»Pán môj a Boh môj!«, ako krásne nám znejú tieto Tomášove slová. Má ale ešte v dnešnej modernej dobe viera nejaký význam? Pozrime sa všade navôkol, pohltil nás konzum a stres. Naháňame život (alebo život naháňa nás) a ženieme sa často ani nevieme za čím a kam. Život sa stáva čoraz pohodlnejší, no aj bezcennejší. Množstvo samovrážd, tisíce obetí nezmyselných vojen a revolúcií, milióny hladujúcich, bezmocných a vystrašených ľudí. Na druhej strane obrovská ľahostajnosť a prázdnota. I to je obraz tohto dvojtvárneho sveta. Áno, vo svete pôsobí mnoho cirkví, náboženská horlivosť prekypuje, ale v čo vlastne veríme? V rituály, náboženské predstavy či morálne pravidlá vtláčajúce nášmu životu zmysel a poriadok? Dáva nám viera pravý pokoj, je pre nás skutočným zdrojom sily a obohatením? Všade počuť „Aleluja!", ale úcta medzi nami sa vytráca a pravda, pravda v šere fráz zaniká. Zo symbolov viery sme si učinili trhovnícky fetiš, presne ako židia v Jeruzalemskom chráme, a mnohé duchovné pojmy sa postupne vyprázdňujú. Lož sa denne preoblieka za pravdu a zvrátenosť sa stáva normou. Našiel by Kristus, ak by dnes medzi nás prišiel, vieru?

Poviete si, zase raz niekto moralizuje. Ale čoraz väčšmi som presvedčený o tom, že sú to dôležité a legitímne otázky a úprimne na ne odpovedať nebude až také ľahké. Zápasíme s každodennou všednosťou a pýtame sa sami seba, čo je nám ešte sväté. Nie je pravda, že my Krista nevidíme, každý deň ho stretávame v našich blížnych. A môžeme tiež vložiť prst do jeho rán, keď vnímame ich ľudskosť a bôľ. Často ale prechádzame okolo bez povšimnutia. Obraz Krista nosíme stále so sebou, na nás záleží, ako presvedčivo.

Ján svoje evanjelium zakončuje nádherným prisľúbením: kto uverí, že Ježiš je Mesiáš, Boží Syn, obsiahne skrze túto vieru život v jeho mene. Skutočný život, ktorý svet dať nemôže. Žiaľ, mnohí Krista odmietajú. Nespoznali originál, a tak sa klaňajú falzifikátu. Prijali cudzie modly, Kristus im zovšednel. Uverili, že aj bez neho si dajako poradia a niektorí dokonca, že ho i nahradia. Pravda sa však dlho za nos vodiť nedá. Človek sa môže nejaký čas pretvarovať, môže sa hrať hru na žiaka a Učiteľa a zviesť mnohých, no nakoniec sa predsa len ukáže jeho skutočná cena. Ako nedávno istý guru, ktorého obvinili zo sexuálneho zneužívania svojich žiačok. Žiaľ tí, čo v neho uverili, naleteli. A tragédiou je, že história sa v tomto smere dookola opakuje.

Verím v spravodlivosť. Nie v tú svetskú, pretože od tohto sveta ju čakať nemožno. No v spravodlivosť Božiu. Tak ako Boh na zlých a pyšných dopúšťa, že zblúdia, dobrých predsa len na pastvu napokon privedie a pravú cestu nájdu. Pán ich neopustí, aj keď sa nám to mnohokrát tak nezdá. Ale kto sme my, aby sme súdili?