»Pán
môj a Boh môj!«, ako krásne nám znejú tieto Tomášove slová. Má ale ešte
v dnešnej modernej dobe viera nejaký význam? Pozrime sa všade navôkol,
pohltil nás konzum a stres. Naháňame život (alebo život naháňa nás)
a ženieme sa často ani nevieme za čím a kam. Život sa stáva čoraz
pohodlnejší, no aj bezcennejší. Množstvo samovrážd, tisíce obetí
nezmyselných vojen a revolúcií, milióny hladujúcich, bezmocných
a vystrašených ľudí. Na druhej strane obrovská ľahostajnosť
a prázdnota. I to je obraz tohto dvojtvárneho sveta. Áno, vo svete
pôsobí mnoho cirkví, náboženská horlivosť prekypuje, ale v čo vlastne
veríme? V rituály, náboženské predstavy či morálne pravidlá vtláčajúce
nášmu životu zmysel a poriadok? Dáva nám viera pravý pokoj, je pre nás
skutočným zdrojom sily a obohatením? Všade počuť „Aleluja!", ale úcta
medzi nami sa vytráca a pravda, pravda v šere fráz zaniká. Zo
symbolov viery sme si učinili trhovnícky fetiš, presne ako židia
v Jeruzalemskom chráme, a mnohé duchovné pojmy sa postupne
vyprázdňujú. Lož sa denne preoblieka za pravdu a zvrátenosť sa stáva
normou. Našiel by Kristus, ak by dnes medzi nás prišiel, vieru?
Poviete
si, zase raz niekto moralizuje. Ale čoraz väčšmi som presvedčený o tom, že
sú to dôležité a legitímne otázky a úprimne na ne odpovedať nebude až
také ľahké. Zápasíme s každodennou všednosťou a pýtame sa sami seba,
čo je nám ešte sväté. Nie je pravda, že my Krista nevidíme, každý deň ho
stretávame v našich blížnych. A môžeme tiež vložiť prst do jeho rán,
keď vnímame ich ľudskosť a bôľ. Často ale prechádzame okolo bez povšimnutia.
Obraz Krista nosíme stále so sebou, na nás záleží, ako presvedčivo.
Ján
svoje evanjelium zakončuje nádherným prisľúbením: kto uverí, že Ježiš je
Mesiáš, Boží Syn, obsiahne skrze túto vieru život v jeho mene. Skutočný
život, ktorý svet dať nemôže. Žiaľ, mnohí Krista odmietajú. Nespoznali
originál, a tak sa klaňajú falzifikátu. Prijali cudzie modly, Kristus im
zovšednel. Uverili, že aj bez neho si dajako poradia a niektorí dokonca,
že ho i nahradia. Pravda sa však dlho za nos vodiť nedá. Človek sa môže
nejaký čas pretvarovať, môže sa hrať hru na žiaka a Učiteľa a zviesť
mnohých, no nakoniec sa predsa len ukáže jeho skutočná cena. Ako nedávno istý
guru, ktorého obvinili zo sexuálneho zneužívania svojich žiačok. Žiaľ tí, čo
v neho uverili, naleteli. A tragédiou je, že história sa v tomto
smere dookola opakuje.
Verím v spravodlivosť. Nie v tú svetskú, pretože od tohto
sveta ju čakať nemožno. No v spravodlivosť Božiu. Tak ako Boh na zlých
a pyšných dopúšťa, že zblúdia, dobrých predsa len na pastvu napokon
privedie a pravú cestu nájdu. Pán ich neopustí, aj keď sa nám to mnohokrát
tak nezdá. Ale kto sme my, aby sme súdili?
biblické slovo
Viera naša každodenná
BORIS RAKOVSKÝ
Po ôsmich dňoch boli učeníci zasa vnútri
a Tomáš bol s nimi. Hoci dvere boli zatvorené, Ježiš prišiel,
postavil sa do stredu a povedal: »Pokoj vám!« Potom povedal Tomášovi: »Daj
si sem prst a pozri si moje ruky! Daj sem ruku a vlož ju do môjho
boku! A nebuď neveriaci, ale veriaci!« Tomáš mu odpovedal: »Pán môj
a Boh môj!« Ježiš mu povedal: »Uveril si, pretože si ma videl.
Blahoslavení, ktorí nevideli, a uverili.« Ježiš urobil pred očami svojich
učeníkov ešte mnoho ďalších znamení, ktoré nie sú zapísané v tejto knihe.
No tieto sú zapísané preto, aby ste verili, že Ježiš je Mesiáš, Boží Syn,
a aby ste vierou mali život v jeho mene. (Jn 20, 26–31)
úvod | hore | vytlačiť | prečítané: 6234x