Judaizmus


Slovo mesiáš pochádza z hebrejského mašiach, presnejšie z jeho pogréčtenej podoby messias, čo znamená pomazaný (grécky christos). Môžeme z toho odvodiť ešte jeden význam - vyvolený, zasvätený. V judaizme mašiach zároveň označuje kráľa. Pomazaný kráľ sa stáva adoptívnym Božím synom, jeho legálnym zástupcom na zemi. Židia totiž verili a veria, že mesiáš bude ideálny vládca, potomok kráľa Dávida, predpovedaný hlavne prorokom Izaiášom, ktorého pošle samotný Hospodin, aby uskutočnil záchranu (duchovnú i fyzickú) židovského národa, priviedol k Bohu všetky národy zeme a uskutočnil tak spásu ľudského rodu. Židovský mesiáš nastolí éru pokoja a spravodlivosti a naplní očakávanie kozmického vykupiteľa, ktoré sa objavilo v klasickom judaizme a po stáročia sa ďalej rozvíjalo. Niektorí židia verili, že mesiášsky vek bude charakteristický dokonalými ľudskými inštitúciami, iní zase, že Hospodin stvorí úplne nové nebesia a zem, a to po súde a konci sveta.

Z dejín ale vieme, že politickí a religiózni vodcovia židovského národa Krista ako mesiáša nielenže neprijali, no intenzívne pracovali na tom, aby sa podobne zachoval i všetok ostatný ľud. Výsledok je známy. Ich úsilie bolo korunované úspechom, hoci šlo o Pyrrhovo víťazstvo. A tak vyvolený národ naďalej netrpezlivo očakáva príchod mesiáša, ktorý by ho zhromaždil do zeme predkov a pozdvihol trón múdrosti na Sinajskej hore.

Medzi židmi panovalo presvedčenie, že mesiáš bude pochádzať z rodu kráľa Dávida, no v otázke, ako sa konkrétne zjaví synom Izraela, nevládla zhoda: jedni tvrdili, že príde ako pokorný služobník Boží, nikým neuznaný a do Jeruzalema vstúpi na oslíkovi, druhí zasa, že pred svojím národom povstane ako hrozný triumfátor sprevádzaný desivou búrkou a prorokom Eliášom.

Tieto značne rozdielne predstavy nahrávali rôznym avanturistom, ktorí sa z času na čas objavovali na scéne dejín, tvrdiac o sebe, že práve oni sú tým dlho očakávaným Pomazaným Božím. Všetci súzvučne za svoj cieľ vyhlasovali obnovenie kráľovstva Izraela, no pokiaľ jedni ho chceli dosiahnuť silou zbraní, druhí verili, že ich jedinou zbraňou je modlitba.

Dočasný úspech týchto samozvancov bol zabezpečený aj tým, že viera v príchod mesiáša bola vždy dôležitou súčasťou židovského učenia. Dokonca natoľko dôležitou, že slávny rabbi Moše ben Maimonides (Rambam) ju v 12. storočí zahrnul do trinástich základných princípov či článkov židovskej vierouky. A nebol sám. O mesiášovi písalo mnoho mudrcov a rabínov rôznych období, napriek tomu táto viera nebola ani zďaleka vždy dostatočne jasná. To vyhovovalo rozmanitým falošným mesiášom, ktorí začali vystupovať najmä po tom, čo národ odmietol Krista ako pravého Mesiáša - rozohrajúc tým celú tragédiu židovského národa.

Takýto stav sa musel odraziť taktiež v doktrinálnej oblasti, čoho dôkazom je obraz mesiáša v Talmude (osobitne v Hagade), ktorý nie je ani jasný a už vôbec nie jednoznačný. Na niektorých miestach je dokonca mesiáš zobrazený ako ten, na kom sú naložené utrpenia ako mlynské kamene, či ako malomocný žobrák sediaci v bráne Ríma čakajúci na svoj čas. Príde buď na oslovi, alebo na oblakoch; podľa toho, ako si národ bude počínať. Čas jeho príchodu taktiež závisí od skutkov národa. Podľa názoru dominujúceho v Talmude existuje krajná časová hranica jeho príchodu, ktorá však nie je presne nikomu doposiaľ známa. A tak niet divu, že Talmud, ako aj neskorší mudrci vyslovili proroctvá, ktoré sa nakoniec nikdy nenaplnili.

V eschatológii raného rabínskeho judaizmu - Joseph Gedaliah Klausner (1874 - 1958), židovský historik a profesor hebrejskej literatúry, sa domnieva, že po neúspešnom povstaní Bar Kochbu (132 - 135) - sa okrem mesiáša z rodu Dávidovho objavuje i postava druhého mesiáša, syna Jozefovho. Tento mesiáš je bojujúci a podobne ako pred vyše tritisíc rokmi Jozue, má aj on obsadiť izraelskú krajinu. Hoci v tomto boji zomiera, prichádza mesiáš z rodu Dávidovho, ktorý ho oživí a zavŕši tak konečné víťazstvo. Známy stredoveký židovský učenec z južného Francúzska Raši spresňuje, že tohto mesiáša zabijú počas vojny Goga a Magoga.

Podľa učenia kabaly, tak ako nám ho sprostredkúva aškenázsky rabín Izák Luria (1534 - 1572), sa v každom pokolení v izraelskom národe nachádza osoba (známa, ale taktiež neznáma), v ktorej prebýva iskra duše mesiáša, syna Jozefovho. Takto sa duch ben Jozefa, pripraveného obnoviť trón rodu Dávidovho, formuje v každej generácii, čím zabezpečuje jej zachovanie.

Maimonides sa ale v Liste do Jemenu vo svojom výpočte jemu známych mesiášov z Jemenu, Iraku, Francúzska, Maroka, zo Španielska a z iných krajín vôbec nezmieňuje o mesiášovi, synovi Jozefovom, hovorí len o mesiášovi z domu Dávidovho. Naopak, znepokojujúco pôsobí správa, že jedného z najväčších lžimesiášov v dejinách, Bar Kochbu, bezvýhradne nepovažoval za falošného mesiáša. Skôr ho vnímal ako toho, kto nedokázal svoju úlohu zohrať až do konca. Apropo, jeden z najvýznamnejších kabalistov z počiatku minulého storočia, Abrahám Izák Kook (1865 - 1935) stotožnil periódu vytvorenia Izraela s dobou mesiášskeho procesu a prípravou na konečné vykúpenie.

 

Hinduizmus


Mesianistická idea, zrodená v židovskom prostredí, si svoje relevantné miesto našla aj v iných, povedané slovami Arnolda J. Toynbeeho, „nosných civilizáciách". Je celkom možné, že sa tu prejavila akási pomyselná všeobecná pamäť ľudstva, no poznamenaná zabúdaním a domýšľaním, čo neraz viedlo ku skresľovaniu a úmyselnému falšovaniu dejín. Hoci na druhej strane ani vplyv judaizmu a kresťanstva nemôžeme úplne vylúčiť. Nech už je to akokoľvek, faktom zostáva, že istý druh mesianizmu nachádzame aj v iných svetových náboženstvách.

Prvým z nich, v rámci ktorého sa môžeme zoznámiť s vierou v príchod očakávaného mesiáša, je hinduizmus. Na pôde indického subkontinentu vzniklo nielen množstvo náboženských smerov, ktoré Briti pre zjednodušenie zahrnuli pod spoločné pomenovanie hinduizmus, ale rovnako tak veľa náboženských textov, ktorých rozsah je skutočne impozantný. Napríklad známy epos Mahábhárata, v ktorom dôležitú úlohu zohráva Krišna, vtelenie boha Višnu, poskytujúci Ardžunovi filozofickú lekciu v podobe Bhagavadgíty (Spevu vznešeného), je osemkrát dlhší než starogrécke eposy Iliada a Odysea dohromady. No teória o inkarnáciách boha Višnu je vyložená aj v osemnástich veľkých a osemnástich malých puránach, akýchsi encyklopedických spisoch vytvorených medzi rokmi 300 až 1300 po Kr., a tiež v Harivamši, čiže v rodokmeni boha Višnu (4. stor.).

Desať uznávaných vtelení boha Višnu sú: Matsja (Ryba), Kúrma (Korytnačka), Varáha (Diviak), Narasimha (Človek-Lev), Vámana (Trpaslík), Parašuráma (Ráma so sekerou), Ráma, Krišna, Budha (budhisti však odmietajú pokladať Budhu za vtelenie Višnu) a napokon Kalki (Avatar na bielom koni), ktorý príde na konci časov, keď sa zlo rozmôže natoľko, že ľudia nebudú uznávať posvätné spisy, budú hašteriví, hlúpi a hriešni a úplne ich ovládne zloba, strach a nenávisť. Kalki sa zobrazuje na bielom koni, v ruke drží meč, ktorým ničí nepriateľov a svet, obnovuje dharmu (prirodzený zákon) a nastoľuje novú epochu - Zlatý vek.

Na vysvetlenie dodajme, že v už zmienených puránach či iných védskych filozofických spisoch (napr. Joga Vášišta, 10. - 12. stor.) možno vidieť vypracovanie zložitých teórií o kozmických cykloch. Podľa védskej mytológie jedna kalpa predstavuje Brahmov deň, ktorý trvá 4 320 000 000 pozemských rokov; rovnaký čas trvá i Brahmova noc. Kalpa sa skladá z tisícich cyklov (mahajúg), z ktorých každý obsahuje štyri veky (jugy): satjajugu (Zlatý vek, trvá 1 728 000 rokov), tretajugu (Strieborný vek - 1 296 000 rokov), dváparajugu (Bronzový vek - 864 000 rokov) a kalijugu (Železný vek - 432 000 rokov). Postupne, ako plynú jednotlivé jugy, upadá náboženstvo a duchovné poznanie. Kým v satjajuge bola spoločnosť na vrchole a každý sa riadil podľa svojej dharmy, v kalijuge možno vidieť najvýraznejší úpadok morálky a náboženstva.

Tridsať Brahmových dní a nocí tvorí Brahmov mesiac (259 200 000 000 rokov) a dvanásť mesiacov Brahmov rok (mahakalpa - 3 110 400 000 000 rokov). Dĺžka trvania vesmíru je ohraničená a rovná sa dĺžke Brahmovho života, ktorý žije sto rokov, čo zodpovedá 311 040 000 000 000 pozemských rokov; na konci života ho zničí Šiva. Odhaduje sa, že teraz prebieha 51. rok Brahmovho života. Hoci sa podľa týchto výpočtov zdá byť Brahmov vek nekonečný, pre boha Višnu netrvá dlhšie než mihnutie oka. Koniec života jedného Brahmu znamená rozpad vesmíru (mahapralaja), no v oceáne príčin sa rodí a umiera tisíce Brahmov ako bubliniek v Atlantickom oceáne. Brahma a jeho vesmír sú len súčasťou hmotného stvorenia, a preto sa vesmír neustále mení.

 

Budhizmus


Budhizmus, ktorý vznikol na pôde hinduizmu ako istý druh reformácie, prišiel s ideou Maitreju (Milujúceho), či Andžitu (Neporaziteľného). Tento kult siaha do dávnej minulosti a osobitného rozvinutia sa dočkal v centrálnej Ázii a Himalájach, kde je na Maitrejovu počesť postavených množstvo sôch, ktorých vznik odborníci datujú až do roku 350 pred Kr. Pravdepodobne prvá písomná zmienka o Maitrejovi sa nachádza v sanskrtskom texte Maitreyavyakarana (Maitrejovo proroctvo). V ňom sa okrem iného píše, že bohovia, ľudia a iné bytosti sa budú klaňať Maitrejovi, stratia pochybnosti a potoky ich pripútanosti vyschnú; oslobodení od akejkoľvek chudoby môžu preseknúť oceán vznikania a podľa Maitrejovho učenia budú viesť svätý život. Už nikdy viac nebudú považovať čokoľvek za svoje vlastníctvo, nič im nebude patriť, ani zlato, ani striebro, ani ich blízki. Budú viesť svätý, čistý a panenský život pod vedením Maitreju. Pretrhnú sieť vášní, môžu sa dostať do tranzu a bude im patriť hojnosť radosti a šťastia ako odmena za ich spravodlivý život.

Budhisti veria, že Maitreja zostúpi na zem, dosiahne plného osvietenia a bude učiť čistej dharme. Už v Dígha-nikáji (III, 76) sa o ňom hovorí ako o budúcom Budhovi, nástupcovi Šákjamuniho. V jednom zo zväzkov Lalitavistary (V, 39) sa možno dočítať, že Osvietený (Budha Šákjamuni) predtým, než zostúpi na zem z nebies Tušita (Záhrada radosti), aby sa stal Budhom, ukázal na Maitreju ako na svojho nasledovníka a položil na jeho hlavu diadém bódhisattvu. Taktiež mu prikázal prísť na zem ako jeho nástupca po uplynutí päťtisíc rokov po Budhovej smrti. Maitreja je podľa tohto smeru budúci učiteľ ľudstva, ktorý príde s novým učením a zároveň vysvetlí učenie Budhu aj Krista. Táto nová epocha údajne prinesie obrodenie ženy, preto sa niekedy zvykne nazývať aj epochou Matky sveta.

Ďalšia tradícia bezprostredne spája Maitrejov kult so vznikom učenia mahájány. Podľa nej preslávený učiteľ budhistickej školy jogačarov, Asanga, niekoľkokrát navštívil nebesá Tušita a tam za prítomnosti budúceho Budhu dosiahol podstatu mahájány. Príchodom Maitreju vznikne nová škola prevyšujúca učenie samého Budhu Gautamu. Predpovedá sa, že Maitreja dosiahne osvietenie za sedem dní (minimálne obdobie) vďaka absolvovanej príprave počas mnohých predchádzajúcich životov. Jeho zostúpenie bude sprevádzané viacerými prírodnými javmi, napríklad zmenšovaním oceánov, aby ich Učiteľ mohol bez prekážok prechádzať. Okrem toho sa ľuďom odhalí ich skutočná dharma, aby bolo možné vytvoriť nový svet. Medzi ďalšie javy, ktoré majú zvestovať prítomnosť posledného Budhu, patrí zánik smrti, vojen, hladu, chorôb a prechod do nového spoločenstva trpezlivosti a lásky.

 

Islam


Pokiaľ si učenie o mesiášovi a jeho epoche našlo svoje miesto v orientálnych náboženstvách, o to skôr ho môžeme nájsť v islame, ktorý obsiahol tiež istú abrahámovskú tradíciu. V niektorých jeho okrajových smeroch mesiáša nazývajú pir (po perzsky starec), ktorý v jezidskej teológii známej tým, že zahŕňa prvky judaizmu, kresťanstva, islamu a zoroastrizmu, nadobudol o čosi širší zmysel: duch, majster, ochranca. Mimochodom, u sufijcov a niektorých iných konfesionálnych skupín je pir dodnes hlavou obce či duchovným učiteľom.

Avšak mnohí z vás, najmä tí starší si iste spomenú na slávny britský veľkofilm Chartúm (1966) s Charltonom Hestonom a Laurencom Olivierom v hlavných úlohách, kde sa stretáme s bojovným mesiášom Mahdím a jeho fanatickými prívržencami. Mahdí alias Muhammad Ahmad ibn Abdulláh (1844 - 1885) bol sudánsky vodca protibritského povstania pochádzajúci z ostrova Abba. Vyhlásil sa za mahdího, teda „Bohom správne vedeného" nesmrteľného imáma, ktorý má na sklonku časov prísť na zem obnoviť vieru, právo a spravodlivosť. Vypovedal svätú vojnu (džihád) osmansko-egyptskej nadvláde nad Sudánom a jej európskym prisluhovačom, ako aj voči pokleslým mravom vtedajšieho islamského establišmentu. V roku 1883, po víťazstve nad egyptským vojskom pri Kašlige, sa Mahdího vojsku podarilo oslobodiť Sudán spod područia Egypta. O dva roky neskôr Mahdí dokonca dobyl strategické mesto Chartúm. Onedlho nato však zomiera na týfus.

Hoci sa v Koráne mahdí priamo nespomína a idea mesiáša - mahdího je podrobnejšie vysvetlená iba v chadisoch, medzi moslimským obyvateľstvom sa táto idea ujala mimoriadne úspešne. Pôvodne Mahdího stotožňovali s Ježišom, ktorý mal zvestovať priblíženie sa súdneho dňa. No už v ranej perióde islamu sa Mahdí prijíma ako očakávaný vládca, ktorý má obnoviť pôvodnú čistotu islamu. V podstate ide o posledného nástupcu proroka Mohameda. Avšak podobne ako v judaizme, aj na pôde islamu sa v minulosti objavili mnohí falošní mahdíovia, napríklad v 7. storočí si na túto rolu nárokoval antikalif Abd Allah ibn az-Zubayr.

Mesiášske očakávania sa väčšej popularity dočkali v šiitskom islame, kde sa viera v príchod Mahdího zliala s vierou v skorý návrat „skrytého imáma". Pokiaľ šiiti chápu Mahdího ako konkrétnu osobu, s ktorou súvisí nastolenie spravodlivosti na zemi, tak u sunnitov je osobou neurčenou, spojenou s ideálom budúcnosti. V ortodoxnom sunnitskom islame je Mahdí potomkom Proroka a jedným z lídrov moslimov v čase druhého príchodu Isu (Ježiša), ktorý však nepríde s mesiášskym poslaním; bude to len človek svojej epochy, ktorý vystúpi proti Daddžalovi (antikristovi).

Naproti tomu v šiitskom učení je Mahdí nielen potomkom Proroka a synom svojej epochy, ale i dlho očakávaným dvanástym a posledným imámom prebývajúcim v skrytosti až do Bohom určenej doby, keď zostúpi na zem, postaví sa na čelo všetkých moslimov a ustanoví kráľovstvo spravodlivosti a prosperity. U šiitov je Mahdí prakticky mesiášom. Nazývajú ho taktiež Kaim (Vzkriesiteľ). Bude nosiť meno Proroka Mohameda, ktorého celé meno je Muhammad Ibn Abdulláh a prezývaný je aj Abu al-Qasim, „otec Qasima", jeho len krátko žijúceho prvorodeného syna.

Mimochodom, v minulosti žil človek, ktorý sa volal Muhammad ibn al-Hasan al-Mahdí. Narodil sa pred 1143 rokmi, presne v noci 15. šabana 255. roka hidžri (869) v meste Samara na rieke Tigris, severne od Bagdadu. Jeho otcom bol jedenásty imám Hasan al-Askari, potomok dediča Mohameda, a matkou údajne byzantská princezná Nargis Hatun, dcéra syna imperátora Východorímskej ríše a ušľachtilej dámy, ktorá, ako tvrdia moslimovia, odvádzala pôvod svojho rodu od Ježišovho dediča Šimona-Petra. Keď sa stala moslimkou, čo sa podľa nej udialo na podnet zázračného zjavenia Fatimy a Márie, vstúpila Nargis do manželského zväzku, ktorý na nebesiach údajne zosnoval Mohamed s Ježišom.

Šejch Sadduk podľa rozprávania istého jasnovidca opisuje, že v deň smrti svojho otca, keď mal Mahdí päť rokov, Mahdí zmizol. Od 260. roka hidžri (874) po 329. rok hidžri (940) prebýval v stave zvanom „malé ukrytie" (gajbat sughra). V tomto období mal štyroch predstaviteľov - tzv. bábov, ktorí ho mohli vidieť a potvrdiť spojenie medzi ním a ostatnými moslimami. Poslednému z nich, Muhammadovi al-Samarrimu, Mahdí prikázal, aby si viac nevyberal nástupcov, pretože nastal čas „veľkého ukrytia" (gajbat kubra), ktoré trvá až podnes. Keď sa Mahdí znova objaví, bude bojovať s Antikristom, mesiášom - klamárom (al-Masich al-Daddžal), ktorý v ostatných časoch pred príchodom posledného imáma ustanoví svoje kráľovstvo.

V zhode s rozšíreným názorom, charakteristickým pre islamistov, misionárov a historikov, postava Mahdího, ako napokon aj s ním súvisiaca islamská eschatológia je výsledkom vplyvu zoroastrizmu. Ako citát uvediem výrok istého klasika orientálnej literatúry: „Viera v Mahdího sa zrodila v Perzii. Je to jeden z variantov vier Peržanov v Proroka, syna Zoroastra, ktorý sa má zjaviť na konci časov, aby dosiahol definitívne víťazstvo dobra nad zlom, Ormuzda nad Ahrimanom." Výsledkom tohto postoja je tvrdenie, že mahdizmus je formou religiózneho presvedčenia, ktoré sa rozvíjalo v šiitskom prostredí na základe mýtického, mimoislamského sujetu. Čo v podstate znamená, že nemá žiaden vzťah ani ku Koránu, ani k sunne Proroka Mohameda.

To ale nezabránilo stotožneniu antikrista so súčasnou západnou civilizáciou, ktorá si počas koloniálnych expanzií podrobila mnohé islamské krajiny. Tento názor mal spočiatku svoje miesto v úzkych kruhoch afrických mahdistických hnutí, hrdo sa stavajúcich proti prenikaniu „neverných" do ich civilizačného prostredia. Aj v jednej z vtedajších britských koloniálnych správ sa píše, že „agitátori si zvykli stotožňovať európskych dobyvateľov moslimských krajín s Daddžalom." V konečnom zúčtovaní ten bude porazený práve Mahdím. A Ježišovi prináleží jeho definitívne zničenie.

Že nešlo iba o romantické blúznenia či fanatické výbuchy religiozity, ktoré by rýchlo vyprchali, dosvedčuje i história. Tieto pseudomesiášske idey na pôde islamu totiž priamo aj nepriamo inšpirovali rôzne sociálne a religiózne hnutia v moslimskom svete. Napríklad práve na nich bola založená slávna dynastia Fatimovcov v severnej Afrike (909 - 1171) a Almohadov, taktiež v severnej Afrike a Španielsku (1130 - 1269).

 

Bábizmus a bahaizmus


Popri mesiášoch doposiaľ zmienených svetových náboženstiev existujú i ďalšie historické správy a proroctvá o mesiášovi. Jedným z nich je aj perzský religiózny reformátor Mirzá Alí Muhammad (Sajjid Alí Muhammad) známy tiež ako Báb (1819 - 1850). Ten v roku 1844, ktorý je počiatkom bahaistického letopočtu, vyhlásil, že sa ľudia majú pripraviť na príchod Prisľúbeného všetkých vekov, Posla Božieho, o ktorom hovoria posvätné knihy všetkých náboženstiev.

Báb učil, že tento príchod je veľmi blízko a on je ten, kto pripraví cestu pre niekoho ešte omnoho významnejšieho. Meno Báb znamená brána a v prenesenom význame sa jeho nositeľ chápe ako akýsi hovorca imáma, teda ten, kto má prístup k Božím tajomstvám, k miestu, kde sa dočasne skrýva Mahdí, šiitmi túžobne očakávaný skrytý a posledný dvanásty imám, ktorý príde v súdny deň nastoliť spravodlivosť.

Bábovo hnutie - bábizmus - vzniklo na území dnešného Iránu v prvej polovici 19. storočia a odvodzuje sa od ší'y, jednej z dvoch hlavných vetiev islamu. Nadväzovalo na jej prvú, v Európe menej známu odnož - šajchizmus. Sociálne podmienky pre vznik tohto hnutia spočívali v iránskej súdobej kríze, ktorá v určitej časti politických kruhov popudzovala k reformám a zároveň produkovala atmosféru intenzívneho mesianistického očakávania návratu skrytého imáma.

V takejto klíme vystúpil roku 1844 obchodník Alí Muhammad a prijal meno Báb. On i jeho stúpenci podrobili kritike nielen duchovenstvo, ale taktiež mnohé princípy šaríe a rituálu. Báb svoje vystúpenie považoval za počiatok nového prorockého cyklu po Mohamedovi a zmeny, ktoré radikálne zasahovali do spôsobu duchovného, spoločenského, ako aj hospodárskeho života, za nutné ústupky súčasného vývoja. Svoje učenie systematicky zhrnul v knihe Objasnenie (al-Baján), ktorá sa snaží napodobovať štýl a sloh Koránu.

Po smrti perzského šáha na jeseň roku 1848 sa niektorí Bábovi radikálni prívrženci rozhodli využiť príležitosť a definitívne sa oddeliť od islamu. Začali viesť formu bábistického džihádu s cieľom vytvoriť bábistickú teokraciu. Séria povstaní trvala päť rokov. Je len pochopiteľné, že zo strany vládnucej osmanskej moci to vyvolalo značnú vlnu nevôle a Bábov pokus o revíziu islamu sa považoval za nežiaducu a krajne neprijateľnú herézu. Hnutie bolo preto krvavo potlačené a Bába, ktorého obvinili zo sprisahania voči perzskému šáhovi, odsúdili na trest smrti a roku 1850 ho v meste Tarbíz popravčia čata zastrelila.

Po porážke bábistického hnutia sa Bábovi stúpenci rozptýlili do exilu, kde sa do ich čela postavili dvaja bratia - Mirzá Jahjá Sobhe Azal a Mirzá Husajn Alí (1817 - 1892), synovia šľachtica a popredného ministra perzskej provincie Mázindarán. Avšak bratia nedržali spolu a každý z nich založil vlastnú odnož označovanú podľa svojho vodcu: azalí, ktorí zostali v menšine, a bahaisti, ktorí sa zase vydali vlastnou cestou a úplne sa vzdialili princípom islamu, natoľko, že v súčasnosti sa už ani za moslimov nepovažujú.

Husajn Alí sa 21. apríla 1863 v Bagdade verejne vyhlásil za očakávaného dvanásteho imáma a povedal, že on je tým Prisľúbeným, ktorého predpovedal jeho predchodca Báb. Stalo sa tak po tom, čo údajne zažil mystickú skúsenosť, ktorá mu zjavila, že je ten, „ktorý sa z Božej vôle prejaví". Odvtedy sa stal známym ako Bahá'u'lláh (Sláva Božia). Odpoveď osmanskej vlády však nenechala na seba dlho čakať a Bahá'u'lláha aj s jeho stúpencami poslala do exilu do palestínskej Akky (dnes mesto Akko ležiace na severe Izraela neďaleko Nazareta), kde napísal početné bahaistické texty. Tam napokon zomrel a je tam i pochovaný.

Východiskom bahaizmu bol síce islam, ale zmenami, ktoré zasiahli rovinu teologickú, filozofickú, sociálnu i kultovú, dostalo toto učenie, predovšetkým ak máme na mysli jeho univerzalizmus, úplne nové dimenzie. Bahaizmus učí, že Bábom a Bahá'u'lláhom sa začína nový prorocký cyklus, pričom Bahá'u'lláha jeho stúpenci uctievajú ako posledného z celého radu Prejavov Božích, do ktorého sa zaraďuje aj Abrahám, Mojžiš, Budha, Krišna, Zoroaster, Ježiš Kristus, Mohamed a iní významní religiózni vodcovia. Všetky Prejavy Božie prichádzajú podľa tejto viery na svet ako učitelia, aby ľudstvo v danom čase viedli.

V súčasnosti sa k bahaizmu hlási približne päť miliónov prívržencov v 166 krajinách a 48 nezávislých teritóriách. Podľa bahaistov ide o predstaviteľov 2 112 národov, národností a plemien z rôznych sociálnych skupín a kultúr. Bahaistická viera nemá duchovenstvo. Jej stúpenci sú presvedčení, že ľudstvo vstúpilo do obdobia svojej zrelosti a každý jednotlivec je zodpovedný sám za svoj vzťah k bohu. Časť posvätných spisov bahaistickej viery, ktorej zásady sformuloval Bahá'u'lláh v Knihe uistenia (Kitáb al-íkán) a v Najsvätejšej knihe (Kitáb-i-Aqdas), je preložená do vyše 80 jazykov sveta.

Po Bahá'u'lláhovom úmrtí viedol bahaistické spoločenstvo jeho najstarší syn Abbás Efendi zvaný Abdul-Bahá (1844 - 1921), ktorého Bahá'u'lláh ustanovil za „Stred Zmluvy" a vysvetľovateľa jeho spisov. So značným úspechom šíril myšlienky bahaizmu na svojich misijných cestách po Blízkom východe, v Európe i USA. Po ňom túto rolu prevzal jeho vnuk Shogi Efendi (1896 - 1957); od jeho úmrtia spravuje záležitosti bahaistického spoločenstva volený administratívny orgán - Svetový dom spravodlivosti.

Na prvý pohľad humanistické rysy tohto svetonázoru - ako napríklad tolerancia, ktorá má viesť k mieru medzi národmi, vierami a rasami - nachádzajú vo svete plnom sporov a vojenských konfliktov živý ohlas; bahaizmus má preto početných stúpencov v USA, Nemecku či na africkom kontinente. Jeho učenie utlmuje všetko, čo vedie ku konfliktom (napr. odmieta džihád).

Bahá'u'lláh učil, že existuje jeden Boh spoločný všetkým náboženstvám a že postupné odhaľovanie jeho vôle ľudstvu je hlavnou civilizačnou silou dejín. Tento proces sa podľa jeho názoru uskutočňuje prostredníctvom Prejavov Božích, ktorých ľudstvo vníma ako zakladateľov jednotlivých náboženských systémov, ale ktorých spoločným cieľom je vzdelávať ľudstvo. Dnes stojí ľudstvo podľa bahaistickej viery na prahu dospelosti. A práve to mu umožňuje, aby prešlo do ďalšieho štádia - k zjednoteniu celého sveta. Takáto jednota bude potom základom pre celosvetový mier. No táto utópia založená na synkretizme a univerzalizme u niektorých skôr vyvoláva obavu z ambície bahaistov po uchopení svetovlády. Napokon nie sú sami, ktorým sa tento zámer prisudzuje.

 

Literatúra a internet:


1. Bahájska viera – http://sk.wikipedia.org/wiki/Bah%C3%A1jska_viera

2. Bahájska viera – http://www.bahai.sk

3. Brahmá – http://cs.wikipedia.org/wiki/Brahm%C3%A1

4. Carra de Vaux, B.: Le Mahometisme, le genie semitique et le genie aryen dans l‘Islam, Paris 1897

5. Eliade, M., Culianu, I. P.: Slovník náboženství. Český spisovatel, Praha 1993

6. Judaismus – http://cs.wikipedia.org/wiki/Judaismus

7. Kropáček, L.: Duchovní cesty islámu. Vyšehrad, Praha 2003

8. Maitreya – http://en.wikipedia.org/wiki/Maitreya

9. Mesiáš – http://cs.wikipedia.org/wiki/Mesi%C3%A1%C5%A1

10. Pavlincová, H. a kol.: Slovník: Judaismus, křesťanství, islám. Mladá fronta, Praha 1994

11. Prokopec, A.: Obraz Bahá'í víry v českých médiích. Univerzita Pardubice 2010

12. Sanhedrin (98 A, B) – traktát zo štvrtého oddielu Mišny (Nezikin), zbierky nábožensko-právnych ustanovení rabínskeho judaizmu, ktorá je súčasťou Talmudu.

13. Tomlinson, G. J. F., Lethern, G. J.: History of islamic propaganda in Nigeria, London 1927

14. Vera bachai v Rosii – http://bahai-library.com/russian/hist/bahai_russia.html