Afrika je tretím najväčším kontinentom po Ázii
a Amerike. Počet jej obyvateľov presiahol v roku 2010 jednu miliardu.
Najviac z nich sa hlási ku kresťanstvu (46,3 %) a islamu (40,4 %). K pôvodným domorodým náboženstvám sa hlási
11,9 %. Medzi kresťanskými vetvami má výrazné pozície katolicizmus (15,6 %) a protestantizmus (11,5 %). Ich rozmiestnenie na africkom
kontinente je určené príslušnosťou územia k jednotlivým koloniálnym
mocnostiam: protestantské sú bývalé britské a holandské kolónie, katolícke
sú zase bývalé kolónie španielske, francúzske a portugalské. Kresťania
patria aj k starobylým východným cirkvám (14,9 %). V rámci kresťanstva majú
svoje zastúpenie taktiež kresťanské nezávislé cirkvi, afrokresťanské sekty
a synkretické náboženstvá, ktoré sú často výsledkom spájania
a prelínania prvkov kresťanstva s domácimi primárnymi náboženstvami.
Z nábožensko-geografického hľadiska možno
Afriku rozdeliť do štyroch regiónov: Severná Afrika, transsaharský región,
rovníková a Južná Afrika a ostrovná Afrika.
Severná Afrika sa vyznačuje dominanciou islamu. Vo
väčšine krajín tohto regiónu tvoria moslimovia 96 až 99 % obyvateľstva, len v Egypte
(90 %) a Eritrei (72 %) je ich podiel menší. Všade si
vedúcu pozíciu udržiava sunnitský islam. Vo všetkých štátoch tohto regiónu žije
aj kresťanská menšina, ktorá je početnejšia len na území Západnej Sahary,
v Eritrei a Egypte. Kresťania žijú zväčša v pobrežných mestách.
V Egypte tvoria 10 %
obyvateľov. Ide predovšetkým o vyznávačov koptskej cirkvi, koptských
katolíkov, koptských evanjelikov, rímskokatolíkov, gréckokatolíkov, arménskych
katolíkov a maronitov. Okrem toho tu žijú pravoslávni, najmä príslušníci
gréckej menšiny (Alexandria a okolie). V Eritrei žijú vyznávači
etiópskej cirkvi. Rímskokatolíci sa vyskytujú aj v ďalších štátoch oblasti
a zväčša sú etnicky spätí s obyvateľstvom bývalých koloniálnych
mocností ovládajúcich kedysi tieto územia.
V Maroku žije najpočetnejšia skupina židov
spomedzi severoafrických krajín (približne 8-tisíc vo veľkých mestách).
Geograficky do regiónu Severnej Afriky patrí aj Etiópia, ktorá má však úplne
špecifickú religióznu štruktúru obyvateľstva a nedá sa zaradiť ani
k jednému z vyčlenených regiónov: 40 % obyvateľstva sa hlási k monofyzitickej
etiópskej cirkvi, 45 %
obyvateľov vyznáva sunnitský islam a k primárnym náboženstvám
animistického typu sa hlási 12 %
obyvateľov krajiny. Okrem týchto skupín žijú v Etiópii arménski
gregoriáni, etiópski uniati, pravoslávni, rímskokatolíci a luteráni.
Skupina etiópskych židov bola začiatkom deväťdesiatych rokov presídlená do
Izraela.
Transsaharský región leží južne od severoafrického
regiónu. V tejto oblasti dominuje islam, avšak značný vplyv si udržali
primárne náboženstvá. Počet kresťanov s výnimkou Čadu (25 %) v žiadnej z krajín
regiónu neprekračuje 10 % podiel
z celkového počtu obyvateľov. Pôvodné náboženstvá tu, podobne ako
v iných častiach subsaharskej Afriky, reprezentujú náboženstvá afrických
národov (napr. Bambarov, Dogonov, Edov, Ašantov, Fonov, Jorubov a pod.).
Pravoslávni a uniati (maroniti, gréckokatolíci, koptskí katolíci) sa
vyskytujú v Sudáne (najmä v Chartúme a Atbarahu).
V niektorých krajinách pôsobia synkretické afrokresťanské sekty (napr.
Aladura v Nigérii, Pobreží Slonoviny, Libérii), v Nigeri sú
i afromoslimské sekty. Nigéria má pestrú etnickú štruktúru. Najväčšiu časť
populácie tvoria moslimovia (50 %), ku
kresťanstvu sa hlási 40 %
a k primárnym relígiám 10 %
obyvateľov. V krajine rastie i význam synkretických siekt (napr. už
spomenutá Aladura, Cirkev cherubínov a serafínov a iné).
Rovníková a Južná Afrika je regiónom,
v ktorom sa preplietajú vplyvy pôvodných náboženstiev s kresťanstvom.
Pôvodné náboženstvá sú na ústupe a kresťanstvo vďaka misionárskym aktivitám si
neustále posilňuje svoje pozície. Z kresťanských vetiev je
v rovníkovej a Južnej Afrike zastúpený katolicizmus
a protestantizmus. Vo väčšine uvedených krajín pôsobia tiež afrokresťanské
sekty, ale takisto početne zastúpený je aj islam. V Juhoafrickej
republike, Keni, Tanzánii a na Madagaskare žijú menšie skupiny hinduistov
a v JAR sa vyskytujú židia (najmä v Johannesburgu
a Pretórii). Príslušníci čínskej menšiny na Madagaskare vyznávajú
budhizmus a konfuciánstvo.
Ostrovná Afrika zahŕňa ostrovné časti, ktoré patria
k africkému svetadielu a vyznačujú sa prevahou kresťanstva alebo
islamu. Vyskytujú sa tu aj hinduisti či obyvatelia hlásiaci sa k budhizmu
a konfuciánstvu.
Africké kmeňové náboženstvá
Za africké kmeňové relígie sa považujú náboženstvá
obyvateľov žijúcich južne od Sahary. Vyznačujú sa veľkou rozmanitosťou, ale
i jednotou. Možno ich rozdeliť do niekoľkých kategórií: zberačsko-lovecké
náboženské systémy, náboženstvá roľníckych etník, náboženstvá patriace do
skupiny Bantu, Guinejského zálivu a ezoterické systémy Dogonov
a Bambarov.
Napriek veľkej rozmanitosti afrických náboženstiev
je možné vnímať aj isté spoločné črty. Medzi ne predovšetkým patrí:
1. Vlastná koncepcia skutočnosti - V základe
afrických náboženstiev je zakomponovaná ontologická jednota kozmu. Preto svet
neviditeľný je takou istou časťou kozmu ako svet viditeľný. Neexistuje
rozdelenie sfér na náboženskú a svetskú, časnú a večnú, prirodzenú
a nadprirodzenú, na čo sme zvyknutí v našej kultúre. Čas i prostredie
sú vyplnené náboženským zmyslom. Kde je Afričan, tam je aj jeho náboženstvo,
nesie si ho do poľa, na stretnutie s priateľmi, všade. Z toho
vyplýva, že Afričania neoddeľujú živých od mŕtvych, človeka od božstiev.
V našej kultúre mohol byť Boh vytlačený z myslenia bez poškodenia
logickej štruktúry, ale nijakým spôsobom sa to nedá urobiť napríklad
v prípade Jorubov, ktorých viera a rozum sú medzi sebou navzájom
prepojené.
2. Koncepcia času - Afričania nemajú jednotnú,
absolútnu časomieru podobnú našej. Čas merajú rôznym spôsobom. V zásade
beh vecí vytvárajú udalosti, ktoré sa zapamätajú a pripomínajú. Ak nie sú
žiadne udalosti, tak nie je čas. Hlavnými udalosťami, ktoré systematizujú čas,
sú rituály sprevádzané silnými emóciami. Keďže sa opakujú v ročnom cykle,
dá sa hovoriť o cyklickom prežívaní času. Napríklad u Dogonov sa sviatky
Sigi organizujú každých 60 rokov. Obyvatelia Guinejského zálivu považujú čas 70
rokov za veľký cyklus, v ktorého priebehu dochádza k celkovej premene
sveta, a preto treba zmeniť aj miesto bývania.
Ale v myslení Afričanov je prítomný taktiež
lineárny čas. Ide o podobnosť s našou históriou. Meria sa dobou
panovania jednotlivých vladárov. V mnohých rodových afrických
spoločenstvách jestvuje inštitút griotov, čiže akýchsi kronikárov, poetov či
pesničkárov, ktorí uchovávajú hrdinské činy predkov. Zapamätali si
a dokážu recitovať dlhé zoznamy mien a genealógie. V Západnej
Afrike grioti vytvorili uzamknutú kastu, tajný spolok.
Dôležitá pre chápanie času je tiež mýtická
koncepcia. Tým, že sa minulé udalosti vzďaľujú od aktuálnych, stávajú sa
neohraničenou minulosťou, ktorá sa dá opísať slovom kedysi. Ak sa takýmto
udalostiam pridá ešte aj úloha vzoru, dostávame sa do kontaktu s mýtickým
časom. Mýtické udalosti nemusia mať chronologický poriadok.
3. Africké panteóny - Za africkými panteónmi
božstiev a duchov sa skrýva idea Najvyššieho boha, stvoriteľa ľudí
a kozmu. Vďaka nemu začal existovať a existuje celý svet. On je akoby
dušou alebo životom celého kozmu. Je zároveň imanentný a transcendentný.
Je mimo času a kozmu a zároveň je hlboko v nich. Nižšie božstvá
sú formami vyjadrenia Najvyššieho boha. Idea Najvyššieho boha vnáša pre naše
chápanie nový, problematický a aj neriešiteľný koncept.
4. Miesto Zeme v náboženstve - Zemi patrí
špecifické miesto medzi africkými božstvami. Spravidla sa chápe ako Matka zem.
Zem je posvätná pre všetkých Afričanov. Ak nie je zbožstvená, vníma sa ako
božský dar. Je základom života, je v nej nevyčerpateľná schopnosť tvoriť.
5. Duchovia predkov - Pre väčšinu národov Afriky
majú významnú úlohu duchovia predkov. Majú k nim veľkú úctu a bázeň.
Sú imanentným prvkom kmeňovej alebo klanovej štruktúry. Ľud Bantu napríklad
verí, že sú strážcami kmeňovej mravnosti. Mŕtvi žijú spolu so živými. Na tom
istom mieste, kde je kmeň, sú aj jeho mŕtvi a spolupracujú s ním
v kmeňovom živote. Keď živí časom strácajú individuálne črty, dostávajú sa
do kategórie predkov, duchov a sú zahŕňaní spoločným kultom. Vlastníkmi
zeme sú zomrelí, živí sú len dočasní držitelia.
6. Iniciácie - K iniciácii dochádza na začiatku
pri začlenení mladých do kmeňového spoločenstva, ale aj pri vstúpení do tajných
združení. Kmeňové iniciácie sú spojené s bohatými ceremóniami, medziiným
s túžbou získať od starších posvätné poznanie predkov a využiť ich
životné sily. Vo Východnej Afrike sa iniciácie spájajú so skúškami mužnosti,
vytrvalosti, samostatnosti. V Západnej Afrike sa kladie dôraz na iniciačné
rany: obriezku, vytváranie otvorov v perách, ušiach, nose, bičovanie,
vybitie či brúsenie zubov.
7. Tajné združenia - Patria k zaujímavým
náboženským prejavom. Sú depozitmi posvätného poznania, plnia iniciačné úlohy,
majú politické, hospodárske a súdne úlohy. Základom ich fungovania je
diskrétnosť, poslušnosť, solidarita. Najčastejšie majú protiženské zameranie
a dôležitou je aj ich úloha zastrašiť mladú generáciu použitím napríklad
rôznych masiek, tancom či pomocou hudby.
8. Magické sily - Viera v magické sily je
prítomná v celej čiernej Afrike. Súvisí so svojskou interpretáciou sveta
a kozmu. Sila pre Afričanov je niečo, vďaka čomu môžu byť a konať.
Rozlišujú dobré a zlé sily. Vďaka takémuto konceptu sily sa táto
charakterizuje ako fetišizmus. Fetiš má svoju silu buď od čarodeja, alebo
vyplýva zo svojej prirodzenosti ako božský dar.
Náboženské systémy zberačsko-loveckých etník
Náboženstvo
Bušmenov
Bušmeni alebo Krováci či Sanovia sú kočovné,
zberačsko-lovecké etnikum Afriky. Patria k skupine khoinských národov,
ktoré pôvodne obývali celú Afriku od Sahary až po Kalahari a na africký
juh boli zatlačení až roľníckymi a pastierskymi etnikami. Dnes obývajú
stepné a polostepné územia Južnej Afriky a ich počet sa odhaduje na
vyše 55-tisíc. Bušmeni tvoria spojnicu medzi pôvodnými a súčasnými
obyvateľmi Afriky. Jazyk, telesný vzhľad a spôsob života ich dovoľuje uznať
za paleolitické relikty obyvateľov Afriky. Stopy ich existencie siahajú do
obdobia až 10-tisíc rokov pred Kr., o čom svedčia objavené skalné maľby
a rytiny.
Khoinské náboženské predstavy preto môžu patriť
k najstarším vrstvám na africkom kontinente. Bušmenské mýty hovoria, že
kedysi celé stvorenie patrilo k Pradávnemu ľudu, ktorý tvorili tak ľudia,
ako aj zvieratá a rastliny. Všetci spolu žili v jednote
a harmónii vo veľkej jaskyni. Bol to prvotný rajský stav. Keď im ale
začalo byť tesno, začali sa z jaskyne vytláčať a vychádzať,
a tak sa veľká jednota narúšala, až sa rozpadla a už nemôže byť viac
obnovená.
Aj panteón Bušmenov je vytvorený zo zvierat
a koncentruje sa okolo Kaggena, čiže modlivky (Mantis religiosa), ktorá je
hlavnou hrdinkou mýtov, stvoriteľom sveta a človeka, vládcom mŕtvych.
Zvieratá patria k Pradávnemu ľudu a vedia meniť svoju podobu, tak na
ľudskú, ako aj rastlinnú. Kedysi sa dokonca ľudia so zvieratami vzájomne
rozprávali.
Dôležitú úlohu v rituálnych obradoch Bušmenov
plní africká antilopa Eland, ktorá je hlavným prostredníkom medzi kozmickými
silami riadiacimi plodnosť. Preto sa musí zabiť špeciálnym obradným spôsobom.
Antilopa je prvým a obľúbeným stvorením Kaggena, ktorý sa často mení na
antilopu a podľa Bušmenov práve hlava modlivky pripomína hlavu antilopy.
Vo svojich obradoch Bušmeni používajú tanec, ktorý sa nazýva tanec antilopy.
Veria, že ním sa vracia rovnováha medzi ľudí a svet. Je to tanec mužov
a žien trvajúci celú noc. Používa sa aj ako iniciačný obrad. Celonočný
tanec vedie do tranzu, ktorého cieľom je získať posvätnú moc. Prechod do
mystického stavu znamená premenu na antilopu. Tanec mužov a žien je tiež
spojený s pohlavnou symbolikou lovcov-zberačov. Ženy sú zberateľky
rastlín, sú napojené na mesiac, rodia deti, menštruujú, kŕmia deti mliekom, zabezpečujú
rodinnú solidaritu. Muži ako lovci sú zviazaní so slnkom, s ohňom
a teplom.
Bušmeni na rozdiel od ostatných afrických etník
nemajú rozvinutý kult predkov. Podľa nich sa o mŕtvych nemá hovoriť, okrem
mýtických hrdinov. Viera Bušmenov sa opiera o paradigmu oživeného kozmu,
veľkej jednoty Starého ľudu, preto aj mýtickí hrdinovia majú zvieraciu podobu.
Podľa Bušmenov, keď mesiac rastie, vťahuje do seba duše mŕtvych
a iniciačná premena na antilopu má v sebe aj reinkarnačný obsah.
Nezastupiteľnú funkciu pri náboženských obradoch
majú šamani. Šamanom sa medzi Bušmenmi môže stať každý, muž i žena, ktorý má
moc n/um. Na začiatku táto moc bola Kaggenom vtelená do uzdravujúcich
šamanských piesní, pštrosích vajec, niektorých rastlín, slnka, krvi a istým
ľuďom, ktorí vďaka nej môžu uzdravovať a čarovať. V zásade n/um je
všetko, čo je zvláštne, zázračné, silné i nebezpečné. Bušmeni poznajú i
zlú silu. Niektorí za jej zdroj považujú aj duše zomrelých. Zlá sila spôsobuje
oslabenie, choroby a smrť. Tranzový tanec slúži očisteniu od zlej sily
a vplyvov a ich vysatiu z tela šamanom. Práve v čase tohto
tanca sa zjavuje dobrá sila n/um. Dôkazom jej prítomnosti je napríklad aj
necitlivosť šamana na chodenie po žeravom uhlí a dotýkanie sa horúcich
uhlíkov.
Úlohou šamanov je vedenie iniciačných rituálov,
privolávanie dažďa a zvierat, uzdravenie chorých, usporiadanie
spoločenských konfliktov. Vyrábajú jedy proti nepriateľom a lieky, ktoré
chránia pred smrťou a nebezpečenstvami zo strany čarodejníkov. Hlavnou
zložkou takýchto liekov je masť z antilopy. Medzi ich praktiky patrí aj spomenuté
vysávanie choroby.
Náboženstvo
Pygmejov
Druhým dôležitým africkým zberačsko-loveckým etnikom
sú Pygmejovia. Žijú predovšetkým v džungli v poriečí tropickej rieky
Kongo. Sú veľmi nízkeho vzrastu, merajú len okolo 150 centimetrov. Ich počet sa
rapídne znižuje a dnes sa odhaduje na 100-tisíc. Aj oni sa považujú za
archaické a pôvodné etnikum Afriky. Vo svojom náboženskom správaní
uchovávajú veľa archaických prvkov, odlišných od roľníckych etník. Ich spôsob
života je veľmi primitívny. Živia sa tým, čo ženy nazbierajú: jedlými
rastlinami, ovocím, lesným medom, drobnými zvieratami, ako sú slimáky či hady.
Muži lovia väčšie zvieratá lukmi alebo oštepmi s pomocou siete. Ich
schopnosť poraziť aj najväčšie zvieratá, ako napríklad slony, sa stala vzorom
pre rekonštruovanie spôsobu lovu v paleolite.
Pygmejovia považujú slona samotára - Goru za
zjavenie ich Najvyššieho božstva. Veria, že duše lovcov, ktorí zahynuli pri
love slonov, prechádzajú do tela zvieraťa. Náčelník pred poľovaním vzýva
duchov, aby sa lovcom darilo. Používa tzv. pieseň slona, pri ktorej sa hrá na
tetivách loveckých lukov. Na poľovaní sa zúčastňuje celé spoločenstvo. Keď
lovci zrania slona a on spadne, ženy a deti obkolesia jeho telo a spievajú
triumfálnu pieseň. Muži presviedčajú zviera, že ho nechceli zabiť, ale že to je
jeho osud. Aj štvrtenie mäsa je kultovým obradom, ktorého cieľom je odprosiť
slona za zabitie. Konajú sa aj iniciačné obrady, po vykonaní ktorých sa chlapci
môžu stať lovcami slonov. Pre Pygmejov sú zvieratá posvätné, sú múdre ako
ľudia, plné sily, žijú ako ľudia a riadia sa svojimi zákonmi.
Pygmejovia veria v božstvo, ktoré sa stará
o les a jeho zvieratá a bdie nad ním, aby nedošlo k jeho
devastácii. Veria, že božstvo ovláda aj ich lovecký úspech. Toto božstvo má
rôzne názvy v závislosti od kmeňa: Mungu, Kalisia, Imana, Borumbi, Tore
a pod. Žije v lese, v bútľavých stromoch alebo v podzemných
dierach. Keď božstvo kráča lesom, Pygmejovia počujú, ako sa otiera
o konáre stromov. Veria, že les je sám boh. Muži hovoria o lese ako
o otcovi, ženy ako o matke. Obracajú sa naň ako na priateľa, lebo im
dáva všetko, jedlo i prístrešie, je zdrojom hlbokých pocitov
a zážitkov. Les je čímsi živým a vedomým, zároveň prirodzeným
i nadprirodzeným, niečím, čo vedie k zamysleniu, dôvere, poslušnosti
a poddaní sa. V závislosti od druhu činnosti a vzťahu
k posvätnu môže byť božstvo lesom, osobou, nebom, dušou Mesiaca, podzemným
vládcom mŕtvych. Podstatné pre vnímanie sacrum je sila, moc a nie bytie.
Boh Pygmejov je spojený so životnou silou, ktorá je prítomná v každom
živom stvorení, vychádza z božstva a fyzicky sa prejavuje vegetačnou
potenciou lesa. Osobitne sa zjavuje stvoriteľskou mocou, preto mu Pygmejovia
pripisujú aj stvorenie sveta.
Pygmejovia sú presvedčení, že boh svoju vôľu
prejavuje cez prírodné a atmosférické javy, ale aj v duchovnej inšpirácii
a cez sny. Zjavuje sa lovcom, vedie ich kroky pri love, riadi ich strely.
Preto, keď ulovia nejakú zver, časť z nej obetujú božstvu položením na zem
alebo zavesením na konár stromu. Pre Pygmejov z Gabonu boh lesa prijíma
úlohu slona-samotára Goru, ktorý je otcom a vládcom všetkých slonov
a patrónom lovcom. Tento pygmejský pán divej zveri je silne spojený
s Mesiacom. Na ňom má aj svoje lovecké územia a rodinnú usadlosť.
Kult božstva lesa je spojený s krátkymi
prosebnými modlitbami, v ktorých Pygmejovia prosia o dážď, úspech v
love a taktiež o potomstvo. Takýmto spôsobom sa na neho obracajú aj pri
pohrebných obradoch. Všeobecne medzi ľuďmi a božstvom panuje harmónia.
Niekedy sa ale stáva, že ľudia znevážia potraviny a neprispôsobia sa
príkazom. Hnev božstva sa prejavuje tak, že lovci dlhší čas nič neulovia a
hovoria, že božstvo z dôvodu nejakého previnenia zamklo les, oslabilo ich
zrak, odobralo silu ich ramenám. A návrat k pôvodnému stavu volajú
otvorením lesa, čo je spojené s pripravením ohňa a prinášaním
odprosujúcich obiet.
Najviac rozpracovanou ceremóniou otvorenia lesa je
obrad molimo, ktorý sa koná v najkrízovejších situáciách, ako je smrť,
epidémie, hlad, zlé počasie. Môže trvať niekoľko dní, aj mesiac a jeho
cieľom je získať späť pôvodnú harmóniu s lesom. Podvečer sa členovia osady
schádzajú okolo ohniska a spievajú oslavné piesne božstvu, aby sa zobudilo
a zľutovalo nad ich neľahkým položením. Pomocou drevených hudobných
nástrojov Pygmejovia napodobujú zvieracie zvuky a jednohlasne spievajú pri
ohni. Keď sa konajú obrady, nikto nesmie spať. Trvajú celú noc a končia sa
až na druhý deň. Piesňami, tancami, zvukmi nadväzujú s duchom lesa blízky,
intímny vzťah.
K obradu nerozlučiteľne patrí i stará
žena, ktorá sama alebo s ďalšími ženami má za úlohu zničiť posvätný oheň.
Pygmejovia veria, že oheň bol pôvodne doménou žien, ktoré ho ukradli zvieratám,
ba dokonca samému božstvu. Ak ohňu vážne uškodia, do obradu vstupujú muži,
ktorí oživujú posvätný oheň, pričom konajú symbolický posvätný obrad
oplodnenia. Opakuje sa to niekoľkokrát, až sa posvätný oheň celkom zničí.
Bušmeni a Pygmejovia sa vyznačujú zásadnými
spoločnými náboženskými črtami. Ide najmä o ich presvedčenie
o spoločnom pôvode zvierat a ľudí. Na počiatku žili vo vzájomnom súlade,
ktorý bol však narušený. Rovnako ich mýty hovoria o prvotnom vzájomnom
kontakte s Najvyššou bytosťou, ktorú považujú za stvoriteľa všetkého.
Následkom porušenia príkazov došlo ku strate pôvodnej harmónie. Zhodná je i
predstava posmrtného života, kde sa prejavuje možnosť návratu k svojmu
stvoriteľovi, ale v ich učení sú aj náznaky reinkarnačného procesu.
Literatúra
a internet:
1. Ahanotu, A. M.: Religion, State, Society in
Contemporary Africa. Peter Lang, New York 1992
2. Eliade, M.: Slovník náboženství. Argon, Praha
2001
3. Komorowski, Z.: Kultury Czarnej Afryki, Wroclaw
1997
4. Lenoir, F., Masquellier, Y. T.: Encyclopédie des
religions. Bayard éditions, Paris, 1997
5. Matlovič, R.: Geografia religií. Prešov 2001
6. Partridge, C. (ed.): Lexikon světových náboženství.
Slovart, Praha 2006
7. Piłaszewicz, S.: Religie Afriky. WUW, Warszawa
2000
8. Piłaszewicz, S.: Religie i mitologia Czarnej
Afryki. Dialog, Warszawa 2002
9. Religie świata. PWN, Warszawa 2006
10. Szyjewski, A.: Religie czarnej Afryki. WAM,
Kraków 2005