Náboženstvo Dogonov

Región, ktorý obývajú Dogoni, patrí medzi deväť administratívnych jednotiek afrického štátu Mali a má názov Krajina Dogonov. Populácia Dogonov predstavuje asi 700-tisíc obyvateľov. Sú to predovšetkým roľníci a kováči. V 14. storočí sa presídlili zo západoafrického regiónu Mandé, aby sa uchránili pred islamizáciou, do oblasti nazývanej Bandiagara, ktorá sa nachádza na území dnešného Mali a Burkin Faso v juhozápadnej Afrike. Usadili sa na ťažko prístupnom skalnatom zráze, ktorý sa zdvíha z roviny kolmo do výšky 500 metrov a tento prírodný zlom sa tiahne v dĺžke 150 kilometrov. Pre svoju územnú uzavretosť tak zostali po mnoho storočí utajení a nepoznaní. V súčasnosti Dogoni vymenili svoje skalné obydlia, tzv. troglodyty, za život na planine pod skalou. Na útese Bandiagara sa však zachovala nádherná starobylá dogonská architektúra: domy, svätyne, oltáre a verejné zhromaždisko nazývané toguna. Dogoni si dodnes uchovávajú svoje starobylé náboženské tradície: masky, rituály, sviatky a ceremoniály spojené s uctievaním predkov.

Základnou spoločenskou jednotkou pre Dogonov je veľká rodina, na čele ktorej stojí najstarší muž. Rodiny sa spájajú do rodov a klanov a riadia sa pravidlami exogamie. Rodové spoločenstvo sa rozdeľuje do piatich skupín, a to na deti, dorast pred iniciáciou, mládež, dospelých ľudí a starcov. Všetci členovia týchto stavov majú voči sebe povinnosť si vzájomne pomáhať a chrániť sa. Dôležitú úlohu zohráva združenie masiek. Sú akousi políciou a dozorcami na náboženských obradoch.

Na čele obce stojí rada starších, ktorej predsedá kňaz nazývaný hogon. On je garantom spoločenského poriadku, keďže sa považuje za svätú osobu, jasnovidca a veštca. Vo svojom dome, ktorý sa nachádza v blízkosti obce, udržuje posvätný oheň slúžiaci na očisťovanie. Tento jeho sochami a reliéfmi ozdobený dom je zároveň sídlom božstva. Hogon s občinou komunikuje prostredníctvom najstaršieho syna, ktorý mu predkladá prosby a žiadosti veriacich.

 

Na počiatku bolo Slovo

 

Základom náboženského myslenia Dogonov je koncepcia Slova - So, ktorá je blízka koncepcii kresťanského Logosu. Kozmická praenergia je stvoriteľské So. Jeho sebavypovedanie ho umožňuje vnímať ako osobu, za ktorú je uznaný ako boh Amma. Je to abstraktná bytosť, vzdialený a nemateriálny boh.

V roku 1946 slepý kmeňový náčelník Dogonov, Ogotemmeli, prezradil francúzskemu výskumníkovi Marcelovi Griaulemu ezoterickú doktrínu, ktorú dovtedy nikto cudzí a nezasvätený nepoznal. Výskumníka zasvätil do tajomstiev Slova súvisiaceho s dvojhviezdou Sírius. Kmeňový náčelník sa rozhodol, že tajná náuka sa už nemusí tak prísne chrániť a môže sa zveriť aj cudzincom. Náčelník prezradil, že Dogonom umožnili poznať Slovo prví predkovia. Tí ho priniesli z neba a dodnes pretrvalo vďaka kováčom, ktorí vytvorili tajné združenie Ava. V tomto združení sú kandidáti zasvätení do poznania Slova. Ide o posvätnú kozmogóniu a antropológiu. So je stvoriteľom vesmíru. Je jazykom boha. Poznanie Slova dovoľuje získať moc a umožňuje prejsť bránou smrti a dosiahnuť zmŕtvychvstanie.

Posvätné So je zdrojom životnej sily nyame. Preto aj slová posvätného jazyka majú posvätný pôvod, treba ich používať s úctou a len v určitých situáciách. Keď sa v rámci obradov takéto slová vyslovujú, pohýnajú sa nimi kozmické sily a pričiňujú sa o zachovanie ustáleného poriadku. Príkazy vyslovované v rytmických veršoch privádzajú dovnútra účastníka obradov nyame a robia ho duchovne i fyzicky silnejším.

Okrem tajného jazyka existuje aj tajné písmo, ktoré je systémom ideografických znakov (22 kategórií má 12 prvkov, každý má 22 párov, spolu teda 11 616 znakov). Tieto vyjadrujú všetky druhy bytia a situácie, ktoré ľudia môžu pozorovať a prežívať. Takto sa v mýtoch a grafických symboloch sprístupňuje skryté poznanie nasledujúcim pokoleniam. Dogoni rozdeľujú príkazy na biele a čierne. Mýty, historické legendy a posvätné slová sú biele príkazy, čiernymi príkazmi sú bájky a hádanky.

Posvätná veda má niekoľko vrstiev. Je vrstva, ktorá je prístupná všetkým, ale sú aj poznatky ezoterické, ktorých získanie si vyžaduje dlhé štúdium, trpezlivosť a postupné zasvätenie. Stupňovitá iniciácia umožňuje plné poznanie štruktúr kozmu a zjednotenie s jeho božskými prameňmi.

 

Dogonský panteón

 

Najvyšší boh Amma je boh stvoriteľ, pán života a smrti, bytosť láskavá, aj keď neosobná, ktorá je nad všetkými, všetko vidí a vie. Amma je stvoriteľom sveta, vládcom nebies, kde prebýva so svojou manželkou Tengu. Z prvotnej hliny stvoril Slnko a Mesiac, zo zvyškov hviezdy a nakoniec vytvoril ženu Tengu.

Z nedokonalého pomeru Amma s Tengu vznikol Jurugu, ktorý je zosobnením nesúladu, neplodnosti, sucha, temnosti a smrti. Jurugu obýva bandiagarskú planinu a nosí podobu šakala alebo červeného lišiaka. Je symbolom nedokonalosti stvorenia a vtelenia zla spojeného so smrťou a so sférou noci a čarami. Dogoni ho považujú za démonickú postavu.

Z dokonalého vzťahu Amma s Tengu sa zrodili božské dvojičky Nommo. Niekedy sa znázorňujú ako obojpohlavná bytosť a vnímajú ako praobraz ľudských prarodičov. Amma ich poslal na zem, aby na nej ustanovili poriadok. Nommo sa stali majstrami slova a naučili ľudí reč. Keď stvoril Amma prvých osem ľudí, boli to práve božské dvojičky, ktoré im priniesli zrná ôsmich rastlín. Nommo sa usadili v rieke a stali sa božstvom vody. Predstavujú dokonalosť a stotožňujú sa s plodnosťou vôd a teplom, lebo pochádzajú z božskej esencie. Dvojičky zohrávajú dôležitú úlohu v náboženstve Dogonov, podobne ako oriša u Jorubov a Fonov, keďže disponujú božským Slovom, vedia svet očistiť a zvíťaziť nad smrťou a neplodnosťou.

Dogoni tiež veria v rôznych duchov, ktorí obývajú púšť, lesy a neobývané miesta. Hoci uznávajú za najvyššieho boha Amma, svoje modlitby a obety smerujú k uctievaniu predkov. Základom náboženského kultu sú kulty Lebe, Binu a kult predkov. Lebe je v mytológii Dogonov jedným z ôsmich prvých predkov, prvý človek na zemi. Pri presídlení sa Dogoni rozhodli, že so sebou vezmú jeho pozostatky. Keď otvorili jeho hrob, našli v ňom hada, na ktorého sa premenil ich prapredok. Keď sa vydali na cestu, išiel za nimi aj v hrobe nájdený had. Považovali to za znamenie. V novej krajine postavili Lebemu oltár a vznikol k nemu kult. Vo viere Dogonov vystupuje Lebe ako personifikácia ohňa a slnka.

Aj kult Binu je spojený s predkom tohto mena. Binu zostúpil v arche zmluvy z neba na zem. Zápasil s Jurugom a získal ukradnuté zrno fonio. Posvätné obrady sa konajú na jemu zasvätených oltároch na začiatku roľníckych prác a v čase žatvy, taktiež v čase poľovačky.

Kult predkov je v Afrike všeobecne rozšírený. Koná sa vo forme verejných obradov, ale vykonávajú ho aj súkromne. Dogonské rodiny si vytvárajú špeciálne obydlia, v ktorých uctievajú svojich predkov a na oltároch im prinášajú obety.

 

Hviezda Sírius

 

Z rozhovorov spomínaného francúzskeho výskumníka Marcela Griaulea s náčelníkom Dogonov sú známe aj poznatky o vesmírnych telesách. Dogonské mytológie rozprávajú o štyroch mesiacoch Jupitera, Saturnových prstencoch, guľovitom tvare Zeme, Venušiných mesiacoch, o fázach a kráteroch na Mesiaci či špirálovitých štruktúrach galaxií. Zaujímavé sú najmä správy o hviezde Sírius. Tá je po Slnku najjasnejšou a najbližšou hviezdou nočnej oblohy. Dogoni ju považujú za centrum sveta, za kozmické vajce, z ktorého vyšiel celý stvoriteľský proces. Najprv vertikálny a horizontálny smer, potom hybnosť, ktorá je symbolizovaná špirálovitým pohybom. Keď sa konajú rituálne obrady, tanečník kanaga, ktorý má masku, tancuje po špirále a tento pohyb je vyjadrením všetkých posvätných činností Dogonov. Z hviezdy Sírius prišli na Zem na korábe aj božské dvojičky Nommo. Pri zostupovaní na Zem koráb poranil jazyk Juruga, ktorý odvtedy ostal nemým zvieraťom. Preto ho Dogoni vzývajú pri veštbách, lebo hoci nemôže hovoriť, pozná božské Slovo. Prichádza v noci a cez znaky sa prejavuje.

Príchodom Nommo na svet sa Zem očistila. Ich potomstvo dalo počiatok štyrom mužsko-ženským nesmrteľným predkom a tí sa stali predkami štyroch hlavných skupín Dogonov: arou (veštci), dyon (roľníci), ono (kupci) a domno (poľovníci).

Kozmické informácie Dogonov upútali po ich zverejnení aj astronómov. Stali sa predmetom rôznych špekulácií o kontaktoch s mimozemskými civilizáciami a vyšli o tom viaceré vedecko-fantastické knihy, napríklad The Sirius Mystery (1976), Ancient Mysteries (1994), Stargate conspiration (1999), Dogon: Africa‘s People of the Cliffs (2001) a iné.

 

Soteriológia

 

Keď vznikol svet, bol podľa Dogonov neúplný, zbavený duchovného elementu, a preto bola potrebná záchranná akcia, ktorá by umožnila stvoreniu získať prvotný ideálny zámer. Z tohto dôvodu bolo treba spojiť nebo so zemou. U Dogonov sa tento proces koná v dvoch etapách. Prvá etapa mala kozmický charakter a bola spojená s príchodom Nommo na zem. Druhá etapa bude mať za úlohu vyslobodiť ľudí z otroctva smrti. Na konci sveta dôjde k zjednoteniu ducha s matériou a návratu k prvotnému božskému zámeru boha Amma.

V dogonskej antropológii je človek zložený z fyzického tela, duše a životnej sily nyame, ktorá je prítomná v krvi. Smrťou človek stráca z tela nyame a jeho duša opustí telo, ale zostane v blízkosti živých. Až po vykonaní pohrebných obradov sa duša vydá na dlhú cestu smerom k bohu Amma. Napriek tejto ceste zostane v spojení so živými, čo umožňuje preukazovať zomrelému kult. Aby sa posledná cesta vydarila, konajú sa tri obrady.

Prvý obrad Nyemu Yanna je rodinnou záležitosťou. Mŕtveho umyjú, namažú olejom a oholia mu hlavu. Takto sa pripraví do stavu ryby, čo je návratom k zárodočnému stavu človeka. V noci prichádza k mŕtvemu Veľká maska a pripravuje ho na odchod. Ráno jeho telo zabalia do bielo-čierneho plátna, čo symbolizuje polia zorané a nezorané, prechod z pozemského sveta na druhý. Za sprievodu bubnov sa zomrelý odprevadí do skalného hrobu. Tam sa začne vlastný pohrebný obrad. Tancami sa vzdáva hold mŕtvemu. Druhý pohrebný obrad nazývaný Dama sa uskutoční päť rokov po smrti a koná sa za všetkých zosnulých toho obdobia. Trvá tri dni a zúčastňuje sa na ňom celá osada. Týmto obradom sa zomrelý stáva predkom a je ochrancom svojho rodu. Rodina mu vytvorí v dome oltárik. Posledným obradom je Sigi. Koná sa raz sa 60 rokov. Začiatok jeho slávenia sa odvíja od hviezdy Sírius. Sviatok sa teda odohráva iba raz za život a znamená, že živí majú bdieť nad úctou k predkom a odovzdať ju nasledujúcim generáciám. Je to najmä sviatok Slova. Počas neho Dogoni prechádzajú celým svojím krajom. Idú po špirálovitej trase, čo značí, že napodobňujú cestu svojho prapredka Veľkého hada, ktorý hľadá stratené duše. Tento obrad môže trvať až dvadsať dní.

Svet, do ktorého putujú duše zomrelých, je miestom prvotnej jednoty. Je to nová dimenzia, priestor Slova. Život sa tu prežíva v pokoji, bez konfliktov.

 

Náboženstvo východoafrických pastierov

Vo východnej Afrike žijú viaceré domorodé spoločenstvá pastierskym spôsobom. Ide predovšetkým o národy patriace do tzv. nylotskej skupiny, ako sú napríklad Nuerovia, Dinkovia, Šilukovia, Tutsiovia, Sukovia, Masajovia a iní. Ich náboženstvo možno priblížiť na príklade Masajov, ktorí sa považujú za vyvolený národ. Ich religiozita sa vzhľadom na osobitný spôsob života odlišuje od iných afrických náboženstiev. Hlavné božstvo kočovných pastierov je jedinou sakrálnou silou, a preto ich možno zaradiť do kategórie monoteistických náboženstiev. Rituály, viera aj celý náboženský život sa sústreďuje na dobytok ako dar boha pre svoje deti. Masajovia žijú v juhozápadnej Keni a severnej Tanzánii v počte asi 300-tisíc obyvateľov.

 

Najvyššia bytosť

 

Masajovia, stepní kočovníci, ktorí toho nevidia v monotónnej stepi veľa, okrem neba a zeme, preto z prirodzenosti veci smerujú svoje vnímanie posvätna k nebu, ktoré považujú za sídlo jediného, najvyššieho a neviditeľného boha N‘Gai. Masajovia ho uctievajú na štítoch hôr, hlavne na sopke Lengaia a na hore Ol Donyo Ibor (Kilimandžáro), kde je viditeľným znakom jeho prítomnosti zasnežený vrchol. N‘Gai je vševediaci a všadeprítomný. Slnko je jeho denným okom, hviezdy sú nočnými očami, Mesiac je jeho manželkou, vietor dychom, blesk žmurknutím oka, hrmot je jeho hlasom a dážď slzami. Masajovia považujú svojho boha za vodcu a dobyvateľa. Hovoria, že celý svet je preniknutý jeho prítomnosťou, čo spôsobuje tendenciu vnímať ho ako neosobného. Je nebom, prírodou, svetom, silou, životom, svetlom, ale i nezmerateľnou bytosťou, ktorá sa nedá nikde vidieť, nemožno ju poznať a zjavuje sa len na istých miestach. Masajovia veria, že N‘Gai nie je celý čas aktívny, hovoria, že spí. Bežní ľudia ho nemôžu prebudiť, až prostredník, čarodej, ten ho môže a vie zobudiť a vzbudiť jeho záujem o potreby ľudí.

Na rozdiel od ostatných afrických národov, ktoré majú hierarchicky usporiadané panteóny duchovných bytostí od Najvyššej bytosti cez nižšie božstvá, duchov a predkov, Masajovia výrazne uprednostňujú len Najvyššiu bytosť. Jediná bytosť, ktorú si okrem nej ešte uctievajú, je Naiterkop, ktorá bola manželkou prvého človeka (Masindu) zostúpivšieho z neba. Uctievajú ju aj ako matku Zem, prarodičku Masajov, prostredníčku medzi bohom a ľuďmi či tiež ako kultúrnu hrdinku, ktorá naučila Masajov obrábať zem a pestovať plodiny.

Masajovia už iné posvätné sily okrem Naiterkop neuctievajú. Susední Dinkovia a Nuerovia sú v tomto odlišní. Podľa Nuerov existuje množstvo duchovných bytostí a rozdeľujú sa na dva druhy duchov v závislosti od ich miesta prebývania: kuthnhial - nebeskí duchovia a kuthpiny - dolní, čiže pozemskí duchovia. Nebeskí duchovia majú najväčšiu moc, sú najbližší Najvyššej bytosti, sú spojení s oblakmi a prejavujú sa zvukom vetra. Volajú ich aj gaatkvoth - deti boha. Prichádzajú na Zem, aby pôsobili a vplývali na ľudí. Vyniká medzi nimi duch Kol, ktorý tvorí búrky a posiela na ľudí blesky. Takisto pozemskí duchovia pochádzajú z neba, ale tí sa vtelili do pozemských stvorení. Menovite medzi nimi Nuerovia uctievajú Ranga, patróna divých zvierat, Teniho, patróna remeselníkov, Maniho, ducha vojen a pod. Spojením medzi zemou a nebom je Buk, duchovná matka všetkých riek a potokov, ktorá chráni plávajúcich pred krokodílmi a vnými hadmi a prináša šťastný úlovok rybárom.

 

Kňazi

 

Masajovia, podobne ako aj ostatné patriarchálne pastierske národy, majú silnú rodovú štruktúru. Delia sa na ľud Čierneho dobytka (Il-oo-rok-kiteng) a ľud Červeného dobytka (Il-oo-do-mongi), a tiež na sedem rodov, z ktorých najvýznamnejší je dedičný rod Aiser. Tieto rody majú svojich predkov odvodených od Naiterkop.

Kňaz musí výlučne pochádzať z rodu Aiser a z ľudu Čierneho dobytka. Masajovia nazývajú kňaza menom laibon. V každej obci žije laibon, ktorý je súčasne aj miestnym liečiteľom. Stará sa o ľudí a dobytok a rozdáva amulety mau, ktoré chránia pred smrťou. Jeden alebo dvakrát za rok sa laibon dostáva do tranzu vypitím odvaru z tajomných rastlín. Vie veštiť z kostí, vnútorností zvierat, letu vtákov a zo snov. Masajovia veria, že laibon je istým spôsobom nesmrteľný, lebo sa po smrti mení na hada. Najznámejším laibonom bol Mbatian, o ktorom Masajovia tradujú, že vedel dotykom svojej železnej palice zbaviť človeka života a potom mu ho vrátiť. Podarilo sa mu zjednotiť všetkých Masajov. Pred smrťou predpovedal príchod bielych a vyľudnenie územia Masajov.

Existuje aj trieda tzv. silných kňazov, označovaných ako laibonkitok, ktorí nebývajú v obciach. Žijú v horskom pásme Ngong. Ak Masajovia potrebujú radu, veštenie alebo duchovnú pomoc, musia putovať práve za nimi. Laibonkitok je nositeľom veľkej autority. Dokáže zjednotiť roztrúsených bojovníkov do spoločných akcií. Pripisuje sa mu moc predpovedať, vykonávať mágiu, kontaktovať sa s bohom a zobudiť ho. Masajovia veria, že jeho moc je v jeho brade, ak by si ju oholil, stratil by ju. On sám sa nesmie zúčastniť na vojne, no bez jeho predpovedí a mágie sa žiadna vojna nesmie konať. Laibonkitok dostáva ročnú daň v podobe dobytka a nikto nemôže vstúpiť na pastviny jeho stád.

 

Iniciácie

 

Iniciácie u Masajov plnia dôležitú úlohu pri vytváraní spoločenskej štruktúry. Sú vytvorené na základe vekových skupín spoločne iniciovaných, čo je základom bratskej solidarity. Prvá iniciácia sa začína vo veku približne dvanásť rokov a je spojená s obriezkou. Pripravených kandidátov pomaľujú bielou hlinkou a vedú ich po území celého kraja. Po vykonaní obriezky, keď sa im rany zahoja, si oholia hlavy. Podobnú iniciáciu spojenú s obriezkou robia tiež u dievčat, ale má menší význam. Keď sa dievčatám zahoja rany, môžu sa vydať. Ich úlohou je starať sa o potomstvo a pracovať v mužovej záhrade.

Druhá iniciácia prebieha približne vo veku dvadsať rokov a mladíka iniciujú na morana, bojovníka. Zasvätenie má niekoľko štádií a sprevádzajú ho mnohé obrady. Budúci bojovníci sú vychovávaní v osobitných táboroch. Učia sa bojovému umeniu, narábať s oštepom, nemať strach ani v extrémnych situáciách, byť necitliví na bolesť či dostať sa do stavu vojnovej zúrivosti pitím vývaru z kôry akácie. Znakom udatného bojovníka bola kedysi schopnosť vystopovať a zabiť oštepom leva. Bojovníci sa nemôžu ženiť a založiť si rodiny, ani vlastniť dobytok. Nesmú fajčiť a piť alkohol. Keď dosiahnu tridsať rokov, prejdú do triedy starších bojovníkov, ktorých už neviaže väčšina predchádzajúcich zákazov. Oženia sa, založia si rodiny a chovajú dobytok. Ich úlohou je školiť mladších bojovníkov a zúčastňovať sa na vojenských výpravách. Zastávajú rôzne súdne a vodcovské funkcie. Vo veku šesťdesiat rokov sa stanú staršími seniormi, moruo, a dozerajú na život spoločenstva.

 

Posvätný dobytok

 

Dobytok je u Masajov predmetom nezvyklej hodnoty; sprevádza ho láska a spája sa s kultom a náboženskými praktikami. Vlastniť veľké stáda nemá ale ekonomický význam, je to skôr záležitosť prestíže. Keď si Masaj sadne na prah svojho obydlia a vidí, ako sa pasú jeho stáda dobytka, je naplnený hrdosťou a šťastím. Dobytok sa konzumuje len vtedy, ak je obetovaný v náboženskom obrade. Známy religionista Mircea Eliade k tomu poznamenáva, že to skôr dobytok sa zmocnil človeka, ako človek dobytka. Dobytok je pre Masajov Božím darom, ktorý N‘Gai daroval len im a ak niekto iný vlastní dobytok, majú právo mu ho vziať. Takto to ale tvrdia aj Dinkovia či Nuerovia, a preto často dochádza ku krádežiam a vojnám pre dobytok. Masajovia si aj nebo predstavujú ako nekonečnú pláň, na ktorej sa pasú nebeské stáda. Túžbou každého kočovníka je mať toľko dobytka, koľko je hviezd na nebi.

Masajovia sa dokonca stotožňujú so svojím dobytkom. Každý mladý muž dostane v čase obradov iniciácie býka a meno podľa neho, mladá žena kravu a meno podľa nej. Darované zviera sa stane pre Masajov miláčikom, venujú mu osobitnú každodennú starostlivosť, spolu s ním sa zabávajú, lúčia a zvítavajú, skladajú mu básne, spievajú piesne. Nijaká hudba nie je krajšia ako zvuk zvonca ich zvieraťa. Keď zviera uhynie, vlastník sa ponorí do smútku. Ak zomrie skôr majiteľ, zviera bude zasvätené pri pohrebných obradoch a už ho nesmú ani predať, ani nikomu darovať. Ide o dokonalý symbol zjednotenia človeka a dobytka. Takýmto úkonom dochádza k osobitnému spojeniu s bohom, ochrannými duchmi rodu a duchmi predkov. Je to prostriedok spojenia duše človeka a duchovných síl.

Zvláštny význam pre afrických pastierov má mlieko a krv dobytka. Jesť čerstvé mäso a piť čerstvé mlieko je zakázané, rovnako jesť ich spolu. Podobá sa to na židovské zákazy (porov. Ex 23, 18-19). Masajovia pripisujú oživujúci a posväcujúci význam nápoju z býčej krvi a kravského mlieka. Piť ho mohli iba moranovia.

 

Eschatológia

 

U Masajov sú mŕtvi (i zomierajúci) ponechaní napospas hyenám, čo niektorých bádateľov viedlo k prijatiu hypotézy o nedostatku eschatologickej viery. Ich telá sú položené na drevo v embryonálnej polohe, s tvárou obrátenou na východ. Pozostatky sú zavinuté do plachty, do ktorej vchádza aj „meno mŕtveho" a odvtedy ho už nemožno vysloviť. Masajovia nazývajú smrť adungotan - oddelenie duše, čiže vyslobodenie, aby mohla odísť. To znamená, že meno tvorí súčasť duše človeka. Otočenie na východnú stranu vypovedá o smerovaní duše po smrti, s embryonálnou polohou zase súvisí myšlienka obnovy. Dôraz na to, aby telo človeka požierali hyeny, súvisí s tým, že tieto zvieratá sú symbolom záhrobia. Oči hyeny, ktoré svietia za súmraku, sú očami všetkých duší a jej diabolský smiech je ich hlasom. Ponechanie mŕtveho tela na stepi je častým zvykom pastierskych národov, pretože step plní úlohu posvätnej krajiny a modelu záhrobia. Masajovia neveria v stálu starostlivosť predkov, ale niekedy prosia o ich pomoc.

Telo váženého mŕtveho je pomazané býčím tukom a červeným farbivom, potom zavinuté do kože z býka a pochované. Jeho posmrtná premena trvá deväť mesiacov, tak ako trvá vývoj človeka pred narodením. Po tomto období telo vykopú, do lebky nalejú mlieko a med, pozbierajú kosti a obetujú niekoľko kôz. Kosti ukryjú druhýkrát na tajnom mieste. Ak ide o čarodejníka, Masajovia ho prikrývajú ešte hŕbou kameňov, lebo veria, že môže ožiť a prijať podobu hada, ktorý sa odvďačí členom rodiny a prinesie im šťastie. Keď vykopú lebku starca a vylezie z nej had, sú presvedčení, že to bola duša veľkého človeka. Keď žena zazrie hada, naleje si do dlane trochu mlieka a dá mu napiť.

Masajovia sa duchov neboja, veria, že duchovia sú vo vzduchu, vo vetre a krúžia okolo nich. Len zvieratá ich môžu vnímať, keď sa náhle niečoho zľaknú alebo ostanú nehybné. Jedinou božskou bytosťou je N‘Gai, nebo a v úcte je Naiterkop, zem identifikovaná s prapredkom.

 

Záver

Náboženská situácia v dnešnej Afrike je zložitá. Tradičné náboženstvá dlhodobo nahrádza islam a kresťanstvo. Zároveň dochádza k procesu vzájomného ovplyvňovania, čo na jednej strane vedie k afrikanizácii islamu a kresťanstva, na opačnej k pokresťančovaniu a islamizácii domorodých náboženstiev. Z tohto procesu sa vytvorili a ustavične vytvárajú zaujímavé náboženské fenomény.

V troch častiach nášho cyklu sme priblížili náboženské predstavy domorodých obyvateľov Afriky. Mohli sme tak spoznať vybrané spektrum z pôvodných náboženstiev naprieč celou Afrikou. Africké náboženstvá sú si v niečom podobné, čo je spôsobené spoločným historickým vývojom. Ide predovšetkým o predstavu Najvyššej bytosti. Zároveň sú špecifické, čo poukazuje na osobitý rozvoj ovplyvnený prostredím, životnými podmienkami, kultúrnym rámcom či vonkajšími vplyvmi.

V posledných desaťročiach sa stali africké náboženstvá nielen predmetom zvýšeného vedeckého skúmania pre svoju exkluzivitu, ale vzbudili záujem tiež širšej verejnosti. Predovšetkým v anglojazyčnej, frankojazyčnej a nemeckej literatúre existuje dostatok písomných prameňov, ktoré približujú domorodé náboženstvá tohto pozoruhodného, avšak pre Európana stále pomerne málo prebádaného čierneho kontinentu.

 

Literatúra a internet:

 
1. Betoret, C. B.: Les Dogons du Mali et leurs contacts supposés avec des „extraterrestres" - http://cerbi.ldi5.com/article.php3?id_article=77

2. Eliade, M.: Slovník náboženství. Argo, Praha 2001

3. Griaule, M.: Blasons totémiques des Dogon - http://www.persee.fr/web/revues/home/prescript/article/jafr_0037-9166_1937_num_7_1_1624

4. Griaule, M.: Le savoir des Dogon - http://www.persee.fr/web/revues/home/prescript/article/jafr_0037-9166_1952_num_22_1_1842

5. Griaule, M.: Remarques sur le mécanisme du sacrifice Dogon (Soudan Français) - http://www.persee.fr/web/revues/home/prescript/article/jafr_0037-9166_1940_num_10_1_2489

6. Hazel, R.: La circoncision en pays maasai et borana. Guerre, procréation et virilité en Afrique orientale - http://www.persee.fr/web/revues/home/prescript/article/cea_0008-0055 _1999_num_39_154_1313

7. http://www.dogon-lobi.ch

8. Laube, R.: Maasai-Identität und sozialer Wandel bei den Maasai - http://www.persee.fr/web/revues/home/prescript/article/hom_0439-4216_1988_num_28_106_368998

9. Piłaszewicz, S.: Religie Afryki. Wydawnictwo Uniwersytetu Warszawskiego, Warszawa 2000

10. Piłaszewicz, S.: Religie i mitologia Czarnej Afryki. Dialog, Warszawa 2000

11. Szyjewski, A.: Religie Czarnej Afryki. WAM, Kraków 2005