Kvalitu sľubujú už obe editorky: kanadská religionistka Susan Palmerová má za sebou priekopnícke práce o hnutí Bhagvána Radžníša (Osho) a o úlohe žien v nových náboženských hnutiach2 a milenializme, aktuálne sa venuje i hnutiu Falun Gong. Britská antropologička Charlotte Hardmanová napísala niekoľko štúdií o nových náboženských hnutiach a postupne presunula svoj záujem na hnutie New Age. Editorky knihu rozdelili na štyri časti: v prvých troch jednotliví autori odpovedajú na otázky, akým spôsobom deti premieňajú nové náboženské hnutia, akú stopu zanechávajú nové náboženské hnutia na deťoch vyrastajúcich v ich strede a ako na prítomnosť detí v nových náboženských hnutiach reaguje väčšinová spoločnosť. Deti samy dostávajú slovo v záverečnej časti publikácie. O všetkých trinástich príspevkoch tohto zborníka sa teraz v krátkosti zmienime.

Britská sociologička Helen A. Bergerová sa dlhodobo venuje novopohanskému hnutiu. Vo svojej štúdii3 do tohto zborníka reflektuje dilemu novopohanských rodičov: vychovávať svoje deti v novopohanskej viere, alebo im dopriať rovnako slobodnú duchovnú cestu, akú mali oni? Nejde ale len o otázku osobnej slobody. Jeden z citovaných novopohanov hovorí: „Tým, že vychovávame ľudí k pohanskej ceste namiesto toho, aby si ju našli sami, riskujeme, že sa ocitneme v čoraz apatickejšej pohanskej komunite". Podobná dilema sa týka i rituálov: majú byť prístupné deťom (ktoré sa na nich väčšinou veľmi rady a tvorivo podieľajú), alebo si tieto rituály majú zachovať skôr charakter mystéria? Obe tieto dilemy novopohanskí rodičia spravidla riešia s istým kompromisom.

Bergerová ďalej opisuje prechodové rituály, ktoré pre svoje deti novopohanské komunity vyvinuli, a zmieňuje sa tiež o vzťahu k sexu, ktorý si tieto deti vytvárajú. Nahota akceptovaná pri rituáloch a otvorený postoj rodičov k prejavom sexuality neznamenajú, že by deti prijímali modely predčasného alebo nezodpovedného sexuálneho správania, hoci ich z toho niekedy podozrieva väčšinová spoločnosť. Inou príčinou nezhôd s príslušníkmi väčšinovej spoločnosti sa môže stať napríklad to, že novopohanské deti vnímajú svet oživený duchmi, alebo to, že sa spolu so svojimi rodičmi zdráhajú prijať spoločensky obvyklé správanie napríklad v obdobiach kresťanských sviatkov.

Americký religionista a sociológ E. Burke Rochford ml. je nepochybne najuznávanejším akademikom z tých, ktorí sa zaoberajú hnutím Hare Krišna. Deti v tomto hnutí boli spočiatku vychovávané vo vlastných školách, tzv. gurukulách. Do týchto celoročných internátnych škôl odchádzali už vo veku štyroch alebo piatich rokov, a to hlavne preto, aby si s rodičmi navzájom neprekážali v disciplíne, ktorú rozvíjanie vedomia Krišnu vyžaduje. Z finančných dôvodov sa ale gurukuly v osemdesiatych rokoch rýchlo rušili a mladí oddaní prechádzali do verejných škôl (roku 1992 navštevovalo verejné školy 75 % detí na základnom stupni a 95 % detí na strednom stupni). Rochford skúmal, aké dôsledky pre identitu oddaného a pre jeho príslušnosť k hnutiu mal intenzívny styk s vrstovníkmi vo verejných školách.

Štúdia4 dokladá množstvo problémov mladých oddaných: niektoré z nich možno pripísať izolovanému životu v komunitách, iné zase predsudkom okolia, ktoré deti nemilosrdne stigmatizovalo. Mladí oddaní to v každom prípade nemali ľahké a Rochford ukazuje, že sa počas školskej dochádzky svojmu hnutiu do značnej miery odcudzujú. Prekvapivo ale podobnú mieru odcudzenia nachádza i medzi tými oddanými, ktorí vplyvu spolužiakov a verejných škôl vystavení neboli alebo boli vystavení v malej miere. Uzatvára teda, že vinu na tomto odcudzení druhej generácie oddaných má predovšetkým nedostatok učebných a pracovných príležitostí, ktoré by mladých oddaných pevnejšie viazali k ich komunitám.

Na Rochfordovej výbornej štúdii si však dnešný čitateľ musí uvedomiť, do akej miery je súčasné hnutie Hare Krišna odlišné od toho, ktoré autor opisoval. Zatiaľ čo Rochfordovi mladí oddaní ešte vyrastali v komunitách, v ostatných rokoch sa hnutie premenilo tak, že absolútna väčšina jeho členov žije mimo komunity a ich podiel na duchovnom živote spoločnosti sa deje tzv. kongregačným spôsobom, teda dochádzaním do chrámov a stredísk podobne, ako napríklad kresťania dochádzajú do svojich kostolov či modlitební. Tento spôsob podstatne menej izoluje mladých oddaných od ich okolia, na toto okolie ich postupne privyká a dovoľuje tak dnešným rodičom - oddaným Krišnu, aby boli v odovzdávaní duchovnej cesty svojim deťom úspešnejší.

Druhý diel knihy otvára štúdia Amy Siskindovej o Sullivanovom inštitúte pre výskum psychoanalýzy.5 Túto alternatívnu psychoterapeutickú a zároveň nevýslovne náboženskú komunitu založil v New Yorku roku 1957 terapeut Saul B. Newton (1906 - 1991). Komunita odmietala tradičný model rodiny, pretože rodinu považovala za hlavnú príčinu duševných chorôb. Dôsledkom toho boli promiskuitné intímne vzťahy a oddeľovanie detí od rodičov. Čoskoro po Newtonovej smrti sa komunita rozpadla; čiastočne i pre spory, ktoré sa týkali starostlivosti o deti a ktoré vzbudili negatívny záujem verejnosti. Amy Siskindová v tejto komunite vyrastala a ako sociologička sa jej venovala aj v neskoršej odbornej monografii.6

Britský antropológ Simon Coleman sa v ďalšej štúdii7 zaoberá cirkvou Slovo života v švédskej Uppsale. Spoločenstvo Slovo života pôsobí i u nás: napokon práve roku 2010 bola česká pobočka tohto hnutia registrovaná na ministerstve kultúry. Prostredie kresťanského Hnutia viery, kam Slovo života patrí, i postavenie detí v ňom ukázal českej verejnosti celovečerný dokumentárny film Terezy Nvotovej Ježiš je normálny! (2009).

Coleman podrobne opisuje veľmi premyslený systém socializácie detí do tohto náboženského spoločenstva. Tento spôsob vychádza z evanjelikálnej tradície, no veľkosť a dynamika uppsalského spoločenstva umožnila prepracovať tento systém oveľa väčšmi, než je v evanjelikálnych cirkvách zvykom, takže Slovo života napríklad úspešne založilo školy na všetkých stupňoch. Spoločenstvo vytvorilo množstvo možností pre aktivity rozličných vekových skupín a kladie dôraz na to, aby tieto aktivity boli oddelené podľa veku a potrieb svojich príslušníkov a ich detí. Na druhej strane tieto oddelené „ostrovy" cirkevných aktivít účinne spája s požiadavkou kresťanského rastu, ktorý sa týka detí aj dospelých. Vďaka dôrazu na rozvíjanie osobnej viery v každodenných záležitostiach, na detsky úprimný prístup k Bohu a priamočiaru doslovnosť pri výklade Biblie majú deti v spoločenstve rovnaký status ako dospelí. Ich prejavy tento status odrážajú: kážu (i dospelým), prorokujú, modlia sa v jazykoch a uplatňujú to, čo spoločenstvo považuje za dôkazy Božej moci.

Elizabeth Putticková je známa ako autorka štúdií o hnutí Nového veku a zvlášť šamanizmu, ženskej spiritualite či aktivitách pre osobný rozvoj. Svoj doktorát v odbore sociológie náboženstva ale získala prácou o Oshovom hnutí. A týmto hnutím, resp. výchovou a vzdelávaním jeho detí v britskej internátnej škole Osho Ko Hsuan, ktorá ako jediná v súčasnosti poskytuje základné vzdelanie deťom Oshových sannjásinov z celého sveta, sa zaoberá aj v štúdii8 publikovanej v tejto knihe.

Vzťah Bhagvána Radžníša (1931 - 1990), v poslednej fáze života zvaného Osho, k inštitúcii rodiny bol veľmi odmietavý. Putticková cituje jeho známe výroky ako „Rodiny, školy a cirkvi sú jatky našich detí" alebo „Rodina je koreňom všetkých našich neuróz". Preto by sa podľa Radžníša-Osha mali deti vychovávať čo najmenej a radšej ich ponechať, aby si našli svoju vlastnú cestu. Putticková tiež pripomína, že v Radžníšových komunitách ženy odrádzali od materstva. „Nové dieťa" bolo však zároveň súčasťou Radžníšovho úsilia o vytvorenie „nového človeka" a novej, budhovskej komunity. O deti sa mala starať hlavne komunita, a to do tej miery, že deti mali síce poznať svoju matku, ale už nie svojho otca. Svoje ideály týkajúce sa detstva, rodičovstva a vzdelávania Osho sústredil do knihy Nové dieťa vydanej roku 1991.

Putticková vo svojej veľmi zaujímavej štúdii ukazuje, ako sa s Oshovými ideálmi a zároveň s nárokmi britského ministerstva školstva vyrovnáva škola Osho Ko Hsuan v anglickom Devone. Oshova slobodymilovnosť (až so sklonmi k anarchizmu) sa, samozrejme, prejavuje i v prístupe k žiakom, ale výsledky kompromisov, ktoré v tomto smere škola nevyhnutne musí robiť, školské inšpekcie považujú za napospol pozitívne. Podobne ani kompromisy medzi Oshovým ideálom „vzdelávania v piatich dimenziách"9 a nárokmi britských vzdelávacích programov nedopadajú zle. Hlavné znepokojenie Putticková vyjadruje nad úplne nepatrnými úspechmi absolventov školy v ďalšej akademickej dráhe. Popri Oshových vzdelávacích ideáloch je príčinou tohto faktu zrejme i antiintelektualizmus, ktorý je medzi sannjásinmi, a teda aj rodičmi detí v škole Osho Ko Hsuan, spravidla veľmi silný. Slabé vybavenie pre akademickú dráhu, píše Putticková, škola deťom kompenzuje vytváraním prostredia mimoriadne bohatého na emočnú a sociálnu podporu.

Pre českého čitateľa tejto štúdie môže byť zaujímavá i diskusia, či ide o „náboženskú školu". Táto diskusia pripomína české spory o waldorfské školy, ktoré podobne ako Osho Ko Hsuan isteže nie sú „cirkevné", napriek tomu, že sú naskrz preniknuté špecifickou formou spirituality. Putticková navrhuje v prípade školy Osho Ko Hsuan používanie termínu „spirituálna slobodná škola", čo sa zdá byť kategória veľmi vhodná i pre školy waldorfské.

Z hľadiska prístupu k deťom patrí hnutie Sahadža joga (v ČR registrované ministerstvom kultúry ako Višva Nirmala Dharma) k tým problematickejším. Britská orientalistka Judith Coneyová vo svojej štúdii10 najskôr opisuje, ako detailným spôsobom Šrí Matadží, zakladateľka tohto hnutia, predpisuje jogínom, ako sa majú o svoje deti starať. Božská matka kladie veľký dôraz na disciplínu detí, na ich pravidelné zapájanie do meditácií a obradov od veku batoliat a na začlenenie detí do komunity. Coneyová preto pokračuje opisom a porovnaním zariadení pre deti v Británii a v Indii a krátko sa zmieňuje aj o internátnej škole v Ríme, kam posielajú svoje deti i českí sahadža jogíni.

Z opisu vyplýva, čo je aj v češtine známe vďaka prekladu knihy francúzskeho psychiatra Jean-Marie Abgralla:11 deti sú na veľmi dlhé obdobia izolované od svojich rodičov (až na deväť mesiacov), mnoho času trávia samy bez vychovávateľov, ich kontakt s rodičmi je veľmi obmedzený, vplyv nejogínskeho okolia na nich je minimalizovaný a pod. Coneyová však upozorňuje, že sahadža jogíni sa navzájom líšia v miere oddanosti Božskej matke a že sa líši i tlak na jednotlivých jogínov v rozličných národných a miestnych spoločenstvách, takže masívna socializácia detí neprináša rovnaké výsledky. Ďalej pripomína typické tajnostkárstvo, možno snáď až zámerné mätenie spoločnosti, s ktorým sa u sahadža jogínov bežne stretávame a ktoré zrejme prispieva k prudkým sporom v niektorých európskych štátoch, zvlášť vo Francúzsku a v Taliansku. Starí rodičia, celkom izolovaní od svojich vnukov, niekedy získavajú v týchto sporoch podporu nielen médií, ale aj úradov.

Americká sociologička Gretchen Sieglerová vo svojej štúdii12 opisuje spôsob práce s deťmi a mladistvými v komunitnom novom náboženskom hnutí ISOT (In Search of Truth), ktoré pôsobí na dvoch miestach Spojených štátov, v Kalifornii a Idahu. Je súčasťou kresťanského pentekostálneho (letničného) hnutia a riadia sa (a to zároveň v otázkach výchovy detí) hlasom prorokyne Márie Tolbertovej. Jeho korene sú už v päťdesiatych rokoch 20. storočia, ale rozhodujúci moment prišiel v rokoch osemdesiatych, keď spoločenstvo nadobudlo presvedčenie, že Boh ich volá k systematickej starostlivosti o problémovú mládež. Hnutie ustálo obvinenie zo zneužívania detí v 90. rokoch a zrejme vďaka svojmu dôrazu na komunitnú „rodinu" a na mravné a náboženské záväzky je v socializácii detí relatívne úspešné.

Poslednú štúdiu13 druhej časti knihy napísal taliansky právnik a odborník v odbore nových náboženských hnutí Massimo Introvigne, a to o talianskej ezoterickej komunite Damanhur,14 ktorá sa nachádza neďaleko Turína, kde Introvigne pôsobí. S vyše 500 obyvateľmi je to možno súčasná najväčšia náboženská komunita na svete. Deti v nej sa vychovávajú v rodinách aj v komunitných školských zariadeniach, ktoré poskytujú vzdelanie až do 14 rokov. I keď komunita bola mnohokrát vystavená kritike a vyšetrovaniu, od svojho založenia roku 1976 sa úspešne rozvíja. Pomerne úspešné je spoločenstvo taktiež v odovzdávaní spôsobu života svojim deťom.

Tretia časť knihy obsahuje štyri štúdie o právnych sporoch, ktoré sa týkali detí v nových náboženských hnutiach. V prvej z týchto štúdií15 Susan Palmerová (už uvedená editorka knihy) analyzuje akciu roku 1984, pri ktorej za asistencie asi 90 policajtov a 50 sociálnych pracovníkov odobrali komunite Dvanástich kmeňov v Island Pond v americkom štáte Vermont 112 detí. Komunitné hnutie Dvanásť kmeňov,16 predtým známe ako Mesiánske komunity, má korene v tzv. ježišovskom hnutí tesno zviazanom s hnutím hippies. Dvanásť kmeňov bolo podozrievaných z tvrdej výchovy detí zahrnujúcej prísne fyzické tresty, i z nadmernej detskej práce. Uvedenú akciu ale posúdili ako nezákonnú a na deťoch sa žiadne stopy zneužitia nenašli.

Palmerová však neostala len pri opise tejto široko medializovanej akcie, ale vystopovala aj sled udalostí, ktoré k nej viedli. S odstupom času môžeme doplniť, že títo mileniálni a fundamentalistickí kresťania, provokujúci spôsobom života svoje konzervatívne okolie, sa dostali do konfliktu v Bavorsku roku 2002, a to preto, lebo trvali na domácom školstve napriek nesúhlasu úradov. Udalosť v Island Pond napokon pripomína pomerne nedávny spektakulárny zásah v rozsiahlom farmárskom komplexe Yearning for Zion v americkom Texase, pri ktorom policajti a sociálni pracovníci odobrali rodičom - príslušníkom Fundamentalistickej cirkvi Ježiša Krista svätých posledných dní - spolu vyše 400 detí. Ani v tomto prípade súd nenašiel na takú akciu zákonné dôvody.

Profesor sociológie z Nevadskej univerzity v Reno James T. Richardson prináša do zborníka „svoju" tému: úsilie väčšinovej spoločnosti dostať nové náboženské hnutia „pod kontrolu".17 Toto úsilie bolo najmenej dve desaťročia legitimované tvrdením, že „sekty vymývajú mozog". Toto už ťažko udržateľné tvrdenie sa nahrádza predpokladom „zneužívania detí v sektách", teda obvinením, že „všetkým deťom istých skupín sa ubližuje už len tým, že sú v skupine, ktorej presvedčenie a praktiky sa niekomu zdajú byť škodlivé".

Z takých obvinení sa, pochopiteľne, môžu stať argumenty napríklad v sporoch o výchovu detí, ktorých jeden rodič nové náboženské hnutie opustil, zatiaľ čo druhý ostal jeho príslušníkom. Richardson rozlišuje štyri kategórie takých tvrdení o kolektívnom zneužívaní detí. Obvinenia sa týkajú domáceho vyučovania (deti sú údajne nábožensky indoktrinované a zabraňuje sa ich uplatneniu na trhu práce a ich ďalšiemu vzdelávaniu); telesných výchovných trestov; nízkeho životného štandardu (ktorý má byť spôsobený komunitným spôsobom života, jedálenskými predpismi a pod.) a sexuálneho zneužívania.

Najviac miesta vo svojej štúdii Richardson venuje sérii obvinení Detí Božích (Rodiny) zo sexuálneho zneužívania. Sústreďuje sa na štyri hlavné prípady, keď sa komunity tohto nového náboženského hnutia stali cieľom nájazdu policajtov a sociálnych pracovníkov: v Argentíne (1989), Španielsku (1990), Austrálii (1992) a vo Francúzsku (1993). V závere potom zhrnuje, že „typické zákony, ktoré majú deti chrániť pred zneužívaním, nefungujú dobre v prípade náboženských spoločenstiev". Dôvodom je to, že zákony predpokladajú možnosť zistenia situácie prostredníctvom sociálnych kontaktov (vďaka učiteľom, susedom, rodinným priateľom a pod.) a určitú spoluprácu samých obvinených. Ani jeden z týchto predpokladov ale nemusí byť v izolovaných a voči štátu nepriateľsky naladených náboženských spoločenstvách splnený.

V ďalšej štúdii18 hľadá americký právnik Michael W. Homer rovnováhu medzi oprávnenými nárokmi vyplývajúcimi z náboženskej slobody a rovnako oprávneným konaním v najlepšom záujme dieťaťa. Z prípadov, ktoré opisuje, vyplýva napríklad to, že americké súdy posudzujú náboženstvo predovšetkým z hľadiska jeho vplyvu na dieťa. Tak sa v prípade rozvedeného židovského manželstva starostlivosť o dieťa zverila otcovi, pretože matka prestala dodržiavať predpisy ortodoxného judaizmu a nebola teda už schopná napĺňať duchovné potreby dieťaťa. V prípade spoločensky odsudzovaných nových náboženských hnutí sa taká prax však môže javiť ako problematická. Preto sa Homer ďalej venuje podrobnejšie trom právnym bitkám o zverenie detí do starostlivosti; týkali sa Fundamentalistickej cirkvi Ježiša Krista svätých posledných dní, davidiánov a Cirkvi všeobecnej a víťaznej. V závere Homer porovnáva americkú situáciu s európskou: pripomína, že vzťahy medzi novými náboženskými hnutiami a väčšinovou spoločnosťou majú v Spojených štátoch dlhú históriu, zatiaľ čo Európa má skúseností podstatne menej a je navyše rozjatrená udalosťami hromadných vrážd a samovrážd v spoločenstve Rádu slnečného chrámu (v rokoch 1994, 1995 a 1997). Nabáda preto európske spoločnosti, aby nepodliehali rýchlym a jednostranným odsúdeniam nových hnutí.

Podobnú úlohu ako Američan Homer plní Brit Anthony Bradney z právnickej fakulty Leicesterskej univerzity: opisuje význačné britské prípady súdnych sporov o zverenie dieťaťa do opatery jedného z rozvedených rodičov. Sústreďuje sa hlavne na dva súdne výroky, ktoré mali obrovský vplyv na vývoj vzťahu britskej spoločnosti k novým náboženským hnutiam. Prvým bol výrok sudcu Justica Lateya z roku 1984, ktorý obsahuje i tieto tvrdé slová adresované scientologickému hnutiu a jeho zakladateľovi Hubbardovi: „Dôkazy sú jasné a presvedčivé: Pán Hubbard je šarlatán (...) Scientológia je nemorálna a spoločensky neprijateľná (...) je skazená, hrozivá a nebezpečná..." Na základe tohto presvedčenia, ktoré nedalo scientológii žiadnu šancu, odobral deti zo starostlivosti otca - scientológa a zveril ich do rúk matky, ktorá scientologické hnutie opustila.

Druhý výrok predniesol sudca Alan Ward roku 1995 po trojročnom dôkladnom štúdiu dokumentov Detí Božích (Rodiny) a vypočutí mnohých súčasných i bývalých príslušníkov Rodiny, religionistov, sociálnych pracovníkov a ďalších odborníkov.19 Jeho rozsudok bol kompromisný: zveril starostlivosť o dieťa matke, ktorá bola príslušníčkou tohto hnutia, ale stanovil niekoľko dôležitých podmienok pre jeho výchovu a vzdelanie. Tento rozsudok viedol k verejnému priznaniu chýb, ktorých sa dopustil zakladateľ tohto hnutia David Berg (1919 - 1994), a k dôkladnej (i keď nie vždy dokonalej a asi ani celkom úprimnej) sebareflexii v tomto hnutí. Anthony Bradney vo svojom príspevku vyhlásil, že síce nie je možné vysloviť záver o jednotnom postoji britských súdov v takýchto prípadoch, ale že vývoj postupuje skôr pozitívne smerom k „obhájiteľnému názoru na úlohu náboženstva v prípadoch opatrovníctva".

Posledná časť knihy obsahuje len jednu štúdiu.20 Pochádza od už menovanej editorky celého zborníka Charlotte Hardmanovej a predkladá výsledky výskumu chápania morálky a autority u detí v spoločenstvách New Age (konkrétne v známej Findhornskej komunite), Transcendentálnej meditácie a Detí Božích (Rodiny). Pokiaľ v Rodine, kresťanskej fundamentalistickej komunite, sa deti vychovávajú podľa jasných („biblických") princípov a v poslušnosti vonkajšej autorite, v Transcendentálnej meditácii a vo Findhornskej komunite sa striktné pravidlá nezavádzajú, pretože v týchto spoločenstvách panuje presvedčenie o tom, že autorita a zodpovednosť je v deťoch samých. Tieto deti napokon preberajú názory svojich rodičov o iba relatívnej platnosti akýchkoľvek pravidiel („Otroctvo bolo kedysi v poriadku." „Nič nie je absolútne zlé" a pod.).

Rozdielu medzi poňatím morálky u detí Rodiny a u ostatných sledovaných detí zodpovedá i rozdiel v miere úspechu ich socializácie. Kým v Rodine deti zdieľajú morálny náhľad svojich rodičov a budú pravdepodobne zdieľať aj ich misijné poslanie, deti v spoločenstve Transcendentálnej meditácie a Nového veku vykazujú silné a individualizované sebapoňatie, a môžu teda ľahšie zavrhnúť svet, v ktorom vyrástli.

Na záver: zborník neobsahuje žiadne vyslovene hluché miesto a celkovo má špičkovú úroveň. Jednotlivé príspevky sa líšia predovšetkým tým, či sú zamerané skôr opisne (Coleman, Introvigne, Hardmanová), alebo či zároveň nabádajú na všeobecnejšie úvahy (Rochford, Putticková a predovšetkým Richardson). Pre českého čitateľa sú zrejmé i značné rozdiely v relevancii jednotlivých štúdií vzhľadom na české pomery - zatiaľ čo napríklad sahadža joga je u nás pomerne silno zastúpená, ale nie je k nej dostupná takmer žiadna odborná literatúra21 (a štúdia Coneyovej je teda veľmi užitočná), pomery v Sullivanovom inštitúte alebo v ISOT sú z českého pohľadu len okrajovou kuriozitou.

Poznámky:

1 Palmer, S. J., Hardman, Ch. E.: Children in New Religions. Rutgers University Press 1999

2 Zrejme najznámejším dielom Palmerovej je publikácia Moon Sisters, Krishna Mothers, Rajneesh Lovers: Women´s Roles in New Religions. Syracuse University Press 1994

3 Witches: The Next Generation

4 Education and Collective Identity: Public Schooling of Hare Krishna Youths

5 In Whose Interest? Separating Children from Mothers in the Sullivan Institute / Fourth Wall Community

6 Siskind, A. B.: The Sullivan Institute / Fourth Wall Community. The Relationship of Radical Individualism a Authoritarianism. Praeger Publishers 2003

7 God´s Children: Physical and Spiritual Growth Among Evangelical Christians

8 Osho Ko Hsuan School: Education the „New Child"

9 Tento ideál približuje aj internetová prezentácia školy Osho Ko Hsuan dostupná na adrese - http://www.kohsuan.org/idea.html

10 Growing Up As Mother´s Children: Socializing a Second Generation in Sahaja Yoga

11 Abgrall, J. M: Mechanismus sekt. Karolinum 1999, s. 119

12 The Children of ISOT

13 Children of the Underground Temple: Growing Up in Damanhur

14 Viac o tejto komunite: Grešková, L.: Federace Damanhur. Dingir 4/2003, s. 8-9

15 Frontiers and Families: Children of Island Pond

16 Viac o tomto hnutí: Vinš, P.: Komunita dvanácti kmenů. Dingir 3/2005, s. 83-84

17 Social Control of New Religions: From „Brainwashing" Claims to Child Sex Abuse Accusations

18 The Precarious Balance Between Freedom of Religion and the Best Interests of the Child

19 Dokumenty sú dostupné na adrese - http://www.xfamily.org/index.php/Judgment_of_Lord_Justice_Ward

20 The Ethics of Children in Three New Religions

21 Upozorniť môžeme len na diplomovú prácu - Petráňová, K.: Sahadža jóga uprostřed nových náboženských směrů. Husitská teologická fakulta Univerzity Karlovy 2004; výchovu detí rozoberá na s. 94-97.