Keď Ježiš predpovedal udalosti posledných dní, ktoré budú predchádzať jeho druhý príchod, nezabudol sa zmieniť o tých, ktorí vydávajúc sa za neho budú zvádzať ľud. Možno jeho učeníci v tom čase plne neporozumeli jeho slovám, my však jasne vidíme, že sa Ježiš ani teraz nemýlil. Pred nami totiž stoja početní kristovia, samozvaní mesiáši, ktorí svojou charizmou a zvodom ohlupujú dôverčivých a nestálych ľudí. V dejinách heréz a siekt neraz do popredia vystúpili ambiciózni jedinci, ktorí, chtiac na seba zvrátiť pozornosť, sugestívne a zápalisto predkladali svoje videnie pravdy, čím v Cirkvi veľakrát spôsobili rozkol. V našich časoch sa ale pred nami vynára nový fenomén, ľudia, ktorí nielenže tvrdošijne presadzujú svoje učenie, no sami sa vyhlasujú za Krista.

A menoslov takýchto ľudí nie je vôbec krátky: reverend Mun, David Koreš, Jim Jones a mnohí im podobní rozohrávajú nebezpečnú hru - hru na bohov. Napriek tomu, že sa po sebe neštítia zanechať hotovú duchovnú spúšť a ich pôsobenie sa v nejednom prípade končí tragicky, predsa len majú stále okolo seba publikum, ktoré im oduševnene tlieska. A ak zomrú, o svojich o nič menej charizmatických nástupcov nemusia mať núdzu. Vždy sa nájde niekto, čo ich rolu rád a s patričnou noblesou prevezme.

Keď o tom tak uvažujeme, je to celkom absurdné divadlo. Ako môže niekto vôbec uveriť človeku, ktorý o sebe vyhlasuje, že je Kristus? Veď ak ten znova zostúpi na zem, aby vykonal súd, príde so všetkou slávou a v sprievode anjelov, ako sa to predpovedá v Písme. Nebude to obyčajný človek, hriešny a nadutý, ako tamtí lžimesiáši. V dnešnej racionálnej a pretechnizovanej dobe by sme preto očakávali úplne inú reakciu. No tým, čo sa hlbšie zaoberajú súčasnou duchovnou scénou, mysľou prebehne viacero súvislostí: obavy z blízkej budúcnosti, neistota, túžba po zmysluplne prežitom a naplnenom živote a s tým spojený strach z prázdnoty, frustrácia z toho, že som neakceptovaný a nemilovaný, nevyužitý a zbytočný, potreba, ba až závislosť byť v živote niekým iným vedený a usmerňovaný. K tomu všetkému môžeme prirátať ľudskú slabosť a zraniteľnosť, existenčné problémy, neúspechy v zamestnaní či vo vzťahoch a dôvod, prečo pri voľbe toho, koho máme celý život (slepo) nasledovať, je naše rozhodovanie také iracionálne, je hneď naporúdzi.

Na jednej strane chápem, že mnohí radi svoje bremeno prenášajú na iných, nie každý je totiž pripravený za svoje rozhodnutia niesť aj zodpovednosť. Čo však nechápem, je to, že sa niekto môže tak bezhlavo a bezmedzne spoliehať na druhého človeka, keď vie, že aj on je iba taká istá bytosť s chybami, zlyhaniami, slabosťami. Mnohokrát rozhodujúcim je akt viery, ktorý takýto človek spraví na začiatku. Ak totiž uverí, že niekto je iný, ako sa zdá, rozumom a zmyslami nepostihnuteľný - ľahko sa potom stane, že mu odovzdá celý ďalší život - a to so všetkými dôsledkami. Žiaľ, málokedy toto svoje počiatočné rozhodnutie potom aj pragmaticky reviduje.