V tejto krajine preto vždy pôsobilo mnoho rôznych náboženských skupín. Jednou z nich sú aj amiši, u ktorých sa „zastavil život" v 17. storočí. Toto prísne kresťanské spoločenstvo pôsobiace ako z iného sveta alebo z čias dávno minulých je najznámejšie tým, že odmieta všetky aspekty moderného života, čo sa odzrkadľuje napríklad v spôsobe hospodárenia, vybavenia domu, oblečenia, vo výchove a vzdelaní detí a podobne.

 

História


Amiši sú najznámejším hnutím z mennonitských skupín, ktoré má svoj pôvod v kresťanskej Európe. Je odnožou anabaptistického hnutia. Podľa biskupa Jakoba Ammanna, po ktorom amiši nesú svoje meno, nebolo hnutie mennonitov dostatočne prísne vo svojich zásadách života s vierou, preto sa oddelili. Pre ich vieru však stúpencov amišského hnutia vyháňali a fanaticky zabíjali. Pred krvavým prenasledovaním ušli do Ameriky, ktorá im v polovici 18. storočia ponúkala slobodu. Amiši sa teda usadili a vybudovali si vlastné domovy na severoamerickom kontinente. Osídľovanie prebiehalo približne od roku 1720. Avšak i v Amerike museli bojovať za svoje presvedčenie. Nevôľu Američanov, ktorých amiši dodnes nazývajú Angličania, vyvolal najmä ich odpor voči vojenskej službe, vyššiemu vzdelaniu a plateniu dôchodkového poistenia. Amiši nakoniec získali v týchto prípadoch výnimku od Najvyššieho súdu Spojených štátov.

Táto ojedinelá uzavretá skupina žijúca striktne podľa desatora Božích prikázaní dnes láka najmä zvedavých turistov, ktorí sa chcú pozrieť na „starodávny" spôsob života, ale takisto vedcov rôznych odborov, napríklad sociológov, ekonómov, religionistov, demografov, genetikov, folkloristov, germanistov, odborníkov na dialekt, antropológov a i. A niet sa čo čudovať. Skupina sama osebe je netradičná, navyše i vnútri nej dochádza k rozličným zmenám a v súčasnosti existuje množstvo najrôznejších vetiev tohto hnutia. Popri tradične najprísnejších tzv. amišov starého rádu (Old Order Amish) existuje vetva amišov nového rádu (New Order Amish) alebo tzv. Beachy Amish (podľa biskupa Mosesa Beacheho), ktorí sú už liberálnejší a na svojich šatách nosia gombíky, stavajú si vlastné modlitebne, využívajú taktiež autá (ako spolujazdci), telefóny a vo svojich domoch elektrické svetlo (vlastná elektrina vyrobená veternými alebo vodnými generátormi). Medzi týmito radikálnymi a liberálnymi skupinami existujú amišské spoločenstvá s miernymi novinkami, tu sa napríklad pri bohoslužbách používa angličtina.

Nemožno presne povedať, koľko vlastne amišov je, lebo oni sami sa vzpierajú sčítaniu. Existuje množstvo odhadov a dokonca aj štúdia, podľa ktorej sa počet amišov v predchádzajúcich šestnástich rokoch takmer zdvojnásobil. Spoločenstvo sa odhaduje asi na 231 000 členov, a to v takmer devätnástich štátoch USA, kde obývajú neveľké územia, predovšetkým v štátoch Pensylvánia, Ohio, Indiana, a takisto v Kanade.

 

Život


V amišských komunitách sa zastavil pokrok v 17. storočí a v tejto podobe zotrváva dodnes. Cieľom života amišov je obyčajný život vo svojej kráse i nemilosrdnosti, ktorú treba znášať s rovnakou železnou vôľou, ako je absolútna oddanosť svojmu náboženstvu a rodine. Moderný spôsob života sa tu chápe jednak ako podporovanie sociálnych rozdielov a jednak ako povyšovanie hmotných statkov nad Boha, čo nie je v súlade s desatorom. Pravý kresťan jednoducho nesmie podľahnúť žiadnej móde tohto sveta, čo platí na všetky oblasti života.

Ako si teda možno konkrétne predstaviť život amišov? Predovšetkým bez elektriny, bez hluku televízie a rádia, bez áut. Výnimkou je telefón, ktorý vlastnia niektoré amišské osady a ktorý sa môže použiť len v prípade núdze. „Pozor, koče," varuje dopravná značka v istom mestečku Pennsylvania Dutch Country, ako sa nazýva oblasť obývaná amišmi. Tí totiž jazdia výhradne na kočoch ťahaných koňmi. A pretože pneumatiky amiši považujú za neprípustný moderný vynález, kone ťahajú koče vybavené iba tvrdými kolesami.

Predpísaný náboženský spôsob života preniká do každého detailu. Sú napríklad zakázané i fotografie. Tento zákaz sa v rámci ich biblickej interpretácie vysvetľuje tým, že veriaci nemajú robiť žiadnu podobizeň toho, čo je hore v nebi, ani toho, čo je dolu na zemi. Z tohto dôvodu nemajú amiši doma vyvesené ani obrazy svätých.

 

Spôsob obživy a domácnosť


Amiši sú veľmi usilovní, pracovití, zdatní a šikovní. Prácu vnímajú ako boží dar a kladú veľký dôraz na to, aby zostali blízki prírode. Preto sa väčšina z nich živí poľnohospodárstvom. Vzhľadom na to, že odmietajú akékoľvek moderné vynálezy (traktory a i.), je to práca extrémne fyzicky vyčerpávajúca a časovo náročná. Každá rodina väčšinou vlastní polia (10 - 50 ha), na ktorých pestuje rozličné plodiny, napríklad kukuricu, lucernu, fazuľu a ďalšie. Okrem toho vlastní kone, kravy, svine a iné domáce zvieratá. Dnes sa niektoré rodiny špecializujú napríklad na výrobu mliečnych výrobkov, chov hydiny, bravov alebo hovädzieho dobytka, pestovanie zemiakov, rajčín a pod. Vzhľadom na to, že práca je časovo aj fyzicky náročná, musia sa zapojiť i deti a ženy. Keď sú ženy tehotné, pracujú v hospodárstve až do začiatku pôrodných bolestí.

Amiši uplatňujú prísny zákaz konzumácie alkoholu a fajčenia tabaku. Napriek tomu tabak pestujú a potom s ním obchodujú. Je pre nich veľmi výnosný. Ak amiši vlastnia väčšie množstvo peňazí, nestáva sa, že by ich vložili do banky alebo si za ne zadovážili luxusný tovar. Financie použijú na nakúpenie pôdy. Vedia, aká je cenná a hodnotná. Vzhľadom na to, že ceny stavebných pozemkov stále stúpajú, dbajú na to, aby pôdu správne využili.

I keď u amišov prevláda ako spôsob obživy poľnohospodárska práca, mnoho z nich pracuje aj v tradičných povolaniach, napríklad ako murári, stavitelia kočov, kováči, stolári, tlačiari, hodinári alebo obuvníci. Čoraz väčšmi sa rozmáha práca v drevárskom priemysle - niektorí amiši vlastnia drevospracujúce píly. S vypestovanou zeleninou, dobytkom, slamou, kukuricou, senom a tabakom zásobujú tržnice v okolitých mestách. Amiši predávajú taktiež ručne vyrobený nábytok, tkané látky či ručne šité deky. Vďaka svojej kvalite a originalite sú výrobky amišov v USA veľmi obľúbené. Pri poľnohospodárskych produktoch je isté, že sa tu nepoužili chemické hnojivá.

Ako amiši sami, tak aj ich nespočetné obchody a obchodíky sú silným magnetom pre turistov. Vo všetkých Orten Dutch Country sú typické amišské reštaurácie, stánky s rýchlym občerstvením a predajne, v ktorých môžu návštevníci ochutnať špeciality či nakupovať rozličný ručne vyrobený tovar. Najžiadanejší je ich nábytok, v súčasnosti ľuďmi z celého sveta, predovšetkým pre jeho eleganciu, spoľahlivosť, odolnosť a kúzlo pôvodu. Ďalším dôležitým dôvodom, pre ktorý mnoho ľudí dáva prednosť nákupu tohto nábytku, je skutočnosť, že každý kus je jedinečný a je výsledkom tvrdej práce. Tento spôsob obchodovania prináša síce komunite financie, ale zároveň ich to väčšmi vystavuje okolitému svetu s jeho lákadlami.

Skromnosť amišov sa premieta do všetkých oblastí ich života. Odzrkadľuje sa tak v práci, zariadení domu, ako aj v štýle odievania. Bežné oblečenie je u nich zbavené všetkých nápadných farieb a tvarov s tým, že amiši smú používať len prírodné farby, všetko krikľavé je zakázané, rovnako ako šperky či mejkap. Muži a chlapci nosia väčšinou čierne obleky a široké ploché klobúky. Dospelí muži si nechávajú narásť bradu. Nad hornou perou sa však holia, pretože v Biblii sa hovorí o fúzoch a nie o fúzikoch, tie sú podľa nich už po stáročia symbolom frajerstva a vojenstva. Ženy a dievčatá nosia dlhé sukne alebo šaty, ktoré môžu byť buď bledofialové, modré, zelené, sivé alebo hnedé; ak sú vydaté, tak čierne. Na sukni je uviazaná biela zástera. Dlhé vlasy si amišky splietajú do vrkoča, ktorý je schovaný pod čepcom. Kuriozitou je napríklad to, že gombíky amiši považovali za módny výstrelok už v 17. storočí, preto ako praví kresťania používajú háčiky. Táto jednotná forma tradičných jednoduchých odevov stavia všetkých amišov na rovnakú sociálnu úroveň.

Amiši bývajú v skromne vybavených domoch. Interiér pozostáva z jednoduchých, namodro, zeleno alebo sivo vymaľovaných stien, žalúzií, ručne vyrobených prešívaných diek a z látkových pásikov ručne tkaných kobercov. Stredom každého domu je obývacia izba, ktorá sa v nedeľu stáva miestom pobožnosti. Nad veľkým rodinným stolom osvetľuje lampa (petrolejka alebo lampa na svietiplyn) celú miestnosť. Keďže amiši odmietajú elektrinu, používajú tiež plynové chladničky, sporáky a práčky fungujúce na plyn. Ťažkú prácu im uľahčujú plynové, benzínové alebo naftové motory pre dojacie zariadenia a chladiace prístroje na mlieko, veterné a vodné mlyny či šijacie stroje na nožný pohon.

 

Súdržnosť, sociálne kontakty a poistenie


Amiši sa dajú označiť za uzavretú komunitu voči okolitému svetu už napríklad tým, že nekonajú žiadne misijné aktivity. Vnútri skupiny sú ale veľmi súdržní, pospolití a navzájom solidárni. Vzájomne sa vnímajú ako bratia a sestry a sú pripravení si ochotne jeden druhému pomáhať alebo sa o všetko podeliť. Keby niekomu z nich napríklad zhorela stodola alebo sa zničil dom následkom veľkého vetra, sú všetci susedia pripravení pomáhať s výstavbou nového obydlia. Touto súdržnosťou vznikla u amišov akási „poistka" alebo záruka, že im ostatní v prípade núdze pomôžu. Sami si totiž neplatia žiadne poistenie. Sú tiež proti akejkoľvek štátnej pomoci, sociálnej starostlivosti či dávkam v nezamestnanosti. Určité sociálne kontakty amiši udržujú aj tým, že si vydávajú vlastnú miestnu tlač, ktorá je plná osobných správ. Dočítajú sa tu napríklad, kto prekonal akú operáciu, kto sa presťahoval, narodil alebo zomrel, kto mal svadbu atď.

Na rozdiel od zvyšku USA sa v tejto komunite prakticky nevyskytuje násilie, ani nie je nutné, aby tu existovala polícia. V prípade porušenia pravidiel sa uplatňujú najrôznejšie tresty vrátane tzv. trestu stránenia sa dotyčného hriešnika. To spočíva v tom, že s ním nikto nesmie jesť pri jednom stole a to dokonca ani v jeho vlastnej rodine. Vzhľadom na to, o aké úzke a uzavreté spoločenstvo ide, je tento spôsob veľmi silným prostriedkom, ako navrátiť hriešnika späť k poriadku. Vyhnanie z komunity je trestom najvyšším.

Amiši okrem sociálneho odmietajú tiež zdravotné poistenie. Keď treba zaplatiť doktora, zloží sa celá komunita. Ženy privádzajú deti na svet doma a len v prípade komplikácií volajú pôrodnú asistentku telefónom, ktorý môže byť vzdialený až niekoľko sto metrov od domu (jeden telefón využíva celá obec).

V roku 1999 prebiehal súdny spor v Michigane medzi jednou z nemocníc a istým amišským manželským párom, ktorý sa snažil nemocnici zabrániť, aby začala chemoterapeutickú liečbu ich trojročnej dcéry chorej na leukémiu. Súd rozhodol v prospech nemocnice a dal lekárom právo použiť liečbu podľa vlastného uváženia. Rodičia sa však napriek tomu všemožne usilovali, aby mali právo nechať liečiť svoju dcéru v súlade s ich náboženskou tradíciou.

 

Náboženstvo a bohoslužba


Amiši žijú striktne podľa desatora. V protiklade k ostatným náboženským skupinám neprorokujú žiaden dátum, kedy sa začne mierový život, amišský životný štýl zdieľaný s ostatnými už pre nich predstavuje život v mieri.

Pretože amiši vnímajú kostoly ako zbytočnú márnosť, konajú sa bohoslužby v stodole na humne. Amiši pri nich sedia v jednoduchých drevených laviciach bez operadiel. Bohoslužby sú každú druhú nedeľu a miesto konania sa stále mení (lavice na bohoslužby sa sťahujú do domu vždy iného z členov zboru). Trvajú tri hodiny. Kazatelia privítajú každého tzv. svätým bozkom. Spolu s diakonom a biskupom, ktorý je hlavným vedúcim zboru, sú najdôležitejšími postavami komunity. Nie sú volení, ale žrebovaní. Na bohoslužbe sa spieva zásadne jednohlasne, pretože viachlas sa považuje za znak svetskosti. Takisto nie je dovolený nijaký inštrumentálny sprievod, spieva sa veľmi zbožne, dôstojne a pomaly. Pravidelná nedeľná bohoslužba patrí k najdôležitejšej udalosti spoločenstva.

Pri kázaní musí kazateľ „opustiť" sám seba, svoje vedenie, nesmie používať žiadnu písomnú predlohu, takže kázne sa prednášajú spamäti. Kazateľ káže v tzv. Pennsylvania Dutch, čo je zmes švajčiarskej, falckej nemčiny a angličtiny. Biblia sa na rozdiel od toho predčítava v klasickej nemčine s juhonemeckým dialektom. Všetci amiši hovoria aj po anglicky, ale len s obchodníkmi mimo komunity. Angličtinu sa učia až vo svojich školách. Medzi sebou sa dorozumievajú vlastným endemickým jazykom, ktorý je zmesou nemčiny a angličtiny. Po bohoslužbe sa koná spoločný obed, pri ktorom sedia muži a ženy oddelene. Starším sa servíruje najskôr.

 

Rodina


Rodina je spolu s vierou a prácou jedným zo základných pilierov, na ktorých spočíva život amišov. Komunitu tvoria väčšinou veľké, viacgeneračné rodiny. Rodičia dlho šetria, aby deťom, keď dospejú, mohli kúpiť vlastné hospodárstvo. To následne odpredajú prvorodenému synovi, ktorý sa pokúsi tvrdou prácou hospodárstvo splatiť. V starobe rodičov zaopatria deti. Ani v prípade starých rodičov amiši neakceptujú sociálnu pomoc, starí rodičia sú stále dôležitou súčasťou rodiny a žijú v tzv. výmenku alebo prístavku, ktorý je postavený pri dome.

V rodinnom a spoločenskom živote sa rozlišuje mužská a ženská rola. Muži vedú obec a preberajú zodpovednosť za rodinný rozpočet. Ženy sú len akýmsi „príveskom" mužov a starajú sa o domácnosť, deti aj hospodárstvo. Mnoho párov si delí zodpovednosť v domácnosti a vo výchove individuálne.

I keď vyzerá rodinný život amišov ako ideálny, je tu jeden zásadný problém a tým je absolútna endogamia (sobáše sú povolené len medzi členmi komunity). V dôsledku toho vznikajú zložité príbuzenské vzťahy a väčšina komunity si stále udržuje tie isté mená, čo znamená, že príslušníci tohto náboženstva majú poväčšine priezvisko Stolzfus, King, Fischer, Beiler alebo Lapp. Nastávajú tak niekedy situácie, keď je v škole väčšina detí s rovnakým priezviskom, niekedy aj všetky. Než by si toho amiši boli vedomí, ich život sa nachádza v ťažkej kríze, do ktorej ich zaviedla prísnosť ich viery a izolácia od sveta. Už sa medzi sebou natoľko premiesili, že každý je príbuzný s každým.

Oblasti osídlené amišmi sa preto vyznačujú obrovským výskytom genetických porúch. V Ohiu vznikol výskumný ústav, ktorý bol otvorený s pomocou členov amišských komunít. Ústav bol založený práve z dôvodu výskytu nesmierne vysokého počtu dedičných ochorení v tejto populácii. Ide o deti postihnuté najrôznejšími formami mentálnej a fyzickej retardácie.

Doktor Wang navštevuje v domovoch približne 250 hendikepovaných detí v populácii asi 40-tisíc amišov. Výskumné centrum sa usiluje rozlúštiť genetické a biochemické anomálie, mnohé z nich nemajú ešte ani svoj názov. Predpokladá sa, že pôvod majú v predkoch, zakladateľoch amišov. Doktor Wang tu identifikoval okolo 80 rôznych genetických ochorení. Pri narodení vyzerajú deti úplne zdravo, ale onedlho sa objavuje poškodenie mozgu, ktoré sa vyvinie až do závažnej formy retardácie. Rodičia sú nešťastní, hľadajú pomoc v ďalších podobných zariadeniach, akými sú Amish Clinic v Lancasteri (Pensylvánia) alebo prvé centrum pre amišov vôbec v Štrasburgu.

Je dobré, že kazatelia a biskupi, i keď sú proti aspektom moderného (dnes už normálneho) života, podporujú podobné projekty, podieľajú sa na zbierkach pre výskum a liečbu genetických porúch a snažia sa spolupracovať s lekármi. Rodičia postihnutých detí totiž neveria v pomoc vlády alebo zdravotného poistenia, jedinou možnosťou tak pre nich zostávajú podobné akcie a charita.

 

Krajina pracujúcich detí


Deti sú pre amišov vytúženým darom božím, zároveň ale predstavujú ďalšiu pracovnú silu v rodine. Preto sa niet čo čudovať, že rodina má priemerne päť až desať detí, pričom ani pätnásť nie je žiadna vzácnosť. Amiši majú zriadené vlastné jednotriedky, v ktorých sa osem rokov učia deti tieto predmety: čítanie, písanie, počítanie, história, samozrejme náboženstvo a spev tradičných piesní, ďalej umelecká tvorba, spievanie, dialekt Pennsylvania Dutch a napokon angličtina. Na financovaní prevádzky školy sa podieľa každá rodina podľa príjmu. Od štátu sú školy na vyučovanie zriedkakedy preverené. Akékoľvek vyššie vzdelanie sa považuje za nevhodné, preto amišské deti končia svoje vzdelanie po ôsmich rokoch absolvovania tohto základného vzdelania.

Dokonca ani učitelia nemajú vyššie vzdelanie. Najvyšší súd Spojených štátov udelil pre deti z tejto komunity v roku 1972 výnimku z povinnej školskej dochádzky po ukončených ôsmich rokoch. Toho, kto ukončí školu, ihneď zapoja do práce v poľnohospodárstve jeho rodičov až do osemnástich alebo dvadsiatich rokov (do času, než si založí vlastnú rodinu). Deti popri školských vedomostiach získavajú doma zručnosti z oblasti poľnohospodárstva, hospodárstva, ako aj prípravu vo vedení domácnosti, aby sa po skončení školskej dochádzky mohli ihneď zapojiť do týchto prác.

Pre amišské deti nezostáva práca príliš dlho tabu. Pomáhať v hospodárstve a domácnosti začínajú už v útlom veku. Navyše školy vychádzajú v ústrety potrebám rodiny, takže sa deti učia len v niektoré dni, aby mohli pracovať na farme alebo poli. Škola sa končí každý rok už 1. mája. Napríklad 11-ročná Leanne vstáva každé ráno o pol piatej, aby oteckovi pomohla podojiť kravy. 13-ročný Lester má na starosti koňa. Len tie najmenšie deti trávia celý deň hraním so šteniatkami či jazdou na bričke ťahanej poníkom.

Deti pracujú aj na pílach, ktoré amiši vlastnia, a to napriek tomu, že je táto činnosť pre mladšie ako 18-ročné zakázaná pre svoju veľkú nebezpečnosť. Toto ustanovenie viedlo u amišov zo strany úradov k ukladaniu pokút a hrozbám zatvárania týchto podnikov. Náboženské spoločenstvo však dosiahlo dôležitý úspech v kongrese vo Washingtone, kde bol schválený krátky dodatok k zákonu týkajúci sa práce detí, ktorý ustanovil, že amišské deti môžu pracovať v piliarskych závodoch a to už od 14 rokov. Pri výsluchu v kongrese mali amiši hovorcu, ktorý vyjadroval veľkú vďaku za to, že zákonodarca vo Washingtone vyhovel ich požiadavke. Nie u všetkých však panuje rovnaké nadšenie z udelenej výnimky. Ochranca spotrebiteľov National Consumers League sa totiž domnieva, že týmto rozhodnutím vznikla v zákone diera proti nebezpečnej detskej práci v USA.

 

Krst


Amiši zastávajú názor, že všetci členovia majú vstúpiť do náboženskej komunity dobrovoľne, to znamená, že krst je dovolený najskôr v 17-tich rokoch. Do tohto času majú deti relatívnu slobodu; môžu chodiť do normálnej školy, jazdiť autom, pozerať sa na televíziu (u iných ľudí) a robiť všetko ostatné, čo patrí k normálnemu americkému životu. V sedemnástich rokoch by sa mali samy voľne rozhodnúť, či chcú zostať v tomto spoločenstve a prijať ponúkanú vieru. Ak áno, pokrstia ich a stávajú sa tak oficiálne členmi náboženskej skupiny amišov.

Toto pravidlo môže pôsobiť dojmom, že každý sa môže slobodne rozhodnúť, či v tejto náboženskej skupine zostane alebo nie, čo je však zavádzajúce. Treba brať ohľad na to, že deti sa do skupiny takto zmýšľajúcich ľudí už narodili a boli tu vychovávané. Teda od narodenia dodržiavajú amišské pravidlá a žijú amišským spôsobom života. Navyše vyrastajú v izolácii od ostatných ľudí, od ktorých ich delí vlastná viera. Tou je preniknutý rodinný život, spoločenský život i školské vyučovanie. Neučia sa žiadnu aktuálnu vedu, nenavštevujú iné vzdelávacie zariadenia. Sú teda veľmi ovplyvnené týmto životom. Otázkou preto je, či si mohli samy vyskúšať americký moderný spôsob života, aby mali naozaj možnosť voľby.

 

Vražda


Keď amiši pochovali štyri zavraždené dcéry (piatu nasledujúci deň), nespievali ani kostolné piesne. Neoslavovali ich v smútočných rečiach. Čo sa vlastne stalo?

Dňa 2. októbra 2006 postihla amišskú komunitu tragédia. Malú dedinku Nickel Mines šokovala správa, že ozbrojený muž vnikol do miestnej školy a držal tu ako rukojemníkov deti od šesť do trinásť rokov. Charles Carl Roberts vpadol do jednoizbového školského domu v pondelok ráno a prikázal chlapcom a ženám, vrátane učiteľky a tehotnej ženy, aby opustili miestnosť. Zvyšných desať dievčat zoradil pred tabuľou a zviazal im nohy. Polícia vtrhla do miestnosti v sprievode výstrelov, ale príliš neskoro na to, aby zachránila tri dievčatá, ktoré zomreli na mieste. Ďalších sedem dievčat utrpelo strelné poranenia a boli ihneď prevezené do nemocnice. Roberts zomrel potom, čo obrátil zbraň proti sebe a zastrelil sa. K trom dievčatám, ktoré zomreli v pondelok v škole, pribudli v utorok dve ďalšie, ktoré skonali v nemocnici.

Obyčajný človek, milujúci otec svojich dvoch malých detí - tak opisujú tridsaťdvaročného Charlesa Robertsa jeho najbližší, vrátane manželky, s ktorou by onedlho spoločne oslávili desiate výročie svadby. Tá svojho manžela vykresľuje ako muža, akého by si každý prial - milujúceho, pozorného, podporujúceho, jednoducho ukážkový otec. Tento vrah a samovrah, pracujúci ako vodič mliekarskej dodávky, vtrhol podľa údajov polície do triedy s troma pištoľami, puškou, dvoma nožmi a zhruba šesťsto nábojmi. Spôsob smrti dievčat pripomínal popravu, boli strelené zozadu do hlavy.

Motív vraždy bezbranných amišských dievčat zostáva záhadou. Podľa vyšetrovateľov krátko pred svojím besnením zavolal manželke a povedal jej, že musí pomstiť dvadsať rokov starú krivdu. Ďalšou skutočnosťou je, že sa Roberts na hrozný čin chystal niekoľko mesiacov a že plánoval svoje rukojemníčky sexuálne zneužiť. Na pedantne vedenom nákupnom lístku so 16 bodmi mal zapísanú v siedmom bode položku Ky, čím sa myslí KY Jelly - lubrikačný gél, v ôsmom bode muníciu, v deviatom zbrane. Dokonca aj vražedné zbrane, ktoré nakupoval v okolitých obchodoch, mal presne uvedené.

Táto udalosť amišskou komunitou veľmi otriasla. Zvláštna na tomto prípade ale bola reakcia ľudí, ktorých sa nešťastie týkalo. Starý otec jednej zavraždenej dievčiny krátko po tragédii povedal: „Nesmieme voči tomu mužovi cítiť žiadnu zlobu a nenávisť." Iný muž, ktorý býval neďaleko od miesta streľby, dodal: „Nemyslím si, že by niekto odtiaľto chcel urobiť niečo iné, než tomu mužovi odpustiť a pomôcť nielen pozostalým tých nebohých detí, ale i rodine človeka, ktorý to všetko spôsobil." Toto bezpodmienečné odpustenie odkazujú mravne pohoršenej Amerike, ktorá nedokáže hrozný čin pochopiť. Pre amišov je to ale plán Boží. O tom, ako i nečlenov amišskej komunity táto udalosť zasiahla, svedčí fakt, že bola námetom na film s názvom Amish Grace. Zachytáva celú kritickú udalosť spolu so životom amišov aj spôsobom vyrovnávania sa so smrťou dievčat.

Verejnosť sa dozvedela o mnohých ďalších podivuhodných príkladoch odpustenia a milosti v amišskej komunite. Jeden muž z Nickel Mines navštívil Charlesových príbuzných niekoľko hodín po streľbe a usiloval sa ich utešiť. Otcovia zavraždených dievčat túto rodinu tiež navštívili a pýtali sa, čo pre nich môžu urobiť. Niečo neuveriteľné sa stalo na Charlesovom pohrebe. Polovicu všetkých smútočných hostí tvorili ľudia z amišskej komunity! Prišli tam, aby povzbudili Charlesovu manželku. Amiši tiež zvažovali, že časť z peňažného daru venujú aj rodine Robertsovcov.

Až päťsto smútočných hostí sa na pohrebnom obrade zišlo pri štyroch hroboch. Detské obete vo veku 7, 7, 8 a 13 rokov boli pochované v jednoduchých drevených rakvách a jednoduchých bielych košeliach a zahalené v pléde. Poslednú dvanásťročnú obeť pochovali v piatok.

 

Záver


Amiši sú náboženská komunita žijúca si vo svojom malom svete. To najdôležitejšie pre nich je spoločenstvo, život vo viere a v mieri. Napriek tomu existujú v tejto skupine veľké hrozby v podobe genetických porúch - ďalší príklad toho, ako striktné lipnutie na určitom štýle života môže pôsobiť škodlivo. Alebo sú aj stovky postihnutých detí v komunite plánom Božím?

Pochybná je i sloboda výberu toho, či chcú deti, respektíve mladí zostať v amišskom spoločenstve a vyjadriť svoje priania pokrstením, alebo odísť. Domnievam sa, že deti žijúce od narodenia v určitom spoločenstve, ktoré nepoznali iný spôsob života, nie sú schopné vlastného objektívneho posúdenia, ako chcú žiť. Ako je tiež možné, že amiši dostali výnimku v mnohých smeroch, ktoré majú zásadný vplyv na ich život (skrátenie povinnej školskej dochádzky, povolenie práce v nebezpečnom prostredí píly); nestáva sa potom spoločnosť, v prípadoch zranenia detí, ktorá niečo také dovolí, spoluvinníkom?

Ani tu štát nedozerá na určité štandardy, ktoré musí mať každý vzdelávací systém a mali by teda platiť pre všetkých - pre štátne či súkromné školy, pre rodičov, ktorí učia svoje deti doma, i pre náboženské komunity. Ak by podľa štandardov obsahovala amišská výučba aj moderné predmety, mohol by to byť prvý krok, ktorý by napríklad amišským deťom uľahčil rozhodovanie, či chcú žiť ako ich rodičia, alebo dajú prednosť modernému spôsobu života. Života v realite.

 

Literatúra a internet:

 
1. Amish - http://www.dornbusch.at/gemeinde/taeufergemeinden_in_amerika/amish.php

2. Amish grandfather: „We must not think evil of this man." (2007) - http://www.kltv.com/global/story.asp?s=5495980

3. Amish One-Room Schools - http://www.800padutch.com/amishschools.shtml

4. Amish - rub a líc života podle křesťanského desatera (2005) - http://www.eden-x.cz/topics.inc.php?topic=45&pg=4&menu=2

5. Amish school shooting - http://en.wikipedia.org/wiki/Amish_school_shooting

6. Bading, I.: Amish-People - nur noch 5 Prozent „Abtrünnige" (2007) - http://studgendeutsch.blogspot.sk/2007/03/amish-people-nur-noch-5-prozent.html

7. Fünf Kinder je Familie: Doppelt so viele Amish in 16 Jahren (2008) - http://diepresse.com/home/panorama/religion/408175/Fuenf-Kinder-je-Familie_Doppelt-so-viele-Amish-in-16-Jahren

8. Groshan, F.: Amish nábytek pro Vaše ložnice - http://cs.utmerketartikkel.com/Amish-N%C3%A1bytek-pro-Va%C5%A1e-lo%C5%BEnice_334735

9. Hoffman, S.: Zu Besuch in einer anderen Welt (2004) - http://www1.rhein-zeitung.de/magazin/reise/galerie/pennsylvania/main.html

10. Krupauerová, O.: Život „obyčejných lidí" aneb Amishové v Americe (2001) - http://www.rozhlas.cz/svet/portal/_zprava/10553

11. Michlíčková, M.: Národní duchovní rada USA navštíví komunitu Amish (2006) - http://www.krestandnes.cz/article/narodni -duchovni-rada-usa-navstivi-komunitu-amish/ 3906.htm

12. Mrázek, M.: Od puritánské teokracie k náboženskému pluralismu: Americký Svatý experiment. Dingir 2/2006

13. Novotný, T.: Amish - ostrov 17. věku. Dingir 2/1999

14. Partridge, C.: Encyklopedie nových náboženství. Knižní klub, Praha 2006

15. Schmitt, U.: Die Amish beerdigen ihre Kinder - und beten für den Mörder (2006) - http://www.welt.de/vermischtes/article157746/Die-Amish-beerdigen-ihre-Kinder-und-beten -fuer-den-Moerder.html

16. Střelec řádil v americké škole, zabil pět dívek a sebe (2006) - http://zpravy.idnes.cz/strelec-radil-v-americke-skole-zabil-pet-divek-a-sebe-fye-/zahranicni.aspx?c=A061002_184151_zahranicni_mad

17. Tigges, C.: Für Kinder der Amish ist Arbeit im Sägewerk nicht länger tabu (2004) - http://www.faz.net/aktuell/wirtschaft/vereinigte-staaten-fuer-kinder-der-amish-ist-arbeit-im-saegewerk-nicht-laenger-tabu-1145676.html

18. To nebyl Charles, kterého jsem znala, říká žena střelce (2006) - http://zpravy.idnes.cz/to-nebyl-charles-ktereho-jsem-znala-rika-zena-strelce-p03-/zahranicni.aspx?c=A061003_113937_zahranicni_miz

19. Útočník ve škole vraždil jen dívky (2006) - http://www.lidovky.cz/utocnik-ve-skole-vrazdil-jen-divky-dtj-/ln_zahranici.asp?c=A061002_190657_ln_zahranici_lvv