Hoci román Chatrč sa na našich pultoch objavil už pred dvoma rokmi, stále si nachádza nových čitateľov. O ich širokom spektre a o veľkej popularite tohto v súčasnosti jedného z najvyhľadávanejších knižných bestsellerov svedčí i fakt, že si ho môžete zakúpiť rovnako v kresťanskom kníhkupectve, ako aj v predajni s ezoterickou literatúrou. Avšak názory na jeho posolstvo sa diametrálne rôznia a ich polarizácia sa stala obsahom i pomerne bohatej internetovej diskusie.

Dejová línia románu sa odvíja od príbehu vraždy dcérky hlavného predstaviteľa. Dielo má tak svoju reálno-profánnu rovinu, ktorá je ale prepletená s rovinou spirituálnou. Autor W. P. Young je protestant, ktorý sa rozhodol prerozprávať svoju originálnu duchovnú skúsenosť. Pri jej spracovaní si ale dovolil vskutku svojské myšlienkové extrapolácie. Problematickosť jeho predkladaných metamorfóz je diskutabilná najmä v častiach súvisiacich s oblasťou teológie, presnejšie dogmatiky či kresťanskej spirituality a terminológie. Je preto otázne, či sa táto publikácia môže odporúčať veriacim na prehĺbenie ich duchovného života.

Spomenuté oblasti svojskej teológie podliehajú zjavnej profanizácii a naturalizácii. Príkladom je trojica duchovných bytostí, ktorá má predstavovať Svätú Trojicu, kde Boh Otec evokuje predstavu pohlavne premenlivej androgýnnej bytosti. Tieto bytosti miestami reagujú až príliš ľudsky (chichocú sa a pod.).

Evidentne román Chatrč obsahuje duchovné zámery našej doby, ktoré oddeľujú náboženstvo od spirituality. Náboženstvo sa tu vníma len ako nejaká hierarchická inštitúcia, nástojčivo predkladajúca súbor prikázaní a pravidiel, alebo organizácia, ktorej záujem sa sústreďuje na praktizovanie formálnej kostolnej spirituality. Naproti tomu autor zdôrazňuje, že náboženstvo je predovšetkým vzťah. Avšak religionistika a teológia definujú náboženstvo ako vzťah človeka a Boha, vzťah, do ktorého spiritualita bytostne patrí. Ak by sa spiritualita z náboženstva vytratila, nastal by problém s autenticitou samého náboženstva. V knihe sa ale naopak takáto zavádzajúca a duchovne nebezpečná separácia čitateľovi zámerne a nebadane servíruje.

V publikácii možno pozorovať aj jasné črty synkretizmu, a preto je teologicky sporná. Synkretizmus spočíva v nekritickom zrovnávaní šamanisticky motivovanej obety a obety Ježiša Krista, Božieho Syna, ktorú podstúpil za celé ľudstvo. Takáto analógia Ježišovu obeť marginalizuje a nahráva synkretizmu. Podobne vyznieva aj spochybňovanie Ježišovej kresťanskej príslušnosti a v rovnakom duchu sa nesie stotožnenie Boha kresťanov a šamanistického Veľkého Ducha, ktorý má ale podľa religionistov na rozdiel od kresťanského Boha neosobnú podstatu. Synkretickú ideu podporuje aj personifikácia našej Zeme vnímanej ako živý organizmus zosobnený v podobe dieťaťa. Problematickou je i zmienka o akejsi farebnej či aurickej komunikácii blízkej štýlu new age a nápadne pripomínajúcej duchovnú praktiku reiki.

Román W. P. Younga Chatrč je síce účelovo ošetrený početnými odporúčaniami iných známych autorov či pastorov, no nimi predkladané superlatívy a tvrdenia o „biblickej vernosti a pravdivosti" diela sú spochybniteľné, a čo je najzávažnejšie, pre hľadajúceho a veriaceho človeka sú zavádzajúce.