Pán profesor, v knihe Psychológia náboženstva a spirituality (Portál, 2007) venujete veľkú pozornosť pojmu spiritualita. Mohli by ste krátko vysvetliť, ako tomuto pojmu rozumiete?

 

Sociálni konštruktivisti nás naučili klásť si pri každom pojme otázku, čomu a komu ten pojem slúži. Spiritualita je predovšetkým teologický pojem, bohužiaľ, mnohoznačný. Do psychológie sa ale dostal úplne odinakiaľ! Americkí hippies vyrukovali proti náboženskému establišmentu, ktorým pre nich boli kresťanské cirkvi, s heslom „I am not religious but I am spiritual". Ťažko sa to prekladá do nášho jazyka, vyjadriť by sme to mohli asi takto: „S náboženstvom mi dajte pokoj, ale spiritualitu - to áno, tú beriem." Tento protest a tá túžba po náboženstve opravdivo a slobodne žitom, autentickom, po takom, ktoré by človeku pomáhalo vyjadrovať jeho skutočné Ja, najmä jeho city, a prijať samého seba vrátane svojej telesnosti - to je v samej podstate pojmu spiritualita tak, ako vykryštalizoval v revolte americkej mladosti v šesťdesiatych rokoch. Spiritualita je teda vlastne to, čo by mali poskytovať cirkvi, ale tie sklamali, tak to treba hľadať inde.

 

Dáva teda spiritualita človeku niečo, čo mu náboženstvo nedáva? A čo to je?

 

To široké duchovné prúdenie, ktoré má heslo „spiritualita" v znaku a pre ktoré máme to známe neurčité označenie „New Age", uľahčilo mnohým, predovšetkým mladým ľuďom, aby sa odpútali od formálneho kresťanstva, aby sa otvorili východným vplyvom, aby sa nechali v duchovnom živote inšpirovať prírodou v duchu hlbinnej ekológie, prípadne v duchu predkresťanského a mimokresťanského pohanstva. Dochádza pritom, bohužiaľ, i k množstvu omylov a skreslení. Na jedno z nich nedávno upozornil Tomáš Halík, keď povedal, že orientálne vplyvy sa u nás často pripúšťajú iba v kastrovanej podobe v jednom svojom podstatnom rozmere, v etike. To je logické: hippies a ich súčasníci sa v rámci svojej vzbury búrili v neposlednom rade i proti morálke hlásanej cirkvami.

 

Ako by ste spiritualitu psychologicky definovali?

 

To je veľký problém. Ako som povedal, v tom proteste, z ktorého sa zrodila, stojí spiritualita v protiklade k náboženstvu. Nastala polarizácia tejto pojmovej dvojice vo všeobecnom povedomí. Náboženstvo dostalo negatívne konotácie, znamená niečo zastarané, rigidné, zväzujúce, neautentické, avšak spiritualitu chápeme ako niečo pozitívne, spontánne, nové, oslobodzujúce naše najvlastnejšie ja atď. A tá polarizácia sa preniesla aj do psychológie. To je nesmierne poučné: vo všeobecnosti je veľmi ťažké definovať nejaký pojem vedecky inak, než ako sa chápe v bežnej reči. A tak tí študenti, ktorí sa v šesťdesiatych rokoch nadchli pre myšlienku spirituality bez náboženstva, začali v deväťdesiatych rokoch ako vekom zrelí a vplyvní presadzovať i v psychológii náboženstva poňatie, ktoré by tú superioritu spirituality tak či onak vyjadrovalo. Koncom storočia potom bol podaný návrh premenovať v Americkej psychologickej spoločnosti sekciu psychológie náboženstva na sekciu „psychológie náboženstva a spirituality". Pojmový zmätok, ktorý vznikol, má za následok, že sa dnes v psychológii náboženstva nadmerne často vyskytuje bezradné, neurčito chápané dvojslovie „náboženstvo a spiritualita", prípadne „spiritualita a náboženstvo", „spiritualita/náboženstvo" a podobne. (Za povšimnutie stojí podobnosť s vysoko frekventovaným dvojslovím „etika a morálka": Jediný dôvod pre toto dvojslovie je, že slovo „morálka" má zlý zvuk, konotuje moralizmus, rigiditu, neslobodu.)

 

Má to nejaké riešenie?

 

Najlepším riešením je definovať spiritualitu ako zážitkové jadro náboženstva. Tak to formuloval jeden skvelý židovský religionista, Ken Pargament, a tak to učím už desať rokov. Náboženstvo je širší pojem. Patrí doň to jadro, spiritualita, plus to ostatné, zhruba povedané „vonkajšie", čo je pre náboženstvo typické, teda náuky, obrady, inštitúcie atď. Toto riešenie umožňuje ponechať pojmu náboženstvo jeho pôvodný obsah a rozsah, a zároveň dať pojmu spirituality v psychologickej teórii náboženstva status najvyššej dôležitosti.

K tomu pojmovému posunu pojmu náboženstvo, ktorý zavinila zmienená polarizácia, nie je totiž žiadny vedecký dôvod, nenastal nijaký zlom v našom poznaní, ktorý by ho vyžadoval. Pargament sa jednoducho pokúsil ten „zdivočený" pojem spirituality akosi „skrotiť", rozumne využiť. Klasici religionistiky sa bez neho pokojne zaobišli, zo súvislosti bolo vždy jasné, kedy sa pod náboženstvom, náboženskosťou či religiozitou chápe to subjektívne, zážitkové a kedy niečo iné. Až hlavy vychladnú a pominie sa tá dehonestácia pojmu náboženstvo, ktorá nemá vo vede čo robiť, nebude potrebné vracať terminológiu zasa späť. Napokon - predstavte si, ako by sme sa dohovárali napríklad s islamskými psychológmi náboženstva (až budú, a oni budú), keby sme trvali na tom nezmysle, že „náboženstvo je zlé, spiritualita dobrá"!

Mimochodom - pozor na idealizáciu spirituality! Ako religionisti musíme hodnotiť veľmi opatrne. Povedané jazykom našich predkov - v povetrí sa preháňajú všelijakí duchovia! I satanizmus má svoju spiritualitu a určite nevznikol na základe nejakej racionálnej konštrukcie, bez mocných zážitkov presahu, transcendencie, tajomstva či závratnej slobody v vzbure. To možno skôr dianetika, ktorej náboženský mejkap je zrejme umelý, účelový; tomu potom hovorím pseudonáboženstvo.

 

Z toho, čo hovoríte, vyplýva, že by sme sa mohli prípadne bez pojmu spiritualita zaobísť.

 

Vo vede určite. Avšak ten pojem sa presadil a my s ním musíme nejako „vyjsť". Keď sa chcete dohovoriť s lekármi, s pedagógmi - a taktiež s ľuďmi, ktorí prideľujú peniaze na výskum alebo na rozličné vzdelávacie či výchovné akcie - tak je dobré hovoriť o spiritualite, inak si budú myslieť, že chcete robiť misiu alebo katechézu. Preto som nakoniec aj ja nazval druhé vydanie svojej knihy Psychológia náboženstva a spirituality.

 

Môže sa z náboženstva to spirituálne jadro vytratiť?

 

Áno, a to je potom poriadna blamáž. Ostávajú náuky a obrady, prípadne inštitúcie, ktoré môžu byť aj veľmi vplyvné a môžu si vedieť získať poslušnosť - ale všetko je to dohromady len prázdna škrupina, jadro je fuč. Takto sa mnohým javí súčasné kresťanstvo, preto hľadajú inde. Musíme priznať, že stabilita kresťanskej vierouky bola stovky rokov garantovaná mocensky, nielen z podstaty veci, a teraz máme obrovský problém s autenticitou vyznávania.

 

A existuje vôbec čistá spiritualita, bez náboženstva?

 

Keď chápete náboženstvo ako niečo zlé, prinajmenšom menejcenné, tak, samozrejme, chcete čistú spiritualitu, čistý zážitok „bez ideológie". To je romantická predstava, ktorá dostala u tých amerických hipisákov zvláštny, kuriózny tvar vďaka halucinogénom. Vezmite si napríklad ich guru, Timothy Learyho, alebo ešte lepšie - nášho Stanislava Grofa, mladého lekára, úprimného materialistu, pre ktorého nič nadprirodzené či duchovné neexistovalo. Lysergovka mu okamžite dala mimoriadne zážitky, silné a strhujúce, v mnohom podobné zážitkom, ktoré opisujú mystici, mohli by sme teda snáď povedať „čistú spiritualitu". A čo z toho vzniklo? Dnes máme transpersonálnu psychológiu, hnutie, ktoré má svoju vierouku (pestrú synkretistickú koláž vrátane šamanských zázrakov, spomienok na minulé životy atď.), svoje inštitúcie, svoju pospolitosť, u nás Diabasis. - Alebo keď Mohameda zaskočili jeho prvé vízie, s ktorými sa zveroval svojej materskej manželke v strachu, že zošalel: tam by sa dalo hovoriť o „čistej spiritualite", ktorá sa však stala zárodkom nového náboženstva „komplet" so všetkým.

 

Akýsi dotyk transcendencie je ale možné prežiť i vďaka umeniu, v prírode a pod. Je i toto spiritualita?

 

Určite. A zároveň môžeme povedať, podľa Pargamenta, že ide o náboženské zážitky - veď spiritualita je práve jadrom náboženstva. Tu majú problém tí dogmatici, ktorí chcú pojem náboženstva rezervovať - zasa možno trochu mimovoľne, všade sliedia nejaké zradné konotácie - pre „to pravé" náboženstvo, ktorého existencia mimo priestoru cirkvi je pochybná, nelegitímna. Potom sa niekedy hovorí o obyčajnej nenáboženskej spiritualite ako o niečom menejcennom. Dávno sa vie, že zážitky podobné zážitkom kresťanských mystikov možno prežívať aj v iných náboženstvách, dokonca mimo akéhokoľvek organizovaného náboženstva, možno ich navodiť i halucinogénmi, Grofovým holotropným dýchaním, niekedy i senzorickou depriváciou. A to že si tiež hovorí náboženstvo!? Tak sa búri ten, komu je pojem náboženstvo drahý. - A samozrejme „v opačnom garde" sú tu v rozpakoch i tí, ktorí majú pojem náboženstvo zaťažený tými negatívnymi konotáciami, o ktorých sme hovorili.

Tu máme v češtine špecifický problém so slovom náboženstvo, v ktorom počujeme to „bož", naznačujúce Boha či boha. V jazykoch, kde sa náboženstvo označuje odvodeninami latinského religio, je ľahké chápať náboženstvo širšie.

 

Môže teda človek spirituálne, resp. nábožensky žiť i bez náuky viery, bez cirkvi či inej pospolitosti, akosi živelne?

 

Môže. A pokiaľ nejde len o nejaké závany zbožných nálad, môže to byť poriadne nebezpečné. Spirituálne ťaženie je najmocnejšou silou ľudskej duše, hovorí ateista Fromm. Môže to byť niečo ako sopečný výbuch. Jung hovorí, že úlohou organizovaného náboženstva je okrem iného viesť ľudské duše tak, aby boli ušetrené takých výbuchov či vnútorných záplav, aby sa ich náboženské prežívanie usmerňovalo pomocou osvedčených obrazov, pojmov, rituálov a iných praktík. Sám prekonal uprostred života hlbokú psychospirituálnu krízu, pri ktorej ho pred vnútorným kolapsom zachránilo len to, že bol pevne zakotvený vo svojej práci, v rodine a vo vedeckom úsilí, čo mu umožnilo tie svoje vnútorné stavy sústavne opisovať a analyzovať. Niektorí velikáni ducha, ktorí nemali na zvládnutie svojich vnútorných búrok také dobré podmienky, skončili zle, ako napríklad Nietzsche.

 

Toto číslo Dingiru sa po druhýkrát venuje tzv. neviditeľným náboženstvám. Je možné vidieť napríklad v politických ideológiách prejavy spirituality?

 

Možno skôr prejavy všelijakých pochybných duchov, ako som o nich hovoril. Koreň slova „duch" (spiritus) je aj v slove „nadšenie" (esprit), a nadšenia býva na politických masových zhromaždeniach bárskoľko, samozrejme, na tých dobrovoľných. Mystický zážitok splynutia s niečím, čo ma presahuje - ten môžete mať na politickej demonštrácii takisto ako na rockovom koncerte. Matka Vlasť môže prebúdzať bezmedznú vášnivú oddanosť, príslušník menejcennej rasy alebo triedny nepriateľ zase „echt" posvätný hnev, podobný tomu, s akým moslimovia v Mekke organizovane kameňujú satana. Jung označuje nacizmus a komunizmus za dve najväčšie katastrofy minulého storočia, a boli to podľa neho predovšetkým katastrofy náboženské. Obe mali - každá svoju vlastnú - odpornú spiritualitu.

 

Hovorili ste o zneužívaní spirituality. Vo svojej knihe píšete i o tom, že tiež vedecká práca môže niesť znaky náboženstva. Aj v súvislosti s vedou by ste videli negatívne, keď sa v nej prejaví spiritualita?

 

Je krásne, keď sa pre vedca stane jeho práca posvätným poslaním, niečím existenciálnym, v čom nájde zmysel života a čo je natoľko cenné, že stojí za to venovať tomu celý život. Tak to môže prežívať i kresťanský vedec. V dejinách Západu však istý čas veda plnila úlohu náboženstva - snažila sa dať človeku základné porozumenie tomu, čo je. Tento postoj býval autentický, dnes síce ešte trvá, ale domnievam sa, že je skôr úpadkový. Veľkí filozofi a vedci pochopili, že veda nemôže človeku naplniť potrebu zmyslu života a dať mu ten najhlbší základ. Ten, kto by dnes vedu takto zbožňoval, je už tak trochu mimo. Na vulgárnej úrovni tento postoj ale prežíva, trebárs v redukcii duševna a duchovna na biologické. Z takého postoja potom vyplývajú i dôsledky pre to, ako sa človek stará o svoju dušu - stráca sa zmysel pre tajomstvo, pokora, vďačnosť.

 

Spirituálny charakter môžu mať asi aj iné spôsoby spoločenského angažmánu.

 

Iste, koľko receptov na záchranu (nábožensky povedané: spásu) sveta, toľko spiritualít. Čokoľvek má najvyšší zmysel a čomu treba podriadiť všetko ostatné, to budí úctu, nadšenie i lásku spirituálnej povahy. Spiritualita sa ale naopak môže taktiež „zakriviť" do samej seba, spirituálne zážitky môžu stratiť schopnosť transformovať človeka a môžu byť samoúčelné.

 

Stále sa vraciame k hodnoteniu rozličných podôb spirituality. Je možné spiritualitu nejako vedome kultivovať?

 

Duchovný život je vždy aj starostlivosťou o vlastnú dušu, inak povedané je kultiváciou spirituality. Tá starostlivosť môže byť mimovoľná, rozhodujúce premeny môžu prebiehať práve vtedy, keď na seba vôbec nemyslíme, pretože máme plné ruky práce v službe druhým. Tomu dnes azda rozumieme pomerne dobre. Zvnútornenie ostáva, bohužiaľ, často bokom. Tiché rozjímanie, meditácia, pôst nie ako záslužný úkon, ale ako spôsob práce na sebe. Obrady! Dokážeme kritizovať „prázdne obradníctvo", ale chýba nám zmysel pre to, čo účasť na obrade môže robiť s dušou. Psychológia dobre pozná silu reči tela: pozdvihnutie rúk, povstanie, pokľaknutie, znamenie kríža, to sú - v reči psychológie - techniky navodzovania zážitkov. Kedysi bola psychológia súčasťou teológie, dnes stojí mimo a býva predmetom nedôvery alebo pohŕdania. Keby som mohol aspoň troška prispieť k prekonaniu tohto odcudzenia, bol by som veľmi rád.

 

Ďakujem za rozhovor.