Jednou z nových
denominácií, ktoré vznikli v 19. storočí, boli adventisti, ľudovo nazývaní
i sobotisti. O založenie tohto hnutia sa zaslúžil William Miller (1782 -
1849), pôvodne patriaci k baptistom, ale tí ho zo svojich radov vylúčili,
keď sa roku 1844 nenaplnili jeho výpočty o druhom príchode Pána
k Poslednému súdu. Nesplnené očakávania parúzie boli pre jeho prívržencov
veľkým sklamaním.
Ďalšou
osobnosťou hnutia bola Ellen Whiteová (1827 - 1915), pokladaná za prorokyňu. Spresnila
očakávanie parúzie v tom zmysle, že Pán príde až vtedy, keď počet
adventistov dovŕši 144-tisíc. Od roku 1858 sa adventisti zaviazali odovzdávať
desiatky. Roku 1863 mali generálnu konferenciu v Battle Creek, na ktorej
schválili svoje učenie. Nádej na druhý Pánov príchod zostala základným pilierom
ich viery, čo vyjadrili i voľbou názvu Adventisti siedmeho dňa, po tom,
ako sa rozhodli pre vlastnú organizáciu. Adventisti vždy boli známi prísnou
abstinenciou, odmietajú bravčové mäso, alkohol, fajčenie, kávu. Sú
eschatologickým hnutím a namiesto nedele ako pamiatky Kristovho
vzkriesenia svätia starozákonnú sobotu na oslavu Božieho stvoriteľského diela.
Venujú sa nielen misii, ale aj zdravotnej, výchovnej a humanitárnej
činnosti.
Okrem nových
kresťanských hnutí, ktoré sa časom etablovali na legitímne cirkvi, vzniklo
v priebehu 18. a 19. storočia i mnoho takých, ktoré ostali iba
zvláštnymi duchovnými smermi a skupinami, hoci si často dávali označenie
„cirkev". Takou bola i Cirkev bratov (Church of the Brethren, tzv.
dankeri), ktorá má pôvod v nemeckom pietizme a mennonizme 18.
storočia. V roku 1708 ju založil Alexander Mack (1679 - 1735), ktorý bol
žiakom významného predstaviteľa pietizmu Augusta Hermanna Franckeho (1663 -
1727). Členovia Cirkvi bratov odišli do Ameriky a usadili sa
v Germantowne neďaleko Philadelphie. Roku 1732 jej rady opustil Konrad
Beissel (1691 - 1768) a založil komunitu Ephrata. Neskôr nasledovali
ďalšie štiepenia: v roku 1848 vznikli tzv. New Dunkards, v roku 1881
Old Order Dunkards a o rok neskôr Progresive Dunkards. Spolu
s kvakermi a mennonitmi patrí táto cirkev k historickým
pacifistickým denomináciám. Približný počet jej členov je 200-tisíc.
Inou skupinou
sú arminiáni nazvaní podľa Holanďana Jakuba Arminia (1560 - 1609), ktorý
nesúhlasil s Kalvínom a tvrdil, že človek môže byť spasený
aj bez predurčenia. Zakladateľom tejto sekty, ktorá vznikla okolo roku
1825 v Harrisburgu, bol John Winebrenner (1797 - 1860). Napriek tomu, že
je počtom malá, dostala sa i na Slovensko, kam ju roku 1907 priniesol
Michal Horvay zo Spiša.
Ďalším smerom
boli nazaréni. Šlo o kresťanskú skupinu známu ako Nová cirkev či Veriaci
v Krista. V súčasnosti vystupujú pod názvom Spoločnosť veriacich
v Ježiša Krista nazaretských. V súvislosti s otázkou ich vzniku
sa spomínajú dvaja zakladatelia. Jedným z nich je Ján Jakub Wirtz (1778 -
1858), tkáč hodvábu z Bazileja, ktorý založil spoločnosť opravdivých
nasledovníkov Ježiša Nazaretského. Mal videnie, že sa má stať tým, čím bol
Ježiš. Od roku 1826 začal hlásať, že „pretrpel" utrpenie, smrť, zostúpenie do
pekiel a Ježišovo vzkriesenie a mnohí mu aj uverili. V roku 1850
mu vraj apoštol Ján oznámil poverenie odstrániť chyby v Matúšovom
a Lukášovom evanjeliu. Táto sekta obsahovala prvky teozofie
a racionalizmu. Pravdepodobne už zanikla.
míľniky dvoch tisícročí
Denominácie a hnutia v 17. – 19. storočí (3)
PETER GAŽÍK
Súvisiace články:
Denominácie a hnutia v 17. – 19. storočí (1)Denominácie a hnutia v 17. – 19. storočí (2)
Denominácie a hnutia v 17. – 19. storočí (4)