»Pán
môj a Boh môj!«, ako krásne nám znejú tieto Tomášove slová. Má ale ešte
v dnešnej modernej dobe viera nejaký význam? Pozrime sa všade navôkol,
pohltil nás konzum a stres. Naháňame život (alebo život naháňa nás)
a ženieme sa často ani nevieme za čím a kam. Život sa stáva čoraz
pohodlnejší, no aj bezcennejší. Množstvo samovrážd, tisíce obetí
nezmyselných vojen a revolúcií, milióny hladujúcich, bezmocných
a vystrašených ľudí. Na druhej strane obrovská ľahostajnosť
a prázdnota. I to je obraz tohto dvojtvárneho sveta. Áno, vo svete
pôsobí mnoho cirkví, náboženská horlivosť prekypuje, ale v čo vlastne
veríme? V rituály, náboženské predstavy či morálne pravidlá vtláčajúce
nášmu životu zmysel a poriadok? Dáva nám viera pravý pokoj, je pre nás
skutočným zdrojom sily a obohatením? Všade počuť „Aleluja!", ale úcta
medzi nami sa vytráca a pravda, pravda v šere fráz zaniká. Zo
symbolov viery sme si učinili trhovnícky fetiš, presne ako židia
v Jeruzalemskom chráme, a mnohé duchovné pojmy sa postupne
vyprázdňujú. Lož sa denne preoblieka za pravdu a zvrátenosť sa stáva
normou. Našiel by Kristus, ak by dnes medzi nás prišiel, vieru?
Poviete
si, zase raz niekto moralizuje. Ale čoraz väčšmi som presvedčený o tom, že
sú to dôležité a legitímne otázky a úprimne na ne odpovedať nebude až
také ľahké. Zápasíme s každodennou všednosťou a pýtame sa sami seba,
čo je nám ešte sväté. Nie je pravda, že my Krista nevidíme, každý deň ho
stretávame v našich blížnych. A môžeme tiež vložiť prst do jeho rán,
keď vnímame ich ľudskosť a bôľ. Často ale prechádzame okolo bez povšimnutia.
Obraz Krista nosíme stále so sebou, na nás záleží, ako presvedčivo.
Ján
svoje evanjelium zakončuje nádherným prisľúbením: kto uverí, že Ježiš je
Mesiáš, Boží Syn, obsiahne skrze túto vieru život v jeho mene. Skutočný
život, ktorý svet dať nemôže. Žiaľ, mnohí Krista odmietajú. Nespoznali
originál, a tak sa klaňajú falzifikátu. Prijali cudzie modly, Kristus im
zovšednel. Uverili, že aj bez neho si dajako poradia a niektorí dokonca,
že ho i nahradia. Pravda sa však dlho za nos vodiť nedá. Človek sa môže
nejaký čas pretvarovať, môže sa hrať hru na žiaka a Učiteľa a zviesť
mnohých, no nakoniec sa predsa len ukáže jeho skutočná cena. Ako nedávno istý
guru, ktorého obvinili zo sexuálneho zneužívania svojich žiačok. Žiaľ tí, čo
v neho uverili, naleteli. A tragédiou je, že história sa v tomto
smere dookola opakuje.
Verím v spravodlivosť. Nie v tú svetskú, pretože od tohto
sveta ju čakať nemožno. No v spravodlivosť Božiu. Tak ako Boh na zlých
a pyšných dopúšťa, že zblúdia, dobrých predsa len na pastvu napokon
privedie a pravú cestu nájdu. Pán ich neopustí, aj keď sa nám to mnohokrát
tak nezdá. Ale kto sme my, aby sme súdili?
biblické slovo
Viera naša každodenná
![Viera naša každodenná](/data/MediaLibrary/2050/Biblia.jpg)
BORIS RAKOVSKÝ
Po ôsmich dňoch boli učeníci zasa vnútri
a Tomáš bol s nimi. Hoci dvere boli zatvorené, Ježiš prišiel,
postavil sa do stredu a povedal: »Pokoj vám!« Potom povedal Tomášovi: »Daj
si sem prst a pozri si moje ruky! Daj sem ruku a vlož ju do môjho
boku! A nebuď neveriaci, ale veriaci!« Tomáš mu odpovedal: »Pán môj
a Boh môj!« Ježiš mu povedal: »Uveril si, pretože si ma videl.
Blahoslavení, ktorí nevideli, a uverili.« Ježiš urobil pred očami svojich
učeníkov ešte mnoho ďalších znamení, ktoré nie sú zapísané v tejto knihe.
No tieto sú zapísané preto, aby ste verili, že Ježiš je Mesiáš, Boží Syn,
a aby ste vierou mali život v jeho mene. (Jn 20, 26–31)
úvod | hore | vytlačiť | prečítané: 6320x