Po
tolerančnom edikte v Anglicku (1689), ktorý priniesol všeobecnú náboženskú
slobodu, začali vznikať početné protestantské cirkvi a denominácie. Takou
bola i baptistická cirkev (gr. baptisma
- krst), v ktorej krstili až dospelých na základe osobného vyznania viery.
Baptisti sa vyvinuli z anglického puritanizmu (17. stor.), hlásia sa však
aj k anabaptistom (novokrstencom) z čias reformácie v Nemecku.
Medzi zakladateľov tohto hnutia patril londýnsky kazateľ John Smith hlásajúci
učenie o všeobecnom milostivom vyvolení, kazateľ Henry Jacob vypracoval
predestinačné učenie a v roku 1792 William Carey založil Baptist
Missionary Society. Šíreniu baptizmu napomohlo prebudenecké hnutie, no zároveň
prispelo k jeho rozdeleniu na viacero smerov. Roku 1891 vznikla Baptist
Union of Great Britain and Ireland, v južných častiach
Ameriky
Southern Baptist Convention a v severných Northern Baptist
Convention. Od roku 1788 vznikali samostatné černošské baptistické zbory.
Známymi baptistami tých čias boli spisovateľ John Bunyan a kazateľ Charles
Spurgeon, ktorí kládli veľký dôraz na evanjelizáciu.
Počas
náboženských bojov v Anglicku puritáni utekali do cudziny, najčastejšie do
Holandska. Odtiaľ odišli do Severnej Ameriky, ktorá sa od tých čias stala
bezpečným útočiskom utečencov a vyhnancov pre vieru. Tam postupne budovali
kolónie a prvé štáty podľa svojho presvedčenia. Do ústavy nových
severoamerických štátov bola zakomponovaná náboženská sloboda, ktorá sa vzťahovala
na všetky vyznania, nielen na puritánov. Vzorom pre nové štáty sa stala
Pensylvánia, kde na základe náboženskej slobody a presbyteriálneho
cirkevného usporiadania vzniklo demokratické štátne zriadenie, ktoré dôsledne
uskutočnilo odluku cirkvi od štátu. Podľa nej sa má štát starať o časné
záležitosti občanov, ale nesmie zasahovať do ich svedomia. Pensylvánska ústava
sa roku 1776 stala vzorom i pre ústavu USA.
Zvláštnou
denomináciou boli kvakeri (quaker
- trasúci sa), známi aj pod názvom Spoločnosť bratov či Spoločnosť priateľov.
Založil ju obuvník George Fox. V roku 1646 mal zjavenie a na jeho
základe sa utvrdil v presvedčení, že v každom človeku sa prejavuje
svetlo Kristovho života ako vnútorné svetlo, ktoré treba uviesť do života.
V Leicestri vystúpil s kázaním o tomto zjavení. Odmietol
cirkevné formy a zdôrazňoval iba toto vnútorné svetlo dané človeku skrze
Ducha Svätého. Svojich stúpencov pomenoval Spoločnosť priateľov. Keď odmietli
vojenskú službu, boli z Anglicka vyhnaní. Odišli do Spojených štátov, kde
sa ich ujal William Penn a roku 1662 im umožnil usadiť sa na svojich
majetkoch v Pensylvánii.
Kvakeri
nemajú presné vyznanie viery ani pevný bohoslužobný poriadok. Na svojich
zhromaždeniach očakávajú vnuknutie Ducha Božieho, aby mohli kázať
a rozjímať. Od svojho vzniku kládli dôraz na bratskú pomoc a lásku.
Známymi sa stali svojím odporom k vojne a násiliu. Účinne vystupovali
proti otroctvu a otrokárstvu. Dodržiavajú prísnu abstinenciu
a vegetariánsku stravu, neuznávajú vojenskú službu ani úrady. V roku
1827 sa od kvakerov oddelil Elias Hicks a jeho stúpenci. K ďalšiemu
štiepeniu došlo roku 1845, keď kvakerov opustili zástancovia konzervatívneho
smeru pod vedením Johna Wilbura. Kvakeri sa rozšírili nielen v Anglicku,
ale aj v Nemecku a predovšetkým v Amerike.
míľniky dvoch tisícročí
Denominácie a hnutia v 17. – 19. storočí (1)
PETER GAŽÍK
Súvisiace články:
Denominácie a hnutia v 17. – 19. storočí (2)Denominácie a hnutia v 17. – 19. storočí (3)
Denominácie a hnutia v 17. – 19. storočí (4)