Očakávanie druhého Kristovho príchodu a s tým spojeného posledného súdu je nielen ústrednou eschatologickou víziou kresťanstva, ale tiež pravou nádejou každého kresťana. Ak k nemu príde, naplní sa naša túžba po spáse a večnom domove - nebeskom kráľovstve a súčasne sa nastolí spravodlivosť. Dobrí budú odmenení, zlí potrestaní. Spravodlivosti tak konečne bude učinené zadosť. Nik pred ňou neujde, aj keď si dnes podaktorí evidentne myslia opak. Aspoň súdiac podľa ich bohorovného a bezohľadného správania. Vraví sa však, že božie mlyny melú pomaly, ale isto. Nie je našou vecou poznať deň príchodu nášho Spasiteľa, no máme žiť tak, aby sme boli naň v každom ohľade pripravení. K tomu nás vyzýva náš Pán. Tieto jeho pravdivé slová si ale, očividne, každý vysvetľuje po svojom...

Samozrejme, nechcem teraz moralizovať a vynášať nepremyslené súdy, to by ani vzhľadom na moju hriešnosť a slabosti nebolo možné. Skôr mi ide o to, že aj samotné predstavy o slávnom Pánovom príchode sa rôznia. Nehovoriac o tom, že v každom náboženstve je tým vytúženým Spasiteľom niekto iný. Ako sa však Kráľ kráľov javí v očiach moderných súčasníkov? Ako diktátor a uzurpátor, ktorý sa v pompéznom anjelskom sprievode príde s veľkou borbou pomstiť za našu neprávosť? Alebo to bude mimozemšťan, ktorý vyvolených na svojom kozmickom korábe prevedie do inej dimenzie? A či nejaký sladký hrdina z komiksových časopisov? Ba možno niektorí očakávajú, že Kristus už dnes neviditeľným spôsobom prebýva medzi nami a pripravuje všetko k rozhodujúcemu okamihu pravdy. Iní ho dokonca bez akýchkoľvek škrupúľ vidia vo svojom samozvanom vodcovi tvrdiac, že práve tento ich „idol" vyslobodí ľudstvo (mysliac tým výlučne hŕstku jeho verných ctiteľov) z nebývalého marazmu a privedie ho k vytúženej záchrane. Nedomnievajte sa, že takáto predstava je ojedinelá. V praxi na ňu doplatil, a žiaľ, ešte i doplatí, nejeden dôverčivý prívrženec. A možno sa podaktorí tajne nazdávajú, že ich Spasiteľ príde spasiť, lebo zodierajú svoj nedeľný oblek v tom správnom kostole a ich suseda, neznaboha, za jeho spupnosť nemilosrdne a bez váhania zaradí medzi capov. Čím skalopevnejšie sú o svojej pravovernosti presvedčení, tým väčšmi ospravedlňujú svoju nevšímavosť a neschopnosť činiť dobro. Ruku na srdce, nepatríme aj my medzi nich?

Bolo by však nesprávne zužovať našu vieru iba na konanie či nekonanie dobra. Viera je niečo, čo nás presahuje. Je niečím, čo vyjadruje najvnútornejšiu podstatu nášho bytia prameniaceho z lásky Všemohúceho. Ide o osobný vzťah k bytosti, ktorú síce očami nevidíme, ale zato srdcom duchovne vnímame. Otázne však je, či nám bije na tom správnom mieste.