Konkrétne sa zameriame na Solovjovovu víziu konca časov na pozadí vystúpenia Antikrista v jeho poslednom diele Tri rozhovory: O vojne, pokroku a konci svetových dejín obsahujúcom tiež Legendu o Antikristovi a niekoľko menších priložených statí.1 Spis síce nie je obsiahly, no završuje život tohto náboženského a filozofického velikána. Solovjov v ňom vyjadril svoj definitívny pohľad na históriu a zlo a taktiež na konečné víťazstvo dobra a zjednotenie kresťanstva, ktoré mu vždy hlboko ležalo na srdci.

Sám termín antikrist odkazuje k opozitu - opaku Krista. V zásade možno v kresťanstve tento zástoj pripísať každému, kto sa pokúša nahradiť Krista inými formami spásy. Antikrist, ako ho predstavuje Biblia, tradícia i bohaté literárne pramene, je falošným Kristom a aktívne proti nemu koná. Zväčša, ako ho vidíme aj v Solovjovovej legende, má tvár a masku nadčloveka na prvý pohľad veľmi príťažlivého a humanistického. Téma antikrista sa spravidla viaže na mesianizmus a eschatologizmus.2

Eschatologický aspekt možno vnímať už v Prvom Jánovom liste, kde evanjelista antikristovo vystúpenie spája s poslednou hodinou (1 Jn 2, 18). Ján tu rozoznáva podstatnú vlastnosť antikrista - odmietnutie Ježiša: „Každý duch, ktorý vyznáva, že Ježiš Kristus prišiel v tele, je z Boha. Duch, ktorý nevyznáva Ježiša, nie je z Boha. To je duch antikristov, o ktorom ste počuli, že príde, a už teraz je na svete." (1 Jn, 4, 2-3) Podľa exegézy tejto state vlastnia veriaci pomazanie, ktoré im umožňuje poznanie pravdy. Antikristovia však takéto pomazanie nevlastnia, pretože negujú, že Ježiš je Kristus.3

V Druhom liste Solúnčanom (2 Sol 2, 1 a nasl.) zase apoštol Pavol tamojších veriacich poučuje, že koniec nenastane skôr, kým sa nezjaví človek neprávosti, syn zatratenia. Čo je zaujímavé, Pavol tu opisuje rovnaké vlastnosti antikrista, ako ich vykresľuje vo svojej legende i Solovjov: povýšenectvo nad Boha, usadenie sa v Božom chráme a napokon vydávanie sa za samého Boha. V poslednej knihe Nového zákona, v Zjavení apoštola Jána tému antikrista približuje najmä 13. kapitola, kde možno vidieť všetky námety pre neskoršie literárne stvárnenie tejto postavy.

Ranokresťanskí autori poukazujú na dve základné známky antikrista: politickú a dogmatickú. Antikrist je politickým vodcom, ktorého cieľom je zničenie kresťanstva.4 V dogmatickom zmysle slova ide o toho, kto má masku Krista, ale v skutočnosti je niekým iným. V ranokresťanskom spise Učenie dvanástich apoštolov, známom ako Didaché, sa možno dočítať, že v časoch, keď sa na zemi láska premení v nenávisť, vystúpi podvodník, ktorý bude konať zázraky a znamenia a o sebe bude tvrdiť, že je Synom Božím. Pisateľ diela vyzýva veriacich, aby vytrvali do konca vo vernosti, lebo len tí budú spasení, keď príde Syn človeka na nebeských oblakoch.5

Za základ každého pojednávania o tejto téme sa celé stáročia považuje dielo Adversus Haereses, ktorého autorom je Irenej z Lyonu.6 Už historik prvotnej cirkvi Eusébius z Cézarey vo svojich Cirkevných dejinách poukazuje na záujem Ireneja o jánovskú Apokalypsu a o odhalenie antikrista vo vtedajších historických udalostiach.7

Rusko 19. storočia bolo plné apokalyptických proroctiev odrážajúcich momentálnu spoločenskú a náboženskú krízu. Súdobé pomery charakterizoval Vasilij Zeňkovskij ako znamenie „nového náboženského vedomia".8 Hlavnými témami sa stali konfrontácia s historickým kresťanstvom, očakávanie nových zjavení, mesianizmus,9 ktorý bol pre túto krajinu dlhodobo príznačný, a viera v eschatologické vyústenie dejín. Veľmi dôležitou bola aj otázka vystúpenia antikrista. Spomedzi autorov, významných ruských mysliteľov a filozofov, v ktorých diele tento námet viac či menej rezonuje, možno spomenúť Leonťjeva, Merežkovského, Dostojevského, Gogoľa a, samozrejme, Vladimíra Solovjova.

V Rusku sa azda najväčšmi vykryštalizovala postava antikrista v rôznych variáciách. Za antikristov sa považovali napríklad dvaja veľkí ruskí reformátori - patriarcha Nikon a cár Peter Veľký, jeden z cirkevnej a druhý zo svetskej sféry. Petra Veľkého niektorí dokonca nazvali posledným antikristom.10 Berďajev tvrdí, že veľkosť a sláva sú, v ruskom myslení, synonymom pokušenia a hriechu a neznamenajú najvyššiu hodnotu. Aj preto podľa neho Peter Veľký a taktiež Napoleon vošli do ľudovej legendy ako antikristovia.11

V 19. storočí bolo v mnohých dielach moderné označovať za antikrista aj pápeža, hlavne v súvislosti s jeho historickou politickou mocou, ale i v prijatí vtedajšej dogmy o jeho neomylnosti vyvolávajúcej dojem požiadavky absolútnej moci,12 ktorá mohla spôsobovať konflikty a možné nepochopenie. Je potrebné pripomenúť, že v tomto období neboli vzťahy Ruskej ortodoxnej cirkvi a Katolíckej cirkvi na takej úrovni ako v súčasnosti a dochádzalo k nedorozumeniam na jednej či druhej strane, čo sa muselo odraziť aj v súdobom myslení a literatúre. Rovnako o ekumenickom hnutí nemohla byť vtedy ani reč. A práve u Solovjova možno pozorovať prvý významný pokus o ekuménu, ktorá je v podstate aj druhým hlavným motívom Legendy o Antikristovi.

Vladimír Sergejevič Solovjov (1853 - 1900) zdedil po otcovi, významnom ruskom historikovi, vzťah k historickému chápaniu dejín a po svojej matke, nábožnej a skromnej žene so sklonom k snívaniu a poézii, príklon k mysticizmu.13 Tavernier píše, že Solovjov sa pohyboval v apokalyptických víziách ako vo svojom „vlastnom dome".14 Sen považoval za okno do druhého sveta. Solovjovov priateľ, knieža Trubecký, spomína, že Solovjovove sny boli veštecké a prorocké, no niekedy fantastické a čudesné. Podľa vlastných Solovjovových slov „choroba robí našu predstavivosť otvorenú pre takéto pôsobenie duchovného sveta, voči ktorému sú zdraví ľudia necitliví".15 V žiadnom prípade, a dokazuje to i jeho veľkolepé dielo, však Solovjov nebol rojko, ale skutočne grandiózny náboženský mysliteľ, filozof, ktorý má takisto v súčasnosti veľký vplyv, o čom svedčia mnohé sympóziá, prednášky či záujem o jeho myslenie na prestížnych svetových univerzitách.

Solovjovov sklon k mysticizmu možno badať v mnohých dielach, nevynímajúc jeho poéziu, avšak najväčšmi, podľa môjho názoru, v jeho spomenutom diele Tri rozhovory. V ňom naplno rozvinul svoje obavy a nesplnené túžby, ale i nádej v konečné víťazstvo toho, čomu celý život veril. Tento jeho spis sa síce zaoberá aktuálnymi témami, no vyúsťuje do apokalyptickej vízie dejín ľudstva v Legende o Antikristovi. Tri rozhovory sú písané formou dialógov, možno aj preto, lebo práve v tom čase Solovjov dokončieval preklad Platóna do ruštiny.

Solovjovov text je potrebné čítať nielen z pohľadu ruskej atmosféry vtedajšieho obdobia, ale predovšetkým vo svetle kresťanskej viery v druhý príchod Krista, ktorý je predpovedaný v textoch Nového zákona a ktorý by mal každý kresťan očakávať, hoci nepoznáme jeho scenár a ani čas.16 Solovjov, ako píše v predhovore tohto diela, chce odpovedať na dôležitú otázku: „Je zlo iba estetickým nedostatkom, nedokonalosťou, strácajúce sa samo od seba vzrastaním dobra, alebo je skutočnou silou, ktorá vládne prostredníctvom lákadiel nášmu svetu, takže k úspešnému boju s ním je potrebné mať oporný bod v inom stupni bytia?"17 Ako prostriedok k odpovedi na túto zásadnú otázku si Solovjov zvolil spomenuté dialógy. Podľa neho sú najjednoduchšou formou vyjadrenia toho, čo chcel napísať.18

Dielo Tri rozhovory19, najmä jeho súčasť Legenda o Antikristovi, je značne prorocké a mystické. Osoba Antikrista je u Solovjova paródiou Krista a ponúka falošnú spásu, ktorá je len falzifikáciou pravého náboženstva.20 Okrem tohto rozmeru ďalšou dôležitou témou spisu je už spomenutá Solovjovova túžba po zjednotení kresťanstva, o čo sa aj Solovjov aktívne usiloval, nielen svojím dielom, ale aj praktickými skutkami. Formou legendy tak Solovjov podal svoj definitívny pohľad21 na históriu a vznik zjednotenej cirkvi. Nikolaj Losskij, významný ruský idealistický filozof, poznamenal, že Solovjovove myšlienky o univerzálnom náboženstve nasvedčujú tomu, že nebol ani pravoslávny, ani katolík,22 ba ani protestant. Bol povznesený nad vierovyznania a usiloval sa byť univerzálnym kresťanom.23

V Legende o Antikristovi vystupujú symboly katolicizmu (pápež Peter II.), východnej kresťanskej tradície (mních Ioann) a protestantizmu (profesor Ernst Pauli), ktorí jediní dokázali rozpoznať ducha vládnuceho a zbožňovaného vládcu - Antikrista. Jej dej sa odohráva na konci 19. storočia na pozadí vzniku myšlienkového hnutia panmongolizmu,24 ktoré vzniklo na Ďalekom východe. Cieľom tohto hnutia bolo zjednotenie národov Východnej Ázie a ich spoločný boj proti cudzincom, najmä obyvateľom Európy. Podľa Solovjova jeho protagonisti chceli založiť skutočnú Ríšu strachu (v Európe zanechá Bogdychán25 svoje vojská). Ríšu, ktorá je charakteristická synkretizmom myšlienok Západu a Východu. V 21. storočí je ale Európa čoraz samostatnejšia a dokáže sa vzoprieť tejto nadvláde. Európu v Legende o Antikristovi predstavuje spoločenstvo viac či menej demokratických štátov - Spojené štáty európske.

Práve v tomto období v Európe povstal mladý muž, mnohými nazývaný Nadčlovek. Objavil v sebe veľkú duchovnú silu. Objavil, v čo je potrebné veriť - „v dobro, Boha, Mesiáša. V to všetko tento mladý muž veril, no miloval iba seba. Veril v Boha, ale v hĺbke duše dával prednosť sebe pred Bohom".26 Sám sa považoval za mesiáša a o sebe tvrdil: „Prichádzam ako posledný, na konci dejín, práve preto, lebo som dokonalý, konečný spasiteľ. Kristus je mojím predchodcom."27 Jeho život sprevádzali znamenia a ľudia mu ľahko uverili, keďže sa snažil o všeobecné dobro a blaho obyvateľstva. Uznávali ho za svojho vládcu. Neskôr sa vyhlásil aj za hlavu všetkých veriacich, čo ľudia privítali s jasotom.

Zo všetkých zúčastnených len traja ľudia dokázali spoznať nebezpečenstvo tohto človeka - Antikrista. Stalo sa tak na Všeobecnom koncile, ktorý vládca zvolal, aby ukázal, že náboženstvo je v živote človeka veľmi potrebné. Veľká väčšina veriacich, kňazov aj mníchov sa však pridala na jeho stranu. Len pápež Peter II., hlava pravoslávnej cirkvi mních Ioann a nemecký teológ profesor Ernst Pauli, stojaci na čele protestantov, a s nimi iba nepatrná časť veriacich videli vo vládcovi hrozbu. Vladár, vypozorujúc ich pochybnosti, sa ich preto snažil získať otázkou, čo môže pre nich ešte urobiť, aby mohla konečne zavládnuť jednota medzi vladárom a všetkými veriacimi. Mních Ioann požadoval len jednu vec: keďže to najcennejšie na kresťanstve je božstvo Ježiša Krista, má vladár verejne vyznať, že Kristus je Boh, ktorý vstal z mŕtvych. Potom ho prijmú za vodcu.

Vladár ale po tejto otázke úplne stratil rovnováhu a sústredil sa iba na to, aby sa neprestal ovládať a tak predčasne neprezradil svoju skutočnú identitu. Následne všetkých svojich odporcov vyhostil a museli sa skrývať v Arabskej púšti. Práve počas tohto vyhnanstva mních Ioann a profesor Pauli uznali pápeža Petra II. za jedinú, pravú hlavu všetkých veriacich, čím dochádza k opätovnému zjednoteniu kresťanov. Napokon za dramatických udalostí je Antikrist porazený na spôsob biblických apokalyptických diel, čo je charakteristické pre ruských autorov.

Zlo, ako ho chápe Solovjov, je vykreslené práve v postave Antikrista. Ide teda o antropomorfizáciu zla prostredníctvom osoby, do ktorej sa vtelí. Antikrist u Solovjova nie je kráľom spôsobujúcim bolesť, ale naopak človekom, ktorý sa zasadzuje za mier, všeobecné blaho a spokojnosť pre všetkých; možno teda povedať, že je humanista. Aj preto ho ľudia prijímajú, obdivujú a milujú. A práve to zastiera, v Solovjovovom chápaní, jeho skutočné poslanie, ktorého cieľom je odvrátiť svet od pravých hodnôt.

Tri rozhovory sú tiež reakciou na vtedajšie názory. Medzi Solovjovom a Levom Nikolajevičom Tolstojom (1828 - 1910) prebiehala temperamentná diskusia o mnohých kresťanských otázkach. Tolstoj bol prívržencom nemystického kresťanstva, mal pochybnosti o vzkriesení Krista, obdivoval východné náboženstvá. To všetko sa Solovjov skrze svoje diela snaží zargumentovať, aby Tolstojovi dokázal neprijateľnosť týchto postojov. V Troch rozhovoroch zastáva Tolstojove názory Knieža, pričom Pán Z sa zas najväčšmi stotožňuje s názormi Solovjova. Obaja však, ako uvádza Karel Sládek, bojovali za Božie kráľovstvo - Solovjov zvolil cestu mystickej premeny a Tolstoj etickú zmenu zmýšľania smerom k nenásiliu.28 Treba ešte dodať, že Solovjov v tomto diele reagoval popri Tolstojovi aj na popularitu Friedricha Nietzscheho (1844 - 1900) v Rusku, najmä na jeho ideu „Nadčloveka",29 ale tiež na Nietzscheho knihu s podobným názvom ako jeho legenda - Antikrist.30

Podľa Nikolaja Berďajeva vidno, že záver Solovjovovho života je poznamenaný „zmenou humoru". Dejiny sa „nevyvíjajú presne tou cestou, v ktorej videl triumf Kristovej pravdy".31 Dosiahli teda svoj koniec. Nemajú budúcnosť a sú vnútorne vyčerpané.

Očakávanie konca sveta sprevádza ľudstvo odjakživa. Či sa už koniec chápe ako absolútne zavŕšenie dejín (ako v kresťanstve), alebo ako koniec ďalšieho veku, ako to bolo u Mayov, ktorí sú dnes vďaka svojmu kalendáru v centre záujmu médií a kinematografie. Respektíve ako vesmírny cyklus kozmických období v hinduizme či Ragnarök u starých Germánov, po ktorom príde nové obdobie s novým Slnkom, alebo ako mnohé ďalšie koncepcie.

Ani súčasnosť nie je skúpa na zaručené predpovede, dátumy, mená a okolnosti. Spomenúť možno napríklad nedávne predpovede amerického kazateľa Harolda Campinga. Jeho „zaručený" koniec sveta a definitívny boj dobra so zlom sa mal odohrať v roku 1994, potom 21. mája a následne 21. októbra minulého roka. Koniec sveta síce neprišiel, ale o Campingovi referovali takmer všetky západné médiá. Ešte závažnejšia je však udalosť z novembra 1978 v Jonestowne v Guyane, kde 914 členov Svätyne ľudu na čele s kazateľom Jimom Jonesom spáchalo hromadnú samovraždu vypitím limonády otrávenej cyankáli. Pre ľudí ale najznámejšími „predpovedateľmi" konca sveta sú svedkovia Jehovovi. Prvým termínom, ktorý stanovili, bol rok 1914, potom 1918, 1925 a napokon 1975. Keďže sa ani v jednom prípade apokalypsa nekonala, sú opatrnejší a obmedzujú sa len na vágne interpretácie toho, prečo súdny deň nenastal.

V čom je však Solovjovova eschatologická vízia iná, ako sú početné predpovede konca sveta rozmanitých náboženských skupín a ich pseudovodcov, ktorí vidia iba seba, svoju túžbu ovládať iných a všemožne sa usilujú zaujať médiá? Je vôbec možné považovať nejakú fiktívnu predpoveď za relevantnejšiu ako inú?

Posolstvom a v tomto prípade aj testamentom Solovjova, prihliadnuc na jeho vizionársky život, je vyjadrenie jeho obavy, že najzávažnejším nebezpečenstvom náboženstva je, „keď sa odkloní od toho, čím je, totiž od viery v absolútne dobro, a vychádza z presvedčenia alebo falzifikácie samého pojmu dobra".32 Ďalšou zaujímavosťou jeho vízie je aj vyjadrenie pozitívnych faktov, konkrétne ide o zjednotenie kresťanstva, hlavne jeho troch smerov: rímskeho katolicizmu, pravoslávia a protestantizmu.

Mnohé udalosti opisované v Solovjovovej knihe nás presviedčajú, že na jeho víziách je niečo pravdivé, najmä ak vezmeme do úvahy súčasnú situáciu vo svete a potrebu dialógu náboženstiev, denominácií, kultúr či hľadania zmyslu života a dejín ako takých. Avšak vždy musíme Tri rozhovory brať ako literárny žáner a nie ako presný opis budúcej historickej udalosti, hoci mnohé myšlienky majú v tomto diele naozaj nadčasový prorocký charakter a niektoré sa i splnili. Legenda o Antikristovi je skôr opisom situácie v človeku samom a ide v nej o rozhodnutie človeka - rozhodnutie pre Pravdu, alebo naopak pre falzifikovanú pravdu a dobro reprezentované Antikristom. Ten najdôležitejší boj a porážka antikrista totiž prebieha v ľudskom srdci. Práve v ňom sa podľa ruskej spirituality nachádza stred človeka, kde sa všetko podstatné odohráva.

Na otázku, ktorú si Solovjov v úvode svojho diela kladie a ktorou sa dopytuje na pôvod a podstatu zla v človeku a ľudskej spoločnosti, si musíme odpovedať sami svojím rozhodnutím. Solovjovovu odpoveď môžeme nájsť v záverečnom dialógu, ktorý viedli diskutujúci v Troch rozhovoroch po dočítaní legendy Pánom Z: „Dáma: V čom je konečný zmysel tejto drámy? Vôbec nechápem, prečo váš Antikrist tak nenávidí Boha, ale sám je vo svojej podstate dobrý, nie zlý? - Pán Z: Práve v tom to je, že nie vo svojej podstate. V tom tkvie aj celý zmysel. Beriem späť svoje predchádzajúce slová, že ‚Antikrista z jedného príslovia nevysvetlíš‘. V skutočnosti je ho možné vysvetliť jedným, pritom neobyčajne jednoduchým príslovím: nie je všetko zlato, čo sa blyští. Lesku je v tomto falzifikáte dobra veľa - uberaj ako chceš, ale skutočná sila žiadna."33

 

Legenda o Antikristovi

(Úryvok z Legendy o Antikristovi. In: Solovjov, S. V.: Una Sancta: Spisy o kresťanskej jednote. Lúč, Bratislava 2004)


Viac ako polovica učených teológov sa pohla smerom k pódiu, hoci s určitým zaváhaním a zakolísaním. (...) Teológovia a učenci, ktorí vystúpili na pódium, boli v rozpakoch, jeden z nich mávol rukou, zoskočil z pódia a pokrivkávajúc bežal k profesorovi Paulimu a menšine, ktorá pri ňom vytrvala. Ten zodvihol hlavu, vstal, urobil neurčité gesto a vykročiac okolo prázdnych lavíc, sprevádzaný súvercami, čo pri ňom zostali, presadol si spolu s nimi bližšie k mníchovi Ioannovi a pápežovi Petrovi s ich krúžkami. Značná väčšina snemu, vrátane takmer celej hierarchie Východu a Západu, bola na pódiu. Dole zostali len tri skupiny ľudí, ktoré sa navzájom zblížili a tlačili okolo mnícha Ioanna, pápeža Petra a profesora Pauliho.

Cisár ich oslovil smutným tónom: „Čo ešte môžem pre vás urobiť? Ste vy ale zvláštni ľudia! Čo ešte odo mňa chcete? Neviem. Veď mi povedzte vy sami, kresťania, opustení väčšinou svojich bratov a vodcov, odsúdení cítením ľudu: čo je vám na kresťanstve najdrahšie?" Vtom sa vztýčil ako biela svieca mních Ioann a miernym hlasom riekol: „Veľký vladár! Najdrahší v kresťanstve je nám sám Kristus - On sám. A od Neho je všetko, lebo vieme, že v Ňom prebýva všetka plnosť božstva telesne. Ale aj od teba, vladár, sme ochotní prijať všakovaké dobro, ak v tvojej štedrej ruke spoznáme svätú ruku Kristovu. A na tvoju otázku, čo pre nás môžeš vykonať, tu je naša priama odpoveď: Vyznaj tu, teraz pred nami Ježiša Krista, Syna Božieho, ktorý prišiel v tele, vstal z mŕtvych a opäť príde - vyznaj Ho a prijmeme ťa s láskou ako naozajstného predchodcu jeho druhého slávneho príchodu." Odmlčal sa a uprel pohľad na cisárovu tvár.

S tým sa dialo čosi nedobré. V jeho vnútri sa rozpútala taká istá búrka, akú prežíval onej osudnej noci. Nadobro stratil vnútornú rovnováhu a všetky jeho myšlienky sa sústreďovali na to, aby sa navonok naďalej ovládal a neprezradil sa predčasne. Vyvinul nadľudské úsilie, aby sa s divokým rykom nevrhol na hovoriaceho a nezahryzol sa doňho. Vtom začul známy hlas: „Mlč a ničoho sa neboj!" Mlčal. Len jeho mŕtvolná a potemnelá tvár sa skrivila a z očí mu sršali iskry. Medzitým, už za reči mnícha Ioanna, veľký mág, ktorý sedel celý zahalený do svojho širokého trojfarebného plášťa zakrývajúceho kardinálsky purpur, akoby bol pod plášťom čímsi manipuloval. Cez otvorené okná chrámu bolo vidieť približujúce sa čierne mračno a po chvíli sa v chráme zotmelo. Mních Ioann neodvracal svoj užasnutý a zdesený pohľad od tváre mlčiaceho cisára a zrazu cúvol, obrátil sa a priduseným hlasom zvolal: „Dietky, veď je to Antikrist!" V tej chvíli s ohlušujúcim rachotom hromu v chráme vzbĺkol guľový blesk a zasiahol mnícha. Všetko na okamih zmeravelo, a keď sa omráčení kresťania spamätali, mních Ioann ležal mŕtvy.

Bledý, ale pokojný cisár oslovil zhromaždenie: „Videli ste Boží súd. Nechcel som smrť nikoho, ale môj Otec nebeský pomstil svojho milovaného syna. Je rozhodnuté. Kto by sa chcel prieť s Najvyšším? Tajomníci! Zapíšte, že cirkevný snem všetkých kresťanov po tom, ako oheň z neba skolil šialeného odporcu božského majestátu, jednomyseľne uznal panujúceho cisára Ríma a celého univerza za svojho zvrchovaného vodcu a vládcu." Vtom sa chrámom rozľahlo hlasité a zreteľné slovo: „Contradicitus." Pápež Peter II. vstal, červený v tvári a trasúc sa hnevom zdvihol svoju berlu smerom k cisárovi. „Náš jediný vládca je Ježiš Kristus, Syn Boha živého. A kto si ty, už si počul. Preč od nás Kain, bratovrah! Preč, nádoba diablova! Ja, sluha sluhov Božích, z Kristovej moci ťa, odporného psa, naveky vyvrhujem z ohrady Božej a odovzdávam ťa tvojmu otcovi, Satanovi! Buď prekliaty, buď prekliaty, buď prekliaty!" Kým hovoril, veľký mág urobil pod svojím plášťom nepokojné pohyby, nato mocnejšie než posledná kliatba zaburácal hrom a posledný pápež klesol bezduchý na zem. „Tak rukou môjho otca zahynú všetci moji nepriatelia," riekol cisár. „Pereant, pereant!" zvolali trasúce sa cirkevné kniežatá. Obrátil sa a opierajúc sa o rameno veľkého mága, nasledovaný celým svojím húfom, pomaly sa pobral dverami za pódiom von...

 

Poznámky:

 
1 Spis Solovjov napísal v máji roku 1900, niekoľko mesiacov pred svojou smrťou. V českom preklade pozri: Solovjov, S. V.: Tři rozhovory. Zvon, Praha 1997. V olomouckom nakladateľstve Refugium vyšla aj samotná Legenda o Antikristovi: Solovjov, S. V.: Legenda o Antikristu. Refugium, Olomouc 1996

2 Farrugia, G. E.: Encyklopedický slovník křesťanského Východu. Refugium, Olomouc 2008, s. 73

3 Iskrová, D.: Exegeticko-teologický komentár k Prvému Jánovmu listu. Filozofická fakulta Katolíckej univerzity, Ružomberok 2008, s. 101

4 Azda aj preto identifikovali raní kresťania rímskych cisárov, ktorí ich prenasledovali, s Antikristom.

5 Didaché XVI. Sources chrétiennes. Cerf, Paris 1978, s. 197-198

6 Tenace, M.: Antikrist, vyprávění o falešném dobru. In: Solovjov, S. V.: Legenda o Antikristu, c. d., s. 53-54

7 Eusebius Pamphili: Církevní dějiny 10, 2. Česká katolická charita, Praha 1988, s. 92

8 Zeňkovskij, V. V.: Istorija russkoj filosofii II/2. Leningrad 1991, s. 154

9 Ide o ideu vyvolenosti ruského národa, ktorý má priniesť spásu pre svet. Rovnako Moskva sa považovala za tretí Rím, po antickom Ríme a Carihrade.

10 Michelis, C. G.: I nomi dell'Avversario. Il „Papa Anticristo" nella cultura russa. Torino 1989, s. 33

11 Špidlík, T.: Ruská idea. Jiný pohled na člověka. Refugium, Olomouc 1996, s. 227

12 Tenace, M.: c. d., s. 54

13 Šafin, J.: Sofiologické hľadania alebo neučiníš si modlu. Pravoslávna bohoslovecká fakulta PU, Prešov 2005, s. 22-23

14 Tenace, M.: c. d., s. 46

15 Losskij, O. N.: Istorija russkoj filosofii. Sovetskij pisateľ, Moskva 1991, s. 103

16 Porov. Mt 24, 36

17 Solovjov, S. V.: Tři rozhovory, c. d., s. 19

18 Tamže, s. 20

19 Tri rozhovory sa odohrávajú v záhrade vily na úpätí Álp. Ich aktérmi boli piati Rusi: Generál, Politik, Knieža, Dáma a Pán Z. Solovjov v úvode píše, že bol len nemým poslucháčom ich rozhovorov.

20 Tenace, M.: c. d., s. 47

21 Už roku 1896 sa Solovjov vyjadril v liste Tavernierovi o svojom skepticizme a tvrdil, že na konci histórie bude väčšina ľudí stáť na strane Antikrista. - Solovjov, S. V.: Pisma. Sobranije sočinenija IX. Žizň s Bogom, Brusel 1969, s. 418-421

22 Veľa sa špekulovalo, či Solovjov na konci života prijal katolícku vieru. Na túto otázku však dodnes nemožno podať jednoznačnú odpoveď, no v súčasnosti, keď majú obe cirkvi omnoho bližší vzťah ako vo vtedajších časoch, je i tak odpoveď na túto otázku irelevantná.

23 Losskij, O. N.: c. d., s. 141

24 Termín panmongolizmus pochádza od ruského filozofa Leonťjeva.

25 Pojem označujúci čínskeho cisára.

26 Solovjov, S. V.: Legenda o Antikristovi, c. d., s. 21

27 Tamže, s. 20

28 Sládek, K.: Vladimír Solovjov: mystik a prorok. Refugium, Olomouc 2009, s. 155-161

29 „Nadčlovečenstvo" je jedným z atribútov antikrista, pretože sa stavia nad každého človeka. Solovjov reaguje na Nietzscheho svojím dielom Idea Nadčloveka. Votobia, Olomouc 1997

30 Nietzsche, F.: Antikrist. Votobia, Olomouc 2001

31 Tenace, M.: c. d., s. 50

32 Tamže, s. 62

33 Solovjov, S. V.: Legenda o Antikristovi, c. d., s. 43

 
Mgr. Ivan Moďoroši, PhD. (1976) – absolvent Rímskokatolíckej cyrilometodskej bohosloveckej fakulty UK v Bratislave (2001). Doktorandské štúdium absolvoval na Katedre filozofie Filozofickej fakulty KU v Ružomberku (2007). V súčasnosti pôsobí na Katedre religionistiky a náboženskej výchovy FF KU v Ružomberku. Venuje sa prevažne ruskému mysleniu a východnej kresťanskej spiritualite.