Mnohí ľudia - kresťania, ale i nekresťania - si kladú otázku: Prečo je na svete toľko kresťanských cirkví, keď Kristus je iba jeden? A dobrá zvesť, ktorú hlásal, je tiež iba jedna. Tak prečo potom tí, čo sa nazývajú jeho nasledovníkmi, majú neúnavnú potrebu zakladať nové a nové cirkvi? Je to azda tým, že si o sebe namýšľajú, že len oni jediní sú tí praví Ježišovi stúpenci, zatiaľ čo veriaci z tradičných cirkví sú kresťania iba na papieri, čo sa asimilovali s dnešným pohanstvom a ich viera vychladla či úplne odumrela? Alebo si myslia, že Duch Svätý už v týchto „schátralých prístreškoch" neprebýva a oni sú mu povinní postaviť „prístrešok" nový? Aby sa odlíšili od ostatných, hlasno kričia „Pane, Pane," navôkol všetko démonizujú, vyvolávajú v ľuďoch strach. Ponúkajú jednoduché a veľmi sugestívne riešenia a kto sa im nepodvolí alebo ich neprijme, tomu už niet pomoci. Ducha Svätého si takpovediac „sprivatizovali", svoje vlastné zámery vydávajú často za jeho vôľu. Kto sa opováži spriečiť sa jej?

Nepopieram, že cirkev je ako prameň, o ktorý sa treba starať, aby sa nezahatal a mohla skrze neho prúdiť Božia vlaha. Cirkev potrebuje v každom čase obnovu - a to aj tú letnično-charizmatickú -, živé kresťanstvo, kresťanov, ktorí sú soľou tohto sveta. Mnohokrát sa nám ale zdá, že to tak nie je a vtedy prepadáme pochybnostiam a máme nutkanie hľadať nový zdroj tejto milosti a požehnania. A nie je málo tých, ktorí rezignujú a stratia vieru v obnovu a poslanie cirkvi. Hoci si to neuvedomujú, stanú sa ľahkým sústom pre rôznych radikálnych „vyvolencov", „božích mužov", nezdravo ambicióznych a nezodpovedných, ktorí si ich podmania svojím fanatizmom a „umením" ovládať ľudí.

Títo extrémistickí vodcovia sú takými zdatnými manipulátormi, že zmanipulovali už i sami seba a úplne prepadli svojej výnimočnosti. Svojou nekompetentnou horlivosťou nielenže neslúžia Pánovi, ale v nejednom prípade ubližujú aj tým, ktorých so sebou strhli. A neraz i s tragickými následkami či psychickými ujmami. Predstierajú zbožnosť, vzývajú meno Pánovo takmer na každom kroku, ponúkajú živé spoločenstvo, ale všetko iba v ich réžii. Kritiku neprijímajú a žiadnu vinu ani konkurenciu si nepripustia. Boh musí splniť všetky ich požiadavky, inak je to falošný boh. Veria v boha, ktorý si sám, bez ich asistencie, v tomto svete neporadí. Na počkanie robia „zázraky", ale toho najväčšieho zázraku - pokory - sa od nich nedočkáte. Tí, čo ich napomenú, majú v sebe démona, ktorého treba z tela vyhnať, alebo ich „svätí muži" pohotovo onálepkujú všakovakými nelichotivými prívlastkami. Čím teatrálnejší a hlučnejší títo samozvaní kazatelia sú, tým väčšmi sú o svojej pravde presvedčení. Zabúdajú pritom ale, že Boh sa dáva poznať práve tichým a pokorným a že nie naša, no Jeho vôľa je tá, ktorá je pre našu spásu a spásu našich blížnych rozhodujúca. Som hlboko presvedčený o tom, že drvivá väčšina z tých, čo týchto ľudí nasledujú, sú dobrí kresťania, ktorí chcú úprimne plniť Pánovu vôľu. A tiež to tak v mnohých prípadoch aj robia. Mám len obavu, aby ich snaha nebola pre ich nekritický prístup zneužívaná.