Väčšina ľudí sa už pravdepodobne stretla s termínmi ako apokalypsa či eschatológia. Mnohí ich možno aj používajú bez toho, aby poznali ich pôvodný zmysel. Pripomeňme si preto, že oba tieto pojmy pochádzajú z gréčtiny: apokalypsis znamená odhalenie, zjavenie, v našom prípade posledných vecí ľudstva súvisiace s hromadným odpadnutím od pravého Boha a so zánikom tohto sveta; eschatológia (ta eschata - posledné, najkrajnejšie veci) je v podstate umelý termín kresťanskej dogmatiky, ktorý zaviedol Abraham Caloven (1612 - 1686), keď sa snažil vysvetliť luteránsku ortodoxiu v učení o tom, čo bude posledné, završujúce v dejinách. Od konca 19. storočia sú s eschatológiou spojené najrôznejšie predstavy o konci sveta a živote „v novom nebi a na novej zemi".

S apokalypsou logicky súvisí aj apokalyptika, jedno z odvetví starohebrejskej literatúry obsahujúce zjavenie tajomstiev o minulom, prítomnom, no najmä budúcom štádiu dejín, keď sa uskutoční príchod pomazaného Božieho - Mesiáša, prebehne spravodlivý súd nad bezbožníkmi a nastúpi tisícročné Božie kráľovstvo na zemi. Táto viera v tisícročné pozemské kráľovstvo verných a spravodlivých na čele s Mesiášom sa nazýva chiliazmus (z gréc. chilias - tisíc). Rozmach apokalyptickej literatúry sa začína v období makabejského povstania a perzekúcií Židov zo strany Antiocha Epifana (168 - 165 pred Kr.) a pretrváva až do zániku židovskej občiny po povstaní Bar Kochbu v prvej polovici 2. storočia (132 - 135).

Židovská apokalyptika sa viaže hlavne k prorokom; za prvé apokalyptické dielo sa považuje Kniha proroka Daniela. K tomuto typu literatúry patria i Šalamúnove žalmy, Kniha tajomstiev Henocha, Testament dvanástich patriarchov, Tretia kniha Ezdrášova (Apokalypsa Ezdráša), Apokalypsa Baruchova a i. Veľký počet apokalyptických diel sa považuje za apokryfnú literatúru. Protestantskí teológovia ju nazývajú pseudoepigrafnou, inými slovami literatúrou neznámeho pôvodu (z gréc. apokryf - tajný); v cirkevnej tradícii sa zase apokryfné spisy považujú za neautentické. No vďaka nim možno stopy chiliazmu sledovať až po mesianistické nádeje judaizmu spájajúce sa s očakávaným príchodom Božieho kráľovstva, Nového Izraela a prisľúbeného Mesiáša, ktorý v súdny deň vyplní prísľuby dané židovskému národu.

Avšak napriek týmto optimistickým nádejam zdôrazňuje starozákonná tradícia katastrofický aspekt spásy. Aby sme mohli prejsť od terajšieho stavu k inému, nutne sa musí zničiť všetko, čo sa v dejinách vytvorilo, do základov sa musí odstrániť z tváre zeme celá stavba starého poriadku sveta. Preto nie je ničím zvláštnym, že religiózny mesianizmus zrodil mnohé povstania, počnúc makabejským a končiac vojnou proti Rímu, ktorá bola zavŕšená porážkou Izraela a zničením Jeruzalemského chrámu.

Bola to práve apokalyptika, ktorá oduševňovala religiózno-revolučný zápas; v Izraeli sa jeden za druhým objavovali falošní mesiáši vedúci národné revolúcie a revolty. Ako poznamenal ktorýsi bádateľ starozákonnej apokalyptiky, „Izrael zahynul na svojej eschatológii"1. Na pôde narastajúcich chiliastických nálad počas vojny proti Rímu vzniklo revolučno-teroristické hnutie zelótov usilujúcich sa zvrhnúť pohanov a obnoviť zmluvu s Jahvem. V tomto krvavom a nerovnom zápase vzbúrencov sa živila horlivá viera v to, že s víťazstvom Mesiáša budú vykúpené taktiež ich utrpenia a naplnia sa Božie prísľuby.

Inokedy sa tisícročné kráľovstvo prezentovalo ako zostúpenie Nového Jeruzalema z nebies, ktorý sa podľa Barucha nachádzal v raji až do hriešneho pádu prarodičov Adama a Evy a potom bol spolu s rajom prenesený do neba. V Novom Jeruzaleme nastúpi rajská blaženosť, ktorá sa opisuje v jasných zmyslových farbách: na zemi zavládne pokoj, stratia sa strádania, spory a nespravodlivosť, nepriatelia Izraela budú odovzdaní do rúk spravodlivých, ktorí sa budú tisíc rokov kochať v rozkošných hostinách, lebo zem bude prinášať nebývalú úrodu: na jednej ratolesti hrozna bude tisíc vetiev, na každej vetve tisíc strapcov, na každom strapci tisíc bobulí a v každej bobule sud vína (Kniha tajomstiev Henocha 10, 19).

Kresťanský chiliazmus sa dočkal veľkej popularity v 2. až 3. storočí počas epochy perzekúcií kresťanov zo strany rímskej moci. Vtedajšie kresťanské obce žili v napätom očakávaní skorého druhého Kristovho príchodu, parúzie. Avšak prenasledovanie kresťanov nebolo jediným zdrojom chiliazmu. Ten sa začal šíriť aj prostredníctvom gnosticizmu, osobitne skrze jeho prívržencov pochádzajúcich zo židovstva. Preto cirkev vystúpila s vyvrátením chiliastických názorov a roku 255 na sneme v Alexandrii bol vďaka úsiliu miestneho biskupa Dionýza chiliazmus odsúdený a mnohí z jeho stúpencov sa obrátili k triezvejším názorom.

No napriek zásahu a vplyvu cirkvi chiliastické názory nevymizli. Už v 4. a 5. storočí s ich zástancami viedli polemiku sv. Gregor Teológ, Efrém Sýrsky, Augustín Hipponský a iní. A hoci podstatnú úlohu pri prekonávaní chiliastických nálad zohral tiež element helenizmu napomáhajúci oslobodeniu od prílišných zmyslovo-materiálnych predstáv o radostiach pozemského raja, chiliazmus dodnes pretrval. A to predovšetkým z dôvodu heretických, gnosticky ladených siekt. Gnosticizmus a manicheizmus počas mnohých stáročí a v početných variáciách slúžili ako žriedlo chiliazmu v európskych krajinách, vrátane Ruska, nachádzajúc si prívržencov v rozličných sektách. Tradícia preto mnohé apokryfné diela pripisuje práve manichejcom, ktorí spolu s pozostatkami gnosticizmu živili i všetky dualistické stredoveké herézy, hlavne pavlikiánstvo a bogomilstvo, a zároveň podporovali a rozširovali apokryfnú literatúru.

Chiliastické a apokalyptické nálady sa šírili taktiež minimálne u katarov a albigéncov - a to radikálnym prežívaním zla a neprávosti panujúcich vo svete. Podľa manicheistického učenia je totiž zmyslový svet (na rozdiel od neviditeľného, duchovného sveta stvoreného Bohom) výtvorom zlého ducha - Lucifera či Satanaela, a preto sa od počiatku stáva pre človeka slzavým údolím plným temných vášní a biedy. Oslobodenie od zla a utrpenia nie je možné inak ako cestou zničenia tohto sveta. Avšak očakávaný koniec neprichádzal, hoci príznakov bolo niekedy až priveľa. Tak aspoň o tom presviedčali rôzni falošní proroci produkujúci množstvo predpovedí o blížiacom sa konci sveta.

Aj preto je z dejín známy veľký počet prípadov nenaplnených proroctiev súvisiacich so zánikom tohto pozemského sveta. Vymenúvať ich všetky by v rámci toho príspevku nebolo možné, no za zmienku stoja aspoň tie najznámejšie, viažuce sa na konkrétne dátumy apokalypsy. Ich žriedlom nie je tradičný výklad Biblie, ale len určitý, často zo širšieho konceptu vytrhnutý výklad, navyše živený bohatou predstavivosťou a spojený s vysvetľovaním posvätných podaní prorokov a rozmanitých systémov rátania v rozličných kalendároch. Vďaka týmto „výpočtom" sa v dejinách už mnohokrát predpovedali tzv. apokalyptické roky, z nich najznámejšie sú letopočty: 33, 666, 900, 999, 1013, 1033, 1070, 1492, 1584, 1600, 1648, 1660, 1666, 1844, 1899, 1900, ale i mnohé ďalšie. Dnes najmä často skloňovaný rok 2012.

 

Montanizmus

 

Jednou z najvýznamnejších siekt ranej cirkvi s výrazne chiliastickým zafarbením bol aj montanizmus. Tento smer dostal pomenovanie podľa „proroka z Frýgie", bývalého pohanského žreca bohyne Kybelly, Montana. Ten sa pod vplyvom presvedčenia o skorom príchode Mesiáša rozhodol dohnať do krajnosti strohosť cirkevnej disciplíny s cieľom prípravy pre vstup do tisícročného pozemského kráľovstva. Montanisti prirovnávali dejinné éry k jednotlivým vývojovým etapám človeka: obdobie pod vedením starozákonného zjavenia stanoveného v Mojžišovom zákone (Tóre) prirovnávali k ranej fáze malého dieťaťa, obdobie pod Kristovou milosťou či evanjeliom zase k fáze dospievania, avšak érou zjavenia, ktoré Boh zjavil práve skrze Montana a iných jemu blízkych „prorokov", ľudstvo vstúpilo do obdobia dospelosti.

Montanisti zastávali presvedčenie, že zmysel kresťanstva spočíva v duchovnom obcovaní s Bohom, obcovaní nezávislom od hierarchie a obradov a zdôrazňujúcom osobitné charizmy Ducha Svätého, najmä dar proroctva. Montanovi stúpenci, najmä dve „prorokyne", Priscilla a Maximilla, svojho vodcu považovali za vyvoleného, na ktorom spočinul Parakleitos (Duch - Utešiteľ) prisľúbený v Jánovom evanjeliu. Tvrdili, že po Otcovom zjavení v Starom zákone a Synovom v Novom zákone je tu zjavenie tretie a posledné, zjavenie Ducha Svätého, ktorého nositeľom je práve Montanus.

Toto hnutie sa z Malej Ázie rozšírilo až do Kartága, Ríma a južnej Galie získavajúc si prívržencov svojím religióznym entuziazmom. S ním súviseli i „proroctvá" ďalších montanistov, ktoré sa objavovali v čase extatických výbuchov a bezhraničných exaltácií a zväčša obsahovali predpovede typu skorého konca sveta, resp. druhého príchodu Krista, ktorý mal nastať okolo roku 156, pričom frýgické mestečko Pepuza bolo vyhlásené za Nový Jeruzalem.

Avšak nové zjavenia montanistov neboli nasmerované k vytvoreniu nového dogmatického učenia, ale k prebudovaniu cirkevného života na princípoch až prehnane asketických. Montanisti boli nespokojní s laxnou morálkou svojich kresťanských súčasníkov a úzkostlivo nástojili na prísnom dodržiavaní mravných predpisov. Kto sa proti nim previnil, nemohol viac dosiahnuť spasenie ani pri úprimnej ľútosti, iba ak by sa nad ním zmiloval sám Boh. Hlásali čo najprísnejšiu askézu, vzdanie sa manželstva (druhé manželstvo považovali za cudzoložstvo), zachovávanie osobitne prísnych pôstov, okrem tých, ktoré boli ustanovené cirkvou. Ich asketické požiadavky viedli k odmietaniu všetkých pozemských radostí, dokonca i tých najnevinnejších, akými boli umenie či veda.

Všetka táto vonkajšia strohosť života nebola ničím iným ako prípravou na dôstojný vstup do Kristovho kráľovstva, ktoré malo nastať v Pepuze.2 Nič podobné sa, samozrejme, neudialo, no kým došlo k definitívnemu odsúdeniu montanizmu na Prvom všeobecnom sneme v Nicei roku 325, tak si tento smer našiel mnohých prívržencov, a to nielen medzi prostými ľuďmi, ale i medzi vzdelancami, akým v tom čase bol i známy staroveký teológ a učenec Quintus Tertullianus.

 

Kerintos

 

Skôr ale, ako sa objavil montanizmus, prvým šíriteľom podobného utopického videnia dejín bol súčasník sv. Jána Teológa, alexandrijský židokresťan a gnostik Kerintos. Ten založil vlastný religiózny systém zmiešavajúci gnosticizmus s ebionitstvom. Svoje učenie, obdobné učeniu Karpokrata, ktorého špecifickým rysom bol radikálny amoralizmus3, hlásal koncom 1. storočia v Efeze a približne o dvadsať rokov neskôr i v Alexandrii.

Podľa Kerinta viditeľný svet nestvoril Boh, ale nižšia duchovná bytosť - Demiurg, ktorý skutočného Boha nepoznal. Preto až do éry kresťanstva najvyšší Boh nebol ľudstvu známy. Odhalil ho až mesiáš - Kristus, ktorého Kerintos (podobne ako v modernej ére Rudolf Steiner a antropozofi) rozdeľoval na dve odlišné individuality: Krista a Ježiša. Ježiš bol podľa neho prostý, bežným spôsobom narodený človek dosahujúci vysoký stupeň cnosti. Až pri krste v rieke Jordán sa s ním spojila nebeská bytosť Kristus, ktorá bola netelesným Božím Slovom a ktorá na neho zostúpila v podobe holubice. Jej mocou Ježiš konal zázraky a pred smrťou na kríži, súc svojou prirodzenosťou nepodliehajúci utrpeniu, sa oddelil od človeka Ježiša.4

Kerintos okrem toho učil, že Kristus vybuduje svoje tisícročné kráľovstvo na zemi a to po tom, ako sa opäť spojí s Ježišom po jeho vzkriesení, obnoví Jeruzalem v jeho niekdajšej sláve a veľkoleposti a zavedie Mojžišov zákon so všetkými starozákonnými žertvami. Šťastie a blaženosť spravodlivých budú potom spočívať v rôznych zmyslových potešeniach a rozkošiach. Sekta kerinťanov oficiálne prežila až do 4. storočia, no obdobné predstavy, aké vyznávali, nachádzame tiež u spomenutých ebionitov.

 

Ebioniti

 

Ebioniti (z hebr. ebyonim - biedni, chudobní) boli kresťania pochádzajúci zo židovstva, ktorí síce prijali Krista, ale len ako Božieho posla, proroka, nie ako Boha narodeného z Panny. Taktiež neverili v jeho vzkriesenie. Ježiša prijímali ako nastoliteľa etickej a sociálnej spravodlivosti v nastávajúcom Božom kráľovstve, o ktorého dosiahnutie sa snažili úzkostlivým dodržiavaním Mojžišovho zákona, ale v duchu Ježišovho učenia sformulovaného v reči na hore.

V dôsledku svojich kozmogonických predstáv pokladali ebioniti silu ukrytú v spermii a menštruačnej krvi za dušu. Tú istú dušu potom považovali za rozptýlenú vo zvieratách a rastlinách. Takto stotožňovali jedlo so spermiou a menštruačnou krvou. Praktizovali rituálne požívanie týchto tekutín, čím sa akoby približovali k Bohu, a pritom urýchľovali proces obnovenia prvobytného štádia sveta.

Eucharistiu ebioniti slávili iba raz v roku, namiesto krvi (vína) požívali čistú vodu. Ale hojnosťou vína (a takisto mäsa) oplývali ich zhromaždenia, po ktorých sa oddávali rituálnemu sexu. Rodenie detí pritom považovali za hriech, pretože podľa nich predlžuje jej dočasné prebývanie vo svete.

Ebioniti, hoci boli kresťanmi, sa naďalej pridržiavali Mojžišovho zákona: zachovávali sobotu, obriezku, predpisy o jedle - kašrut a pod. Podľa Ireneja Lyonského verili v Boha Stvoriteľa, v to, že Ježiš, syn Jozefa a Márie, bol mesiášom, no zo všetkých štyroch evanjelií uznávali iba Matúšovo a Jeruzalem uctievali ako „dom Boží". Kresťanstvo navyše nepovažovali za nové náboženstvo, ale iba za akúsi odnož judaizmu.5 Podľa ich názoru Ježiš prišiel naplniť Zákon a proroctvá ako nový Mojžiš.

Hippolit Rímsky ešte dodáva, že okrem praktizovania obriezky ebioniti verili, že spása prichádza skrze zachovanie Tóry.6 Podľa Origena jedni z nich údajne uznávali, iní naopak odmietali narodenie Ježiša z Panny.7 Všetko falošné, zozbierané židovským národom počas jeho dejín, Ježiš podľa nich odstránil a aktívne hlásal chudobu, askézu a vegetariánstvo. Ideálom ebionitov bolo tisícročné kráľovstvo.

Cirkev síce čoskoro odsúdila tak montanizmus, ako aj Kerinta a ebionitov, čím zároveň zavrhla aj chiliazmus, no napriek tomu toto učenie sa z dejín nikdy úplne nevytratilo.

 

Joachim da Fiore a éra „Svätého Ducha"

 

Svojho nového a razantného zástancu si chiliazmus našiel na prelome 12. a 13. storočia v osobe talianskeho opáta Joachima da Fiore (1135 - 1202). Historik Norman Cohn, ktorý sa zaoberal apokalyptickými hnutiami pôsobiacimi v 11. až 16. storočí v Európe, ho nazýva „najvplyvnejším európskym prorokom do objavenia sa marxizmu"8. Hoci Štvrtý lateránsky koncil odsúdil časť jeho učenia, i tak sa „kresťanstvo Svätého Ducha" či „Tretieho zákona" ukázalo ako príliš populárne na to, aby odišlo zo scény dejín spolu s jeho hlavným aktérom.

Joachim da Fiore sa narodil okolo roku 1135 v Kalábrii ako syn notára na sicílskom dvore.9 Po voľnými mravmi poznamenanej mladosti sa obrátil k evanjeliu a dlho putoval po Balkáne, Konštantínopole a Svätej zemi. Keď sa vrátil do Talianska, hoci nebol v duchovnej hodnosti, začal kázať pred zhromaždeným ľudom. Po čase sa priklonil k rehoľnému životu stanúc sa cisterciánskym mníchom a roku 1177 dokonca opátom v Corazze. Po niekoľkých rokoch však z kláštora odišiel a venoval sa výlučne písaniu.

V roku 1182 založil vlastný kláštor v severotalianskej Fiore a získal si veľa stúpencov a sympatizantov, ktorým vysvetľoval nejasné miesta zo Svätého písma. Okrem iného napísal komentár k Apokalypse, ktorá tvorila základ jeho učenia. Apokalypsu vysvetľuje alegoricky, brániac súčasne asketizmus, úplnú chudobu mníchov a nepotrebnosť náuky ako takej.

Učenie Joachima da Fiore vychádza z náboženského členenia dejín10, ktoré Fiore rozdeľuje na tri veľké periódy: ante legem, sub lege a post legem. Pre každú z týchto etáp je charakteristický určitý stupeň dokonalosti, na ktorom sa ľudstvo nachádzalo. Prvou periódou je éra Boha - Otca, obdobie Starého zákona, ktorý je už naplnený. V tom čase ľudia vstupovali do manželstva. Druhou je éra Syna, čas Nového zákona, ktorý sa napĺňa; vtedy sa vďaka milosti Božej objavujú duchovní ľudia. Tretia a posledná je éra Ducha Svätého nazývaná tiež dobou Večného evanjelia ohlasujúceho apokalypsu, ktoré je pred svojím naplnením. Je to čas mníchov a svätých.

V prvej ére panoval zákon Mojžišov, v druhej evanjelium Syna a v tretej bude vládnuť Duch Svätý. Ľudia v perióde Otca žili životom tela, v perióde Syna životom tela a ducha a v perióde Ducha Svätého už budú žiť iba samým duchom. „Bude to vek kontemplatívnych mníchov, v ktorom sa bude žiť v slobode a duchovnom porozumení. Nastane nový náboženský poriadok, ktorý bude znamenať prerod celého sveta. Súčasná cirkev bude nahradená novou cirkvou duchovnou, s novým vodcom. Práve tak, ako sa starozákonné obrady (napr. obriezka) nahradili novozákonnými sviatosťami (napr. krstom), budú aj tieto sviatosti nahradené novými sviatosťami."11 (Joachim da Fiore v tejto súvislosti uviedol dokonca aj presný rok Kristovho príchodu - rok 1260.) To je to nové Večné evanjelium, ako od polovice 13. storočia nazývali Joachimovi nasledovníci éru Ducha, čas dokonalého poznania Boha a duchovnej slobody. Hoci väčšinu da Fioreho myšlienok cirkevný koncil odsúdil, isté okrajové hnutia, napríklad niektorí radikálni nasledovníci sv. Františka z Assisi (tzv. spiritualisti), vyhostení z hlavného františkánskeho rádu, ich prijali a zradikalizovali.

Pod vplyvom idey Joachima da Fiore vzniklo v 13. storočí v Taliansku aj hnutie flagelantov. Alexander Etkind vo svojej knihe Chlyst toto hnutie opisuje nasledovne: „Masové procesie polonahých, nariekajúcich, bičujúcich sa mužov a žien prešli po mestách Európy oznamujúc svojou prítomnosťou koniec sveta. História sa končila v sladkých mukách imitujúcich utrpenie Krista. Ich účastníci súčasne prežívali davovú extázu a podriaďovali sa absolútnej disciplíne podporovanej doplňujúcimi bičovaniami za svoje priestupky. Organizáciou týchto pochodov sa zaoberali nasledovníci Joachima da Fiore, ktorí vypočítali obdobie posledných dní a ktorí sa domnievali, že bičovaniami vykúpia hriechy ľudstva. (...) Jeden z lídrov flagelantov, Konrad Schmidt, sa vyhlásil za boha a tých, ktorí sa mu nepodriaďovali, odovzdával diablovi".12

O necelé tri storočia neskôr, v čase reformácie, názory Joachima da Fiore ovplyvnili takisto aj niektoré marginálne, no zato radikálne zamerané skupiny anabaptistov. V nich v podstate opäť šlo o staronovú variáciu na neskoroantický chiliazmus či učenie o zmyslovom tisícročnom Božom kráľovstve na zemi.

 

Obroda chiliazmu na počiatku novoveku

 

Milenaristické utópie otriasali európskou spoločnosťou v predreformačnom období a zvlášť počas reformácie. Na začiatku 16. storočia v Sasku, v meste Zwickau, vznikla sekta anabaptistov (novokrstencov) usilujúca sa zničiť starý svet a ľudskými silami vytvoriť „evanjeliovú spoločnosť" na zemi. Anabaptisti robili rozdiel medzi tzv. vonkajším zjavením zvestovaným vo Svätom písme a zjavením vnútorným uskutočňujúcim sa v dušiach Bohom vyvolených ľudí skrze Ducha Svätého, ktorý na nich zostúpil a obdaril ich prorockým darom.

Anabaptisti sú pôvodne ľudovou sektou so sociálnorevolučným zameraním. Jedným z najdôslednejších „hovorcov" tohto religiózneho individualizmu odmietajúceho význam Cirkvi, jej sviatostí a obradov bol „zwickauský prorok" Nikolas Storch. Ten po svojom vyhnaní zo Zwickau spolu so svojimi stúpencami pokračoval v hlásaní približujúceho sa nového príchodu Spasiteľa vo Wittenbergu. Požadoval neohraničenú slobodu človeka, jeho absolútnu spoločenskú rovnosť, odmietal súkromné vlastníctvo a usiloval sa ho rozdeliť medzi chudobných. Pretože takéto niečo sa nedalo realizovať bez násilia, tak anabaptisti vyzývali svojich prívržencov na revolúciu, ktorá by mečom a ohňom, vyhubiac tak všetkých bezbožníkov, realizovala nimi očakávané „kráľovstvo svätých".

V roku 1534 sa anabaptisti na čele s Johannom von Leiden, ktorý sa vyhlásil za mesiáša, zmocnili vlády v Münsteri. Tam začali budovať vytúžené Kristovo kráľovstvo, Nový Sion a Münster premenovali na Nový Jeruzalem. Cestou teroru sa potom pokúsili zrealizovať ideál plnej rovnosti: majetok mešťanov vyhlásili za spoločné vlastníctvo, odstránili peniaze, zaviedli mnohoženstvo. Mimochodom, Johann von Leiden mal osemnásť žien.

Eduard Limonov v tejto súvislosti hovorí, že šlo o prvé vtelenie komunistickej utópie v dejinách13 a určite nie je ťažké si všimnúť, že ozbrojená diktatúra anabaptistov, ktorí pomocou násilia vybudovali „Nový Jeruzalem", bola predobrazom Parížskej komúny a boľševickej revolúcie v Rusku, lebo milenaristické utópie zapaľujú srdcia i po reformácii. Potom sa „chiliastické hnutie," píše vo svojej stati Apokalyptika a socializmus Sergej Bulgakov, „prenáša na Britské ostrovy a tam sa stáva dušou anglickej revolúcie s jej mnohými socialistickými a komunistickými odnožami. Slovom celá stredoveká história revolučno-socialistických a zároveň religióznych hnutí sa môže chápať ako pokračovanie histórie židovského chiliazmu v kresťanskom prezlečení. Učenie o chiliazme bolo takisto teóriou progresu a sociológiou vtedajšieho obdobia, a súčasne bolo teoretickým odôvodnením socializmu pre túto epochu, akoby jeho detskou kolískou."14

Pri všetkej rôznorodosti chiliastických hnutí je pre väčšinu z nich charakteristické až chorobne radikálne prežívanie utrpenia a zla panujúceho vo svete, ktoré postupne prechádzalo do nenávisti nielen k samému zlu, ale i k svetu, ktorý „v zle leží". A táto ku gnosticizmu smerujúca nenávisť k svetu rodí všetko pohlcujúcu vášeň ničenia, takú typickú pre revolucionárov každého druhu - prívržencov utópií sociocentrických a ateistických, ako aj utópií metafyzicko-religióznych. Podstatu tejto vášne dobre vyjadril M. A. Bakunin, keď napísal, že „radosť z ničenia je tvorivá radosť"15.

Novej obrody sa chiliazmus dočkal predovšetkým v epoche reformácie. Najprv v prvej reformačnej vlne, najmä v Čechách medzi táboritmi. A potom od 16. storočia vo viacerých religióznych hnutiach, čo súviselo s návratom k učeniu pravej Biblie a s vášnivým zápasom s „antikristom" sediacim na rímskom stolci. Tieto idey samy od seba nevdojak narážali na chiliastický výklad známych miest z Apokalypsy (20, 2-6). Pod dojmom mystických zjavení, ktoré sa najväčšmi šírili medzi exaltovanými povahami, sa reforma Cirkvi zdala byť neúplná; mnohí snívali o radikálnejších zmenách.

Takéto myšlienky si našli obzvlášť priaznivú pôdu medzi anabaptistami. Pokus Johanna von Leiden založiť teokraciu v Münsteri, inšpirovaný ideami chiliazmu, sa skončil neradostne. Radikálny mysticizmus, či ako hovorili niektorí „židovské blúznenia", bol odsúdený tak Augsburským, ako i Helvétskym vyznaním. A chiliazmus, ako píše ďalej Bulgakov, sa neskôr obrodil v Anglicku v mystike independentov, predovšetkým však u predstaviteľov tzv. piatej monarchie, ktorá vznikla v polovici 17. storočia a zohrala podstatnú úlohu v Anglickej revolúcii.

Ústrednou ideou tejto sekty bolo chiliastické učenie o piatej monarchii, tisícročnom kráľovstve Krista a svätých na zemi, ktorá má nastúpiť po štyroch pozemských kráľovstvách - asýrsko-babylonskom, perzskom, gréckom a rímskom, do ktorého bola zahrnutá aj stredoveká Európa. V roku 1657 stúpenci piatej monarchie podnietili povstanie proti protektorátu Olivera Cromwella, v ktorého reči, završujúc v nej pôsobenie Barebonského parlamentu, mimochodom taktiež nachádzame chiliastické postoje.

 

Isaac Newton

 

Téme konca ľudských dejín sa nevyhol ani Isaac Newton (1643 - 1727). Tento známy anglický mysliteľ a učenec, ktorý bol nielen veľkým fyzikom a matematikom (právom sa považuje za tvorcu klasickej fyziky a s Leibnizom bojoval o primát v odhalení diferenciálneho výpočtu), ale rovnako i populárnym teológom a astrológom (známe sú jeho práce z alchýmie, numerológie i biblickej chronológie), bol presvedčený, že druhý príchod Krista bude nasledovať po morovej rane a vojne a bude predchádzať tisícročnému panovaniu spravodlivých na zemi. Tento „problém" doslova „začarovával" Newtona, domnieva sa americký akademik Stephen Snobelen zaoberajúci sa skúmaním tejto vášne veľkého učenca.

Hlboký vplyv na Newtona mala údajne taktiež doktrína rozenkruciánov, ktorá požadovala utajenie všetkých tajomstiev vedy pred nepripravenou spoločnosťou. Až po vytrvalých prosbách celého vtedajšieho učeného sveta Newton súhlasil s publikovaním svojej hlavnej práce Matematické princípy naturálnej filozofie. Dlho potom sa však zmáral myšlienkou, či sa nedopustil hriechu a nespôsobil škodu autorite Biblie. Z prílišnej opatrnosti sa vo svojich prácach preto radšej vyhýbal filozofickým záverom a s nikým vlastné religiózne názory neposudzoval.

Až pri štúdiu jeho archívov sa ukázalo, že tento učenec, hoci bol hlboko veriacim človekom, v skutočnosti - ako tvrdia niektorí bádatelia, napríklad Stephen D. Snobelen, bol heretikom-ariánom či sociánom odmietajúcim Božiu trojjedinosť.16 Avšak Thomas Pfizenmaier tento názor odmieta hovoriac, že Svätú Trojicu Newton prijímal, len spôsobom bližším k východnému, ortodoxnému pohľadu.17

Nech už je to s jeho dogmatikou akokoľvek, isté je, že „okolo päťdesiat rokov strávil Newton predpovedaním konca dejín, pričom na túto tému napísal približne 4 500 strán. No až doposiaľ nebolo známe, či niekde zanechal konečný súčet svojich výpočtov. Zdalo sa, že sa tomu vyhýbal," hovorí Malcolm Neaum, producent dokumentárneho filmu Newton: The Dark Heretic (Newton, temný heretik). Podľa Newtonovej predpovede, ktorá napokon vyšla najavo, má koniec sveta nastať presne o osemsto rokov od začiatku pomyselného da Fioreho „Veku Ducha", teda roku 2060.

Dokument obsahujúci túto apokalyptickú prognózu, si možno prezrieť v Jeruzalemskom inštitúte starožitností. Manuskript je datovaný rokom 1704 a po prvýkrát bol verejne sprístupnený v roku 1969. Bádatelia ho našli v Národnej knižnici v Jeruzaleme, kde sa dostal vďaka Abrahámovi Yehudimu, ktorý ho kúpil spolu s inými Newtonovými rukopismi na aukcii Sotheby´s v 30. rokoch minulého storočia.

Treba ale dodať, že starnúci génius nezakladal svoje konštrukcie na svojej fyzike, ale na biblických textoch. O Newtonovi je známe, že okrem Knihy proroka Daniela venoval veľkú pozornosť hlavne Apokalypse. O Danielovej knihe si myslel, že sa zaoberá predpísomnými dejinami sveta a že jeho božské predurčenie spočíva v ich rozšifrovaní. Apokalypsa mu zasa poskytovala informácie, ktoré sa týkali najmä budúcnosti. Takisto na stránkach rukopisu sú zapečatené pokusy Newtona rozšifrovať Bibliu, v ktorej, ako veril, sú obsiahnuté zakódované zákony pre celý vesmír.

Po dôkladnom štúdiu Newtonovho manuskriptu učenci dospeli k záveru, že ako najčastejší sa za dátum konca sveta spomína práve rok 2060. Tento rok nájdeme taktiež v Newtonovom liste neznámemu adresátovi. V ňom sir Isaac píše, že ľudstvu je ponechaných ešte 1260 rokov od vytvorenia svätej Rímskej ríše Karolom Veľkým roku 800. Po katastrofách, zničujúcej vojne a epidémiách sa zjaví Mesiáš, ktorý bude vládnuť nad planétou Zem počas jedného tisícročia.

Domnievam sa ale, že drvivá väčšina religióznych reformátorov a vážených učencov nemala o Newtonovej predpovedi veľké znalosti. A aj keby o nej vedeli, s určitosťou povedať, že by jej verili, by bolo zrejme prismelé. Navyše by sa im mohlo zdať, že druhý Kristov príchod je zasadený do príliš vzdialenej budúcnosti na to, aby sa ním seriózne zaoberali. Preto by rok 2060 zrejme ani neprijali. Prirodzene, ide len o hypotetické uvažovanie. Každopádne skúsenosť s inými religiózno-utopickými a pseudomesianistickými hnutiami nás učí, že nie celkom neodôvodnené. O tom však až v nasledujúcej časti tohto príspevku.

 

Poznámky:

1 Gajdenko, P. P.: Apokaliptika, chiliazm i elinskaja filosofia. In: Solovjev i filosofia Serebrjannogo veka. Moskva 2001, s. 24-26

2 Smirnov, E. I.: Istorija christijanskoj cerkvi. Sergijov Posad 1997, s. 99-100

3 Eliade, M.: Dějiny náboženského myšlení. Oikoymenh, Praha 1996, s. 333

4 Tamže - Eliade cituje predovšetkým dielo sv. Ireneja Lyonského Proti herézam. Obdobné správy ale nachádzame aj u Hippolita Rímskeho. Pozri tiež: Kurt, R.: Gnóze. Podstata dějin náboženského směru pozdní antiky. Vyšehrad, Praha 2010, s. 164

5 Irenej Lyonský: Protiv jeresej, I. kniha, 26, 2. Moskva 1996

6 Hippolit Rímsky: Opreverženije vsech jeresej, 7, 22. Moskva - Tomsk 1995

7 Origenes: Protiv Celsa, 5, 61. Moskva 1996

8 Cohn, N.: The Pursuit of the Millenium. London 1957, s. 99

9 McGinn, B.: Apocalyptic spirituality. New York 1979, s. 97

10 Le Goff, J.: Kultura středověké Evropy. Odeon, Praha 1991, s. 197

11 Lane, T.: Dějiny křesťanského myšlení. Návrat domů, Praha 1996, s. 105

12 Etkind, A.: Chlyst. Sekty, literatura i revoljucija. Moskva 1998, s. 13

13 Limonov, E.: Svjaščennyje monstry. Kap. 19: Lejdenskij, D.: Seksuaľnaja revoljucija srednevekovija. Moskva 2004

14 Bulgakov, S.: Apokaliptika i socializm. Moskva 1993, s. 81

15 Gajdenko, P. P.: c. d., s. 35

16 Snobelen, S. D.: Isaac Newton, heretic: the strategies of the Nicomedite. In: British Journal for the History of Science. Philadelphia 32/1999, s. 381-419

17 Pfizenmaier, T. C.: Was Isaac Newton an Arian? In: Journal of the History of Ideas. London 1997, Т. 58, No. 1, s. 57-80