Vo všeobecnosti možno povedať, že každý človek má nejaký životný štýl. Takisto ako každý človek má nejaké hodnoty, trávi nejako svoj voľný čas atď. Avšak existujú značné rozdiely v tom, ako dané činnosti vykonáva konkrétny človek, aké preferuje hodnoty, ako vyzerajú jeho sociálne väzby, čo odsudzuje, čo mu prekáža.

Čo všetko si možno predstaviť pod pojmom alternatívny? To môže byť veľmi problematické, pretože neexistuje nijaký „celospoločenský životný štýl". Existuje však presadzovaný či skôr zo strany spoločnosti pozitívne oceňovaný spôsob života, ktorý je v danej spoločnosti a kultúre prevažujúci či považovaný za obvyklý. Alternatívny životný štýl zahrnuje teda širokú škálu správania počnúc nepatrnými odchýlkami od „normálu" (napr. vegetariánstvo či vegánstvo), až po úplne odlišujúci sa životný štýl či správanie od celospoločensky tolerovaného a preferovaného životného štýlu súčasnosti.

Alternatívny môže znamenať jednoducho to, čo je iné. V podstate je to neohraničený či neukončený počet vzájomne sa líšiacich životných štýlov: čo líšiaci sa životný štýl, to alternatívny životný štýl. Niekedy možno alternatívu vnímať ako niečo protikladné. Väčšinou je to poukázanie na nesúhlas s „normálnym" životným štýlom (dnes napr. s konzumným). To znamená, že za alternatívny sa môže považovať život na dedine bez elektriny, život bez televízora a i. Môžu existovať a skutočne existujú rozličné skupiny rovnako zmýšľajúcich ľudí (žijúcich alternatívne), ale taktiež jednotlivci, ktorí sa vedome či nevedome nezaradili do žiadnej zo skupín a žijú si tzv. „po svojom".

Ako príklad alternatívneho spôsobu života jednotlivcov (rodín) uvediem dve mediálne kauzy z Českej republiky. Sú výpoveďou či opisom života dvoch rodín a osudov troch detí. Obe kauzy vykazujú značne podobné znaky: pôrod doma, nenahlásenie detí po narodení príslušným úradom, nepodstúpenie očkovania, deti nemajúce rodné listy. Čo je však zásadné - v oboch prípadoch došlo k poškodeniu a traumatizácii detí.

 

Príbeh Půlnoční Bouře


Túto kauzu mediálne rozpútali sami rodičia, podľa ktorých došlo k veľkému bezpráviu. Chceli poukázať na nedostatky v našich zákonoch a zabrániť tomu, aby sa prípady tohto typu opakovali. Ale ako to všetko začalo. Rodičia Blanka Fuxová a Jaroslav Blovský sa odsťahovali z mesta na Šumavu za čistým vzduchom. Obaja sú vegetariáni a snažili sa žiť pokiaľ možno čo najviac z vlastnoručne vypestovaných plodín. Roku 2001 sa im narodilo dievčatko. Pôrod prebiehal doma a len za asistencie otca. Dievčatko sa narodilo o polnoci a vonku vyvádzala búrka, preto ju rodičia pomenovali Půlnoční Bouře. S tým sa im však začali problémy. Rodičia nedali dieťa zapísať na matrike, lebo vedeli, že by im matrika nepovolila také nezvyčajné meno. Dcérku nepriviedli na očkovanie, ani jej nezariadili zdravotné poistenie.

Na základe nesplnenia si týchto zákonných povinností sa u nich v apríli roku 2002 objavili sociálne pracovníčky. Matka opisuje celú ich návštevu: „Chceli vidieť malú. Tá bola vnútri s Jarkom. Nechcela som im ju ukázať, lebo som mala strach - podľa toho, ako so mnou hovorili -, že mi ju chcú vziať." (Kučerová, 2002) Obe ju vraj ale ubezpečovali, že „dojčiaky a decáky" sú preplnené a že odobratie nehrozí. A nielen to, Blanku pochválili za vzorný poriadok okolo domu i za to, že vyzerá „normálne". Blanka teda dievčatko ukázala. Zdali sa vraj veľmi spokojné, ako dieťa prospieva a tvári sa veselo. Návšteva sa skončila súhlasom Blanky, že všetky potrebné dokumenty dá čoskoro do poriadku.

Napriek tomu sociálne pracovníčky odobrali vtedy deväťmesačné dievčatko, a to v sprievode polície a asistentky lekára, a umiestnili ho v dojčenskom ústave v Plzni. Dôvodom bola podľa pracovníčok ochrana dieťaťa. Blanka sa odobratiu zúfalo bránila slovami: „Ja ju nemôžem takto nechať, veď ju len dojčím, nie je zvyknutá na cumlík, fľašku ani na lyžičku. (...) Nie je zvyknutá na cudzích ľudí, my sme sa od nej nepohli ani na krok." (Kučerová, 2002) Ale i tak bola Půlnoční Bouře odvezená do dojčenského ústavu. Matka šla autostopom, aby sa dostala za svojou dcérou a mohla ju dojčiť. Riaditeľka dojčenského ústavu súhlasila s možnosťou jej prítomnosti pri dieťati cez deň. Počas niekoľkých dní však musela na noc odchádzať a ráno sa vracala k uplakanej dcérke. Po pár dňoch riaditeľka súhlasila s pobytom Blanky spoločne s dieťaťom aj cez noc. Po takto ťažko prežitých šiestich týždňoch si rodičia odviezli dcérku domov.

Nemalý podiel na jej odobratí majú podľa rodičov niektorí ich susedia, ktorí niekoľkokrát informovali sociálne pracovníčky a políciu, že dieťa nikdy neplače. Nedávno vraj oknom z cesty vzdialenej niekoľko metrov od domu ju videli ležať na stole, ale telíčko sa nehýbalo, čiže jeho rodičia s ním nie sú doma. Taktiež už zmienená ich vegetariánska, samozásobiteľsky poľnohospodárska existencia pôsobila rozruch, a keď sa potom rozhodli pre domáci pôrod, po ktorom svoju dcérku pomenovali Půlnoční Bouře, vložil sa do veci úrad. A zasiahol. Podľa rodičov však zasiahol neadekvátne, preto podali žalobu na štát. Z ich pohľadu je preto spor jasný: úrady úplne zbytočne a svojvoľne nabúrali život rodiny a privodili dieťaťu ťažkú traumu, rodičom veľký stres a strach, takže by za to mali niesť zodpovednosť. Rodičia požadovali prinajmenšom zaplatiť odškodné za následky, ktoré ich postup privodil bezbrannej obeti, ako sami rodičia hovoria „unesenému" dievčatku Eliške Gaie (rodičom sa odporučilo meno úplne zmeniť, tí sa - i keď neradi - prispôsobili. Půlnoční Bouři premenovali na Elišku Gaiu).

Podanú žalobu však sudca Martin Velehrach zamietol. Celú vec vidí úplne inak: „Úrady chránili dieťa," znie jeho vysvetlenie. „Matka nepriniesla dcéru na očkovanie a keďže žili v prírode v nejakej chalupe, tam to bez tetanu mohlo mať fatálne následky. A nehnevajte sa, aké to vôbec dali tomu dieťaťu meno! Také sa v našich končinách jednoducho nedáva." (Kovalík, 2006) Pražský súd odškodné pre Půlnoční Bouři zamietol.

O spornosti postupu svedčí i to, že ani inštitúcie k celej veci nezaujali rovnaký názor. Úplne inak všetko zhodnotila zástupkyňa ombudsmana A. Šabatová, ktorej úrad považuje odobranie Půlnoční Bouře za „nemiestny a citeľný zásah do vývoja dieťaťa" a doslova uvádza: „Chápem, že sa sociálne pracovníčky môžu pomýliť, pretože pracujú vo vypätých situáciách. Ale že ich postup s odstupom času posvätí sudca, ktorý má dostatok informácií, je zarážajúce." (Kovalík, 2006) Z opisu celej kauzy je zrejmé, že dieťa nebolo zanedbávané, nebolo ohrozené na živote, no napriek tomu štátne úrady z množstva možných postihov od pokuty po súdny príkaz siahli po represii najťažšieho kalibru - odobrali deväťmesačné plne dojčené dievčatko.

 

Príbeh vlčích detí z Prahy


V apríli minulého roka si jedna žena z centra Prahy privolala políciu na pomoc pred rozčúleným manželom, ktorý jej hrozil, že na ňu zaútočí šidlom. Vyhrážal sa, že ju a jej dve deti zabije. Práve táto roztržka prispela k objaveniu dvoch malých synov. Po tejto príhode sa rozbehol sled udalostí, ktorý zmenil život rodičom aj ich chlapcom a na povrch sa začali vyplavovať ďalšie informácie zo života tejto rodiny. Policajti totiž pri zásahu v byte našli dvoch chlapcov vo veku jeden a dva roky. Obaja dospelí k nim ale nemali žiadne doklady. Nastal kolobeh preverovania, či deti patria skutočne manželskému páru.

Keď sa muži zákona začali zaujímať o to, ako je to s deťmi a v akom prostredí vyrastajú, zistili, že deti vlastne oficiálne neexistujú. Narodili sa doma a rodičia ich existenciu nijako formálne neoficializovali. Neprihlásili ich na matriku, deti nemali rodné listy, nechodili von. Neboli oblečené, rodičia ich nechávali len v látkových plienkach. Otec to odôvodňuje: „Dieťa neustále vypúšťa hlien, oblečenie je preto ustavične vlhké a musí sa prať. Takto boli stále v suchu." (Válková, 2012d) Rodičom sa taktiež vytýkalo, že chlapci neboli dobre živení. Tí to však zásadne odmietajú. Dávali im vraj obilné kaše, ovocné šťavy, sušené i tekuté biomlieko. Domácnosť nebola vybavená ani základnými spotrebičmi. Počítač, mikrovlnnú rúru či starú práčku manželia predali alebo vyhodili. „Moja žena bola práčka. Prali sme v rukách a vyvárali na variči v hrnci," vysvetlil muž. (Koukal, 2012c)

Úrady nakoniec chlapcov rodičom odobrali a tí boli obvinení za týranie zverenej osoby. Celým prípadom sa teda začal zaoberať Pražský mestský súd a zistil desivé informácie. Obžalovaní rodičia svojich synov Martina a Vítka nepustili z bytu vo Vinohradskej ulici v Prahe. Bol to prostriedok, ktorým ich otec chránil pred „zlým svetom" vonku. Žena porodila chlapcov doma a rodičia ich existenciu utajili nielen pred úradmi, ale i pred vlastnými príbuznými.

Médiá prekrstili chlapcov na „vlčie deti" podľa termínu používaného pre deti vyrastajúce v extrémnej sociálnej izolácii. V tomto prípade sa toto prirovnanie používa predovšetkým preto, lebo deti po celý čas, čo s rodičmi vyrastali v byte v centre Prahy, nevychádzali von. Výnimkou bola krátka prechádzka jedného zo synov v čase, keď mal tri mesiace.

Utajenie detí vysvetľovali rodičia hlavne tým, že ich chceli izolovať pred okolitým svetom, ktorý pre deti nie je údajne vhodný. Sami chceli potomkom poskytnúť i vzdelanie. Zdravotnú starostlivosť považovali za zbytočnú, otec svoj postoj zdôvodňoval takto: „Dieťa, keď sa narodí, tak je zdravé. Tisíce rokov nechodili na kontroly. Keby neboli také pôrody, ani vy by ste tu nesedeli," obrátil sa na predsedu súdneho senátu. (Koukal, 2012c) Matka uviedla, že k lekárovi nebolo treba ísť, pretože sa chlapci dobre stravovali, dojčila ich, vraj dobre spali a prospievali.

Žena nebola u lekára pred ani po pôrode. Svoj postoj vysvetľuje týmito slovami: „Bola som zdravá, tak som si hovorila, že všetko bude v poriadku. Keby nie, obrátila by som sa na odborníkov." (Válková, 2011a) Nebála sa ani nepredvídaných komplikácií, dodáva: „Verila som, že všetko bude v poriadku. Zaoberala som sa reiki, a keď som to na sebe používala, malo to veľké účinky." (Válková, 2011a) Rodičia nedôverovali zdravotníctvu ani školstvu, čo komentovali slovami: „Čítali sme množstvo príbehov, keď deti po očkovaní ochoreli, alebo dokonca zomreli," uviedol otec. (Válková, 2012d) Keď sa im úradníci napríklad snažili vysvetliť, že ich deti vlastne právne vôbec neexistujú, povedali, že namiesto rodných listov uložili doma do mrazničky časti pupočnej šnúry chlapcov.

Prvý syn prišiel na svet v kuchyni. Matka ho porodila postojačky, manžel dieťa odchytil a pupočnú šnúru vraj prerezali vyvareným nožom. O necelý rok mladšieho synčeka matka porodila na záchode. Podľa otca tak odpadli starosti s upratovaním kuchyne, matka zvolené miesto vysvetlila tým, že pôrod nastal veľmi rýchlo a do kuchyne už nestačila dôjsť.

Rodičia nevychovávajú ani svoju dnes už trinásťročnú dcéru Lenku. Zverili ju do výchovy prarodičom z otcovej strany, keď mala päť rokov. Od toho času o ňu prakticky nejavili záujem. Matka to vysvetľovala na súde: „Osem rokov som ju nevidela, len na fotkách. Bola som rada, že je u prarodičov spokojná. Nechcela som voči nej byť majetnícka." (Koukal, 2012c) Po skúsenostiach s touto prvou dcérou vraj obaja pochopili, že už ďalších potomkov nechcú. Preto praktizovali prerušovanú súlož a žena využívala „prirodzenú antikoncepciu", ktorá sa nazýva jelenie cvičenie. „Tristošesťdesiatkrát sa krúti prsiami na jednu a potom na druhú stranu, až prestane menštruácia," opísal metódu vyčítanú z čínskej literatúry manžel. (Koukal, 2012c.)

„Keď nemala menštruáciu, mysleli sme si, že cvičenie proti plodnosti funguje. Potom sa jej ale zväčšilo bruško, a to už sme pochopili, že je tehotná." (Válková, 2012d) To, že išlo o nechcené dieťa, žiadny z rodičov nezastieral. „Keby sme vedeli, že sú nejaké hniezda záchrany, možno by sme zvážili, či ho tam nedať," (Koukal, 2012c) uviedla matka a ďalej hovorí: „Keby som rozumovo vedela, že pre ich vývoj bude najlepšie dať ich do babyboxu, tak by som to urobila. Ale bolo by mi smutno. Keby sme sa neocitli v rozpore s tunajšími zákonmi, deti by sme si nechali. Hlavne nám prekáža moc zdravotníctva. Keby to tunajšie zákony umožňovali, detí by sme mali kopec." (Válková, 2011a)

 

Akí boli a sú rodičia chlapcov?


Tridsaťšesťročná pani Hana vyštudovala gymnázium, potom študovala na matematicko-fyzikálnej fakulte, ktorú po roku nechala. Vďaka znalosti angličtiny začala pracovať na sekretariáte generálneho riaditeľa Sazky. S rovnako starým manželom potom začali spoločne podnikať - šili ruksaky. Po prvej materskej sa stala ženou v domácnosti. Na základe psychologického vyšetrenia sa zistilo, že žena trpí poruchou osobnosti. Prejavuje sa u nej absolútnou závislosťou od manžela, ktorého úplne pasívne poslúchala. Za posledné štyri roky bola vraj mimo bytu trikrát až štyrikrát, prestala sa stýkať so svojimi rodičmi i s priateľmi, vrátane kamarátky, ktorá bola svedkyňou na jej svadbe. Na otázku, či ona sama chodila von, odpovedala: „Len občas, keď deti strážil manžel. Veľmi som to ani nepotrebovala, pretože som bola vyťažená deťmi. Mala som dosť práce i pohybu. Manžel nakupoval, pretože je väčší a viac unesie. Doma ma nedržal. Pravda je, že niekedy hovoril, že sa bojí, aby sa mi niečo nestalo, pretože svet vonku vyzerá nebezpečne." (Válková, 2011c) Na slnko, mesiac, kvetiny a vtáky, ako ďalej uviedla, sa vraj chodila dívať na balkón.

Otec chlapcov meria takmer dva metre, a napriek tomu, že sa ani nevyučil, má nadpriemernú inteligenciu. Manželke vsugeroval, že má nadprirodzené schopnosti, že dokáže premeniť víno na krv. Obaja praktizovali reiki a inklinovali k taoizmu a neskôr ku kresťanstvu. Avšak ich prístup ku kresťanstvu bol prinajmenšom čudný. Keď sa v kostole dozvedeli, že pred krstom by museli absolvovať školenie, pasoval sám seba muž na kňaza a v ich byte ženu i seba pokrstil.

Psychológ muža opísal takto: „Realizuje sa v úlohe domáceho tyrana, vládcu sveta, majiteľa rodiny, ktorú izoluje od všetkého sveta, vrátane príbuzných." (Koukal, 2012b) Podľa neho je otec detí manipulatívny človek, ktorý trpí schizoidnou a psychopatickou poruchou osobnosti s hysterickými sklonmi a svoje potreby uspokojuje na úkor iných; aj keď hovorí o láske k manželke, v skutočnosti miluje len sám seba. K deťom nemá žiadny vzťah, sníva o tom, ako sa ich zbaví a ženu bude mať len pre seba - uviedol v posudku súdny znalec. Izolácia celej rodiny je podľa neho pre povahu otca typická, doslova konštatoval: „Som presvedčený, že ten vzorec správania - uzavretie sa v jednom pražskom byte pred celým svetom - je prejavom poruchy osobnosti, ktorou obžalovaný trpí." (Koukal, 2012b) Na súde sa ale zdôraznilo, že porucha osobnosti neznamená, že obžalovaný nenesie zodpovednosť za svoje správanie. Bol uznaný za zodpovedného za svoje činy.

Samu matku detí označil psychológ za slabú, ľahko manipulovateľnú osobnosť, ktorá po sobáši svojmu mužovi úplne podľahla. Do zoznámenia sa s manželom bol jej vývoj v podstate normálny, po svadbe sa však všetko zmenilo. Podľa súdneho znalca sa „správala len tak, ako si manžel prial, prijímala jeho postoje. Na svoje hodnoty, potreby a záujmy úplne rezignovala". (Koukal, 2012b) Žena bola úplne v moci svojho muža, ktorého sa bála. To z nej však nesníma vinu. Je obeťou a zároveň páchateľkou zanedbania svojich detí. Aby sa zbavila vplyvu manžela, bude podľa znalca musieť absolvovať liečbu. Navrhol pre ňu skupinovú psychoterapiu. Podľa znalca ju čaká bolestný proces precitnutia.

 

Vplyv na deti


Tento alternatívny spôsob života sa negatívne odrazil na fyzickom, psychickom i sociálnom zdraví chlapcov. Súdni znalci zistili ich celkový nedostatočný vývoj. Zainteresovaných jednak zarazilo, že ani jeden z rodičov nemá k deťom vzťah. Nevytvorili si k nim žiadnu väzbu a keď policajti deti v byte objavili, prakticky ihneď súhlasili s tým, že sa o ne budú starať príbuzní. Podľa výpovede sociálnej pracovníčky asistujúcej pri odoberaní detí matka vraj dokonca odmietla ponuku, aby so synmi v dojčenskom ústave sama bývala.

Znalci ďalej zistili, že kvôli tomuto „alternatívnemu" spôsobu života majú chlapci ochabnuté svaly a zaostávajú v reči. Chýbajú im vitamíny a na základe toho majú oneskorený rast kostí. Chlapci nemajú vyvinutý hryzavý reflex a bola u nich zanedbaná predpôrodná aj popôrodná starostlivosť. A pretože sa u nich neprejavili žiadne známky chorôb či vrodených chýb, zmienené fyzické problémy sa pripísali výchove rodičov.

Znalci ďalej zistili, že psychomotorický vývoj chlapcov je nevyrovnaný a rečové schopnosti sú oneskorené. Najhoršie následky má predovšetkým zanedbávanie starostlivosti spočívajúcej v absolútnej sociálnej izolácii. Znalec reagoval i na informáciu rodičov, že deťom nechýbali vychádzky na ulici, lebo sa mohli zdržiavať na veľkej terase: „To, že rodičia deťom niečo ukazovali z okna, považujem za úplne nedostatočnú stimuláciu." (Válková, 2012d) Znalci sa domnievajú, že sa pohybový a psychický vývoj detí môže upraviť. Problematickejší je však emočný vývoj, okrem plaču obaja chlapci neprejavovali žiadne emócie a starší iba vydával zvuky. Ďalší problém predstavuje to, ako sa v priebehu života budú chlapci vyrovnávať s osobnou situáciou, s pohľadom na svojich rodičov i s tým, že boli nechcení.

Podľa sudcu Kamila Kydalku sa obžalovaní dopustili zvlášť závažného zločinu týrania zverenej osoby. Okrem iného tým, že deťom neposkytovali dostatočné jedlo a oblečenie, tajili ich existenciu a totálne ich izolovali od sveta. To viedlo k ťažkej ujme na zdraví oboch chlapcov. Je zrejmé, že následky konania rodičov sú pomerne závažné a že u oboch chlapcov došlo k poruche zdravia. Súd neposudzoval odlišný štýl života rodiny, ale to, či a ako poškodil deti.

Všetky tieto zistené následky života rodičov spočívajúce predovšetkým v ohrození zdravého vývoja chlapcov viedli k tomu, že otca detí poslali na osem rokov do väzenia s ostrahou a žena dostala tri roky podmienečne s odkladom na päť rokov a musí sa podrobiť psychiatrickej liečbe. Oboch súd uznal vinnými z týrania zverenej osoby. Otec detí sa na mieste odvolal, rozsudok tak nie je právoplatný. Žena sa hneď nerozhodla, či chce využiť možnosť odvolania, čo prispelo k malej hádke medzi manželmi. Jej muž na ňu vzápätí začal tlačiť, aby sa odvolala. Otcov obhajca Jan Červenka s rozsudkom spokojný nie je s týmto odôvodnením: „Už návrh štátnej zástupkyne ma prekvapil. Ide predovšetkým o výšku trestu, ktorá je v porovnaní s obdobnými prípadmi neprimerane vysoká." (Súd potrestal rodičov „vlčích detí" ôsmimi rokmi natvrdo a podmienkou, 2012)

Manželka nakoniec svojho manžela obhajovala slovami: „Bol pod veľkým tlakom. Musel veľa zarábať, aby uživil deti. Nemali sme na seba toľko času a on sa sťažoval, že náš vzťah už nie je taký, aký býval. Zle na neho pôsobilo, že nie sú nikde prihlásené. Keby neboli deti, možno by sa nesťažoval." (Válková, 2011a) Manžel dodal, že sa necíti byť vinný, doslova uvádza: „Deťom sme nechceli ublížiť a myslím, že sme im aspoň výrazne neublížili. Mohli sme sa prvého syna ľahko zrieknuť, niekde ho odložiť." (Súd potrestal rodičov „vlčích detí" ôsmimi rokmi natvrdo a podmienkou, 2012). Takže za vychádzky na balkón môžu byť chlapci v podstate vďační.

Matka na otázku - máte pocit, že ste svojim deťom ublížila - odpovedala: „Nie, to vôbec nie. Obvinenie stojí na tom, že deti sú nejako poškodené a do konca života budú trpieť. Tak to nie je a my sa to snažíme dokázať. Hračiek mali dosť, byt bol veľký, takže boli napríklad spolu v izbe, potom v kuchyni. (...) Boli tam aj dva balkóny. Lietali tam vtáčiky, ukazovali sme im i psíky vonku. Boli to veselí chlapci, veľa sa smiali, spolu sa často hrali a celý deň sa nijako nenudili." (Válková, 2011a)

V súčasnosti sa však v kauze udiali zmeny. Zistilo sa, že znalec, ktorý vypracoval kľúčový posudok detí, bol kritizovaný za to, že u chlapcov nevykonal vlastné vyšetrovanie. Sudca Kamil Kydalka vychádzal iba z posudku súdneho znalca Ivana Boušku, ktorý sa ale s deťmi nikdy nestretol, ani ich nevyšetril. Hrozí teda podozrenie, že posudok nebol kvalitne vypracovaný. Ak sa to potvrdí, začne sa správne konanie, na základe ktorého môžu znalca potrestať za nekvalitnú prácu až do výšky stotisíc českých korún. Celý prípad sa vrátil pred pražský mestský súd a bude sa znovu prejednávať.

 

Záver


Tri deti v dojčenskom ústave a ich traumatizácia. To je bilancia dvoch rodín žijúcich alternatívnym spôsobom života. Zmienené kauzy ukázali, že treba individuálne posúdiť každú rodinu, lebo nie všetky rodiny preferujúce odlišný štýl života znamenajú a priori niečo zlé, ohrozujúce či odsúdeniahodné. Rovnako tak u rodín žijúcich „normálnym" spôsobom sa môže vyskytnúť zanedbávanie detí či ich ohrozenie.

To, že sa dvaja ľudia rozhodnú žiť alternatívne a slobodne je v podstate ich vec, čo však neplatí v prípade, keď majú dieťa. Spočíva na nich bremeno zodpovednosti za jeho výchovu, za dieťa samo. Tu musia dať rodičia na misku váh jednak ich túžbu žiť inak (nekonzumne) a jednak možnosť, že táto „inakosť" ovplyvní určitým spôsobom ich deti, ktoré môžu zvolený životný štýl negatívne pocítiť na vlastnej koži, napríklad v kolektíve vrstovníkov. Toto by si mali uvedomiť rodičia, ktorí stále balansujú medzi svojimi rozhodnutiami, ako žiť: či alternatívne, alebo prijať ponúkaný spôsob života väčšinovou spoločnosťou.

 

Literatúra a internet:

 
1. Jméno: Půlnoční Bouře (2007) - http://jirkoluisa.blog.cz/0705/jmeno-pulnocni-boure

2. Karásková, I.: Otec „vlčích dětí" se pasoval do role kněze. Manželku taky držel doma (2011) - http://zpravy.idnes.cz/otec-vlcich-deti-se-pasoval-do-role-kneze-manzelku-taky-drzel-doma-p9z-/domaci.aspx?c=A111202_104658_domaci_cem

3. Koukal, J.: Matka „vlčích dětí" napadla u soudu svého otce (2012a) - http://www.novinky.cz/krimi/255251-matka-vlcich-deti-napadla-u-soudu-sveho-otce.html

4. Koukal, J.: Otec „vlčích dětí" hrál roli vládce světa a majitele rodiny, tvrdí znalec (2012b) - http://www.novinky.cz/krimi/255394-otec-vlcich-deti-hral-roli-vladce-sveta-a-majitele-rodiny-tvrdi-znalec.html

5. Koukal, J.: Rodiče „vlčích chlapců" děti nechtěli, místo antikoncepce žena točila ňadry (2012c) - http://www.novinky.cz/krimi/255129-rodice-vlcich-chlapcu-deti-nechteli-misto-antikoncepce-zena-tocila-nadry.html

6. Kovalík, J.: Unést dítě je správné (2006) - http://respekt.ihned.cz/c1-36264050-unest-dite-je-spravne

7. Kučerová, L.: Půlnoční Bouře, jediné kojené dítě v kojeňáku (2002) - http://zpravodajstvi.ecn.cz

8. Případ Půlnoční Bouře, vzpomínáte? (2004) - http://www.osud.cz/pripad-pulnocni-boure-vzpominate

9. Soud ztrestal rodiče „vlčích dětí" osmi lety natvrdo a podmínkou (2012) - www.novinky.cz/krimi/255400-soud-ztrestal-rodice-vlcich-deti-osmi-lety-natvrdo-a-podminkou.html

10. Válková, H.: Nebýt zákonů, dětí bychom měli spoustu, říká matka „vlčích" dětí (2011a) - http://zpravy.idnes.cz/nebyt-zakonu-deti-bychom-meli-spoustu-rika-matka-vlcich-deti-pr3-/domaci.aspx?c=A111202_165947_domaci_hv

11. Válková, H.: Otec „vlčích dětí" je podle znalců psychopat, matka se může vyléčit (2012b) - http://zpravy.idnes.cz/otec-vlcich-deti-je-podle-znalcu-psychopat-matka-se-muze-vylecit-p8n-/krimi.aspx?c=A120105_091126_krimi_hv

12. Válková, H.: Soud poslal „vlčího" otce na osm let za mříže. Matka dostala podmínku (2012c) - http://zpravy.idnes.cz/soud-poslal-vlciho-otce-na-osm-let-za-mrize-matka-dostala-podminku-1cp-/krimi.aspx?c=A12-0105_134017_krimi_hv

13. Válková, H.: Točení prsou selhalo, rodili jsme na WC, řekl soudu otec „vlčích dětí" (2012d) - http://zpravy.idnes.cz/toceni-prsou-selhalo-rodili-jsme-na-wc-rekl-soudu-otec-vlcich-deti-p95-/krimi.aspx?c=A120102_164428_krimi_hv

14. Vlčí děti na Vinohradech? - http://www.regionrevue.cz/vlci-deti-na-vinohradech.a368.html

15. Znalec v kauze vlčích dětí se s nimi vůbec nesetkal, hrozí mu trest (2012) - http://www.novinky.cz/domaci/260701-znalec-v-kauze-vlcich-deti-se-s-nimi-vubec-nesetkal-hrozi-mu-trest.html