Afrika je tretím najväčším kontinentom po Ázii a Amerike. Počet jej obyvateľov presiahol v roku 2010 jednu miliardu. Najviac z nich sa hlási ku kresťanstvu (46,3 %) a islamu (40,4 %). K pôvodným domorodým náboženstvám sa hlási 11,9 %. Medzi kresťanskými vetvami má výrazné pozície katolicizmus (15,6 %) a protestantizmus (11,5 %). Ich rozmiestnenie na africkom kontinente je určené príslušnosťou územia k jednotlivým koloniálnym mocnostiam: protestantské sú bývalé britské a holandské kolónie, katolícke sú zase bývalé kolónie španielske, francúzske a portugalské. Kresťania patria aj k starobylým východným cirkvám (14,9 %). V rámci kresťanstva majú svoje zastúpenie taktiež kresťanské nezávislé cirkvi, afrokresťanské sekty a synkretické náboženstvá, ktoré sú často výsledkom spájania a prelínania prvkov kresťanstva s domácimi primárnymi náboženstvami.

Z nábožensko-geografického hľadiska možno Afriku rozdeliť do štyroch regiónov: Severná Afrika, transsaharský región, rovníková a Južná Afrika a ostrovná Afrika.

Severná Afrika sa vyznačuje dominanciou islamu. Vo väčšine krajín tohto regiónu tvoria moslimovia 96 až 99 % obyvateľstva, len v Egypte (90 %) a Eritrei (72 %) je ich podiel menší. Všade si vedúcu pozíciu udržiava sunnitský islam. Vo všetkých štátoch tohto regiónu žije aj kresťanská menšina, ktorá je početnejšia len na území Západnej Sahary, v Eritrei a Egypte. Kresťania žijú zväčša v pobrežných mestách. V Egypte tvoria 10 % obyvateľov. Ide predovšetkým o vyznávačov koptskej cirkvi, koptských katolíkov, koptských evanjelikov, rímskokatolíkov, gréckokatolíkov, arménskych katolíkov a maronitov. Okrem toho tu žijú pravoslávni, najmä príslušníci gréckej menšiny (Alexandria a okolie). V Eritrei žijú vyznávači etiópskej cirkvi. Rímskokatolíci sa vyskytujú aj v ďalších štátoch oblasti a zväčša sú etnicky spätí s obyvateľstvom bývalých koloniálnych mocností ovládajúcich kedysi tieto územia.

V Maroku žije najpočetnejšia skupina židov spomedzi severoafrických krajín (približne 8-tisíc vo veľkých mestách). Geograficky do regiónu Severnej Afriky patrí aj Etiópia, ktorá má však úplne špecifickú religióznu štruktúru obyvateľstva a nedá sa zaradiť ani k jednému z vyčlenených regiónov: 40 % obyvateľstva sa hlási k monofyzitickej etiópskej cirkvi, 45 % obyvateľov vyznáva sunnitský islam a k primárnym náboženstvám animistického typu sa hlási 12 % obyvateľov krajiny. Okrem týchto skupín žijú v Etiópii arménski gregoriáni, etiópski uniati, pravoslávni, rímskokatolíci a luteráni. Skupina etiópskych židov bola začiatkom deväťdesiatych rokov presídlená do Izraela.

Transsaharský región leží južne od severoafrického regiónu. V tejto oblasti dominuje islam, avšak značný vplyv si udržali primárne náboženstvá. Počet kresťanov s výnimkou Čadu (25 %) v žiadnej z krajín regiónu neprekračuje 10 % podiel z celkového počtu obyvateľov. Pôvodné náboženstvá tu, podobne ako v iných častiach subsaharskej Afriky, reprezentujú náboženstvá afrických národov (napr. Bambarov, Dogonov, Edov, Ašantov, Fonov, Jorubov a pod.). Pravoslávni a uniati (maroniti, gréckokatolíci, koptskí katolíci) sa vyskytujú v Sudáne (najmä v Chartúme a Atbarahu). V niektorých krajinách pôsobia synkretické afrokresťanské sekty (napr. Aladura v Nigérii, Pobreží Slonoviny, Libérii), v Nigeri sú i afromoslimské sekty. Nigéria má pestrú etnickú štruktúru. Najväčšiu časť populácie tvoria moslimovia (50 %), ku kresťanstvu sa hlási 40 % a k primárnym relígiám 10 % obyvateľov. V krajine rastie i význam synkretických siekt (napr. už spomenutá Aladura, Cirkev cherubínov a serafínov a iné).

Rovníková a Južná Afrika je regiónom, v ktorom sa preplietajú vplyvy pôvodných náboženstiev s kresťanstvom. Pôvodné náboženstvá sú na ústupe a kresťanstvo vďaka misionárskym aktivitám si neustále posilňuje svoje pozície. Z kresťanských vetiev je v rovníkovej a Južnej Afrike zastúpený katolicizmus a protestantizmus. Vo väčšine uvedených krajín pôsobia tiež afrokresťanské sekty, ale takisto početne zastúpený je aj islam. V Juhoafrickej republike, Keni, Tanzánii a na Madagaskare žijú menšie skupiny hinduistov a v JAR sa vyskytujú židia (najmä v Johannesburgu a Pretórii). Príslušníci čínskej menšiny na Madagaskare vyznávajú budhizmus a konfuciánstvo.

Ostrovná Afrika zahŕňa ostrovné časti, ktoré patria k africkému svetadielu a vyznačujú sa prevahou kresťanstva alebo islamu. Vyskytujú sa tu aj hinduisti či obyvatelia hlásiaci sa k budhizmu a konfuciánstvu.

 

Africké kmeňové náboženstvá


Za africké kmeňové relígie sa považujú náboženstvá obyvateľov žijúcich južne od Sahary. Vyznačujú sa veľkou rozmanitosťou, ale i jednotou. Možno ich rozdeliť do niekoľkých kategórií: zberačsko-lovecké náboženské systémy, náboženstvá roľníckych etník, náboženstvá patriace do skupiny Bantu, Guinejského zálivu a ezoterické systémy Dogonov a Bambarov.

Napriek veľkej rozmanitosti afrických náboženstiev je možné vnímať aj isté spoločné črty. Medzi ne predovšetkým patrí:

1. Vlastná koncepcia skutočnosti - V základe afrických náboženstiev je zakomponovaná ontologická jednota kozmu. Preto svet neviditeľný je takou istou časťou kozmu ako svet viditeľný. Neexistuje rozdelenie sfér na náboženskú a svetskú, časnú a večnú, prirodzenú a nadprirodzenú, na čo sme zvyknutí v našej kultúre. Čas i prostredie sú vyplnené náboženským zmyslom. Kde je Afričan, tam je aj jeho náboženstvo, nesie si ho do poľa, na stretnutie s priateľmi, všade. Z toho vyplýva, že Afričania neoddeľujú živých od mŕtvych, človeka od božstiev. V našej kultúre mohol byť Boh vytlačený z myslenia bez poškodenia logickej štruktúry, ale nijakým spôsobom sa to nedá urobiť napríklad v prípade Jorubov, ktorých viera a rozum sú medzi sebou navzájom prepojené.

2. Koncepcia času - Afričania nemajú jednotnú, absolútnu časomieru podobnú našej. Čas merajú rôznym spôsobom. V zásade beh vecí vytvárajú udalosti, ktoré sa zapamätajú a pripomínajú. Ak nie sú žiadne udalosti, tak nie je čas. Hlavnými udalosťami, ktoré systematizujú čas, sú rituály sprevádzané silnými emóciami. Keďže sa opakujú v ročnom cykle, dá sa hovoriť o cyklickom prežívaní času. Napríklad u Dogonov sa sviatky Sigi organizujú každých 60 rokov. Obyvatelia Guinejského zálivu považujú čas 70 rokov za veľký cyklus, v ktorého priebehu dochádza k celkovej premene sveta, a preto treba zmeniť aj miesto bývania.

Ale v myslení Afričanov je prítomný taktiež lineárny čas. Ide o podobnosť s našou históriou. Meria sa dobou panovania jednotlivých vladárov. V mnohých rodových afrických spoločenstvách jestvuje inštitút griotov, čiže akýchsi kronikárov, poetov či pesničkárov, ktorí uchovávajú hrdinské činy predkov. Zapamätali si a dokážu recitovať dlhé zoznamy mien a genealógie. V Západnej Afrike grioti vytvorili uzamknutú kastu, tajný spolok.

Dôležitá pre chápanie času je tiež mýtická koncepcia. Tým, že sa minulé udalosti vzďaľujú od aktuálnych, stávajú sa neohraničenou minulosťou, ktorá sa dá opísať slovom kedysi. Ak sa takýmto udalostiam pridá ešte aj úloha vzoru, dostávame sa do kontaktu s mýtickým časom. Mýtické udalosti nemusia mať chronologický poriadok.

3. Africké panteóny - Za africkými panteónmi božstiev a duchov sa skrýva idea Najvyššieho boha, stvoriteľa ľudí a kozmu. Vďaka nemu začal existovať a existuje celý svet. On je akoby dušou alebo životom celého kozmu. Je zároveň imanentný a transcendentný. Je mimo času a kozmu a zároveň je hlboko v nich. Nižšie božstvá sú formami vyjadrenia Najvyššieho boha. Idea Najvyššieho boha vnáša pre naše chápanie nový, problematický a aj neriešiteľný koncept.

4. Miesto Zeme v náboženstve - Zemi patrí špecifické miesto medzi africkými božstvami. Spravidla sa chápe ako Matka zem. Zem je posvätná pre všetkých Afričanov. Ak nie je zbožstvená, vníma sa ako božský dar. Je základom života, je v nej nevyčerpateľná schopnosť tvoriť.

5. Duchovia predkov - Pre väčšinu národov Afriky majú významnú úlohu duchovia predkov. Majú k nim veľkú úctu a bázeň. Sú imanentným prvkom kmeňovej alebo klanovej štruktúry. Ľud Bantu napríklad verí, že sú strážcami kmeňovej mravnosti. Mŕtvi žijú spolu so živými. Na tom istom mieste, kde je kmeň, sú aj jeho mŕtvi a spolupracujú s ním v kmeňovom živote. Keď živí časom strácajú individuálne črty, dostávajú sa do kategórie predkov, duchov a sú zahŕňaní spoločným kultom. Vlastníkmi zeme sú zomrelí, živí sú len dočasní držitelia.

6. Iniciácie - K iniciácii dochádza na začiatku pri začlenení mladých do kmeňového spoločenstva, ale aj pri vstúpení do tajných združení. Kmeňové iniciácie sú spojené s bohatými ceremóniami, medziiným s túžbou získať od starších posvätné poznanie predkov a využiť ich životné sily. Vo Východnej Afrike sa iniciácie spájajú so skúškami mužnosti, vytrvalosti, samostatnosti. V Západnej Afrike sa kladie dôraz na iniciačné rany: obriezku, vytváranie otvorov v perách, ušiach, nose, bičovanie, vybitie či brúsenie zubov.

7. Tajné združenia - Patria k zaujímavým náboženským prejavom. Sú depozitmi posvätného poznania, plnia iniciačné úlohy, majú politické, hospodárske a súdne úlohy. Základom ich fungovania je diskrétnosť, poslušnosť, solidarita. Najčastejšie majú protiženské zameranie a dôležitou je aj ich úloha zastrašiť mladú generáciu použitím napríklad rôznych masiek, tancom či pomocou hudby.

8. Magické sily - Viera v magické sily je prítomná v celej čiernej Afrike. Súvisí so svojskou interpretáciou sveta a kozmu. Sila pre Afričanov je niečo, vďaka čomu môžu byť a konať. Rozlišujú dobré a zlé sily. Vďaka takémuto konceptu sily sa táto charakterizuje ako fetišizmus. Fetiš má svoju silu buď od čarodeja, alebo vyplýva zo svojej prirodzenosti ako božský dar.

 

Náboženské systémy zberačsko-loveckých etník


Náboženstvo Bušmenov

 
Bušmeni alebo Krováci či Sanovia sú kočovné, zberačsko-lovecké etnikum Afriky. Patria k skupine khoinských národov, ktoré pôvodne obývali celú Afriku od Sahary až po Kalahari a na africký juh boli zatlačení až roľníckymi a pastierskymi etnikami. Dnes obývajú stepné a polostepné územia Južnej Afriky a ich počet sa odhaduje na vyše 55-tisíc. Bušmeni tvoria spojnicu medzi pôvodnými a súčasnými obyvateľmi Afriky. Jazyk, telesný vzhľad a spôsob života ich dovoľuje uznať za paleolitické relikty obyvateľov Afriky. Stopy ich existencie siahajú do obdobia až 10-tisíc rokov pred Kr., o čom svedčia objavené skalné maľby a rytiny.

Khoinské náboženské predstavy preto môžu patriť k najstarším vrstvám na africkom kontinente. Bušmenské mýty hovoria, že kedysi celé stvorenie patrilo k Pradávnemu ľudu, ktorý tvorili tak ľudia, ako aj zvieratá a rastliny. Všetci spolu žili v jednote a harmónii vo veľkej jaskyni. Bol to prvotný rajský stav. Keď im ale začalo byť tesno, začali sa z jaskyne vytláčať a vychádzať, a tak sa veľká jednota narúšala, až sa rozpadla a už nemôže byť viac obnovená.

Aj panteón Bušmenov je vytvorený zo zvierat a koncentruje sa okolo Kaggena, čiže modlivky (Mantis religiosa), ktorá je hlavnou hrdinkou mýtov, stvoriteľom sveta a človeka, vládcom mŕtvych. Zvieratá patria k Pradávnemu ľudu a vedia meniť svoju podobu, tak na ľudskú, ako aj rastlinnú. Kedysi sa dokonca ľudia so zvieratami vzájomne rozprávali.

Dôležitú úlohu v rituálnych obradoch Bušmenov plní africká antilopa Eland, ktorá je hlavným prostredníkom medzi kozmickými silami riadiacimi plodnosť. Preto sa musí zabiť špeciálnym obradným spôsobom. Antilopa je prvým a obľúbeným stvorením Kaggena, ktorý sa často mení na antilopu a podľa Bušmenov práve hlava modlivky pripomína hlavu antilopy. Vo svojich obradoch Bušmeni používajú tanec, ktorý sa nazýva tanec antilopy. Veria, že ním sa vracia rovnováha medzi ľudí a svet. Je to tanec mužov a žien trvajúci celú noc. Používa sa aj ako iniciačný obrad. Celonočný tanec vedie do tranzu, ktorého cieľom je získať posvätnú moc. Prechod do mystického stavu znamená premenu na antilopu. Tanec mužov a žien je tiež spojený s pohlavnou symbolikou lovcov-zberačov. Ženy sú zberateľky rastlín, sú napojené na mesiac, rodia deti, menštruujú, kŕmia deti mliekom, zabezpečujú rodinnú solidaritu. Muži ako lovci sú zviazaní so slnkom, s ohňom a teplom.

Bušmeni na rozdiel od ostatných afrických etník nemajú rozvinutý kult predkov. Podľa nich sa o mŕtvych nemá hovoriť, okrem mýtických hrdinov. Viera Bušmenov sa opiera o paradigmu oživeného kozmu, veľkej jednoty Starého ľudu, preto aj mýtickí hrdinovia majú zvieraciu podobu. Podľa Bušmenov, keď mesiac rastie, vťahuje do seba duše mŕtvych a iniciačná premena na antilopu má v sebe aj reinkarnačný obsah.

Nezastupiteľnú funkciu pri náboženských obradoch majú šamani. Šamanom sa medzi Bušmenmi môže stať každý, muž i žena, ktorý má moc n/um. Na začiatku táto moc bola Kaggenom vtelená do uzdravujúcich šamanských piesní, pštrosích vajec, niektorých rastlín, slnka, krvi a istým ľuďom, ktorí vďaka nej môžu uzdravovať a čarovať. V zásade n/um je všetko, čo je zvláštne, zázračné, silné i nebezpečné. Bušmeni poznajú i zlú silu. Niektorí za jej zdroj považujú aj duše zomrelých. Zlá sila spôsobuje oslabenie, choroby a smrť. Tranzový tanec slúži očisteniu od zlej sily a vplyvov a ich vysatiu z tela šamanom. Práve v čase tohto tanca sa zjavuje dobrá sila n/um. Dôkazom jej prítomnosti je napríklad aj necitlivosť šamana na chodenie po žeravom uhlí a dotýkanie sa horúcich uhlíkov.

Úlohou šamanov je vedenie iniciačných rituálov, privolávanie dažďa a zvierat, uzdravenie chorých, usporiadanie spoločenských konfliktov. Vyrábajú jedy proti nepriateľom a lieky, ktoré chránia pred smrťou a nebezpečenstvami zo strany čarodejníkov. Hlavnou zložkou takýchto liekov je masť z antilopy. Medzi ich praktiky patrí aj spomenuté vysávanie choroby.

 

Náboženstvo Pygmejov

 
Druhým dôležitým africkým zberačsko-loveckým etnikom sú Pygmejovia. Žijú predovšetkým v džungli v poriečí tropickej rieky Kongo. Sú veľmi nízkeho vzrastu, merajú len okolo 150 centimetrov. Ich počet sa rapídne znižuje a dnes sa odhaduje na 100-tisíc. Aj oni sa považujú za archaické a pôvodné etnikum Afriky. Vo svojom náboženskom správaní uchovávajú veľa archaických prvkov, odlišných od roľníckych etník. Ich spôsob života je veľmi primitívny. Živia sa tým, čo ženy nazbierajú: jedlými rastlinami, ovocím, lesným medom, drobnými zvieratami, ako sú slimáky či hady. Muži lovia väčšie zvieratá lukmi alebo oštepmi s pomocou siete. Ich schopnosť poraziť aj najväčšie zvieratá, ako napríklad slony, sa stala vzorom pre rekonštruovanie spôsobu lovu v paleolite.

Pygmejovia považujú slona samotára - Goru za zjavenie ich Najvyššieho božstva. Veria, že duše lovcov, ktorí zahynuli pri love slonov, prechádzajú do tela zvieraťa. Náčelník pred poľovaním vzýva duchov, aby sa lovcom darilo. Používa tzv. pieseň slona, pri ktorej sa hrá na tetivách loveckých lukov. Na poľovaní sa zúčastňuje celé spoločenstvo. Keď lovci zrania slona a on spadne, ženy a deti obkolesia jeho telo a spievajú triumfálnu pieseň. Muži presviedčajú zviera, že ho nechceli zabiť, ale že to je jeho osud. Aj štvrtenie mäsa je kultovým obradom, ktorého cieľom je odprosiť slona za zabitie. Konajú sa aj iniciačné obrady, po vykonaní ktorých sa chlapci môžu stať lovcami slonov. Pre Pygmejov sú zvieratá posvätné, sú múdre ako ľudia, plné sily, žijú ako ľudia a riadia sa svojimi zákonmi.

Pygmejovia veria v božstvo, ktoré sa stará o les a jeho zvieratá a bdie nad ním, aby nedošlo k jeho devastácii. Veria, že božstvo ovláda aj ich lovecký úspech. Toto božstvo má rôzne názvy v závislosti od kmeňa: Mungu, Kalisia, Imana, Borumbi, Tore a pod. Žije v lese, v bútľavých stromoch alebo v podzemných dierach. Keď božstvo kráča lesom, Pygmejovia počujú, ako sa otiera o konáre stromov. Veria, že les je sám boh. Muži hovoria o lese ako o otcovi, ženy ako o matke. Obracajú sa naň ako na priateľa, lebo im dáva všetko, jedlo i prístrešie, je zdrojom hlbokých pocitov a zážitkov. Les je čímsi živým a vedomým, zároveň prirodzeným i nadprirodzeným, niečím, čo vedie k zamysleniu, dôvere, poslušnosti a poddaní sa. V závislosti od druhu činnosti a vzťahu k posvätnu môže byť božstvo lesom, osobou, nebom, dušou Mesiaca, podzemným vládcom mŕtvych. Podstatné pre vnímanie sacrum je sila, moc a nie bytie. Boh Pygmejov je spojený so životnou silou, ktorá je prítomná v každom živom stvorení, vychádza z božstva a fyzicky sa prejavuje vegetačnou potenciou lesa. Osobitne sa zjavuje stvoriteľskou mocou, preto mu Pygmejovia pripisujú aj stvorenie sveta.

Pygmejovia sú presvedčení, že boh svoju vôľu prejavuje cez prírodné a atmosférické javy, ale aj v duchovnej inšpirácii a cez sny. Zjavuje sa lovcom, vedie ich kroky pri love, riadi ich strely. Preto, keď ulovia nejakú zver, časť z nej obetujú božstvu položením na zem alebo zavesením na konár stromu. Pre Pygmejov z Gabonu boh lesa prijíma úlohu slona-samotára Goru, ktorý je otcom a vládcom všetkých slonov a patrónom lovcom. Tento pygmejský pán divej zveri je silne spojený s Mesiacom. Na ňom má aj svoje lovecké územia a rodinnú usadlosť.

Kult božstva lesa je spojený s krátkymi prosebnými modlitbami, v ktorých Pygmejovia prosia o dážď, úspech v love a taktiež o potomstvo. Takýmto spôsobom sa na neho obracajú aj pri pohrebných obradoch. Všeobecne medzi ľuďmi a božstvom panuje harmónia. Niekedy sa ale stáva, že ľudia znevážia potraviny a neprispôsobia sa príkazom. Hnev božstva sa prejavuje tak, že lovci dlhší čas nič neulovia a hovoria, že božstvo z dôvodu nejakého previnenia zamklo les, oslabilo ich zrak, odobralo silu ich ramenám. A návrat k pôvodnému stavu volajú otvorením lesa, čo je spojené s pripravením ohňa a prinášaním odprosujúcich obiet.

Najviac rozpracovanou ceremóniou otvorenia lesa je obrad molimo, ktorý sa koná v najkrízovejších situáciách, ako je smrť, epidémie, hlad, zlé počasie. Môže trvať niekoľko dní, aj mesiac a jeho cieľom je získať späť pôvodnú harmóniu s lesom. Podvečer sa členovia osady schádzajú okolo ohniska a spievajú oslavné piesne božstvu, aby sa zobudilo a zľutovalo nad ich neľahkým položením. Pomocou drevených hudobných nástrojov Pygmejovia napodobujú zvieracie zvuky a jednohlasne spievajú pri ohni. Keď sa konajú obrady, nikto nesmie spať. Trvajú celú noc a končia sa až na druhý deň. Piesňami, tancami, zvukmi nadväzujú s duchom lesa blízky, intímny vzťah.

K obradu nerozlučiteľne patrí i stará žena, ktorá sama alebo s ďalšími ženami má za úlohu zničiť posvätný oheň. Pygmejovia veria, že oheň bol pôvodne doménou žien, ktoré ho ukradli zvieratám, ba dokonca samému božstvu. Ak ohňu vážne uškodia, do obradu vstupujú muži, ktorí oživujú posvätný oheň, pričom konajú symbolický posvätný obrad oplodnenia. Opakuje sa to niekoľkokrát, až sa posvätný oheň celkom zničí.

Bušmeni a Pygmejovia sa vyznačujú zásadnými spoločnými náboženskými črtami. Ide najmä o ich presvedčenie o spoločnom pôvode zvierat a ľudí. Na počiatku žili vo vzájomnom súlade, ktorý bol však narušený. Rovnako ich mýty hovoria o prvotnom vzájomnom kontakte s Najvyššou bytosťou, ktorú považujú za stvoriteľa všetkého. Následkom porušenia príkazov došlo ku strate pôvodnej harmónie. Zhodná je i predstava posmrtného života, kde sa prejavuje možnosť návratu k svojmu stvoriteľovi, ale v ich učení sú aj náznaky reinkarnačného procesu.

 

Literatúra a internet:

 
1. Ahanotu, A. M.: Religion, State, Society in Contemporary Africa. Peter Lang, New York 1992

2. Eliade, M.: Slovník náboženství. Argon, Praha 2001

3. Komorowski, Z.: Kultury Czarnej Afryki, Wroclaw 1997

4. Lenoir, F., Masquellier, Y. T.: Encyclopédie des religions. Bayard éditions, Paris, 1997

5. Matlovič, R.: Geografia religií. Prešov 2001

6. Partridge, C. (ed.): Lexikon světových náboženství. Slovart, Praha 2006

7. Piłaszewicz, S.: Religie Afriky. WUW, Warszawa 2000

8. Piłaszewicz, S.: Religie i mitologia Czarnej Afryki. Dialog, Warszawa 2002

9. Religie świata. PWN, Warszawa 2006

10. Szyjewski, A.: Religie czarnej Afryki. WAM, Kraków 2005