Vývoj cirkví, ktoré vznikli na kalvínskej pôde, bol odlišný od tých, čo sa formovali v nemeckom a severskom prostredí. Platí to najmä o cirkvách, ktoré prešli zvláštnym vývojovým procesom v Anglicku a Severnej Amerike. V Anglicku boli v období po náboženskej reformácii dve hlavné protestantské cirkvi: anglikánska v Anglicku a reformovaná (kalvínska) v Škótsku. Anglikánska cirkev postupne zreformovala svoje učenie a bohoslužby na biblickom a protestantskom základe, no cirkevné zriadenie ponechala v nezmenenej episkopálnej, teda katolíckej podobe. Naďalej ju viedli biskupi, zmena ale nastala v právnom ohľade, keď jej hlavou sa stal kráľ namiesto pápeža. V Škótsku bola reforma cirkvi dôsledná. V učení nasledovala kalvínsky smer a v praxi sa zaviedlo presbyteriálne zriadenie podľa ženevského vzoru.

V Anglicku sa situácia začala komplikovať v dôsledku snáh anglických kráľov po absolutizme moci, ktorej by boli podriadení biskupi aj cirkvi. Panovníci vystupovali čoraz autoritatívnejšie a mocensky zasahovali do cirkevného života. Táto skutočnosť viedla k vypuknutiu veľkého zápasu o čistotu a nezávislosť cirkevného zriadenia. Na čele tohto zápasu stáli puritáni (čistí), ktorí sa po vzore škótskej reformovanej cirkvi snažili zjednodušiť bohoslužby odstránením všetkého, čo nie je v súlade s Písmom. Naproti tomu anglikánska cirkev naďalej zachovávala tradičné formy, t. j. obrady, obrazy, rúcha a podobne. Puritáni ale nezostali len pri otázke čistoty a jednoduchosti bohoslužieb. Čoraz dôraznejšie požadovali odstránenie episkopálneho (biskupského) zriadenia cirkvi a kráľovskej zvrchovanosti nad ňou. Kráľ a štátna anglikánska cirkev s takouto požiadavkou, prirodzene, súhlasiť nemohli.

S puritánmi však začala sympatizovať aj značná časť anglikánskej cirkvi. Keď sa ich hnutie rozrástlo, hlásila sa k nemu až tretina anglikánov. Počas vleklých bojov boli puritáni väznení, popravovaní a vyháňaní z krajiny. V ich priebehu sa hnutie rozdelilo na dva smery: presbyteriánov a kongregacionalistov. Presbyteriáni chceli nahradiť episkopálne zriadenie anglikánskej cirkvi presbyteriálnym zriadením pri zachovaní jednotného vedenia cirkvi. Kongregacionalisti však išli ďalej, požadovali odtrhnutie od anglikánskej cirkvi. Preto sa nazývali independenti (nezávislí). Chceli vytvoriť vlastnú cirkev bez centrálneho vedenia, v ktorej by bol každý zbor úplne autonómny.

Dlhotrvajúce boje vyústili do politickej a náboženskej revolúcie Olivera Cromwella. Jeho vojská bojovali s fanatickým entuziazmom proti politickému absolutizmu kráľa a za očistu cirkvi. Tieto ciele sa dosiahli za kráľa Viliama III. Oranžského. Roku 1689 bol vydaný Tolerančný edikt a vyhlásená náboženská sloboda. Anglikánska cirkev síce zostala štátnou cirkvou, no puritánom sa umožnilo založiť si vlastné cirkvi. Tak vznikla presbyteriálna a kongregačná cirkev. Náboženská sloboda sa v Anglicku ponímala široko, takže bez prekážok vznikali nové cirkvi. Ich vyznanie malo kalvínsky základ, ale navzájom sa líšili bohoslužobným poriadkom a zriadením. Rozrástli sa najmä v Severnej Amerike. V nových protestantských hnutiach sa objavili aj prvky biblického fundamentalizmu a dogmatizmu. Preto ich často pokladali za sekty. Keďže však v Amerike bola náboženská sloboda absolútne rešpektovaná a označenie sekta má hanlivú príchuť, začali ich nazývať denomináciami.