Náboženstvo Bantuov


Bantuovia sú černošským obyvateľstvom, ktoré obýva územie Afriky na juh od rovníka. Patrí k nim približne 200 miliónov obyvateľov. Delia sa na množstvo kmeňov (napr. Zulu, Xhosa, Bakongo, Mongo a iné). Hlavným zdrojom ich živobytia je roľníctvo. Pestujú ryžu, jam, maniok, proso, sorgo a banány. Južní a východní Bantuovia sú zase chovateľmi dobytka. Rodina Bantuov je patriarchálna a polygamná, ale dôležitý význam má aj pôvod podľa línie matky a vyskytujú sa u nich taktiež matrilineárne spoločenstvá. Býva v tzv. kraale, čiže v dvojitom dvore, kde každá žena má pri mužovom hlavnom obydlí aj vlastné obydlie, v ktorom spolu s ňou bývajú až do dospelosti jej deti, ktoré následne prechádzajú do dvora určeného pre chlapcov a dievčatá. Povinnosťou prvej ženy je udržiavať pred jej domom oheň na česť predkov. Jeho vyhasnutie sa považuje za najväčšie nešťastie. Celý život rodu sa zoskupuje okolo ohniska, ktoré zjednocuje živých predkov s mŕtvymi. Oheň symbolizuje proces smrti a zmŕtvychvstania. Miesto zapálenia ohňa je posvätným územím.
 

Najvyššia bytosť

 
Spoločným znakom náboženstva Bantuov je predstava Najvyššej bytosti. Najvyšší boh je spravidla milosrdný a chce dobro pre svoj ľud. Je to jedna z príčin, prečo sa mu neprejavuje kult, nemá predsa význam vykonávať obety pre takto pozitívne sa prejavujúce božstvo. Napríklad pre južných Bantuov je boh predovšetkým darca dažďa, ktorý je znakom jeho štedrosti, preto obracať sa na boha má význam len v čase dlhotrvajúceho sucha. Dážď Bantuovia považujú dokonca za syna boha, neviditeľného, vševediaceho a všadeprítomného. Boh je v ich ponímaní tvorcom meteorologických úkazov, ktoré mu slúžia na potrestanie zlých ľudských skutkov. Padá na zem s meteoritmi, hromom a bleskami.

Ako príklad Najvyššej bytosti u Bantuov môže poslúžiť boh kmeňa Akamba z Kene - Mulungu, nazývaný aj Mumbi (stvoriteľ). Je všadeprítomný a jeho hlavnou úlohou je ochrana sveta a ľudí. Vládne nad všetkými duchovnými skutočnosťami a ľudskými dušami. Všetko na svete sa deje z jeho vôle. Je milosrdný, láskavý, ľútostivý, nazývaný potešiteľom, teda robí ľuďom len dobre. Len on má moc uchrániť pred chorobou či ťažkosťami. Jeho prívlastok Mwatuangi (topor) sa viaže na jeho úlohu pri formovaní, čiže vyrezaní všetkých bytostí z dreva. Mulungu stvoril svet ako nebo a zem a všetko, čo je na nich, patrí jemu. Všetci duchovia sú jeho vyslancami; duchom prírody dáva do opatery svet, ľudským dušiam dáva osud. Po smrti sa každá duša ako duch mŕtveho vracia k nemu.

Mulunga stvoril svet z ničoho. Predtým nič nebolo a on povolal svet k životu. Bez neho by svet nemohol jestvovať, jeho činnosť je nevyhnutná k udržiavaniu života. Bantuovia si ju predstavujú ako bezprostrednú činnosť. Je to skôr sila, ktorá je za celkom kozmu ako jeho pravá príčina poskytujúca mu plodnosť, rozvoj, silu žiť a zabezpečujúca jeho regeneráciu.

 

Božstvá, duchovia a predkovia

 
V náboženskom systéme Bantuov spravidla chýbajú rozpracované božské panteóny. Úlohu sprostredkovateľov medzi Najvyššou bytosťou a ľuďmi plnia predkovia. Bantuovia si predkov nesmierne ctia, prinášajú im obety, modlia sa k nim a prosia ich o ochranu. Považujú ich za strážcov morálnosti a ochrancov spoločnosti. Na ich počesť sa koná väčšina ceremónií. Predkovia sú spojení so žijúcimi rodovými zväzkami a vytvárajú jednotu duší, ktoré sa po smrti člena rodu a prebývaní v krajine predkov spravidla vracajú na zem a vstupujú do tela novonarodeného dieťaťa vo svojom rode. Duchovia predkov sa zjavujú často aj v zvieracej podobe. Duchovia vodcov a významných osôb vystupujú ako leopardy a levy, duchovia obyčajných ľudí ako hady. Okrem toho sa objavujú aj zlí duchovia s krvilačným charakterom, ktorí majú miesto v rozvinutom systéme mágie spojenej s čarodejníctvom. Takíto duchovia sú napríklad príčinou posadnutosti.

Stopy rozvinutého panteónu božstiev možno nájsť len v štátoch rovníkovej Afriky, napríklad v Kongu, kde volajú nižších bohov balubare, čo je označenie pre ochranné božstvá. Najdôležitejší z balubare sú Mukusa - ochranca plodnosti a vôd, Walumbe - boh vojny, Kaumpula - boh moru, Nagawonja - bohyňa hladu a Musisi - boh zemetrasenia. Svet Bantuov vypĺňajú aj nespočetní duchovia prírody, bývajúci v riekach, prameňoch, jazerách, na vrcholoch hôr, v lesoch, púšti alebo na pustatinách. Krajinou duchov je podzemie a život ľudí závisí od získania priazne týchto duchov.

 

Náboženská antropológia Bantuov

 
Podľa Bantuov je človek jednotou tela, duše, mena, tieňa a rozumu. Ľudia sú korunou diela stvorenia a stvoriteľ im dal ako dar domáce zvieratá: dobytok, hydinu, psy a podobne. Ľudia pochádzajú z božskej sféry mimo sveta, z neba, zo Slnka, z Mesiaca, hviezd, kozmického stromu, alebo vyšli zo zeme, jaskyne, bahna či termálneho prameňa. Prvotne žili v úzkej jednote s nebom. Ale tým, že porušili príkaz boha, sa následne objavila smrť a nebo sa vzdialilo od zeme. Všetko toto sa stalo v mýtickom čase stvorenia, keď boli vytvorené všetky bytosti.

Vo chvíli smrti zaniká tieň i rozum a individuálna osoba sa pretvára na ducha zomrelého. Smrť je zmenou formy, prechodom z jedného štádia do druhého, s ktorým súvisí rozdelenie sa duchovných, duševných a telesných prvkov. No jednotlivec existuje naďalej aj po fyzickej smrti. Pokrvní a priatelia si na neho spomínajú, a až keď sa naň zabudne, stane sa predkom a mýtickou postavou. Odchádza z viditeľného sveta k Najvyššej bytosti. Stane sa duchom a vtelí sa do jedného z prvkov prírody.

Bantuovia považujú smrť za zmenu podstaty. Po smrti sa telo zmení. Človek dostáva nové, neviditeľné telo. Osady mŕtvych duchov sa nachádzajú pod zemou, uprostred lesov či saván. Tí, ktorí pošliapali rodové práva, černokňažníci a podobne, sa menia na škodlivých duchov, na škaredé bytosti s dlhými a červenými vlasmi. Skrývajú sa v lesoch, v blízkosti vodných prameňov, napádajú pocestných, kradnú v noci. Takýchto duchov privolávajú zlí čarodejníci, ak chcú uškodiť ľuďom.

 

Posvätní služobníci

 
Najdôležitejšími medzi posvätnými služobníkmi sú u Bantuov čarodejníci. Keďže sú spojení s duchmi predkov, plnia aj úlohu kňazov. Bantuovia považujú predkov za nositeľov posvätných síl. Ich úlohou je sprostredkovať posvätnú silu a jej vtelenie do fetiša. Čarodejníci konajú proti zlým čarom a zápasia s černokňažníkmi, ktorí ovládajú deštrukčné sily. Černokňažníci sa považujú za tých, čo spôsobujú ľuďom škody, dobytku choroby a z detí vyciciavajú krv. Čarodejníkom môže byť človek dedične, alebo sa ním môže stať. Dôležité je získanie poznatkov z oblasti liečivých rastlín a magických zaklínadiel. Čarodejníkom sa vzdáva osobitná úcta. V Kongu najvyšší kňaz korunoval vládcu, plnil úlohy sudcu a spolu s kaplánkou, svojou symbolickou manželkou, vykonával magické ceremónie zabezpečujúce plodnosť zeme.

Popri čarodejníkoch majú miesto medzi posvätnými služobníkmi veštci, proroci, ale aj fetiše, čo sú predmety, do ktorých sa vtelil duch predkov. Tam, kde nemali osobitnú triedu kňazov, vykonávateľom obradov mohol byť vodca, náčelník obce či rodu alebo otec rodiny. Osobitná úloha v posvätnej hierarchii patrí kováčovi vzhľadom na tajomné kontakty. Jeho umenie je uznávané za tajomnú vedu. Preto sa kováči často zúčastňujú na iniciačných obradoch mládeže a kedysi sa kováčstvom zaoberali výlučne len kňazi.

 

Kult vládcov

 
U Bantuov vládcu považujú za posvätného. Je obrazom Najvyššej bytosti na zemi a je obdarovaný obrovskou mocou. Táto moc sa spája s bleskom a žiarou, so slnkom a rannou hviezdou a uznáva sa, že je vtelená do večného ohňa zapáleného v čase jeho intronizácie. Okrem mŕtvych predkov s ním môžu udržiavať bezprostredný kontakt iba najbližší. Vládca plní aj úlohu hlavného kňaza, predsedá výročným slávnostiam, osobitne sviatku plodov. Hoci nie je zbožstvený, idealizuje sa na dokonalého.

Vládca je vtelením moci celého kraja, preto ho obklopuje množstvo zákazov, ktoré sú zabezpečením proti strate jeho moci. Má zakázané dotýkať sa zeme, aby ju neurobil neplodnou, kráčať môže po rohožiach alebo sa nechať niesť na nosidlách. Nemôže jesť mäso, ani iní nemajú dovolené vidieť ho jesť. Nemôže používať nože, jedlo sa mu musí krájať a podávať do úst dlhými vidličkami. Nemôže sa taktiež stretať s cudzincami a chorými. Jeho smrť mohla byť príčinou vážnych spoločenských nepokojov. Preto ju často udržiavali v tajnosti až do intronizácie nového vládcu. Ak sa smrť prezradila alebo zverejnila, zhasínali sa ohniská, ľudia prestali pracovať a umývať sa, právo stratilo svoju platnosť. Smrť kráľa paralyzovala celý spoločenský život.

Mŕtvolu vládcu ponechali vcelku, alebo z nej vytvorili relikvie, napríklad z kostí, lebky a pod. Bantuovia verili, že v nich zostáva časť z jeho moci. Pohreb posvätného panovníka sprevádzalo prinášanie mnohých obiet, i ľudských; jeho žien či sluhov. Zosnulého vladára uctievali ako ochrancu a zasvätili mu osobitné svätyne. Prvých vládcov, zakladateľov dynastie, zbožstvili a stotožnili s predkami. Bantuovia uznávali, že inštitúcia posvätného kráľa bola založená posvätným predkom, ktorý bol kováčom, preto niektoré kmene vyžadovali, aby budúci kráľ poznal kováčske umenie.

 

Náboženstvá obyvateľov Guinejského zálivu


V Západnej Afrike sa v Guinejskom zálive sformovali viaceré kmeňové etniká. K najvýznamnejším patria Ašantovia, Jorubovia a Fonovia. Kráľovstvá Guinejského zálivu sú príkladom posvätného charakteru vlády. Tento činiteľ, ako aj silný vplyv tajných združení na náboženský život a nezvyčajná pozícia kováčstva ako posvätnej činnosti viedli k sformovaniu komplikovaných náboženských systémov s množstvom bohov a bohatou kozmogóniou. Osobitnou črtou guinejských náboženských systémov je silné zdôrazňovanie celistvého charakteru panteónov: všetky jednotlivé božstvá sa považujú za prvky jedného celku vytvárajúce celok kozmických síl delegovaných Najvyššou bytosťou riadiť svet. Cieľom náboženskej činnosti je zachovanie harmónie medzi ľuďmi, bohmi a predkami navzájom.

 

Náboženstvo Ašantov


Ašantovia patria do skupiny akanských národov žijúcich na území dnešnej Ghany, Pobrežia Slonoviny, čiastočne Beninu a Toga. V 18. storočí si vytvorili najväčšie, najsilnejšie a najdlhšie trvajúce kráľovstvo, ktoré zaniklo v roku 1902. Dnes žije väčšina Ašantov v regióne Ašantsko, jednom z administratívnych celkov Ghany.

Ašantovia považujú za stvoriteľa sveta boha Nyame, ktorý nemá začiatok a nebude mať ani koniec. Býva v nebi v paláci, je materiálnou bytosťou a možno ho vidieť. Je zdrojom životnej sily okra. Túto moc dáva Najvyšší boh Nyame božstvám, ľuďom, zvieratám, rastlinám a vďaka nej žijú a konajú. Spolu so silou okra im určuje aj osud. Je všadeprítomný a vševediaci. Vie všetko, aj to, čo si ľudia myslia. Nyame patrí k málu najvyšších afrických bohov, ktorí sú uctievaní vo svätyniach a záhradách. V záhradách mu robia oltár v podobe rozvetvenej haluze, do ktorej Ašantovia dávajú misku a na ňu s modlitbami kladú obety, akými sú napríklad vajíčka, palmové víno, ale aj krvavá obeta zo sliepky. V mestách sú tiež svätyne zasvätené bohu Nyame obsluhované kňazmi.

Vtelením boha Nyame je Slnko a najznámejším sluhom pavúk Anansi. Jeho posvätným dňom je sobota, lebo v tento deň sa zvykol zjaviť svojim veriacim. Môže byť obojpohlavný, ale aj muž alebo žena. Zo ženského hľadiska rodí svet, v obojpohlavnom aspekte tvorí svet a v mužskom aspekte ho dobýva. Na základe ženských prvkov boli Ašantovia pôvodne matriarchálnym spoločenstvom uctievajúcim Veľkú bohyňu matku v podobe Mesiaca.

Osobitne s bohyňou matkou je spojená bohyňa Asase Jaa - bohyňa Zeme, matka mŕtvych a vládkyňa podzemia. Je manželkou boha Nyame, ochrankyňou roľníkov a plodnosti. Zem je pre Ašantov posvätná, od boha Nyame má duchovnú moc okra, ktorá umožňuje rastlinám rásť a vďaka nej možno vykonávať i mágiu. Bez obrátenia na bohyňu Asase Jaa sa nezačínajú poľné práce, ale ani pohreb. Jej posvätným dňom je štvrtok, žiadny roľník v tento deň nemôže pracovať na poli, aby bohyňu nerozhneval. Každoročne na jej počesť usporadúvajú sviatok apo.

Posvätný pavúk Anansi, ako hypostáza Najvyššieho boha Nyame a zároveň jeho osobitný vyslanec, je najstaršou a najmúdrejšou zo všetkých bytostí. Vytvárajúci svoju sieť z ničoho je spravidla ideálnym symbolom stvoriteľa sveta. Preto podľa Ašantov splietol sieť kozmu a sídli v jeho centre. Táto sieť poslúžila i k stvoreniu človeka. Vďaka Anansimu svieti slnko, vzniká dážď, on je autorom mýtickej tradície, lebo dostal od boha Nyame poznanie posvätnej histórie.

Ostatné duchovné sily majú meno aboson. Patria k nižším božstvám a sú deťmi boha Nyame. Zároveň predstavujú jeho časti, ktorým odovzdal svoju moc a sú neviditeľnými duchmi prírody. Najsilnejší z nich sa nazývajú atano a sú bohmi hlavných riek, jazier a rodičmi iných vodných duchov, lebo všetky vody majú dušu, ktorú im daroval boh Nyame ako svojim potomkom. Uctievaním aboson si Ašantovia uctievajú samého boha Nyame. Každé nižšie božstvo má svoje sídlo, napríklad prameň, jaskyňu a pod., i svojho kňaza, ktorý môže vytvoriť jeho podobu, v ktorej aboson potom prebývajú.

Neobyčajne dôležité je pre Ašantov prejavenie sa aboson prostredníctvom ľudí, do ktorých sa vtelili. Najčastejšie sú to ich kňazi alebo profesionálni veštci, ale neočakávane môžu ovládnuť aj obyčajných ľudí. Ich moc sa dá privolať na želanie v čase obradov, pri ktorých sa používa silno rytmická hudba, aby priviedla médiá do tranzu. Vtedy je možné sa s nimi radiť, prosiť ich či využiť ich deštrukčnú moc.

Podľa mytológie Ašantov ľudia vznikli na rozkaz boha Nyame, na ktorého základe ich vytvoril pavúk Anansi z pavučiny. Nyame spustil prvých sedem predkov z neba na zem na reťazi visiacej z jeho trónu. Tí so sebou vzali oheň a kováčske umenie. Rozmnožili sa, naplnili zem a po reťazi sa prapredkovia vrátili naspäť do neba.

Predkovia plnia úlohu prostredníkov medzi božstvami aboson a živými ľuďmi. Ich kult sa opiera o uznanie spoločenstva, abusua, všetkých členov rodu, živých, nedávno zomrelých aj prapredkov. Rod sa odvodzuje na základe línie matky, ktorá krvou odovzdáva telesnú dušu z pokolenia na pokolenie. Táto duša je časťou rodovej duše a po smrti sa vracia do spoločného prameňa. Viditeľným spojivom rodovej duše a zároveň najposvätnejšou vecou je božský trón, ktorý je vtelením rodových predkov a viditeľným znakom ich moci.

Tento trón sa uchováva v tzv. dome trónu. Duchom predkov sa prinášajú obety z prvotín a nápojov. Predkovia sú vlastníkmi zeme, preto rodné teritórium je posvätné, nemôže sa predať ani opustiť. Predkovia riadia zem, čo znamená, že vládcovia alebo vodcovia sú len ich námestníkmi. Predkovia Ašantom radia cez veštby, starajú sa o členov rodu, schádzajúc na zem sú viditeľní v snoch a poliam a ženám dávajú plodnosť. Ašantovia nerobia vážnejšie rozhodnutie bez porady s predkami svojho rodu.

 

Posvätný kráľ

 
Ašantovia vytvorili svoje kráľovstvo zjednotením niekoľkých kmeňov. Garantom ich jednoty je osoba a inštitúcia posvätného kráľa, asantehene. Vznik dynastického ašantského kráľovstva je spojený s osobou Okomfo Anokye, veštca a čarodeja s neobyčajnou silou. Ašantovia ho považujú za vyslanca samého boha Nyame. Zasadil strom a oni sa usadili v jeho tieni. Tak vzniklo ich hlavné mesto Kumasi, čo znamená „pod stromom". Keď sa vládcom Kumasi stal Osei Tutu, prijal funkciu kňaza.

Symbolom jednoty všetkých Ašantov a kráľovskej moci je zlatý stolec sikadwa, ktorému sa pripisuje nebeský pôvod. V ňom je vtelená duša celého národa. Stolec plní funkciu kráľovského pokladu. Je pokrytý zlatým plechom, sú na ňom zlaté zvončeky a reťaze, čo naznačuje, že drží a väzní kráľovské duše.

Trón sa nikdy nedotkol zeme ani na ňom nesedel žiadny smrteľník. Aj počas korunovácie kráľ len naznačuje sedenie. Po intronizácii sa nemohol už ani vodca dotýkať zeme. Kráľ sa musel správať šľachetne a majestátne. Iba on mohol vyniesť výroky smrti. Manželstvo kráľa identifikovaného so Slnkom s jeho manželkou identifikovanou s Mesiacom bolo symbolom spojenia patrilineárnej a matrilineárnej duše. Dôležitou bola kráľovská okra, ktorá dávala úspech všetkým Ašantom a tiež moc prekonať všetky protivenstvá. Po smrti kráľa sa z časti vrátila k bohu Nyame, časť zostala v tróne. Telo kráľa zabalzamovali a uložili do sarkofágov v kráľovskej hrobke.

Zlatý trón v histórii vyvolal aj niekoľko ozbrojených konfliktov. Naposledy, v čase britskej kolonizácie v roku 1900, sa britský gubernátor Sir Frederick Mitchell Hodgson (1851 - 1925) dožadoval kráľovského trónu a chcel sa ho dotknúť. To vyvolalo ozbrojené povstanie známe ako vojna o zlatý trón. Ašantovia vtedy ukryli trón, aby zabránili jeho znesväteniu. Náhodne bol potom objavený až v roku 1920 pri stavbe cesty. Briti dovolili roku 1926 obnoviť úrad svätého kráľa ako čestnú funkciu. Od roku 1990 túto úlohu plní Otumfuo Nana Osei Tutu II. Zlatý stolec je znázornený aj na štátnej vlajke Ghany. A aj dnes plní trón dôležitú zjednocujúcu úlohu a poukazuje na kontinuitu dedičnosti trónu a na silu národa.

 

Náboženstvo Jorubov


Jorubovia sú veľkým etnickým národom s počtom okolo 30 až 40 miliónov obyvateľov. Väčšina z nich žije v Afrike, a síce v juhozápadnej časti Nigérie, Togu, Benine, ale aj v iných častiach sveta (napr. v Brazílii, na Kube, v Trinidade a USA).

V náboženskom systéme Jorubov zaujíma hlavné miesto boh Olorun, Pán neba nazývaný i Eleda (stvoriteľ), Alaje (Pán života), Alagbara (Všemohúci) či jednoducho iba Oluva (Pán). Podliehajú mu všetky božstvá - oriša, ktoré sú jeho deťmi. On je prameňom všetkej kozmickej moci aše a všetkej sily, je darcom života a múdrosti. Plynutie času a udalostí sveta sú prejavom činnosti aše zostupujúcej na svet v najrôznejších vteleniach. Sám Olorun je mimo času a sveta, je v nebi a jeho stvoriteľské úmysly a sily sú prenesené na božstvá oriša. Preto Olorun nemá svoj kult, kňazov ani svätyne. Ľudia sa k nemu obracajú prostredníctvom oriša.

Najdôležitejší pre porozumenie jorubského náboženstva je pojem oriša, ktorý označuje bohov a všetky duchovné bytosti obdarené väčšou mocou ako ľudia. Každý z nich sa zaoberá vybranou časťou prírody alebo formami ľudských aktivít. Oriša, i keď disponujú samostatnosťou, sú sluhami a pomocníkmi Oloruna a jeho sprostredkovateľmi v kontaktoch medzi stvoreniami sveta a Najvyšším bohom. Ich počet je rôzny a môže dosiahnuť až 1 700. Medzi nimi sú najdôležitejší pätnásti, tzv. Veľkí oriša. Ide o Šanga - boha hromu, Oguna - boha železa, Dada - boha rastlín, Olokuna - boha morí atď. Ich vodcom je Obatala a spolu s ním tvoria posvätné číslo Jorubov - 16. Všetci oriša sa delia na bytosti mocné, mužské, na čele s Ogunom, a biele, ženské, na čele s Orišalou. Okrem týchto božských oriša sú taktiež pozemskí oriša. Prvotne boli ľuďmi, neskôr však boli zbožstvení. Väčšinou ide o vládcov jorubských miest.

Pozemskí oriša sa spájajú s ľuďmi niekedy bezprostredne tak, že vstupujú do ich tela, aby cez nich prehovorili. Takému človeku Jorubovia vravia ijavoriša. Najdôležitejším oriša je Obatala. On stvoril zem, rastliny, zvieratá aj ľudí. Ako obety mu Jorubovia prinášajú obilie, kokosy a orechy. Dôležitý je i Orunmila, nazývaný tiež Ifa, bývajúci v posvätnom meste Ife. Je najstarším synom Oloruna a od otca sa naučil predpovedať budúcnosť. Pozná osudy všetkých bytostí na zemi, a preto sa k nemu s prosbou o pomoc obracajú ostatní oriša a tiež ľudia. Zasvätený je mu prvý deň týždňa nazývaný odžoavo, deň tajomstiev. Budúcnosť Jorubovia predpovedajú na základe 16 palmových orechov, ktoré kňaz alebo veštec hodí do vzduchu a podľa toho, ako padnú, sa sledujú znaky a predpovedá sa.

Veľmi aktívny je oriša Šango, boh hromu, ktorého sprevádza aj dážď a vietor. Jorubovia ho považujú za boha spravodlivosti trestajúceho zlodejov, klamárov a čarodejov. Býva v nebi, v oblakoch, vo veľkom medenom paláci.

Veľkú kariéru dosiahol i boh železa Ogun, božský remeselník a kováč. Stojí na začiatku každej práce a jej úspechu. Je patrónom poľovníkov, mäsiarov, bojovníkov či zaklínačov hadov. V nebi má svoju kováčsku dielňu, v ktorej kuje blesky. Aj preto ho všetci, ktorých náradie je kovové, ako mechanici, taxikári, vodiči a holiči považujú za svojho patróna.

Dôležitým v jorubskom náboženskom systéme je aj Ešu, syn samého Oloruna a jeden z najstarších bohov v jorubskom panteóne. Je bohom ohňa, osudu a strážcom domu. Pôsobí ako prostredník medzi ľuďmi a bohmi, ale nesie tiež vinu za všetky ťažkosti a klamstvá v medziľudských kontaktoch. Rád škodí, má zlostný charakter a v pokresťančenej mytológii plní úlohu satana. Olorun ho mal poslať na svet, aby vyskúšal ľudí, aký je ich skutočný charakter. Jeho prostredníctvom oriša škodia ľuďom, preto sa aj nazýva božím hnevom. Pripisujú sa mu výbuchy sopiek, podpálenia domov či požiare džungle. Je protirečivý, lebo môže aj pomôcť, aj škodiť. Svojich vyznávačov chráni pred nebezpečenstvami. Jeho povahu najlepšie vyjadruje nasledovný mýtus: Kedysi si Ešu pomaľoval polovicu svojho klobúka na červeno, druhú na modro a takto sa ukázal dvom roľníkom vracajúcim sa z poľa. Jeden z nich sa spýtal druhého: „Vidíš toho oriša v modrom klobúku?" On odpovedal: „Predsa oriša, ktorý okolo nás išiel, mal červený klobúk." Začali sa hádať a strhla sa medzi nimi bitka. Strážcovia ich chytili a predviedli pred vládcu. Vtedy sa Ešu znova zjavil a povedal: „To ja som vyvolal medzi nimi hádku. Zasievať nezhodu je moja najväčšia radosť."

Náboženský a politický život Jorubov sa sústreďuje na mesto Ife, centrum sveta, ktoré sa stotožňuje s miestom prvého zostúpenia bohov na svet. V Ife bol veľký sakrálny komplex, svätyne, posvätné háje, modly bohov, nekropoly vládcov a miesta prinášania obiet. Mesto Ife bolo sídlom svätého kráľa Oni, ktorý mal božský pôvod. Verejne sa ukazoval iba dvakrát v roku. Keď zomrel, pochovali ho v najväčšej utajenosti. Následne sa konal jeho symbolický pohreb v posvätnom háji na severe od mesta. Na tento účel sa používala drevená alebo hlinená socha mŕtveho vládcu. Túto niesli cez celé mesto, zastavovali sa v jednotlivých svätyniach a v posvätnom háji mu priniesli zvieraciu obetu. Intronizácia nového panovníka si vyžadovala vypiť posvätné víno z lebky predchodcu, aby do nového mohla vojsť kráľovská sila a zjesť srdce, preto korunovácia mala názov je oba, jedenie vládcu. Znakom panovníka bola koruna so symbolom hada nad čelom a so závojom pred tvárou.

Svoju pozíciu mesto Ife stratilo v 14. storočí, keď vzrástla moc iného z jorubských miest - Oyo, ktorého vládca sa oslobodil od vplyvu Ife a postupne nadobudol nadvládu.

 

Kňazi, čarodejníci, tajné združenia

 
Úlohou kňazov bolo predovšetkým poznať vzťahy oriša k ľuďom, nakloniť si ich priazeň skrze obety, modlitby alebo zodpovedajúce amulety a predpovedať budúcnosť. Ich posvätná moc pochádza od samého Oloruna a umožňuje im tiež uzdraviť chorých.

Čarodejnicou, ktorú volajú adže, sa môže stať každá žena. Adže posiela svoju dušu v podobe vtákov, aby zobrala dušu spiacim ľuďom. Čarodejnice používajú niekoľko druhov mágie, napríklad mágiu založenú na kúpaní obetnej sošky v magickom lieku či vtelenie do nej kliatby zlého ducha Šigidy. Alebo sa do figúrky vteľuje ukradnutá duša. Inou je mágia, ktorá sa zakladá na začarovaní mena.

Napriek pôsobeniu deštrukčných síl Jorubovia veria, že pred ohrozujúcimi magickými vplyvmi je nevyhnutné zmocniť sa posvätných síl, ktoré ich budú pred nimi chrániť. Na tento cieľ slúžia tajné združenia. Členovia združenia Okbony sú ctiteľmi bohyne zeme Onyle, a preto sa zúčastňujú na pohrebných obradoch a zabraňujú prelievaniu krvi. Toto združenie je oligarchiou Jorubov, ktorá sa nazýva aj tajnou políciou, lebo terorizuje nižšie a stredné vrstvy obyvateľstva. Jeho členovia organizujú zastrašujúce akcie, vynášajú výroky smrti nad tými, ktorí porušujú kmeňové práva a trestajú čarodejníkov.

Vykonávateľmi ich rozsudkov je združenie Oro. Považuje sa za vykonávateľa vôle zomrelých predkov, bdie nad dodržiavaním práva a vykonáva kontrolu vládcov a vodcov. Takisto jeho úlohou je zneškodňovať čarodejnice adže.

Tretím združením Jorubov je Egungun. Členovia tohto tajného združenia sa zúčastňujú na pohreboch a ich úlohou je sprevádzať mŕtveho do záhrobia, pričom používajú masky, s ktorých pomocou nadväzujú kontakty s mŕtvymi. Sú aktívnymi účastníkmi sedemdňového výročného sviatku mŕtvych, konaného v júni pred začiatkom poľných prác, aby svojou prítomnosťou pomohli obyvateľom obce a naklonili si duše predkov. Svojimi obradmi zaháňajú tiež smrť, pričom aj tu majú na tvárach masky.

 

Synkretizmus

 
Náboženstvo Jorubov dalo základ aj synkretickému náboženstvu, ktorému sa hovorí santería. Ide o náboženstvo, ktoré v sebe spája prvky kresťanstva a prvky z náboženstva Jorubov. Santería vznikla v oblastiach, kde sa dostali jorubskí otroci. Medzi tieto patrí Kuba, Portoriko, Dominikánska republika, Panama, Venezuela, Brazília a USA. Najvyšším bohom santeríe je Olonura, ktorého stotožňujú s kresťanským Bohom Otcom a jeho energia sa volá ašé. Na nižšom stupni sú oriša, bohovia vládnuci rôznym aspektom sveta, ktorých často stotožňujú s kresťanskými svätcami. Napríklad Ogun sa stotožňuje so sv. Petrom, bohyňa Oshun s Pannou Máriou a pod. Oriša dohliadajú na to, aby každý človek splnil poslanie, pre ktoré sa narodil.

Podobne sa v Brazílii sformovalo synkretické náboženstvo candomblé. Obsahuje špiritistické prvky vychádzajúce z uctievania približne päťdesiatich duchov, pod vplyvom kresťanstva mnohých svätých. Títo duchovia sa vteľujú do kňazov počas obradov. Napriek svojmu synkretizmu si ale candomblé zachováva prísny monoteizmus. Je v ňom silná tendencia odvrhnutia kresťanstva, napríklad uctievaním kríža bez Krista.

 

Náboženstvo Fonov


Fonovia sú etnikom Západnej Afriky, pričom najpočetnejšie zastúpenie má v Benine a juhozápadnej Nigérii. V 17. storočí vytvorili kráľovstvo Dahomey, ktoré si v 19. storočí podmanili Francúzi.

Najvyšším bohom Fonov je Nanabuluku. Existoval pred stvorením sveta, je rodičom dvojičiek Mavy a Lisu, ktorými sa začal proces stvorenia. Na zemi býva v dedine Dume, kde má postavenú svätyňu, v ktorej prebýva. O tom, čo sa deje na svete, mu cez deň hovorí Lisa a v noci Mavu. Toto je jeho jediná svätyňa, pútnické centrum. Do jej vnútra môžu vojsť výlučne najvyšší kňazi. Stojí na skalnatom základe, na ktorý môžu vstúpiť iba veriaci vyznávači. Bohoslužby sa konajú bubnovaním na sväté bubny a za spevu hymnov.

Pár Mavu a Lisa sú stvoriteľmi vesmíru a prarodičmi všetkých božstiev Fonov nazývajúcich sa vodun. Mavu je ženským princípom a narodila sa ako prvá z dvojičiek. Býva v nebi. Ona stvorila zem a ľudí, potom na zem poslala Lisu a dala mu svoju moc. Lisa je mužským princípom. Ľudí naučil roľníctvu, staviteľstvu, vyklčoval lesy a vytvoril polia. Vládne nad bohom železa Gu. Deti Mavy a Lisu sa všeobecne nazývajú vodun, čo označuje kozmické sily, zásady sveta, ktoré priberajú postavu osobného božstva alebo ducha.

Vodunovia vchádzajú do človeka ako šťastné spojenie ľudského a kozmického tela. Najčastejšie sa uvádzajú štrnásti hlavní vodunovia. Zvyčajne sa hovorí o božstvách zeme, hromu, železa, dreva, vody, ohňa. Najstaršími deťmi sú Sagbata, Sogbo a Agbe. Uctievajú sa ako vládcovia neba, zeme a hromu. Majú svojich vlastných kňazov a kultové obrady. Osobitnú úlohu zohráva štvrtý syn, Sogu, boh železa. Ide o bezhlavého boha, ktorý má namiesto hlavy meč a jeho telo je z kameňa. To, že nemá hlavu, znamená, že nekoná samostatne, ale vykonáva to, čo vymyslia Mavu a Lisa.

V istom zmysle protivníkom boha Sogu je Legba. Keďže už nebolo oblasti, ktorú by ovládal, stal sa prostredníkom. Legba je znalcom všetkých jazykov, a preto je tlmočníkom medzi bohmi a ľuďmi. Spravidla jemu sa prináša obeta ako prvá, aby dovolil ľuďom komunikovať s posvätnými nebeskými silami.

Náboženstvo Fonov sa stalo základom pre náboženstvo vúdú. Jeho história sa začala v 17. storočí, keď Francúzi na Haiti začali vyvážať afrických otrokov vyznávajúcich svoje domorodé náboženstvo. Išlo hlavne o Fonov a Jorubov. Primiešali sa k nemu i prvky z náboženstiev indiánov. Svoj vplyv naň malo aj kresťanstvo, keď misionári krstili týchto otrokov, a svoju úlohu zohrali tiež slobodomurári, ktorí nahradili tajné združenia svojimi obradmi. Týmto spôsobom sa vytvoril základ tohto synkretického náboženstva, ku ktorému sa v súčasnosti hlási približne 50 miliónov vyznávačov.

 

Literatúra a internet:

 
1. Campbell, J.: Potega mitu. Znak, Kraków 1994

2. Komorowski, Z.: Kultury czarnej Afryki. Ossolineum, Wrocław 1997

3. Lenoir, F., Tardan-Masquelier, Y. (ed.): Encyclopédie des religions. Bayard Éditions, Paris 1997

4. Lenoir, F., Tardan-Masquelier, Y. (ed.): Encyklopedia religii świata. Warszawa 2002

5. Partridge, C. (ed.): Lexikon světových náboženství. Slovart, Praha 2006

6. Piłaszewicz, S.: Religie Afryki. WUW, Warszawa 2000

7. Piłaszewicz, S.: Religie i mitologia Czarnej Afryki. Dialog, Warszawa 2002

8. Religie świata. Encyklopedia PWN, Warszawa 2006

9. Szyjewski, A.: Etnologia religii. Nomos, Kraków 2001

10. Szyjewski, A.: Religie czarnej Afryki. WAM, Kraków 2005

11. Willett, F.: Niezwykła kultura Afryki Zachodniej. Wiedza Powszechna, Warszawa 1986