Odsúdenie a upálenie Jána Husa roku 1415 vyvolalo v Čechách pobúrenie. Spoločný protest do Kostnice poslalo 452 českých pánov a rytierov. Ale nezostalo len pri protestoch. Ľud sa začal búriť, vyháňal kňazov a mníchov, mnoho kostolov a kláštorov bolo zničených. Nepokoje vyvrcholili roku 1419, keď sa českým kráľom po smrti Václava IV. mal stať jeho brat Žigmund. Česi ho odmietli, lebo niesol vinu za Husovu smrť. Žigmund sa vydal na čele križiackej výpravy proti Prahe. Došlo k pamätnej bitke na hore Vítkov, kde Žižkovi táboriti porazili Žigmundových žoldnierov. Husitské vojny pokračovali až do roku 1434.

Husovým nasledovníkom šlo o presadenie Božieho zákona v celom živote národa. Hlavným znakom husitizmu bolo vysluhovanie Oltárnej sviatosti pod obojakým spôsobom (sub utraque species), pod spôsobom chleba a vína. Husiti ľudu podávali i kalich, preto sa nazývali aj kališníci či utrakvisti. Ďalším znakom bolo rozhodnutie, že pražská univerzita bude zaujímať teologické stanoviská k sporným otázkam viery. K cieľom husitského hnutia patrili štyri body: 1. aby sa Božie slovo v Českom kráľovstve hlásalo slobodne a bez prekážky; 2. aby sa Večera Pánova podávala s kalichom (pod oboma spôsobmi); 3. aby boli odobraté majetky cirkvi a kláštorom, aby kňazi nevládli podľa svetského vzoru, ale príkladne žili podľa Písma; 4. aby všetky zjavné hriechy boli v každom stave potrestané.

Husitské hnutie sa od počiatku členilo na umiernené a radikálne krídlo. Miernejší Pražania sa snažili o kompromis s Rímskokatolíckou cirkvou a nechceli zájsť vo svojich reformách príliš ďaleko. Univerzitný majster Jakoubek zo Stříbra hovoril, že netreba búrať to, čo priamo neodporuje Písmu. Oproti umiernenému krídlu radikálni husiti mali svoje centrum v juhočeskom meste Tábor. Založili ho roku 1420. Táboriti tvorili jadro husitského vojska. Dôraz kládli na bratské spoločenstvo, život bez prepychu a súkromného majetku. V náboženskej oblasti odmietali všetko, čo sa podľa nich priečilo Písmu. Preto odstránili omšu, modlitby za zosnulých, náuku o očistci, úctu k svätým. Uznávali len dve sviatosti: krst a Večeru Pánovu (namiesto hostie podávali chlieb). Kázali po česky. Za svojho biskupa si zvolili Mikuláša z Pelhřimova. Tým všetkým sa vzdialili Rímskokatolíckej cirkvi a jej učeniu. Žižkovi sa darilo obidve strany udržiavať v jednote, no po jeho smrti dochádzalo medzi nimi k čoraz častejším sporom, ktoré skončili porážkou táboritov v bitke pri Lipanoch roku 1434.

Orientácia táborského duchovenstva bola biblická, hoci v nej prevládal jednostranný eschatologizmus a chiliazmus. V Tábore sa však objavili i sektárske snahy. Takou bola pikardsko-adamitská úchylka, ktorá prenikla aj do Žižkovho vojska. Pikardi odmietali ľudské zákony, za kacírov pokladali aj kališníkov, Eucharistiu znevažovali tvrdením, že chlieb aj po posvätení zostáva iba chlebom, a preto možno prijímať akýmkoľvek spôsobom, aj žemľu s pivom, a namiesto v chráme i v stodole. Adamiti zasa hlásali pohlavnú voľnosť, ich učenie ani nemožno nazvať učením. Napríklad akéhosi sedliaka Petra nazvali Ježišom, iného zasa Mojžišom. Okolo 400 týchto poblúznených sektárov pod vedením P. Kániša opustilo Tábor, neskôr boli Žižkovými vojakmi pochytaní a postupne zlikvidovaní.

Táborský smer v husitizme zanikol roku 1452, keď sa Tábora zmocnil kráľ Juraj z Poděbrad podporujúci oficiálnu husitskú cirkev, ktorá pokračovala v duchu umierneného utrakvizmu.