Po tolerančnom edikte v Anglicku (1689), ktorý priniesol všeobecnú náboženskú slobodu, začali vznikať početné protestantské cirkvi a denominácie. Takou bola i baptistická cirkev (gr. baptisma - krst), v ktorej krstili až dospelých na základe osobného vyznania viery. Baptisti sa vyvinuli z anglického puritanizmu (17. stor.), hlásia sa však aj k anabaptistom (novokrstencom) z čias reformácie v Nemecku. Medzi zakladateľov tohto hnutia patril londýnsky kazateľ John Smith hlásajúci učenie o všeobecnom milostivom vyvolení, kazateľ Henry Jacob vypracoval predestinačné učenie a v roku 1792 William Carey založil Baptist Missionary Society. Šíreniu baptizmu napomohlo prebudenecké hnutie, no zároveň prispelo k jeho rozdeleniu na viacero smerov. Roku 1891 vznikla Baptist Union of Great Britain and Ireland, v južných častiach Ameriky
Southern Baptist Convention a v severných Northern Baptist Convention. Od roku 1788 vznikali samostatné černošské baptistické zbory. Známymi baptistami tých čias boli spisovateľ John Bunyan a kazateľ Charles Spurgeon, ktorí kládli veľký dôraz na evanjelizáciu.

Počas náboženských bojov v Anglicku puritáni utekali do cudziny, najčastejšie do Holandska. Odtiaľ odišli do Severnej Ameriky, ktorá sa od tých čias stala bezpečným útočiskom utečencov a vyhnancov pre vieru. Tam postupne budovali kolónie a prvé štáty podľa svojho presvedčenia. Do ústavy nových severoamerických štátov bola zakomponovaná náboženská sloboda, ktorá sa vzťahovala na všetky vyznania, nielen na puritánov. Vzorom pre nové štáty sa stala Pensylvánia, kde na základe náboženskej slobody a presbyteriálneho cirkevného usporiadania vzniklo demokratické štátne zriadenie, ktoré dôsledne uskutočnilo odluku cirkvi od štátu. Podľa nej sa má štát starať o časné záležitosti občanov, ale nesmie zasahovať do ich svedomia. Pensylvánska ústava sa roku 1776 stala vzorom i pre ústavu USA.

Zvláštnou denomináciou boli kvakeri (quaker - trasúci sa), známi aj pod názvom Spoločnosť bratov či Spoločnosť priateľov. Založil ju obuvník George Fox. V roku 1646 mal zjavenie a na jeho základe sa utvrdil v presvedčení, že v každom človeku sa prejavuje svetlo Kristovho života ako vnútorné svetlo, ktoré treba uviesť do života. V Leicestri vystúpil s kázaním o tomto zjavení. Odmietol cirkevné formy a zdôrazňoval iba toto vnútorné svetlo dané človeku skrze Ducha Svätého. Svojich stúpencov pomenoval Spoločnosť priateľov. Keď odmietli vojenskú službu, boli z Anglicka vyhnaní. Odišli do Spojených štátov, kde sa ich ujal William Penn a roku 1662 im umožnil usadiť sa na svojich majetkoch v Pensylvánii.

Kvakeri nemajú presné vyznanie viery ani pevný bohoslužobný poriadok. Na svojich zhromaždeniach očakávajú vnuknutie Ducha Božieho, aby mohli kázať a rozjímať. Od svojho vzniku kládli dôraz na bratskú pomoc a lásku. Známymi sa stali svojím odporom k vojne a násiliu. Účinne vystupovali proti otroctvu a otrokárstvu. Dodržiavajú prísnu abstinenciu a vegetariánsku stravu, neuznávajú vojenskú službu ani úrady. V roku 1827 sa od kvakerov oddelil Elias Hicks a jeho stúpenci. K ďalšiemu štiepeniu došlo roku 1845, keď kvakerov opustili zástancovia konzervatívneho smeru pod vedením Johna Wilbura. Kvakeri sa rozšírili nielen v Anglicku, ale aj v Nemecku a predovšetkým v Amerike.