Ježišov príbeh v Evanjeliu podľa Matúša sa začína mocou. Za novonarodeným dieťaťom prichádzajú traja mudrci, aby sa mu ako budúcemu židovskému kráľovi poklonili. Podľa tradície to boli mágovia a po ceste z východných krajín do Betlehema ich viedla záhadná hviezda. Možno v minulosti práve to bolo príčinou, prečo mnohí kresťanskí panovníci neboli dôslední ohľadom astrológie a používali ju. Starokresťanský spisovateľ Origenes však tvrdí, že mágovia, po tom, čo sa stretli s Mesiášom, boli oslobodení od astrológie a mágie. Toto tvrdenie síce nemá biblický podklad, ale jasne poukazuje na presvedčenie ranej Cirkvi, že spojenie mágie s Kristom neznesie kompromisy. Ježišova moc nespočíva v ovládaní človeka, ale v nezištnej službe. Ježiš nebol mág, ktorému by šlo o moc. Zázraky, uzdravenia, exorcizmy nekonal preto, aby s niekým manipuloval, ale aby ho vnútorne uzdravil a oslobodil.

Žiaľ, nezriedka sa stáva, že veriaci kresťan zabúda na tento Kristov výrok. Snaží sa sebestačne vystupovať pri hľadaní odpovedí na svoje otázky, pričom nehľadá pomoc u Krista, ale v rôznych sporných alternatívach, ktoré nie sú v súlade s Božou vôľou. Mať všetku moc ale znamená, že pre Ježiša niet problému, ktorý by nám nepomohol vyriešiť, preto nie je potrebné obracať sa na všelijaké pochybné kulty a magické praktiky. Ak tomu nie sme schopní uveriť, ak naše kresťanstvo spočíva len na vonkajšom rituálnom prežívaní a odmieta osobnú vieru a vzťah s Kristom, potom aj my patríme do skupinky tých, ktorí sa stretli so vzkrieseným Ježišom a pochybovali. Otázne však je, nakoľko a či vôbec sme potom ešte kresťania. Nedá sa totiž slúžiť naraz dvom pánom. Každé kráľovstvo vnútorne rozdelené spustne, podobne i naša viera. Ak sa väčšmi spoliehame na ľudí ako na Krista, ak dôverujeme rôznym talizmanom či vešticiam, astrológom, ezoterikom a iným šarlatánom väčšmi ako Kristovej božskej moci, naša viera začne postupne chradnúť, príde o svoju vnútornú silu a náš pohľad na Krista sa úplne zmení. Už pre nás nebude osobným spasiteľom a priateľom, ale iba akýmsi bezobsažným symbolom, v „lepšom" prípade možno výnimočným človekom či veľkým mágom.

Návšteva mudrcov vyvolala obavy u Herodesa, ktorý sa strachoval o svoju politickú moc. Ježiš však neprišiel preto, aby ho zbavil vlády. Aj počas svojho verejného pôsobenia sa vyhýbal tomu, aby ho ľudia vyhlásili za kráľa. Diabol na púšti ho prenasledoval falošnými mesiášskymi predstavami spojenými s mocou, ale on ich všetky odmietol. Ani dnes nemožno Ježiša vmanévrovať do nejakého politického či ideologického systému. Ježiš ohlásil Božie kráľovstvo, nie dokonalosť demokracie; mimochodom, idealistického systému, ktorý neberie do úvahy, že človek je zranený dedičným hriechom. Ježiš nepropagoval konkrétnu politickú štruktúru, ale nové vzťahy. Počas pozemského života prijal prirodzenosť sluhu, ktorá je protikladom magického vedomia. Jej cieľom nie je ovládať, ale milovať, a to konkrétnymi skutkami milosrdenstva nebažiacimi po obdive ani po uznaní.