Existuje nejaký posmrtný svet? Všetky náboženstvá sa zhodujú v tom, že človek nežije skutočný, slobodný život, takže súčasný stav vníma ako neuspokojivý, nešťastný, smutný, pretože sa odcudzil onej skrytej poslednej skutočnosti, ktorú označujeme ako niečo nedostupné, nepodmienené, nevysloviteľné, absolútne, božské či Boh. Tá je jeho pravým domovom, slobodou a identitou. Náboženstvá sú zajedno taktiež v tom, že táto pravá realita prekoná v konečnom stave ľudské odcudzenie, keď sa človek vzdá svojej iluzórnej autonómie, teda snahy za každú cenu sa presadiť, a dovolí, aby ho posledná skutočnosť osvietenia premenila, spasila, k čomu dochádza v okamihu smrti.

Viera v posmrtný život viedla k rozvoju eschatologických a thanatologických predstáv (tzv. knihy mŕtvych), ktoré sa bezprostredne týkali posmrtného života, alebo mali naň pripravovať (napr. Tibetská kniha mŕtvych). Je možné, že na týchto predstavách sa podieľali aj skúsenosti z klinickej smrti, odhliadnuc od toho, či pri týchto zážitkoch ide o chemický proces prebiehajúci v mozgu, alebo o skutočnú transcendentnú skúsenosť. Podľa súčasných svedectiev vedie takáto skúsenosť k zmene správania. Eschatologické predstavy neboli teda len bezcennou fantastickou literatúrou, ale inšpirovali k určitému etickému správaniu aj v pozemskej realite.1 Možno to boli nakoniec práve skúsenosti s klinickou smrťou, ktoré viedli k predstavám o posmrtnom živote.

Významný rumunský filozof a religionista Mircea Eliade (1907 - 1986) tvrdí, že o pohreboch sa hovorilo už v období 70 000 až 50 000 rokov pred Kr.; tzv. skrčenecká poloha je jedným z potvrdení o viere v posmrtný život. Jedno z možných vysvetlení totiž je, že mŕtvi boli pochovávaní v polohe plodu, čo by vyjadrovalo nádej na „znovuzrodenie". Ďalšími znameniami tejto viery sú uskladnené predmety v hroboch poukazujúce na vieru, že po smrti ľudia pokračujú vo svojej osobitnej činnosti, či pochovávanie mŕtvych smerom na východ, čo naznačuje zámer zosúladiť dušu s dráhou Slnka, teda nádej na „znovuzrodenie".2

V Európe sa viera v posmrtný život objavuje medzi antickými mysliteľmi a umelcami.3 Časom viedla k pokusom nadviazať kontakt s mŕtvymi. Nebola len zvedavosťou, ako je to na druhom svete, ale často sa u mŕtvych hľadala pomoc pri riešení rozličných pozemských problémov, alebo sa od nich požadovala duchovná ochrana. Kontakt s mŕtvymi pomocou rôznych techník s cieľom veštiť, vyhľadávať radu či pomoc sa súhrnne nazýva nekromancia.

Nekromancia (z gréčtiny nekriomantía: nekrós - mŕtvy, manteia - veštenie) je teda určitou formou magickej evokácie. Nekromant je osoba pokúšajúca sa vyvolať ducha zosnulého, na čo používa špeciálne praktiky - rôzne zaklínadlá a magické artefakty, napríklad sviece alebo na to určené špeciálne kadidlá, pretože mŕtvy sa vraj materializuje z dymu. Nekromant musí určitý čas pred evokáciou dodržiavať pôst, sexuálnu abstinenciu, vyvarovať sa požívania alkoholu, vybrať si astrologicky správny čas. Čarodejnícke knihy obsahujúce návody na vyvolávanie mŕtvych sa nazývajú grimoáre. Nekromant si rovnako môže navodiť potrebný sen, takže k evokácii mŕtveho dochádza v tomto prípade v spánku.4

Pokusy s vyvolávaním duchov mŕtvych existovali v rozličných kultúrach odpradávna. Aj niektorí rímski cisári sa oddávali mágii spojenej s nekromanciou. Tá sa spomína napríklad aj v Homérovej Odysei (11. kap.), kde Odyseus vyvolal svoju matku a mnohé iné milované a významné osoby. Medzi Grékmi bola teda táto praktika známa. Avšak filozofi ako Platón (Zákony) pokladali kontakt s mŕtvymi za podvod.

Nekromaciu pestovali aj mnohí Rimania. Cicero tvrdil, že jeho priateľ Appio pravidelne komunikuje s mŕtvymi. Nero skrze mága Tiridita dal vyvolať matku, ktorú predtým zavraždil. Iní cisári naopak nekromanciu prenasledovali. Tak napríklad Tiberius dal popraviť Livia Drusa, lebo ho rušil vyvolávaním duchov. Podobne cisár Augustus rozkázal spáliť vyše dvetisíc kníh o nekromancii.

Nekromancia obsahovala čosi temné a barbarské. Cicero vyčítal Vitiniovi, že pomocou vnútorností obetovaných chlapcov vyvoláva duchov.5 Pri týchto pokusoch, okrem krajných prípadov, keď sa obetoval človek, dochádzalo taktiež často k zdravotným a duchovným problémom. Nemožno sa preto čudovať, že aj židovský zákon Izraela radikálne zakazoval každú nekromanciu a veštenie (Lv 19, 31; 20, 6; Dt 18, 11-12) a vyvolávanie mŕtvych dokonca trestal smrťou (porov. Lv 20, 27). Rovnako kresťanstvo nadviazalo na tento biblický odkaz a nekromanciu najmä v stredoveku tvrdo postihovalo. Jej otvorené praktizovanie preto opäť začalo až v novoveku, napríklad grófom Alexandrom Cagliostrom (vl. menom Giuseppe Balsamo, 1743 - 1795) či Emanuelom Swedenborgom (1688 - 1772), ktorý sa považuje za otca špiritizmu.6

Je to o to záhadnejšie, že v Biblii existuje text, ktorý by naopak špiritistické aktivity mohol podporovať. Ide o údajnú evokáciu mŕtveho proroka Samuela, o ktorej je zmienka v Prvej Samuelovej knihe (1 Sam 28). Týmto, hoci ojedinelým, no zato problematickým biblickým textom sa zaoberali i niektorí významní teológovia staroveku. V tejto štúdii vychádzam z malej antológie v kódexe Monacensis graecus od neznámeho byzantského vzdelanca z 10. storočia obsahujúcej interpretácie spomínaného textu, ktorých autormi boli Origenes, Eustazius a Gregor Nissenský.7 V článku predstavím názory starovekých teológov a skonfrontujem ich so súčasnými pohľadmi. Napriek časovému odstupu sú tieto tri interpretácie nanajvýš aktuálne, lebo sa nekromancia v modernej dobe objavila prostredníctvom špiritizmu a hnutia New Age. Keďže prírodné vedy nemôžu svojou metódou vyčerpávajúco zaujať stanovisko k tejto problematike, uvediem názory ezoterikov, výskumy parapsychológie a skúsenosť exorcistu.

 

Židia a mágia

 

Ani Židom mágia nebola neznáma. Popri Perzii, Babylónii a Egypte taktiež Izrael pokladali za jednu z kolísok mágie. Napriek oficiálnemu odmietaniu židovských autorít a Tóry mágia existovala v rôznych úrovniach, od ľudovej až dokonca po „vysokú" chrámovú. Židovská mágia sa pokladá za článok, ktorý spája antické a novoveké magické tradície. Za jej priameho predchodcu sa dá pokladať staroegyptská, chaldejská a perzská mágia. Rovnako ako ony, aj hebrejská mágia bola založená na technikách sily slova.

Prvým židovským „mágom" bol podľa niektorých Mojžiš, ktorý zviedol neúprosný „magický súboj" s egyptskými mágmi a faraónovi predpovedal desať rán, ktoré majú prísť na Egypt. Ďalším mágom mal byť kráľ Šalamún, ktorý údajne vlastnil prsteň a pomocou neho ovládal duchov, ktorí mu vraj pomohli postaviť chrám. Podľa starovekej legendy dokázal lietať na koberci alebo vo vetre. Údajne existuje tzv. Kniha Šalamúnových kľúčov obsahujúca mená 36 duchov a spôsoby ich zaklínania.

Mojžiša však nemožno na základe svedectva Biblie nazvať mágom. Eliade rozlišuje náboženskú skúsenosť ako skúsenosť s božským (hierofánia) a magickú skúsenosť, kde ide o manipuláciu so svätým, skúsenosť s mocou. Znamená to teda, že mágia nemá záujem o sacrum (posvätno), ale o moc.8 Snaží sa ovládať božstvo, zatiaľ čo pri egyptských ranách iniciatíva naopak pochádzala od Boha. Jednotlivé prejavy nie sú vyvolané Mojžišovou mocou, ale Božím zásahom. Ak odhliadneme od legendárnych prvkov ohľadom Šalamúna, ani v tomto prípade sa nedá o tomto významnom kráľovi vyvodiť, že by šlo o mága. Napriek tomu sa Mojžiš a Šalamún v neskoršom vývoji judaizmu stali inšpirujúcimi postavami pre vývoj židovskej mágie.9

Židom ich magické praktiky vyčítali kresťanskí obrancovia viery. Tak napríklad Justín ich vo svojom diele Dialóg so židom Trifonom kritizuje za to, že trikrát denne preklínajú kresťanov. Veľmi dôrazne píše, že nemôžu byť spasení, keďže preklínajú Krista a kresťanov. Židia zaviedli kliatby kresťanov, ako to uvádzajú aj iní cirkevní otcovia.10 Je ale pravdepodobné, že tie úplne nevymizli ani medzi niektorými súčasnými skupinami.11 Origenes zasa uvádza, že medzi Židmi bola rozšírená mágia mien. Židia verili, že niektoré mená sú nositeľmi moci. Pri exorcizmoch preto využívali mená ako Abrahám, Izák a Jakub. Origenes im však vyčíta, že sa mená z genealógie často zneužívajú pri mágii.12

 

Interpretácie biblického textu

 

Kráľ Saul, ktorý v Izraeli zrealizoval reformu, pri ktorej dal odstrániť všetko pohanské, vrátane vyhubenia veštkýň, sa onedlho nato dostal do politickej krízy. Nevedel ako ďalej, lebo Boh sa od neho odvrátil, a tak sa v jednu noc v prestrojení vybral azda k poslednej čarodejnici v Endore, aby si dal vyvolať ducha mŕtveho proroka Samuela a od neho zistil, ako má ďalej postupovať. Týmto krokom však porušil vlastný zákaz týkajúci sa veštenia. Keďže Saul prichádza k čarodejnici takpovediac inkognito, tá ho hneď nespoznala. Až následné videnie mŕtveho Samuela spôsobilo jej rýchlu reakciu a ona spoznala pravú totožnosť svojho klienta. Dochádza ku zjaveniu proroka, ktorý Saulovi predpovedá skorú smrť.13

Toľko stručný dej textu, ktorý po stáročia znepokojoval poslucháčov, lebo provokuje otázky, či možno na jeho základe ospravedlniť pokusy vyvolať ducha mŕtveho a či je to vôbec možné. Ak áno, mohol sa prorok Samuel stať obeťou nekromancie pochybnej osoby, akou bola čarodejnica z Endoru? Špecialista na starokresťanskú literatúru Manilio Simonetti píše, že touto problematickou témou sa zaoberali už židovskí vykladači Písma. Najstaršia židovská exegéza nemala pochybnosti o tom, že prorok Samuel bol nekromantkou skutočne vyvolaný.

Avšak neskôr sa pri výklade spomínaného textu u židovských autorov začali vynárať určité nejasnosti a odlišné výklady. Filozof a teológ Pseudo-Filon pokladal za nevhodné, aby bol prorok ako Samuel podriadený nekromantke. Na druhej strane ale nepochyboval o reálnosti zjavenia, ktoré podľa neho vzniklo z Božieho dopustenia.14 Avšak niektorí súčasní židovskí autori tento výklad spochybňujú.15

U kresťanských vykladačov, ktorí apriórne odmietali mágiu ako poveru, nastal problém, ako je vôbec možné, že sa pri pokuse o evokáciu zjavil prorok. V starokresťanských výkladoch sa vytvorili tri interpretácie: 1. že nekromantka mala moc vyvolať Samuela z tzv. predpeklia, pretože ešte nebol spasený; 2. že údajná evokácia proroka bolo klamstvo diabla, ktoré on sám vyvolal, alebo vyvolal u Šaula fantazmagóriu, ktorá mala formu Samuela; 3. že sa Samuel skutočne zjavil, ale nie kvôli manipulácii nekromantky, ale z Božieho dopustenia.16 Zastavme sa podrobnejšie pri všetkých troch interpretáciách:

1. Magická evokácia - K prvej interpretácii sa hlásil významný filozof a teológ Justín (100 - 165). Kresťanom sa stal po dlhšom hľadaní pravdy, pričom preskúmal hlavné filozofické smery svojej doby. Nepopieral okultné javy, napríklad to, že sa občas ukazujú strašidelní démoni: „Mnohí kresťania z našich po celom svete aj vo vašom meste menom Ježiša Krista, pod Pontským Pilátom ukrižovaného, oslobodzujú od démonov ľudí takých, ktorým iní zaklínači, kúzelníci a čarodejníci nepomohli."17

Justín nemal pochybnosti o historickosti Saulovho príbehu. Veril, že sa mu reálne zjavila Samuelova duša. V Dialógu so židom Trifonom prostredníctvom interpretácie 21. žalmu argumentuje, že duša človeka po smrti prežije tak, ako prežila aj duša Samuelova. Z príbehu vyvodzuje konzekvenciu, že duše spravodlivých a prorokov sa môžu po smrti dostať pod vládu nečistých síl.18 Podobným smerom sa uberá i výklad Origena (185 - 253),19 ktorý možno zhrnúť do týchto bodov: 1. Origenes nepochybuje o reálnosti príbehu, pričom je presvedčený, že sa zjavil Samuel;20 2. podľa neho Samuel ani v predpeklí nestratil schopnosť prorokovať, preto prorokoval Saulovi budúcnosť; 3. na otázku, či mohla nekromantka vyvolať dušu spravodlivého proroka, neodpovedá Origenes úplne jednoznačne. Duša Samuela bola v predpeklí, odkiaľ ju nakoniec oslobodil až Ježiš. Zdá sa, že Origenes práve z tohto dôvodu celkom nevylúčil možnosť ovládnutia Samuela nekromantkou, pretože prorok nebol ešte spasený. K tomuto záveru smeruje logika jeho úvah, avšak explicitne to nevyjadruje. Origenes podľa všetkého veril, že nekromancia bola možná.21

Podobnú pozíciu zastávajú aj špiritisti tvrdiaci, že pri svojich seansách vyvolávajú duchov, ktorých možno ovplyvniť. Už z bežného pozorovania tzv. posolstiev duchov možno však vybadať, že ide o klam. Odkazy tzv. duchov prezrádzajú osobnosť s priemernou inteligenciou, ich charakter, akoby neboli vyhranení. Nevynikajú mravne a sú príliš „ukecaní". Mŕtvi si nepamätajú, čo robili a čím boli za života, takže je ťažké zistiť ich totožnosť. Pamätajú si len malicherné detaily. Často neovládajú svoj rodný jazyk, ktorým hovorili počas pozemského života. Tak napríklad bola zaznamenaná výpoveď údajného ducha z Metz, ktorý však neovládal nemčinu, ale len jazyk média, teda angličtinu.22 Duchovia v počiatkoch špiritistického hnutia tiež opísali, ako vyzerajú obyvatelia Marsu. Vec, ktorá nepotrebuje ďalší komentár.

Avšak treba zdôrazniť, že pokusy s vyvolávaním duchov nie sú bez následkov. Po špiritistických seansách mávajú médiá bolesti hlavy, trpia nespavosťou, chronickým strachom a inými fyzickými či psychickými poruchami. S duševných následkov možno spomenúť samovražedné myšlienky, depresie, nočné mory, pochybné morálne skutky. Dotyčného niekedy prenasledujú hlasy zo záhrobia, čo v nejednom prípade môže viesť až k ťažkým psychickým traumám a poruchám. Kriticky si teda možno položiť otázku, či sa dajú tieto javy vysvetliť len ako prirodzená reakcia, alebo je tu niečo viac?

2. Démonický klam - Jedným z prvých interpretov druhej pozície bol kresťanský spisovateľ Tertulián (160 - 220), ktorý tvrdil, že diabol oklamal nielen nekromantku, ale aj kráľa Saula. Podľa neho žiadny svätec ani prorok nemôže byť vyvolaný démonom. Môže však klamať, brať na seba obraz anjela svetla (porov. 2 Kor 11, 14). Tertulián pokladal za pravdepodobné, že sám diabol sa zjavil v podobe mŕtveho proroka.23 Ďalším teológom zastávajúcim túto interpretáciu bol Eustázius, arcibiskup Antiochie, ktorý radikálne odsúdil Origenovu interpretáciu textu. Ostro kritizoval Origena za to, že čo i len pripustil možnosť evokácie mŕtveho. Poprel, že by bolo akokoľvek možné, aby čarodejnica ovládala zosnulého proroka.24 Jeho argumentácia sa odvíjala približne v tejto línii:

1. slová, ktoré sa v texte pripisujú prorokovi Samuelovi, prednáša nekromantka, ktorá je, rovnako ako Saul, posadnutá démonom. Eustázius tak usudzuje podľa toho, že proroctvo mŕtveho Samuela, ktorý predpovedal, že Saul zomrie, nie je jednoznačné ani pravdivé. Duch predpovedal presný deň, kedy židovský kráľ zomrie, avšak proroctvo sa nenaplnilo. Ak by šlo o ducha Samuela, ten by sa nemýlil ani neklamal; 2. Eustázius kritizoval aj materiálnu stránku vízie. Ako mohli nekromantka a Saul vidieť Samuela v šatách, keď bol duchom? a 3. konštatoval: „Nielenže nemožno vyvolať dušu proroka, ale ani akúkoľvek inú osobu, mravca alebo blchu (...) démoni nemajú moc nad dušami a duchmi, iba Boh, ktorý je Pánom všetkého."25 Podľa neho nešlo o skutočného ducha Samuela, ale o produkt fantázie, obraz ducha. Eustázius sa ďalej zameriaval viac na kritiku Origenovej alegorickej metódy, než by presvedčivejšími argumentmi podoprel vlastné tvrdenia. Čitateľ sa tak nemôže zbaviť podozrenia, že mu ide najmä o spochybnenie Origenovej fámy génia.

Presvedčenie o tom, že šlo o démonický klam, vyjadruje i Gregor Nissenský († 394) v liste Teodosiovi. Jeho text,26 ktorý nie je príliš systematický, popiera, že by bol čarodejnicou vyvolaný zosnulý Samuel. Mágia nemôže vyvolať proroka. Démon nemohol mať kontakt so Samuelom, lebo bol vo sfére oddelenej od ríše zla a nemôže prekročiť túto priepasť (porov. Lk 16, 26). Gregor tvrdil, že evokácia bola démonickým klamom - diabol sa zjavil v podobe Samuela. Všetky formy mágie, ako je veštba z letu vtákov, hádanie skrze sny, orákulá, pečene zvierat, posadnutosť, sú podľa neho len klam.

Démonický klam nekromancie ako takej pripúšťa aj Johann von Tritheim (1462 - 1516), benediktínsky opát zo Sponheimu, humanista, ktorý síce bojoval proti čarodejníctvu, no sám pestoval mágiu.27 Vo svojom Apologetickom predhovore odpovedal Filipovi, kniežaťu rýnskemu, na niektoré otázky ohľadom okultizmu.28 Tritheim tvrdil, podobne ako Gregor Nissenský, že zázračné účinky čarodejníkov nepochádzajú z umrlčích hláv, ropúch, hadov, znamení a obrazov, ale z diabla.29 Na inom mieste pripustil, že najväčšiu účinnosť dosahujú čierni mágovia, ktorí uzavreli pakt s démonom. Pri takýchto prípadoch démon reaguje na nekromanciu, aj keď nie s absolútnou istotou.30 Koncily v Lyone a vo Florencii vyhlásili, že duše zosnulých idú hneď po smrti buď do neba, očistca, alebo sú zavrhnuté. Nie je tam však povedané, či k tomu dochádza v každom prípade.31

Amatérsky výskumník, parapsychológ Břetislav Kafka sa vo svojich dielach snažil špiritistické fenomény vysvetliť ako prejavy podvedomia.32 Teda, že ide o prejavy neznámych, neobjavených síl, ktoré sú skryté v človeku. Svoje závery však v neskorších dielach korigoval a tvrdil, že by mohlo ísť aj o démonický vplyv, pretože mnohé prejavy prekonávali akékoľvek prirodzené vysvetlenie.33 Takisto exorcisti sú zväčša zajedno, že pri špiritizme ide o prefíkanú stratégiu démona.34

3. Božie dopustenie - Riešenie, že celý príbeh o kontakte so zosnulým Samuelom sa udial podľa diablovho scenára neuspokojovalo mnohých autorov. Apollinaire napísal, že Samuela síce nemohol spasiť Mojžišov zákon, to mohol urobiť len Kristus zostúpivší do predpeklia, avšak nemožno jednoducho tvrdiť, že démon sa zjavil v podobe proroka, pretože Písmo nič také netvrdí.35 Tento názor podporil aj Diodoros. Poprel, že by proroka mohla vyvolať nekromantka, pretože tá ho len videla, ale nepočula. Zjavenie Samuela podľa neho nebolo vyvolané nekromantkou ani démonom, takže nemohlo ísť preto ani o démonický klam. Diodoros obhajoval Samuelovo proroctvo a vysvetľuje, že predpoveď o tom, že Saul zomrie na druhý deň, nemožno chápať doslovne. Podobne ako v 107. žalme v texte „dnes, keď počujete môj hlas" neznamená slovo deň doslovný význam určujúci presný dátum, ale čas konverzie. Diodoros sa tým pokúšal ukázať, že vízia proroka bola reálna a diala sa mimo údajnej moci čarodejnice a z Božieho dopustenia.35

Pre Eustázia a Gregora Nissenského išlo pri vízii proroka o diablov klam. Apollinaire a Diodoros naopak verili, že šlo o samého Samuela. I Augustín pripúšťal, že v tomto biblickom texte bol reálne vyvolaný prorok Samuel. Opieral sa pritom o deuterokánonickú Knihu Sirachovca (Sir 46, 23), kde sa píše: „A keď potom zomrel, ukázal sa kráľovi a oznámil mu, ako skončí svoj život. Pozdvihol zo zeme svoj hlas a svojím proroctvom zotrel neprávosť ľudu."

Parapsychológ Kafka tvrdí, že zjavenie mŕtveho sa môže uskutočniť len z Božieho dopustenia.36 V súčasnosti sa medzi exorcistami rozprúdila diskusia o možných skúsenostiach s dušami zosnulých. Niektorí tvrdia, že ľudia môžu byť obťažovaní i zosnulými. Objavili sa totiž prípady, keď sa modlitba exorcizmu ukázala neúčinná, pretože nešlo o démona. Je to pomerne nová skúsenosť, o ktorej exorcisti horlivo diskutujú.37 Exorcisti pripúšťajú, že niekedy sa z Božieho dopustenia môže prejaviť duša, ktorá je v očistci, avšak nikdy nie tak, aby trápila ľudí. Zväčša pri takýchto mimoriadnych kontaktoch zosnulý žiada o pomoc. Zrejme môže občas dôjsť ku kontaktu s takouto dušou skrze sen, najmä keď sa opakuje, aby prosili o modlitbu. Je to však iba môj osobný názor. Pri takýchto prípadoch odporúčam modlitbu za zosnulých, alebo slúženie sv. omše. Problémy zväčša zmiznú.

Katolícka cirkev nikdy nepovolila evokáciu mŕtvych.38 Biskupi ale môžu udeliť výnimku a povoliť odborníkom, aby sa zúčastnili na špiritistických seansách, a to ako pozorovatelia či výskumníci.39

 

Záver

 

Biblická interpretácia tohto textu ukazuje, že nekromancia je diabolský klam, no z Božieho dopustenia môže v ojedinelých prípadoch dôjsť ku zjaveniu zosnulého. V Katolíckej cirkvi nie je povolená nekromancia, vyvolávanie mŕtvych. Je ale povolená modlitba za zosnulých na základe biblického svedectva (2 Mak 12, 38-42) a tradície, na ktoré sa Katolícka cirkev odvoláva. Okrem toho existuje u katolíkov a pravoslávnych i kult svätcov. Teologickým východiskom je viera, že zomrelý človek veriaci v Krista žije oslávený u Boha. Kult svätých predpokladá, že títo oslávení nie sú „nehybní", ale pripájajú sa k našim modlitbám a orodujú pred Bohom za žijúcich, a preto ich možno prosiť, aby sa modlili s nami a za nás.

 

Poznámky:

1 Sarka, R.: Teológia náboženstiev v kontexte minulosti a súčasnosti. Verbum, Ružomberok 2010, s. 154-155

2 Eliade, M.: Dejiny náboženských predstáv a ideí I. Od doby kamennej po eleusínske mystériá. Agora, Bratislava 1995, s. 30-33

3 Homér (Illias); Ovidius (Metamorf); Horátius; Platón (Faidon); Cicero (Tusc. Disput.) atď.

4 http://cs.wikipedia.org/wiki/Nekromancie

5 Dermine, F.-M.: Carismatici, sensitivi e medium. I confini delle mentalitá magica. Edizio Studio Domenicano, Bologna 2010, s. 37-38; Kafka, B.: Parapsychologie. Kap. Je možné vyvolat zemřelého? Psyché, Praha 1992, s. 114-117

6 Dermine, F.-M.: c. d., s. 45

7 Taliansky preklad La maga di Endor. Ed. Nardini, Firenze 1989

8 Introvigne, M.: Il ritorno della magia. Ancora, Milano 2002, s. 13-15

9 Cavendish, R.: Dějiny magie. Odeon, Praha 1994, s. 19-20; Levi, E.: Dějiny magie. Trigon, Praha 2003, s. 52-65

10 V časoch rabbiho Gamaliela II. v akadémii v Jame (85 - 90) došlo k redakcii modlitby Osemnástich blahoslavenstiev, keď bolo pripojené 12. požehnanie Birkat Ha-Minim. Je to vlastne kliatba: „Odpadlíci nech nemajú nádej a kráľovstvo pýchy nech bude ihneď vytrhnuté (z koreňov) v našich dňoch. A nazaretskí a heretici nech odrazu zhynú. Nech budú vymazaní z knihy živých a nech nebudú zapísaní so spravodlivými. Buď požehnaný ty, JHVH, ktorý ponižuješ pyšných." Táto kliatba bola zostavená, aby sa kresťania prestali zúčastňovať na synagogálnej liturgii a pretrhli kontakt so židovskou komunitou. Kliatba sa týkala kresťanov pochádzajúcich zo židovského národa, nie všetkých kresťanov. - Kľuska, B.: Exkomunikácia židokresťanov zo Synagógy v Evanjeliu podľa Jána ako svedectvo separácie kresťanov od judaizmu. In: Dialóg kresťanov a judaizmu. Zborník z vedeckej konferencie. Ružomberok 2007, s. 149-150. Cirkevní otcovia to však vnímali tak, že kliatba sa vzťahuje na všetkých kresťanov. Kliatba proti nim bola zavedená do modlitby asi v rokoch 80 až 90. Zložil ju Samuel Malý, súčasník Gamaliela II. Bola tiež tzv. pravdivou skúškou. Pri neprítomnosti kňazov mohli byť vyzvaní jeden po druhom členovia spoločenstva, aby verejne konali bohoslužbu. Ak niekto pri tejto kliatbe zaváhal, šlo pravdepodobne o mina (heretika). - In: Bacchiocchi, S.: From Sabbath to Sunday. Ponificia Universita Gregoriana, Roma 1977 (český prekl.: Od soboty k neděli, rukopis, s. 36

11 Tak napríklad Israel Shanak uvádza: „V najdôležitejšej časti týždennej modlitby nazvanej Osemnásť požehnaní existuje zvláštne preklínanie pôvodne namierené proti kresťanom, židovským konvertitom na kresťanstvo a ostatným židovským heretikom: „Nech odpadlíci nemajú žiadnu nádej, nech všetci kresťania okamžite zahynú". Táto formulácia pochádza z konca 1. storočia, keď bolo kresťanstvo ešte malou prenasledovanou sektou. Na prelome 13. a 14. storočia bol text zmiernený na: „Nech odpadlíci nemajú žiadnu nádej, nech všetci heretici okamžite zahynú" a pod kresťanským tlakom na: „Nech denuncianti nemajú žiadnu nádej, nech všetci heretici v okamihu zahynú". Po zriadení štátu Izrael sa tento proces zvrátil; v mnohých nových vydaniach modlitebných kníh sa autori vrátili k druhej formulácii, ktorá je tiež predpisovaná väčšine učiteľov na izraelských náboženských školách. Po roku 1967 potom v niektorých obciach (aj keď len ústnou nie písomnou formou) sa dokonca stretávame i s pôvodnou verziou, kde sa židia denne modlia za to, aby kresťania „okamžite zahynuli." - In: Shanak, I.: Jewish Religion. The Weight of Three Thousand Years. London - Boulder 1995, s. 92. In: Rothkranz, J.: Kdo skutečně řídí islám? Pro Fide Catholica 2009, s. 12

12 Origenes: Contro Ceslo. Unione Tipologico Editrice Torinese 1989, s. 331

13 Jeden z výkladov textu - Farkaš, P.: Antropologická symbolika odevu v biblických textoch ako prejav morálnej dispozície človeka. In: Acta Moralia Tyrnaviensia 1. Filozofická fakulta Trnavskej univerzity, Trnava 2006, s. 154-160

14 Simonetti, M.: Introduzione in La maga di Endor, s. 9

15 Pre súčasného židovského autora Gillmana nie je tento ojedinelý biblický text dôkazom o existencii viery židov v posmrtný život v tomto období. Je to len ďalší doklad o úpadku Šaulovho duševného zdravia. Zároveň dostáva text väčší význam na pozadí zákazu nekromacie ako modloslužobnej praktiky. - In: Gillman, N.: Vzkříšení a nesmrtelnost v židovském myšlení. Vyšehrad 2004, s. 59-60. Názory podľa mňa diskutabilné.

16 Simonetti, M.: c. d., s. 10

17 „Duše pobožných zostanú na lepšom mieste a duše nespravodlivých na horšom" (Dial). In: Sušil, F.: Spisy svatých Otců a sv. Justína mučedníka. Praha 1878, s. 600

18 Simonetti, M.: c. d., s. 11-12. Sušil preložil, že čarodejnica bola bruchomluvkyňa (Rozmluva sv. Justína s Tyfonem, § 105). In: Sušil, F.: c. d., s. 410

19 Sul Primo libro dei „Re" in La maga di Endor, s. 44-93

20 Origenes sa pýta: „Čo vidí žena?" „Samuela". Prečo nie je napísané „Žena videla démona, ktorý predstieral, že je Samuel?" Ale je napísané „Saul poznal, že je to Samuel" (Sul Primo libro dei „Re", § 4)

21 Zo súčasných biblistov možnosť vyvolávať mŕtveho proroka pripúšťa napríklad Bruno Costacurta - Costacurta, B.: Con la certa e con la fionda. L´ascesa di Davide verso il trono. Ed. Dehoniana, Roma 1994, s. 197-215

22 Kafka, B.: Parapsychologie, c. d., s. 114-141; Spesz, A.: Špiritizmus či parapsychológia. Ars Stigmy 1990, s. 88-90

23 De anima 57, s. 8-9

24 Del Beato Eustasio, arcivescovo di Antiochia, giudizio contro Origene sull´interpretazione della necromante in La maga di Endor, s. 94-251

25 Eustasio: Del Beato Eustasio, arcivescovo di Antiochia, giudizio contro Origene, s. 101

26 Del Beato Gregorio, vescovo di Nissa. Lettera per la necromanta al vescovo Teodosio in La maga di Endor, s. 252-274

27 Koyré, A.: Mystikové, spiritualisté, alchymisté 16. století v Německu. Malvern, Příbram 2006, s. 74

28 Apologetická předmluva velmi učeného a v tajné filosofii, jakož i v magických uměních nanejvýš zkušeného muže Johanna Tritheima, opata spanheimského o osmi otázkách. In: Agrippa z Nettesheimu: Okultní filosofie. Triton, Praha 1993, s. 586-611

29 Tamže, s. 597

30 „Démoni vychádzajú väčšinou v ústrety nekromantickým operáciám, aby svojich zaklínačov udržovali v odpadlíctve od Boha. Pokiaľ možno plnia ich prosby (...) občas však pohrdnú (...) zariekaním a nezjavia sa." (Apologetická předmluva..., s. 593)

31 Amorth, G.: Exorcisté a psychiatři. Karmelitánské nakladatelství., Kostelní Vydří 2006, s. 181

32 Kafka, B.: Nové základy experimentální psychologie. Duševědné výzkumy a objevy. Olomouc 1999, s. 199-204

33 „Ani teória rôznych fluíd, ani sily psychické nám nepodávajú dostatočné vysvetlenie všetkých špiritistických javov"; „Bytosti z vlastnej zloby môžu ovplyvňovať osobu nachádzajúcu sa v tranze a vo svojich prejavoch jej škodiť. Môže to robiť i bytosť diabolská. Z tohto dôvodu je špiritizmus škodlivý"; „Iná duchovná bytosť, zlá, démonická či bytosť zomrelého môže ovládnuť médium nachádzajúce sa v tranze a klamať nás a mravne nám škodiť" - Kafka, B.: Parapsychologie. c. d., s. 126, 145-146.

34 Madre, P.: Uzdravení a exorcismus. Jak rozlišovat? Paulínky 2007, s. 189-190; Proja, G. B: Lidé, démoni a exorcismy. Pravda o světě temnoty. Paulínky 2004, s. 95-98

35 Simonetti, M.: c. d., s. 30-35

36 Kafka, B.: Parapsychologie, c. d., s. 138

37 Amorth, G.: c. d., s. 186-187

38 Kódex kánonického práva (z r. 1917) prikazoval ordinárovi, aby trestal poveru. Dokument Svätého ofícia (1917) nedovoľoval pomocou média ani hypnózy zúčastňovať sa na špiritistických manifestáciách - Spesz, A.: c. d., s. 44. Aj nový Katechizmus katolíckej cirkvi varuje pred špiritizmom (§ 2117).

39 Proja, G. B.: c. d., s. 98