol udržovať túto skúsenosť pomocou nedrogových techník, ako je meditácia, spontánne počínanie (napr. tanec, spev, kvílenie, skákanie atď.).15 Skúsenosť pomocou chemikálií alebo iných prostriedkov uschopňuje jedinca k mimoriadnej otvorenosti a vnímavosti voči organickej skutočnosti, takže na ego sa začína nazerať ako na priehľadnú abstrakciu.16 Drogy minimalizujú obranné postoje bez toho, aby zatemňovali vnímanie. Človek si uvedomuje jednotu, v ktorej stráca vedomie.

Watts podobne ako budhizmus odmieta koncept subjektu. Predbehneme našu štúdiu kritickou poznámkou: ak neexistuje subjekt, kto alebo čo rozmýšľa a opisuje to, čo bolo vnímané pod vplyvom drogy?

Pri užívaní drog sa objavuje tiež zážitok jednoty s kozmom. Ako neskôr uvidíme, bude to dokonca údajná jednota s Bohom. V týchto prípadoch však nejde o prienik do nejakej duchovnej dimenzie, ale o vnímanie pozemskej skutočnosti alebo neznámych stavov vedomia, teda to, čo vystihol Huxley už názvom Brány vnímania.

Spoločným menovateľom týchto autorov17 bolo poukázať na skutočnosť, že vedomý a racionálny spôsob vnímania reality nie je jedinou formou, ako k nej pristupovať. Drogy mali pomôcť človeku vstúpiť do inej reality vnímania. Droga LSD sa chápala ako prostriedok, ktorý mohol zmeniť vnímanie sveta a vedomie ľudí.

 

Otcovia psychedelickej kultúry

Osmond, Huxley a vedci podieľajúci sa na výskume LSD a iných halucinogénnych drog sa ich pokúšali udržať pod kontrolou. Uvažovali o psychedelickej revolúcii, ktorá by sa uskutočnila tým, že by sa tieto látky podávali len kultúrno-spoločenskej elite. Našli sa však dvaja muži, Timothy Leary a Ken Kesey, ktorí drogu nakoniec „vytrhli" z rúk intelektuálov.

Timothy Leary a Richard Alpert experimentovali v roku 1963 s LSD na The Veteran´s Hospital v Kalifornii. Ku svojim pokusom si prizvali aj dobrovoľníkov študentov, medzi ktorými bol aj Ken Kesey, autor známeho románu Prelet nad kukučím hniezdom. Leary a jeho spoločníci boli vylúčení z akademickej pôdy a tak neskôr vďaka bohatému sponzorovi založili komunitu v Millbrooku, v ktorej Leary pokračoval vo svojich experimentoch.18 LSD sa preňho stalo médiom vedúcim k náboženskej skúsenosti.

Bývalý katolík Timothy Leary (1920 - 1996) ju pokladal za jogu Západu, za hostiu, za sviatosť. Tento náhľad trefne vystihuje sekvencia filmovej verzie muzikálu Hair (Vlasy, 1981, réžia M. Forman), kde jeden z drogových „guru" rozdáva kľačiacim hipíkom v parku kocky cukru pokvapkané kyselinou. Po tomto „prijímaní" sa u účastníkov dostavujú halucinácie Panny Márie a Krišnu.

Leary sa prezentoval ako psychedelický guru a kňaz. Rovnako jeho početné knihy a texty sa stali kultovou literatúrou hipies a psychedelickej subkultúry. Vo svojich zmätených náboženských predstavách kombinoval prvky vedy, umenia a najmä východného náboženstva s konzumáciou drog. Spolu s Alppertom sa snažili vytvoriť okolo prijímania drogy rituál. Odporúčali miestnosť ozdobiť a prijímanie drogy sprevádzať hrou na klavíri.19 Takto rituálne prijímanie drogy si želal pred smrťou tiež sám Huxley, pričom si nechal predčítavať z akejsi psychedelickej Knihy mŕtvych, ktorú zostavil Leary a jeho spolupracovníci.20

Psychedelická scéna so svojím posolstvom chcela byť alternatívou voči oficiálnym náboženstvám v západnom svete. Avšak Leary popri štylizovanom mysticizme chcel naďalej ostať aj vedcom. Podľa neho išlo o osobnú skúsenosť s vedomím. Na jednej strane propagoval, aby si každý vytvoril vlastné náboženstvo, no na druhej strane písal stanovy pre podobné úsilie. Psychedelika v jeho poňatí je synkretizmom vedy, východného mysticizmu a gnosticizmu. Droga mala pomôcť rozšíriť vedomie. V niektorých prípadoch viedla drogová skúsenosť údajne k pocitom mystického stavu jednoty s bytím,21 alebo k stretnutiu sa s vesmírom22 či dokonca s božstvom.23 V tomto období sa začalo šíriť hnutie Hare Krišna, Transcendentálna meditácia, hnutie Bhagwana Šrí Rajneesha (Osho), Muktadandova joga a ďalšie zoskupenia, ktoré ponúkali víziu splynutia s transcendentnom. Iný prístup k halucinogénnym drogám mal Ken Kesey (1935 - 2001). Na rozdiel od mystického Learyho prístupu videl v droge len prostriedok na zábavu a usiloval sa o jej širokú propagáciu.24

Kampaň šírenia drog spojená s nekonformným spôsobom života pripravila pôdu umeleckej bohéme, beat generation, ktorá mala s drogami bohatú skúsenosť.25 Ak by sa mali hľadať staršie korene drogovej inšpirácie v umení, skončilo by sa pri francúzskych prekliatych básnikoch a pravdepodobne ešte i hlbšie v minulosti. Keseymu však treba určitým dielom pripísať, že bol jeden z tých, čo sa pričinil o to, že halucinogénne drogy dostali patričnú publicitu.

 

Psychedelika v umení

Skúsenosť s drogou ako dôležitá súčasť psychedeliky inšpirovala rockovú hudobnú tvorbu.26 Počas leta lásky v roku 1968 existovalo okolo 1 500 psychedelických kapiel.27 V Los Angeles sa vytvoril tzv. acid soud, ktorého typickým prejavom boli rozmanité disharmonické zvuky a niekedy dlhé meditatívne skladby. V hudbe, v ktorej často nechýbal ani diletantizmus, sa miešal folk rock, džez, blues a performences s improvizáciami.

Išlo o hudbu, ktorá nechcela dobyť rebríčky hitparád, no jej autori často vnímali seba samých ako misionárov vydávajúcich svedectvom o tripe - údajnej duchovnej skúsenosti s drogou. Skupiny ako Jefferson Airplane či Grateful Dead verili, že svojimi posolstvami zmenia svet. Ich tvorcovia sa netajili tým, že svojimi skladbami chcú priviesť poslucháčov k extáze, ktorá by svet viedla k zmene. V hudbe sa objavovali šumy, zvuky pokúšajúce sa vyjadriť skúsenosť s drogami. Sprevádzali ich surrealistické a bizarné texty. Skladby boli často charakteristické otvorenosťou všetkým možnostiam rockového výrazu. Hudobníci neraz hrali pod vplyvom drog vedení svojím podvedomím.28 Bol to akýsi hudobný psychický automatizmus.

Psychedelikou je poznačená i tvorba Beatles. Acidový nádych možno sledovať na jej albume Revolver (1966). Jedna z prvých psychedelických skladieb od Beatles je pravdepodobne pieseň Tomorrow Never Knows (1966), v ktorej text Johna Lennona parafrázuje citát Timothyho Learyho. Album Seržant Pepers vytvorili už výslovne pod vplyvom psychedelickej estetiky. V roku 1967 Beatles napodobnili kapelu Merry Praksters, keď s autobusom plných hipíkov nakrútili spontánny, improvizovaný film Magical Mystery Tour. Lennon priznáva, že v tom čase prežil tisíc tripov, pričom ako naznačujú niektoré skladby, napríklad I Am the Walrus (Ja som mrož), sám mal s drogou ťažkosti.29

Skúsenosti s drogami viedli i k svojskému výtvarnému prejavu,30 ktorý je charakteristický používaním pestrých, svetlých farieb, kvetovými ornamentmi a mixážou mystických prvkov z najrozličnejších náboženských tradícií a erotických motívov. Išlo často o veľmi pôsobivé diela, v ktorých však pre ich zmätený synkretizmus chýbala zrozumiteľnosť.

Psychedelika siahala tiež po filme a prišla s divokým filmovým štýlom nazývaným tiež „garážový surrealizmus". Jeho tvorcovia používali objektív „rybieho oka", pomaľovaných žien, op-artových vzorov, mnohonásobnej expozície a pod.31 Medzi významnejšiu filmovú produkciu patrí film Easy Rider (Bezstarostná jazda, 1969), v ktorom napríklad v sekvencii pri ohni herci skutočne fajčili „trávu".32

V drogovú kultúru verili aj významnejší režiséri, ako bol napríklad Michelangelo Antonioni (1912 - 2007), ktorý svoje sympatie k hipies vyjadril vo filmoch Blow Up (Zväčšenina, 1966) či Zabriskie Point (1969). Do kategórie psychedelických filmov zaraďujú niektorí odborníci i diela Magical Mystery Tour (1967, réžia The Beatles), Yellow Submarine (Žltá ponorka, 1968, Georg Dunning), Woodstock (1970, Michael Wadleigh), či The Velvet Underground and Nico (1966, Andy Warhol).

 

Kritické zhodnotenie

Známy New Age psychológ, sám kedysi experimentátor s LSD, Stanislav Grof (1931) tvrdí, že drogová závislosť, alkoholizmus a iné závislosti sa môžu začať rozvíjať počas duchovnej krízy. Podľa neho je túžba po drogách, alkohole a iných omamných látkach skrytou túžbou po vyššom Ja alebo po Bohu.

Drogy však nie sú cestou k pravej mystike. Halucinogénna drogová skúsenosť privádza účastníka do galaxie predstáv, avšak mystika vo všetkých náboženských tradíciách predpokladá či už programové alebo spontánne oslobodenie sa od predstáv. Pri drogovej skúsenosti sú naopak tieto predstavy vyhnané takmer do extrému. Drogový mysticizmus nemá nič spoločné s pravou mystikou, v ktorej nie je vedomie mätené, ale ide o vedome prežívanú skúsenosť, ktorá má odraz aj v praktickom živote. Pravý mystik nikdy úplne nestráca vedomie o svojom vnútornom stave aspoň ohľadom svojej existencie.33 Pri drogovom mysticizme naopak dochádza k neovládateľnej erupcii fantázie a môže dôjsť aj k nepredvídaným reakciám, ako napríklad k pokusu o samovraždu a pod. Ozajstný mystický život predpokladá silný morálny charakter. U umelcov, ktorí prepadli drogám a stali sa aj ich obeťami (napr. Jimi Hendrix, Janis Joplinová, Jim Morrison), nič také nemožno postrehnúť. Nakoniec treba povedať, že mystika vo všetkých náboženstvách nevyhľadáva vízie a extázy, ako to bolo v psychedelickom hnutí, ale naopak, snaží sa od nich oslobodiť, lebo ich pokladá za prekážku na ceste k dokonalosti.

Pokiaľ ide o vízie, ktoré sa porovnávali so skúsenosťami kresťanských a iných mystikov, je to nekorektné, pretože praví mystici nesiahali po drogách. Nešlo u nich o vyvolané halucinácie, ale o skúsenosti, ktoré sa môžu, ale tiež nemusia prejaviť na duchovnej ceste.

Psychedelické drogy vyvolávajú halucinácie. Zdá sa, že niektoré drogy môžu otvárať cestu do podvedomia, ako napríklad juhoamerická droga z lián ayahuasca. Podľa Jiřího Kuchařa, ktorý sa sám podrobil skúške tejto drogy, ide pri víziách o psychoanalýzu potlačených a neprijatých zložiek v psyché. Človek vraj získava zvláštnu schopnosť prenikať do hmoty.34 Kuchař ale popiera, že by šlo o nejakú mystiku. Podľa neho by bola cesta k sacrum veľmi ľahká a lacná. Doslova píše: „To, čo vidíš na začiatku, to si ty sám, lepšie povedané tvoje vnútro, tá časť, ktorú človek väčšinou starostlivo skrýva, hlavne pred ostatnými, a bohužiaľ často i sám pred sebou."

V tomto prípade a pravdepodobne aj pri iných drogách ide o látky potláčajúce vedomú činnosť a umožňujúce uvoľnenie podvedomých obsahov, ktoré sa môžu vyjadriť umeleckým artefaktom. Ide zväčša o výpoveď o skrytých meandroch umelcovej duše a nie o kontakt s Absolútnom. Kuchařovým publikáciám možno vyčítať, že v nich vychvaľuje účinok drogy, čím ju chtiac-nechtiac propaguje.

Vytriezvenie z psychedeliky bolo veľmi brutálne. Dennis Hooper (jeden z protagonistov filmu Bezstarostná jazda), ktorý sa postupne vymanil z osídel alkoholu a drog, sa v televíznom dokumente Georga Eicha Na skok do pekla a späť (1991) vyjadril: „Brali sme drogy, ktoré zaviedla CIA a používala ich na svojich nepriateľoch, len kvôli tomu, aby sme zistili, ako pôsobia. Čo sme robili, bolo proste šialené. Niektorí to prežili, iní zomreli. Veľa ľudí v šesťdesiatych rokoch zomrelo. Niektorí boli dosť známi, iní menej. Poznáme Janis Joplinovú a Jimiho Hendrixa. Avšak zomrelo veľa výborných ľudí, ktorých nik nepoznal, ktorí jednoducho chceli byť trochu „hip" a chceli trochu žiť. Neboli to žiadni samovrahovia ani sebadeštruktívne existencie. Chceli to len vyskúšať, a pritom zomreli. Bola to skutočne zaujímavá doba. Všetci sme hľadali boha, držali sme sa za ruky a keď sme hľadali boha, našli sme dílera - spočiatku boli drogy zadarmo a potom nám ich niekto predával a bolo to stále temnejšie a temnejšie. A čo prv bolo vynikajúce, skvelé, z ničoho nič už nebolo skvelé... Jediné obdobie, keď som poznal ľudí, ktorí sa skutočne držali za ruky, bolo na stretnutí anonymných alkoholikov či na rehabilitačných programoch pre alkoholikov a drogovo závislých - tam všetci držia spolu a prosia Boha, aby ich oslobodil od tejto prekliatej závislosti."35

Pokiaľ ide o estetickú úroveň artefaktov vzniknutých pod vplyvom drog, nemožno poprieť, že tu vznikli minimálne zaujímavé umelecké diela. Halucinogénna droga môže poskytnúť prameň pre nekontrolovateľnú inšpiráciu fantázie. Problematickosť týchto diel sa však ukazuje v často slabej komunikatívnosti, pretože im chýba jasná idea, alebo je idea obskúrna. Tak napríklad pri psychedelických dielach maliarov, ktoré určite nepatria k vrcholom umeleckej tvorby tohto obdobia, vidieť popri spomínanej nezrozumiteľnosti vďaka najrozličnejším kombináciám na plátne aj inú slabinu - gýčovitosť.

Až na malé výnimky nepatria ku klenotom kinematografickej tvorby ani psychedelické filmy. Niektorí umelci, ktorí prejavovali sympatie alebo priamo sami mali drogovú skúsenosť, vyjadrili rozčarovanie nad drogovou kultúrou, od ktorej čakali viac. Medzi filmy, ktoré sa pokúšajú kriticky zhodnotiť psychedelické obdobie, patrí napríklad snímka Jacka Nicholsona Drive, He Said (Choď, povedal, 1971) či Antonioniho Profession: Reporter (Povolanie reportér, 1973).

Psychedelická tvorba je často naplnená zmätenými obrazmi, kde sa stretáva nebeské s niekedy priam pornografickým. Veľmi aktuálne vyznievajú slová Blaise Pascala, ktorý sa snažil zachytiť vzťah rozumu a nezriadenej predstavivosti: „Rozum nikdy neprevýši fantáziu, kým obraznosť často celkom zhadzuje rozum z jeho miesta."36 Intuitívne Pascal vystihuje tendenciu fantázie, keď tvrdí: „Obraznosť fantastickým preceňovaním zväčšuje drobné veci natoľko, že naplní nimi našu dušu, ale s bezočivou nadutosťou zmenšuje veľké veci na svoju úroveň, ako keď napríklad hovorí o Bohu."37

Svet fantázie sa môže použiť bez nebezpečenstva, ak má umelec zdravú spiritualitu. V opačnom prípade sa môže nechať zaplaviť démonickými prízrakmi, ktoré sa v jeho výtvoroch zmaterializujú na amorálne a nábožensky rúhavé diela. Tieto artefakty potom už nevyjadrujú pravdu, zmysel, ale v lepšom prípade zaujímavý bezideový nápad, bolesť, komplex či patologické obsahy umelcovej duše. V horšom prípade nemožno vylúčiť ani vplyv kráľovstva fantazmagórie, ktoré priam posadne takéhoto umelca a vedie k úplnej deštrukcii. V spiritualite sa vie, že protibožské sily sa snažia vyviesť človeka za hranice jeho prirodzenosti, do terénu, ktorý už nie je jeho a prekračuje okruh ľudských možností. Podľa teológov človek sa môže stať hračkou v rukách duchovného nepriateľa, ktorý ho zdanlivo osvetľuje, aby ho mohol ovládnuť a nakoniec zmárniť.38

Parafrázujúc Ježiša Krista, hodnoty sa poznajú po ovocí. Niet pochýb o tom, že umelci psychedelickej kultúry, deformovane interpretujúci východné náboženstvá, propagovali sexuálnu neviazanosť a drogy, čím berú aspoň čiastočne zodpovednosť za rozšírenie drog a AIDS v nasledujúcom období. Nehovoriac o tom, že mnohí z nich sa stali vďaka drogovej „mystike" troskami. Pravé umelecké dielo je plodom poctivej práce, ktorá sa snaží dať inšpirácii umeleckú formu, a nie je len bezuzdným experimentovaním s nápadom.

 Každé náboženstvo má disciplínu, etickú rovinu s určitými princípmi. Ak sa poprie, náboženstvo stráca hodnovernosť. Náboženstvo vždy viac-menej smeruje k zodpovedne vedenému životu. Obávam sa však, že v psychedelickej kultúre tieto prvky chýbali.

 

Poznámky:

1 Shalin, B., Lee, M. A.: Sny vědomí. CIA, LSD a revolta 60. let. Volvox Globator, Praha 1996, s. 35, 37-40, 242-251

2 Slovo psychedelika, psychedelický (psyche-delity - zjavujúce, manifestujúce vedomie), ktoré sa stalo výrazom jednej generácie experimentujúcej s drogami, prvýkrát vo svojich veršoch použil Humphry Osmond. Tvrdil, že drogy dokážu viac, ako len imitovať psychózu, preto musí mať ich pomenovanie taký obsah, ktorý by naznačoval, že tieto látky „obohacujú myseľ a rozširujú pohľad". Psychedelický, teda „myseľ manifestujúci" implikuje, že droga z tejto kategórie nevyvoláva predvídateľný sled udalostí, ale vynáša do popredia všetko to, čo je v podvedomí - Shalin, B., Lee, M. A.: c. d., s. 65

3 Rizzi, C., Sorge, C.: Enciclopedia del rock psichedelico. Arcana Editrice, Milano 1986, s. 7

4 O histórii hipies pozri: Lindaur, V.: Šance sněhových koulí v pekle. Maťa, Praha 1999, s. 25-87; Shalin, B., Lee, M. A.: c. d., s. 56-227; Hanák, O.: Hipies. Slepé rameno mrtvé řeky. Argo, Praha 1992; Guarnaccia, M.: Hippies. Malatemora, Pioggedorate 2002, s. 4-52

5 Shalin, B., Lee, M. A.: c. d., s. 56-58

6 Huxley, A.: Brány vnímání. Dharma Gaia, Praha 1996. Názov pochádza od anglického vizionárskeho umelca Williama Blakea. Časť slovného spojenia neskôr inšpirovala i americkú rockovú skupinu The Doors.

7 „Rozličné ‚iné svety‘, s ktorými ako ľudské bytosti sem-tam prichádzajú do styku, sú jednoducho len prvky celkového vedomia prináležiaceho univerzálnemu vedomiu. Väčšina ľudí vníma však len to, čo prechádza skrze redukčnú záklopku a čo je ich jazykom posvätené ako jediná realita" - Huxley, A.: c. d., s. 27

8 Tamže, s. 51

9 Český preklad Věčná filosofie, Onyx, Praha 2002

10 Huxley, A.: c. d., s. 98

11 Tamže, s. 104

12 Huxley, A.: Ostrov. Maťa, Praha 2001

13 Watts, A. W.: Radostná kosmologie. Volvox Globator, Praha 1996, s. 21

14 Tamže, s. 34

15 Tamže, s. 76-78

16 Tamže, s. 80

17 K záujmu o drogový mysticizmus nemalou mierou prispeli i knihy Carlosa Castenadu o indiánskom šamanovi Donovi Juanovi, u ktorého sa hlavný hrdina učil „mystike meskalínu".

18 Leary, T.: Záblesky paměti. Votobia, Olomouc 1996, s. 245-274

19 Haining, P. (ed): Zdi iluzí. Sbírka povídek beatnických autorů. Motýl, Bratislava 1998, s. 66

20 Leary, T., Metzner, R., Alpert, R.: Psychedelie. Trilogie o halucinogenech. Levné knihy KMa 2000. Kniha vyšla v českom preklade ako psychedelická skúsenostná príručka napísaná na podklade Tibetskej knihy mŕtvych.

21 Ginsberg opisuje túto skúsenosť ako stretnutie „s jediným Tajomstvom, ktoré je naším osudom a skôr či neskôr nás aj tak zabije, (...) ako styk s Niečím, čo sa mi zdalo byť prítomné" - Ginsberg, A.: Velké bytí. In: Zdi iluzí, c. d., s. 47

22 Skúsenosti s vnímaním vesmírnych telies mal napríklad Syd Barret, exčlen skupiny Pink Floid. Jeho skladba Astronomy Domine bola inšpirovaná prvým tripom LSD z roku 1965, keď ostal v halucinogénnej extáze dvanásť hodín a pomaranč so slivkou na tanieri vnímal ako planéty Jupiter a Venušu. Svojim priateľom často rozprával, ako sa stretával s bohom Pánom, ktorý mu mal dať poznanie o mechanizmoch prírody.

23 Wiliam J. Craddock v poviedke Starej kámoš Gagen Cage opisuje zážitok narkomana, ktorý sa po použití väčšieho množstva LSD cítil byť bohom riadiacim vesmír a chod hviezd.

24 Kesey po skúsenostiach s drogami kúpil starý autobus, nechal ho pomaľovať krikľavými ornamentmi a roku 1965 spolu so skupinou Merry Pranksters začal šíriť LSD po Spojených štátoch, aby definitívne oslobodil drogu z rúk intelektuálov.

25 Boli to napríklad Neal Cassady, ktorého zvečnil Jack Kerouac v románe Na ceste ako Deana Moriartyho. Vlastnú drogovú skúsenosť zachytil Kerouac v dielach Vízie Codyho a Kniha snov. Iným inšpirátorom pre konzum drog bol Allan Ginsberg, ktorý vo svojej slávnej poéme Vytie priznáva, že k rozšíreniu vedomia mu pomáhajú drogy, hinduizmus a zen budhizmus.

26 Medzi prvé songy, ktoré vznikli pod vplyvom drog, možno zaradiť: Eight Miles Hight od skupiny Byrde, Blues From An Airplane od Jefferson Airplane, Ball & Chain od Big Brother & The Holding Company, Interstellar Overdrivne od Pink Floyd; Happening od Rolling Stones, That´It For The Other One od Grateful Dead.

27 Cotto, D. M.: Grateful Dead. Testi con traduzione a fronte. Arcana Ed., Milano 1991, s. 5

28 Guarnaccia, M.: c. d., s. 35-37

29 Shalin, B., Lee, M. A.: c. d., s. 166; Guarnaccia, M.: c. d., s. 60-62

30 Medzi psychedelickú tvorbu patria výtvarné diela Richa Griffina, Stanleyho Mouseho, Altona Kellyho, Petra Maxa, Michaela Englicha & Nigela Waya, Martina Sharpa a i.

31 Henrich, V.: Easy Rider & co. Rebelové, motorky, hipies, drogy. Maťa, Praha 1996, s. 53

32 Tamže, s. 66

33 Zavalloni, R.: Grazia e fenomeni mistici in AA. VV., Vita cristiana ed esperienza mistica. Ed. Del Teresianum, Roma 1982, s. 175, 180

34 Kuchař, J.: Ayahuscana aneb tanec s bohy. Eminent, Praha 1999, s. 82-87

35 Henrich, V.: c. d., s. 92-93

36 Pascal, B.: Myšlienky. Chronos, Bratislava 1995, s. 68

37 Tamže, s. 71

38 Dermine, F. M.: Misitici, veggenti e medium. Libreria Ed., Vatikán 2002, s. 450-451

 

Doc. ThDr. PaedDr. Róbert Sarka, PhD. (1962) – prednáša na Pedagogickej a Filozofickej fakulte Katolíckej univerzity v Ružomberku fundamentálnu teológiu, spirituálnu teológiu, okultizmus a špiritizmus, islam, náboženské sekty a gnostické a synkretické hnutia.