V tejto krajine preto vždy pôsobilo
mnoho rôznych náboženských skupín. Jednou z nich sú aj amiši,
u ktorých sa „zastavil život" v 17. storočí. Toto prísne kresťanské
spoločenstvo pôsobiace ako z iného sveta alebo z čias dávno minulých
je najznámejšie tým, že odmieta všetky aspekty moderného života, čo sa
odzrkadľuje napríklad v spôsobe hospodárenia, vybavenia domu, oblečenia,
vo výchove a vzdelaní detí a podobne.
História
Amiši sú najznámejším hnutím
z mennonitských skupín, ktoré má svoj pôvod v kresťanskej Európe. Je
odnožou anabaptistického hnutia. Podľa biskupa Jakoba Ammanna, po ktorom amiši
nesú svoje meno, nebolo hnutie mennonitov dostatočne prísne vo svojich zásadách
života s vierou, preto sa oddelili. Pre ich vieru však stúpencov amišského
hnutia vyháňali a fanaticky zabíjali. Pred krvavým prenasledovaním ušli do
Ameriky, ktorá im v polovici 18. storočia ponúkala slobodu. Amiši sa teda usadili
a vybudovali si vlastné domovy na severoamerickom kontinente. Osídľovanie
prebiehalo približne od roku 1720. Avšak i v Amerike museli bojovať
za svoje presvedčenie. Nevôľu Američanov, ktorých amiši dodnes nazývajú
Angličania, vyvolal najmä ich odpor voči vojenskej službe, vyššiemu vzdelaniu
a plateniu dôchodkového poistenia. Amiši nakoniec získali v týchto
prípadoch výnimku od Najvyššieho súdu Spojených štátov.
Táto ojedinelá uzavretá skupina žijúca
striktne podľa desatora Božích prikázaní dnes láka najmä zvedavých turistov,
ktorí sa chcú pozrieť na „starodávny" spôsob života, ale takisto vedcov rôznych
odborov, napríklad sociológov, ekonómov, religionistov, demografov, genetikov,
folkloristov, germanistov, odborníkov na dialekt, antropológov a i.
A niet sa čo čudovať. Skupina sama osebe je netradičná, navyše
i vnútri nej dochádza k rozličným zmenám a v súčasnosti
existuje množstvo najrôznejších vetiev tohto hnutia. Popri tradične
najprísnejších tzv. amišov starého rádu (Old Order Amish) existuje vetva amišov
nového rádu (New Order Amish) alebo tzv. Beachy Amish (podľa biskupa Mosesa
Beacheho), ktorí sú už liberálnejší a na svojich šatách nosia gombíky,
stavajú si vlastné modlitebne, využívajú taktiež autá (ako spolujazdci),
telefóny a vo svojich domoch elektrické svetlo (vlastná elektrina vyrobená
veternými alebo vodnými generátormi). Medzi týmito radikálnymi
a liberálnymi skupinami existujú amišské spoločenstvá s miernymi
novinkami, tu sa napríklad pri bohoslužbách používa angličtina.
Nemožno presne povedať, koľko vlastne amišov
je, lebo oni sami sa vzpierajú sčítaniu. Existuje množstvo odhadov
a dokonca aj štúdia, podľa ktorej sa počet amišov
v predchádzajúcich šestnástich rokoch takmer zdvojnásobil. Spoločenstvo sa
odhaduje asi na 231 000 členov, a to v takmer devätnástich
štátoch USA, kde obývajú neveľké územia, predovšetkým v štátoch
Pensylvánia, Ohio, Indiana, a takisto v Kanade.
Život
V amišských komunitách sa zastavil
pokrok v 17. storočí a v tejto podobe zotrváva dodnes. Cieľom
života amišov je obyčajný život vo svojej kráse i nemilosrdnosti, ktorú
treba znášať s rovnakou železnou vôľou, ako je absolútna oddanosť svojmu
náboženstvu a rodine. Moderný spôsob života sa tu chápe jednak ako
podporovanie sociálnych rozdielov a jednak ako povyšovanie hmotných
statkov nad Boha, čo nie je v súlade s desatorom. Pravý kresťan
jednoducho nesmie podľahnúť žiadnej móde tohto sveta, čo platí na všetky
oblasti života.
Ako si teda možno konkrétne predstaviť život
amišov? Predovšetkým bez elektriny, bez hluku televízie a rádia, bez áut.
Výnimkou je telefón, ktorý vlastnia niektoré amišské osady a ktorý sa môže
použiť len v prípade núdze. „Pozor, koče," varuje dopravná značka
v istom mestečku Pennsylvania Dutch Country, ako sa nazýva oblasť obývaná
amišmi. Tí totiž jazdia výhradne na kočoch ťahaných koňmi. A pretože
pneumatiky amiši považujú za neprípustný moderný vynález, kone ťahajú koče vybavené
iba tvrdými kolesami.
Predpísaný náboženský spôsob života preniká
do každého detailu. Sú napríklad zakázané i fotografie. Tento zákaz sa
v rámci ich biblickej interpretácie vysvetľuje tým, že veriaci nemajú
robiť žiadnu podobizeň toho, čo je hore v nebi, ani toho, čo je dolu na
zemi. Z tohto dôvodu nemajú amiši doma vyvesené ani obrazy svätých.
Spôsob obživy a domácnosť
Amiši sú veľmi usilovní, pracovití, zdatní
a šikovní. Prácu vnímajú ako boží dar a kladú veľký dôraz na to, aby
zostali blízki prírode. Preto sa väčšina z nich živí poľnohospodárstvom.
Vzhľadom na to, že odmietajú akékoľvek moderné vynálezy (traktory a i.),
je to práca extrémne fyzicky vyčerpávajúca a časovo náročná. Každá rodina
väčšinou vlastní polia (10 - 50 ha), na ktorých pestuje rozličné plodiny,
napríklad kukuricu, lucernu, fazuľu a ďalšie. Okrem toho vlastní kone, kravy,
svine a iné domáce zvieratá. Dnes sa niektoré rodiny špecializujú
napríklad na výrobu mliečnych výrobkov, chov hydiny, bravov alebo hovädzieho
dobytka, pestovanie zemiakov, rajčín a pod. Vzhľadom na to, že práca je
časovo aj fyzicky náročná, musia sa zapojiť i deti a ženy. Keď sú ženy
tehotné, pracujú v hospodárstve až do začiatku pôrodných bolestí.
Amiši uplatňujú prísny zákaz konzumácie
alkoholu a fajčenia tabaku. Napriek tomu tabak pestujú a potom
s ním obchodujú. Je pre nich veľmi výnosný. Ak amiši vlastnia väčšie
množstvo peňazí, nestáva sa, že by ich vložili do banky alebo si za ne
zadovážili luxusný tovar. Financie použijú na nakúpenie pôdy. Vedia, aká je
cenná a hodnotná. Vzhľadom na to, že ceny stavebných pozemkov stále
stúpajú, dbajú na to, aby pôdu správne využili.
I keď u amišov prevláda ako spôsob
obživy poľnohospodárska práca, mnoho z nich pracuje
aj v tradičných povolaniach, napríklad ako murári, stavitelia kočov,
kováči, stolári, tlačiari, hodinári alebo obuvníci. Čoraz väčšmi sa rozmáha
práca v drevárskom priemysle - niektorí amiši vlastnia drevospracujúce
píly. S vypestovanou zeleninou, dobytkom, slamou, kukuricou, senom
a tabakom zásobujú tržnice v okolitých mestách. Amiši predávajú
taktiež ručne vyrobený nábytok, tkané látky či ručne šité deky. Vďaka svojej
kvalite a originalite sú výrobky amišov v USA veľmi obľúbené. Pri
poľnohospodárskych produktoch je isté, že sa tu nepoužili chemické hnojivá.
Ako amiši sami, tak aj ich nespočetné obchody
a obchodíky sú silným magnetom pre turistov. Vo všetkých Orten Dutch
Country sú typické amišské reštaurácie, stánky s rýchlym občerstvením
a predajne, v ktorých môžu návštevníci ochutnať špeciality či
nakupovať rozličný ručne vyrobený tovar. Najžiadanejší je ich nábytok,
v súčasnosti ľuďmi z celého sveta, predovšetkým pre jeho eleganciu,
spoľahlivosť, odolnosť a kúzlo pôvodu. Ďalším dôležitým dôvodom, pre ktorý
mnoho ľudí dáva prednosť nákupu tohto nábytku, je skutočnosť, že každý kus je
jedinečný a je výsledkom tvrdej práce. Tento spôsob obchodovania prináša
síce komunite financie, ale zároveň ich to väčšmi vystavuje okolitému svetu
s jeho lákadlami.
Skromnosť amišov sa premieta do všetkých
oblastí ich života. Odzrkadľuje sa tak v práci, zariadení domu, ako
aj v štýle odievania. Bežné oblečenie je u nich zbavené všetkých
nápadných farieb a tvarov s tým, že amiši smú používať len prírodné farby,
všetko krikľavé je zakázané, rovnako ako šperky či mejkap. Muži a chlapci
nosia väčšinou čierne obleky a široké ploché klobúky. Dospelí muži si
nechávajú narásť bradu. Nad hornou perou sa však holia, pretože v Biblii
sa hovorí o fúzoch a nie o fúzikoch, tie sú podľa nich už po
stáročia symbolom frajerstva a vojenstva. Ženy a dievčatá nosia dlhé
sukne alebo šaty, ktoré môžu byť buď bledofialové, modré, zelené, sivé alebo
hnedé; ak sú vydaté, tak čierne. Na sukni je uviazaná biela zástera. Dlhé vlasy
si amišky splietajú do vrkoča, ktorý je schovaný pod čepcom. Kuriozitou je
napríklad to, že gombíky amiši považovali za módny výstrelok už v 17.
storočí, preto ako praví kresťania používajú háčiky. Táto jednotná forma tradičných
jednoduchých odevov stavia všetkých amišov na rovnakú sociálnu úroveň.
Amiši bývajú v skromne vybavených
domoch. Interiér pozostáva z jednoduchých, namodro, zeleno alebo sivo
vymaľovaných stien, žalúzií, ručne vyrobených prešívaných diek
a z látkových pásikov ručne tkaných kobercov. Stredom každého domu je
obývacia izba, ktorá sa v nedeľu stáva miestom pobožnosti. Nad veľkým
rodinným stolom osvetľuje lampa (petrolejka alebo lampa na svietiplyn) celú
miestnosť. Keďže amiši odmietajú elektrinu, používajú tiež plynové chladničky,
sporáky a práčky fungujúce na plyn. Ťažkú prácu im uľahčujú plynové,
benzínové alebo naftové motory pre dojacie zariadenia a chladiace
prístroje na mlieko, veterné a vodné mlyny či šijacie stroje na nožný pohon.
Súdržnosť, sociálne kontakty a poistenie
Amiši sa dajú označiť za uzavretú komunitu
voči okolitému svetu už napríklad tým, že nekonajú žiadne misijné aktivity.
Vnútri skupiny sú ale veľmi súdržní, pospolití a navzájom solidárni.
Vzájomne sa vnímajú ako bratia a sestry a sú pripravení si ochotne
jeden druhému pomáhať alebo sa o všetko podeliť. Keby niekomu z nich
napríklad zhorela stodola alebo sa zničil dom následkom veľkého vetra, sú
všetci susedia pripravení pomáhať s výstavbou nového obydlia. Touto
súdržnosťou vznikla u amišov akási „poistka" alebo záruka, že im ostatní
v prípade núdze pomôžu. Sami si totiž neplatia žiadne poistenie. Sú tiež
proti akejkoľvek štátnej pomoci, sociálnej starostlivosti či dávkam
v nezamestnanosti. Určité sociálne kontakty amiši udržujú aj tým, že si
vydávajú vlastnú miestnu tlač, ktorá je plná osobných správ. Dočítajú sa tu
napríklad, kto prekonal akú operáciu, kto sa presťahoval, narodil alebo zomrel,
kto mal svadbu atď.
Na rozdiel od zvyšku USA sa v tejto
komunite prakticky nevyskytuje násilie, ani nie je nutné, aby tu existovala
polícia. V prípade porušenia pravidiel sa uplatňujú najrôznejšie tresty
vrátane tzv. trestu stránenia sa dotyčného hriešnika. To spočíva v tom, že
s ním nikto nesmie jesť pri jednom stole a to dokonca ani v jeho
vlastnej rodine. Vzhľadom na to, o aké úzke a uzavreté spoločenstvo
ide, je tento spôsob veľmi silným prostriedkom, ako navrátiť hriešnika späť
k poriadku. Vyhnanie z komunity je trestom najvyšším.
Amiši okrem sociálneho odmietajú tiež
zdravotné poistenie. Keď treba zaplatiť doktora, zloží sa celá komunita. Ženy
privádzajú deti na svet doma a len v prípade komplikácií volajú
pôrodnú asistentku telefónom, ktorý môže byť vzdialený až niekoľko sto metrov
od domu (jeden telefón využíva celá obec).
V roku 1999 prebiehal súdny spor v Michigane
medzi jednou z nemocníc a istým amišským manželským párom, ktorý sa
snažil nemocnici zabrániť, aby začala chemoterapeutickú liečbu ich trojročnej
dcéry chorej na leukémiu. Súd rozhodol v prospech nemocnice a dal lekárom
právo použiť liečbu podľa vlastného uváženia. Rodičia sa však napriek tomu
všemožne usilovali, aby mali právo nechať liečiť svoju dcéru v súlade s ich
náboženskou tradíciou.
Náboženstvo a bohoslužba
Amiši žijú striktne podľa desatora.
V protiklade k ostatným náboženským skupinám neprorokujú žiaden
dátum, kedy sa začne mierový život, amišský životný štýl zdieľaný
s ostatnými už pre nich predstavuje život v mieri.
Pretože amiši vnímajú kostoly ako zbytočnú
márnosť, konajú sa bohoslužby v stodole na humne. Amiši pri nich sedia
v jednoduchých drevených laviciach bez operadiel. Bohoslužby sú každú
druhú nedeľu a miesto konania sa stále mení (lavice na bohoslužby sa
sťahujú do domu vždy iného z členov zboru). Trvajú tri hodiny. Kazatelia
privítajú každého tzv. svätým bozkom. Spolu s diakonom a biskupom,
ktorý je hlavným vedúcim zboru, sú najdôležitejšími postavami komunity. Nie sú
volení, ale žrebovaní. Na bohoslužbe sa spieva zásadne jednohlasne, pretože
viachlas sa považuje za znak svetskosti. Takisto nie je dovolený nijaký
inštrumentálny sprievod, spieva sa veľmi zbožne, dôstojne a pomaly.
Pravidelná nedeľná bohoslužba patrí k najdôležitejšej udalosti
spoločenstva.
Pri kázaní musí kazateľ „opustiť" sám seba,
svoje vedenie, nesmie používať žiadnu písomnú predlohu, takže kázne sa
prednášajú spamäti. Kazateľ káže v tzv. Pennsylvania Dutch, čo je zmes
švajčiarskej, falckej nemčiny a angličtiny. Biblia sa na rozdiel od toho
predčítava v klasickej nemčine s juhonemeckým dialektom. Všetci amiši
hovoria aj po anglicky, ale len s obchodníkmi mimo komunity. Angličtinu sa
učia až vo svojich školách. Medzi sebou sa dorozumievajú vlastným endemickým
jazykom, ktorý je zmesou nemčiny a angličtiny. Po bohoslužbe sa koná
spoločný obed, pri ktorom sedia muži a ženy oddelene. Starším sa servíruje
najskôr.
Rodina
Rodina je spolu s vierou a prácou
jedným zo základných pilierov, na ktorých spočíva život amišov. Komunitu tvoria
väčšinou veľké, viacgeneračné rodiny. Rodičia dlho šetria, aby deťom, keď
dospejú, mohli kúpiť vlastné hospodárstvo. To následne odpredajú prvorodenému
synovi, ktorý sa pokúsi tvrdou prácou hospodárstvo splatiť. V starobe
rodičov zaopatria deti. Ani v prípade starých rodičov amiši neakceptujú
sociálnu pomoc, starí rodičia sú stále dôležitou súčasťou rodiny a žijú
v tzv. výmenku alebo prístavku, ktorý je postavený pri dome.
V rodinnom a spoločenskom živote sa
rozlišuje mužská a ženská rola. Muži vedú obec a preberajú
zodpovednosť za rodinný rozpočet. Ženy sú len akýmsi „príveskom" mužov
a starajú sa o domácnosť, deti aj hospodárstvo. Mnoho párov si
delí zodpovednosť v domácnosti a vo výchove individuálne.
I keď vyzerá rodinný život amišov ako
ideálny, je tu jeden zásadný problém a tým je absolútna endogamia (sobáše
sú povolené len medzi členmi komunity). V dôsledku toho vznikajú zložité
príbuzenské vzťahy a väčšina komunity si stále udržuje tie isté mená, čo
znamená, že príslušníci tohto náboženstva majú poväčšine priezvisko Stolzfus,
King, Fischer, Beiler alebo Lapp. Nastávajú tak niekedy situácie, keď je v škole
väčšina detí s rovnakým priezviskom, niekedy aj všetky. Než by si
toho amiši boli vedomí, ich život sa nachádza v ťažkej kríze, do ktorej
ich zaviedla prísnosť ich viery a izolácia od sveta. Už sa medzi sebou
natoľko premiesili, že každý je príbuzný s každým.
Oblasti osídlené amišmi sa preto vyznačujú
obrovským výskytom genetických porúch. V Ohiu vznikol výskumný ústav,
ktorý bol otvorený s pomocou členov amišských komunít. Ústav bol založený
práve z dôvodu výskytu nesmierne vysokého počtu dedičných ochorení
v tejto populácii. Ide o deti postihnuté najrôznejšími formami mentálnej
a fyzickej retardácie.
Doktor Wang navštevuje v domovoch
približne 250 hendikepovaných detí v populácii asi 40-tisíc amišov. Výskumné
centrum sa usiluje rozlúštiť genetické a biochemické anomálie, mnohé
z nich nemajú ešte ani svoj názov. Predpokladá sa, že pôvod majú
v predkoch, zakladateľoch amišov. Doktor Wang tu identifikoval okolo 80
rôznych genetických ochorení. Pri narodení vyzerajú deti úplne zdravo, ale
onedlho sa objavuje poškodenie mozgu, ktoré sa vyvinie až do závažnej formy
retardácie. Rodičia sú nešťastní, hľadajú pomoc v ďalších podobných
zariadeniach, akými sú Amish Clinic v Lancasteri (Pensylvánia) alebo prvé
centrum pre amišov vôbec v Štrasburgu.
Je dobré, že kazatelia a biskupi,
i keď sú proti aspektom moderného (dnes už normálneho) života, podporujú
podobné projekty, podieľajú sa na zbierkach pre výskum a liečbu
genetických porúch a snažia sa spolupracovať s lekármi. Rodičia
postihnutých detí totiž neveria v pomoc vlády alebo zdravotného poistenia,
jedinou možnosťou tak pre nich zostávajú podobné akcie a charita.
Krajina pracujúcich detí
Deti sú pre amišov vytúženým darom božím,
zároveň ale predstavujú ďalšiu pracovnú silu v rodine. Preto sa niet čo
čudovať, že rodina má priemerne päť až desať detí, pričom ani pätnásť nie je
žiadna vzácnosť. Amiši majú zriadené vlastné jednotriedky, v ktorých sa
osem rokov učia deti tieto predmety: čítanie, písanie, počítanie, história,
samozrejme náboženstvo a spev tradičných piesní, ďalej umelecká tvorba,
spievanie, dialekt Pennsylvania Dutch a napokon angličtina. Na financovaní
prevádzky školy sa podieľa každá rodina podľa príjmu. Od štátu sú školy na
vyučovanie zriedkakedy preverené. Akékoľvek vyššie vzdelanie sa považuje za
nevhodné, preto amišské deti končia svoje vzdelanie po ôsmich rokoch absolvovania
tohto základného vzdelania.
Dokonca ani učitelia nemajú vyššie vzdelanie.
Najvyšší súd Spojených štátov udelil pre deti z tejto komunity v roku
1972 výnimku z povinnej školskej dochádzky po ukončených ôsmich rokoch.
Toho, kto ukončí školu, ihneď zapoja do práce v poľnohospodárstve jeho
rodičov až do osemnástich alebo dvadsiatich rokov (do času, než si založí
vlastnú rodinu). Deti popri školských vedomostiach získavajú doma zručnosti
z oblasti poľnohospodárstva, hospodárstva, ako aj prípravu vo vedení
domácnosti, aby sa po skončení školskej dochádzky mohli ihneď zapojiť do týchto
prác.
Pre amišské deti nezostáva práca príliš dlho
tabu. Pomáhať v hospodárstve a domácnosti začínajú už v útlom
veku. Navyše školy vychádzajú v ústrety potrebám rodiny, takže sa deti
učia len v niektoré dni, aby mohli pracovať na farme alebo poli. Škola sa
končí každý rok už 1. mája. Napríklad 11-ročná Leanne vstáva každé ráno
o pol piatej, aby oteckovi pomohla podojiť kravy. 13-ročný Lester má na
starosti koňa. Len tie najmenšie deti trávia celý deň hraním so šteniatkami či
jazdou na bričke ťahanej poníkom.
Deti pracujú aj na pílach, ktoré amiši
vlastnia, a to napriek tomu, že je táto činnosť pre mladšie ako 18-ročné
zakázaná pre svoju veľkú nebezpečnosť. Toto ustanovenie viedlo u amišov zo
strany úradov k ukladaniu pokút a hrozbám zatvárania týchto podnikov.
Náboženské spoločenstvo však dosiahlo dôležitý úspech v kongrese vo
Washingtone, kde bol schválený krátky dodatok k zákonu týkajúci sa práce
detí, ktorý ustanovil, že amišské deti môžu pracovať v piliarskych
závodoch a to už od 14 rokov. Pri výsluchu v kongrese mali amiši
hovorcu, ktorý vyjadroval veľkú vďaku za to, že zákonodarca vo Washingtone
vyhovel ich požiadavke. Nie u všetkých však panuje rovnaké nadšenie
z udelenej výnimky. Ochranca spotrebiteľov National Consumers League sa
totiž domnieva, že týmto rozhodnutím vznikla v zákone diera proti nebezpečnej
detskej práci v USA.
Krst
Amiši zastávajú názor, že všetci členovia
majú vstúpiť do náboženskej komunity dobrovoľne, to znamená, že krst je
dovolený najskôr v 17-tich rokoch. Do tohto času majú deti relatívnu
slobodu; môžu chodiť do normálnej školy, jazdiť autom, pozerať sa na televíziu
(u iných ľudí) a robiť všetko ostatné, čo patrí k normálnemu
americkému životu. V sedemnástich rokoch by sa mali samy voľne rozhodnúť,
či chcú zostať v tomto spoločenstve a prijať ponúkanú vieru. Ak áno,
pokrstia ich a stávajú sa tak oficiálne členmi náboženskej skupiny amišov.
Toto pravidlo môže pôsobiť dojmom, že každý
sa môže slobodne rozhodnúť, či v tejto náboženskej skupine zostane alebo
nie, čo je však zavádzajúce. Treba brať ohľad na to, že deti sa do skupiny takto
zmýšľajúcich ľudí už narodili a boli tu vychovávané. Teda od narodenia
dodržiavajú amišské pravidlá a žijú amišským spôsobom života. Navyše
vyrastajú v izolácii od ostatných ľudí, od ktorých ich delí vlastná viera.
Tou je preniknutý rodinný život, spoločenský život i školské vyučovanie. Neučia
sa žiadnu aktuálnu vedu, nenavštevujú iné vzdelávacie zariadenia. Sú teda veľmi
ovplyvnené týmto životom. Otázkou preto je, či si mohli samy vyskúšať americký
moderný spôsob života, aby mali naozaj možnosť voľby.
Vražda
Keď amiši pochovali štyri zavraždené dcéry
(piatu nasledujúci deň), nespievali ani kostolné piesne. Neoslavovali ich
v smútočných rečiach. Čo sa vlastne stalo?
Dňa 2. októbra 2006 postihla amišskú komunitu
tragédia. Malú dedinku Nickel Mines šokovala správa, že ozbrojený muž vnikol do
miestnej školy a držal tu ako rukojemníkov deti od šesť do trinásť rokov.
Charles Carl Roberts vpadol do jednoizbového školského domu v pondelok
ráno a prikázal chlapcom a ženám, vrátane učiteľky a tehotnej
ženy, aby opustili miestnosť. Zvyšných desať dievčat zoradil pred tabuľou
a zviazal im nohy. Polícia vtrhla do miestnosti v sprievode
výstrelov, ale príliš neskoro na to, aby zachránila tri dievčatá, ktoré zomreli
na mieste. Ďalších sedem dievčat utrpelo strelné poranenia a boli ihneď
prevezené do nemocnice. Roberts zomrel potom, čo obrátil zbraň proti sebe
a zastrelil sa. K trom dievčatám, ktoré zomreli v pondelok
v škole, pribudli v utorok dve ďalšie, ktoré skonali
v nemocnici.
Obyčajný človek, milujúci otec svojich dvoch
malých detí - tak opisujú tridsaťdvaročného Charlesa Robertsa jeho najbližší,
vrátane manželky, s ktorou by onedlho spoločne oslávili desiate výročie
svadby. Tá svojho manžela vykresľuje ako muža, akého by si každý prial -
milujúceho, pozorného, podporujúceho, jednoducho ukážkový otec. Tento vrah
a samovrah, pracujúci ako vodič mliekarskej dodávky, vtrhol podľa údajov
polície do triedy s troma pištoľami, puškou, dvoma nožmi a zhruba šesťsto
nábojmi. Spôsob smrti dievčat pripomínal popravu, boli strelené zozadu do
hlavy.
Motív vraždy bezbranných amišských dievčat
zostáva záhadou. Podľa vyšetrovateľov krátko pred svojím besnením zavolal
manželke a povedal jej, že musí pomstiť dvadsať rokov starú krivdu. Ďalšou
skutočnosťou je, že sa Roberts na hrozný čin chystal niekoľko mesiacov
a že plánoval svoje rukojemníčky sexuálne zneužiť. Na pedantne vedenom
nákupnom lístku so 16 bodmi mal zapísanú v siedmom bode položku Ky, čím sa
myslí KY Jelly - lubrikačný gél, v ôsmom bode muníciu, v deviatom
zbrane. Dokonca aj vražedné zbrane, ktoré nakupoval v okolitých obchodoch,
mal presne uvedené.
Táto udalosť amišskou komunitou veľmi
otriasla. Zvláštna na tomto prípade ale bola reakcia ľudí, ktorých sa nešťastie
týkalo. Starý otec jednej zavraždenej dievčiny krátko po tragédii povedal:
„Nesmieme voči tomu mužovi cítiť žiadnu zlobu a nenávisť." Iný muž, ktorý
býval neďaleko od miesta streľby, dodal: „Nemyslím si, že by niekto odtiaľto
chcel urobiť niečo iné, než tomu mužovi odpustiť a pomôcť nielen
pozostalým tých nebohých detí, ale i rodine človeka, ktorý to všetko
spôsobil." Toto bezpodmienečné odpustenie odkazujú mravne pohoršenej Amerike,
ktorá nedokáže hrozný čin pochopiť. Pre amišov je to ale plán Boží. O tom,
ako i nečlenov amišskej komunity táto udalosť zasiahla, svedčí fakt, že
bola námetom na film s názvom Amish Grace. Zachytáva celú kritickú udalosť
spolu so životom amišov aj spôsobom vyrovnávania sa so smrťou dievčat.
Verejnosť sa dozvedela o mnohých ďalších
podivuhodných príkladoch odpustenia a milosti v amišskej komunite.
Jeden muž z Nickel Mines navštívil Charlesových príbuzných niekoľko hodín
po streľbe a usiloval sa ich utešiť. Otcovia zavraždených dievčat túto
rodinu tiež navštívili a pýtali sa, čo pre nich môžu urobiť. Niečo
neuveriteľné sa stalo na Charlesovom pohrebe. Polovicu všetkých smútočných
hostí tvorili ľudia z amišskej komunity! Prišli tam, aby povzbudili
Charlesovu manželku. Amiši tiež zvažovali, že časť z peňažného daru venujú
aj rodine Robertsovcov.
Až päťsto smútočných hostí sa na pohrebnom
obrade zišlo pri štyroch hroboch. Detské obete vo veku 7, 7, 8 a 13 rokov
boli pochované v jednoduchých drevených rakvách a jednoduchých bielych
košeliach a zahalené v pléde. Poslednú dvanásťročnú obeť pochovali
v piatok.
Záver
Amiši sú náboženská komunita žijúca si vo
svojom malom svete. To najdôležitejšie pre nich je spoločenstvo, život vo viere
a v mieri. Napriek tomu existujú v tejto skupine veľké hrozby
v podobe genetických porúch - ďalší príklad toho, ako striktné lipnutie na
určitom štýle života môže pôsobiť škodlivo. Alebo sú aj stovky
postihnutých detí v komunite plánom Božím?
Pochybná je i sloboda výberu toho, či
chcú deti, respektíve mladí zostať v amišskom spoločenstve a vyjadriť
svoje priania pokrstením, alebo odísť. Domnievam sa, že deti žijúce od
narodenia v určitom spoločenstve, ktoré nepoznali iný spôsob života, nie
sú schopné vlastného objektívneho posúdenia, ako chcú žiť. Ako je tiež možné,
že amiši dostali výnimku v mnohých smeroch, ktoré majú zásadný vplyv na
ich život (skrátenie povinnej školskej dochádzky, povolenie práce
v nebezpečnom prostredí píly); nestáva sa potom spoločnosť,
v prípadoch zranenia detí, ktorá niečo také dovolí, spoluvinníkom?
Ani tu štát nedozerá na určité štandardy,
ktoré musí mať každý vzdelávací systém a mali by teda platiť pre všetkých
- pre štátne či súkromné školy, pre rodičov, ktorí učia svoje deti doma,
i pre náboženské komunity. Ak by podľa štandardov obsahovala amišská
výučba aj moderné predmety, mohol by to byť prvý krok, ktorý by napríklad
amišským deťom uľahčil rozhodovanie, či chcú žiť ako ich rodičia, alebo dajú
prednosť modernému spôsobu života. Života v realite.
Literatúra
a internet:
1. Amish - http://www.dornbusch.at/gemeinde/taeufergemeinden_in_amerika/amish.php
2. Amish grandfather: „We must not think evil
of this man." (2007) - http://www.kltv.com/global/story.asp?s=5495980
3. Amish One-Room Schools - http://www.800padutch.com/amishschools.shtml
4. Amish - rub a líc života podle
křesťanského desatera (2005) - http://www.eden-x.cz/topics.inc.php?topic=45&pg=4&menu=2
5. Amish school shooting - http://en.wikipedia.org/wiki/Amish_school_shooting
6. Bading, I.: Amish-People - nur noch 5
Prozent „Abtrünnige" (2007) - http://studgendeutsch.blogspot.sk/2007/03/amish-people-nur-noch-5-prozent.html
7. Fünf Kinder je Familie: Doppelt so viele
Amish in 16 Jahren (2008) - http://diepresse.com/home/panorama/religion/408175/Fuenf-Kinder-je-Familie_Doppelt-so-viele-Amish-in-16-Jahren
8. Groshan, F.: Amish nábytek pro Vaše
ložnice - http://cs.utmerketartikkel.com/Amish-N%C3%A1bytek-pro-Va%C5%A1e-lo%C5%BEnice_334735
9. Hoffman, S.: Zu Besuch in einer anderen Welt
(2004) - http://www1.rhein-zeitung.de/magazin/reise/galerie/pennsylvania/main.html
10. Krupauerová, O.: Život „obyčejných lidí"
aneb Amishové v Americe (2001) - http://www.rozhlas.cz/svet/portal/_zprava/10553
11. Michlíčková, M.: Národní duchovní rada
USA navštíví komunitu Amish (2006) - http://www.krestandnes.cz/article/narodni
-duchovni-rada-usa-navstivi-komunitu-amish/ 3906.htm
12. Mrázek, M.: Od puritánské teokracie
k náboženskému pluralismu: Americký Svatý experiment. Dingir 2/2006
13. Novotný, T.: Amish - ostrov 17. věku.
Dingir 2/1999
14. Partridge, C.: Encyklopedie nových náboženství.
Knižní klub, Praha 2006
15. Schmitt, U.: Die Amish beerdigen ihre
Kinder - und beten für den Mörder (2006) - http://www.welt.de/vermischtes/article157746/Die-Amish-beerdigen-ihre-Kinder-und-beten
-fuer-den-Moerder.html
16. Střelec řádil v americké škole, zabil
pět dívek a sebe (2006) - http://zpravy.idnes.cz/strelec-radil-v-americke-skole-zabil-pet-divek-a-sebe-fye-/zahranicni.aspx?c=A061002_184151_zahranicni_mad
17. Tigges, C.: Für Kinder der Amish ist
Arbeit im Sägewerk nicht länger tabu (2004) - http://www.faz.net/aktuell/wirtschaft/vereinigte-staaten-fuer-kinder-der-amish-ist-arbeit-im-saegewerk-nicht-laenger-tabu-1145676.html
18. To nebyl Charles, kterého jsem znala,
říká žena střelce (2006) - http://zpravy.idnes.cz/to-nebyl-charles-ktereho-jsem-znala-rika-zena-strelce-p03-/zahranicni.aspx?c=A061003_113937_zahranicni_miz
19. Útočník ve škole vraždil jen dívky (2006)
- http://www.lidovky.cz/utocnik-ve-skole-vrazdil-jen-divky-dtj-/ln_zahranici.asp?c=A061002_190657_ln_zahranici_lvv