A máme po voľbách. Už poznáme našu politickú elitu, ktorá nás bude najbližšie štyri roky reprezentovať. Niekto tento výsledok privítal s nádejou a očakávaním, iný je skôr skeptický, ale sú i takí, u ktorých prevažujú obavy. Nie, nebojte sa, nechcem sa púšťať do povolebných analýz, toho sme si, myslím, užili už dosť. Viac ako samotné volebné výsledky ma ale prekvapila kampaň, ktorá tomuto aktu predchádzala. A tá bola i pre nás, čo sa zaoberáme problematikou nových náboženských hnutí, v mnohom ohľade poučná. Čo mám konkrétne na mysli? Jav, ktorý síce nie je nový, no v ostatnom čase som si ho uvedomoval o čosi intenzívnejšie ako inokedy - fenomén vonkajšieho nepriateľa. Presvedčil som sa, že podobne ako v sektách funguje bezpochyby aj vo svete vysokej politiky.

Podstata kultu spočíva v tom, že sa niekomu podarí vyvolať v druhom človeku pocit ohrozenia, následne mu ponúkne sugestívne a v mnohom zjednodušené a vyabstrahované riešenie, vzbudí v ňom pocit istoty a bezpečia, aby nakoniec u neho vytvoril silné puto a závislosť. Natoľko silnú, že daný jedinec stráca vlastnú autonómiu, schopnosť sebareflexie a jeho vnímanie reality sa výrazne determinizuje. Pýtate sa, ako to súvisí s politikou?

Či ide o sektu alebo politickú stranu, obe sa jasne vymedzujú. Obe zanietene vykresľujú obraz vonkajšieho nepriateľa a hľadajú vinníka. Delenie na ľavicu a pravicu, na modrých a červených či hašterenie sa: „Ja som Pavlov," „Ja Apollov," „Ja zasa Kéfasov," „A ja Kristov" (1 Kor 1, 12) má zrejme len ten význam, aby mobilizovalo stúpencov daného politického či náboženského spektra. Ľudia sa postupne prestávajú zaujímať o meritum veci a pýtajú sa len na jediné: ste s nami, alebo proti? Ako keby ani iné východiská neexistovali. Toto čierno-biele videnie sveta je dnes veľmi zreteľné. Akoby nám unikali súvislosti, alebo ich vôbec ani nehľadáme. Uspokojíme sa s jednoduchými, často do zblbnutia opakovanými tvrdeniami, ktoré tým, že neustále zaznievajú, už ani nepodrobujeme relevantnej kritike. Každá strana v týchto voľbách prišla so svoju mantrou; slová ako istota, zodpovednosť či zlepenec na nás vyzývavo útočili zo všetkých bilbordov a televíznych diskusií. No my sme stáli v nemom úžase a ničomu nerozumeli. Možno preto, lebo boli zbavené svojho skutočného obsahu.