Obvinenia spôsobili vo všetkých spoločenstvách hádky medzi stúpencami, ktorí vodcu obhajujú, a tými ich (bývalými) priateľmi, ktorí naopak veria žalujúcim. Radšej hneď na začiatku a výslovne chcem uviesť, že sa nemôžem vyjadriť k pravdivosti týchto obvinení. Pokúsim sa len ukázať, ako môžu vzniknúť situácie, keď sa zneužívanie skutočne udeje, i situácie, keď sa naopak rozmôžu falošné obvinenia. Pochopiť obe situácie môže pomôcť analýza vzťahu, ktorý je vďaka Maxovi Weberovi v sociológii (a následne v religionistike) známy ako charizmatická autorita. Nasledujúci článok prináša niekoľko podnetov z diskusie, ktorá sa o charizmatickej autorite v týchto odboroch až do súčasnosti viedla.1 Na základe týchto podnetov ukazuje, aké vysvetlenie má pre (údajné) prípady zneužitia koncept charizmatickej autority.2

 

Charizma a charizmatizácia


Podľa Maxa Webera sa pojem charizma3 týka „istej kvality osobnosti jedinca. Vďaka tejto kvalite je jedinec oddelený od bežných ľudí. Títo ľudia sa k nemu uchyľujú ako k niekomu, kto je vybavený nadprirodzenými, nadľudskými alebo aspoň zvlášť výnimočnými silami či kvalitami. Tieto kvality nie sú dostupné bežným ľuďom, ale sa im prisudzuje božský pôvod alebo sa chápu ako príkladné. Na ich základe sa s dotyčným jednotlivcom zaobchádza ako s vodcom".4

Kým Weber na tomto a na niektorých ďalších miestach svojho diela pripúšťa, že charizma vyjadruje „istú kvalitu osobnosti", práce ďalších autorov5 jednoznačne odhaľujú, že charizma „označuje kvalitu nie jednotlivca, ale vzťahu medzi veriacimi (alebo nasledovníkmi) a človekom, v ktorého uverili".6 Nejde o to, či nositeľ charizmy skutočne má, alebo nemá nadprirodzené alebo aspoň mimoriadne ľudské vlastnosti (k tomu sa sociológia ani religionistika nemôžu vyjadrovať), ale o to, že sa mu tieto vlastnosti prisudzujú. Na základe tohto prisúdenia zo strany stúpencov a na základe súhlasu s týmto prisúdením zo strany jednotlivca vzniká vzťah, v ktorom je jednotlivec obdarovaný autoritou (podľa Webera „charizmatickou autoritou") a stáva sa vodcom. Ako to pregnantne formuloval britský sociológ náboženstva Bryan Wilson, „charizma nie je osobná vlastnosť, ale úspešný nárok na vládu".7

Skôr ako sama charizma sa tak do popredia odborného záujmu dostal vzťah medzi tým, kto charizmu ochotne prisudzuje, a tým, kto toto prisudzovanie podnecuje (alebo mu aspoň nebráni), teda medzi charizmatizujúcim a charizmatizovaným. Tento charizmatický vzťah je „interaktívny proces, v ktorom sa vodcovia istým spôsobom prejavujú a sú vnímaní ako charizmatickí, a preto je im daná autorita".8 Pre prisudzovanie charizmy sa vžil pojem charizmatizácia. Môžeme ho chápať ako „spoločenský proces, v ktorom nasledovníci začnú pociťovať nielen to, že ich vodca má veľmi zvláštnu moc alebo charizmu, ale tiež to, že s ním majú osobný vzťah a že sú pripravení mu udeliť nespochybniteľnú autoritu nad celou škálou aspektov svojho života".9

Tento osobný vzťah ale vôbec nemusí vyplývať z osobného stretnutia, v ktorom by sa prejavili také vlastnosti charizmatizovaného vodcu, akými sú príťažlivosť, výrečnosť, inteligencia a pod. (v skutočnosti tieto vlastnosti nie sú pre charizmatizáciu nevyhnutné). Veľmi osobný, často oddaný a láskyplný vzťah k charizmatizovanému vodcovi sa charizmatizujúci stúpenec môže ľahko naučiť bez osobného kontaktu. „Charizma ,nefunguje´ ako dôsledok osobnej skúsenosti stretnutia tvárou v tvár, počas ktorej by potenciálny nasledovník rozpoznal niečo zvláštne, ale len čo sa nasledovníci stanú členmi hnutia, ostatní ich naučia charizmu rozoznávať."10 Znovu sa teda dostávame k myšlienke, že charizma nie je ani tak záležitosťou psychológie osobnosti, ako záležitosťou sociálnej psychológie a sociológie.11

Posledný citát sa týkal jedného z nových náboženských hnutí, pre ktoré je silná charizmatizácia vodcu typická. S charizmatizáciou ako sociologickým fenoménom sa však stretáme aj v zabehaných náboženských spoločenstvách a ďalších spoločenských inštitúciách: „Charizma je opora náboženského života. Jej prejav velebia pastori, kazatelia a mystici. V skutočnosti je charizmatické vodcovstvo vyhľadávané a odmeňované v každej oblasti spoločenského života - v politike, vo vzdelávaní, v obchode i armáde. Spoločenské inštitúcie prekvitajú vďaka silnej oddanosti, ktorú môžu podnietiť charizmatickí vodcovia. Charizma sa vysoko cení, i keď sa jej málo rozumie."12

Charizmatická autorita13 teda nie je akási tajomná aureola výnimočného jedinca (ako sa zvykne niekedy chápať), ale reálny spoločenský fakt s konkrétnymi dôsledkami. Jednoduchý príklad dôsledkov autority dvoch silno charizmatizovaných vodcov, mahátmu Gándhího a Adolfa Hitlera,14 naznačuje možnú závažnosť a rôznosť spoločenských dejov, ktoré môžu na základe charizmatizácie nastať. Príklad Gándhího a Hitlera nás taktiež upozorňuje na skutočnosť, že charizmatizácia sa deje v konkrétnej spoločenskej situácii. Otázku, aká situácia je vhodná pre vznik charizmatickej autority,15 musíme v tomto článku odložiť bokom. V nasledujúcich riadkoch sa sústredíme iba na tých, ktorí vstupujú do charizmatického vzťahu.

 

Charizmatizovaný vodca a jeho úloha


Negatívny ľudový sentiment, podporovaný bulvárnymi médiami, spravidla prisudzuje charizmatizovaným náboženským vodcom chtivosť moci, sexu, peňazí a pod., prípadne ich vykresľuje ako patologické osobnosti. Psychopatológiu u nich predpokladá i niekoľko populárno-odborných prác,16 ale pre také súdy úplne chýbajú relevantné dáta.17 Serióznejší autori sa zameriavajú skôr na osobnostné charakteristiky, akými sú napríklad narcizmus a grandiozita.18

Vzhľadom na nemožnosť psychologických vyšetrení vodcov je ale zrejme nutné uspokojiť sa s charakteristikami vytvorenými na základe empirických výskumov, prípadových štúdií a biografií. Lorne Dawson tak navrhol päť navzájom sa prelínajúcich súborov vlastností vodcov, ako ich vnímali tí, ktorí im prisudzujú charizmu. Stručne a zjednodušene ide o tieto vlastnosti:

- Charizmatizovaní vodcovia sú vnímaní ako sebaistí a energickí ľudia, ktorí prejavujú neochvejnú vieru v to, že naplnia svoje poslanie;

- V ich štýle vedenia je obsiahnuté vizionárstvo a vyjadrovanie emócií. Slúžia ako príklad pre svojich nasledovníkov a vlastným nasadením ich strhávajú k obetám;

- Pôsobia dojmom citlivosti k potrebám druhých a darí sa im vyvolať dojem osobného záujmu o ich životy a osobného spojenia s nimi;

- Majú rétorické schopnosti a vedia dobre zaobchádzať s dojmami, ktoré vyvolávajú. Sú schopní vytvárať mýty (napr. ich biografie sú mytologizované) a napĺňať ideály ľudí, ktorých oslovujú. Jednoducho a pôsobivo uchopujú ich problémy a poskytujú riešenia;

- Sú schopní vyvolať pocit, že sú v nejakom zmysle výnimoční.19

 Hoci sa nám zdá, že tieto charakteristiky zodpovedajú viac-menej našej skúsenosti, nemožno zabudnúť, že sú „tímovou prácou" - to, ako sa vodca prejavuje, zďaleka nezáleží len na ňom, ale aj na očakávaniach jeho nasledovníkov. Ako zhrnuje Roy Wallis po dôkladnom štúdiu vodcu Davida Berga, charizma „vyplýva zo zvláštnej štruktúry spoločenských vzťahov, v ktorej dochádza k výmene vzájomného prisudzovania štatútu a hodnoty. Údajný charizmatický vodca je povzbudený lichotivým uznaním štatútu a identity, na ktoré ašpiruje, takže vo svojom správaní sa usiluje uskutočniť kompetencie a status, ktoré mu boli zverené. Snaží sa teda žiť tak, aby splnil obraz, ktorým bol obdarený".20

Pre závislosť od vzájomnej výmeny uznania je charizma „v podstate neistým vlastníctvom, ktoré vyžaduje neustále posilňovanie a ochranu..."21 „Charizmatická autorita má totiž bytostne labilný základ",22 napísal Max Weber. S pribúdajúcim časom slabne ochota nasledovníkov bezvýhradne charizmatizovať svojho vodcu a charizma tak postupom času zovšednieva a inštitucionalizuje sa: „Hnutie pod charizmatickým vedením vytrhlo skupinu ľudí z každodennej všednosti. Len čo sa vrátia do normálnych koľají, čistá vláda charizmy sa prinajmenšom poruší."23 Spôsoby, akými vodcovia čelia zovšedneniu charizmy, však v tomto článku opäť musíme ponechať bokom.24

Úloha charizmatizovaného vodcu je ale veľmi náročná aj z iných dôvodov než len kvôli úsiliu zachovať svoju charizmu. Kruh jeho najbližších spolupracovníkov (tzv. charizmatická aristokracia25), ktorých status a význam je priamo odvodený od statusu a významu vodcu a závislý od neho, sa ho veľmi často snaží izolovať od negatívnej spätnej väzby (či už zo strany kritických stúpencov alebo okolia). Negatívna spätná väzba totiž znamená ohrozenie charizmy, ktorou je, samozrejme, ohrozená i „aristokracia". Pre toto ohrozenie sa kritici automaticky považujú za nepriateľov, môžu sa démonizovať a ich pôsobenie a vplyv sa zvykne preceňovať. Na vytvorenie atmosféry, v ktorej sa darí paranoidnému mysleniu, navyše môžu ešte prispieť zmienené rysy grandiozity a narcizmu vodcu.

Charizmatická autorita je založená na predpokladoch, ktoré prekračujú hranice tohto sveta. Je teda zo svojej podstaty nezávislá od konvenčných zábran (od zákonov, zvykov a pod.) a vo svojom rozsahu neobmedzená len na náboženskú oblasť.26 Je preto celkom ľahké, aby sa táto autorita postupne rozšírila i do najintímnejších záležitostí stúpencov. Izolácia vodcu v prostredí nekritických a oddaných stúpencov a charizmatizácia, ktorá má zákonite láskyplný podtext (a pripomína zamilovanosť), môže rozkolísať jeho vnímanie toho, aké správanie je kultúrne únosné. To sa môže prejaviť napríklad v spôsobe vyjadrovania priazne (v súlade s náboženskou úlohou vodcu táto priazeň navyše nemusí mať len ľudskú rovinu, ale môže sa chápať aj ako sprostredkovanie náboženského zážitku). Pre sebaponižovanie nasledovníkov môže byť i znížená vodcova schopnosť empatie.

Osobitnú kapitolu tvoria problémy, ktoré vyplývajú z rôznosti kultúrnych prostredí vodcu a jeho stúpencov. Tá môže prispieť k nedorozumeniam v tom, čo vodca a jeho stúpenci od seba navzájom očakávajú, a tým tiež k porušeniu hraníc, ako o tom píšem v predchádzajúcom odseku. Ďalším podobným problémom je to, že západná spoločnosť príliš nevie s charizmatickou autoritou zaobchádzať (napr. na rozdiel od indickej spoločnosti) a vystavuje vodcu náročným extrémom: devótnemu správaniu zo strany stúpencov a tvrdej kritike zo strany tých, ktorí mu charizmu neprisudzujú (a ktorí môžu nájsť svoju reprezentáciu v médiách).27 Preskúmanie tejto oblasti stretu kultúrnych predporozumení považujem za veľmi potrebný smer ďalšieho bádania.

 

Stúpenci a odpadlíci


Podobne ako vodcovia sú aj charizmatizujúci nasledovníci predmetom záujmu psychológie a ich ochota charizmatizovať sa vysvetľuje azda najčastejšie pomocou Freudovho modelu štruktúry osobnosti.28 Užitočná pre porozumenie charizmatizácii je i vývojová psychológia, osobitne psychológia duchovného vývoja. Ochota charizmatizovať vodcov podľa nej patrí do určitého štádia duchovného vývoja; na Fowlerovej stupnici by to bol tzv. synteticko-konvenčný stupeň viery, ktorý sa vyznačuje výnimočnou túžbou po syntetizujúcom, bezrozpornom a všetko vysvetľujúcom obraze sveta (charizmatizovaný vodca býva ochotný ho poskytnúť) a po vysoko kohéznom spoločenstve nastavenom na plnenie významných úloh (také prostredie často vytvárajú charizmatizujúci stúpenci).29 Najčastejšie sa však prisudzovanie charizmy vysvetľuje z hľadiska sociálnej psychológie.30

Vzájomnú závislosť charizmatizovaného vodcu a charizmatizujúceho stúpenca sme už spomenuli: vyšší status vodcu nutne znamená i pozdvihnutie sebavedomia stúpencov, ktorí potom ešte oddanejšie prisudzujú charizmu, atď. Stúpenec je týmto spôsobom motivovaný k oddanosti,31 ktorá vyžaduje obety (napríklad vzťahov s bývalými priateľmi) a investície (prostriedkov, času, práce a pod.).32 Ohrozenie vodcovej charizmy potom však znamená, že je ohrozený taktiež zmysel stúpencových obiet a investícií.

Táto skutočnosť vysvetľuje správanie stúpencov a odpadlíkov33 minimálne v troch situáciách:

1. Prvá z nich je situácia, keď stúpenec pocíti, že je zneužívaný. Ak už mnoho obetoval a investoval, je pravdepodobné, že po počiatočnej zmätenosti svoju skúsenosť zracionalizuje (v zmysle „bola to skúška" a pod.) a naďalej zotrvá v úlohe oddaného stúpenca;

2. Ak človek s touto skúsenosťou (povedzme po čase) spoločenstvo opustí, stáva sa jeho skúsenosť súčasťou jeho „príbehu o odpadnutí". V tomto príbehu odpadlík zdôvodňuje svoj odchod a často chápe sám seba ako obeť. Je teda motivovaný na zdôraznenie negatívnych stránok vodcu i svojho bývalého spoločenstva. Čím väčšia bola jeho oddanosť vodcovi a čím viac investoval do vytvárania jeho charizmy, tým väčšiu mieru frustrácie a agresie môže tento príbeh obsahovať;34

3. Stúpenec, ktorý do spoločenstva mnoho investoval a dosiaľ ho neopustil, sa spravidla vášnivo bráni pripusteniu možnosti spochybnenia vodcovej mravnej integrity, pretože ohrozenie vodcovej charizmy znamená zároveň ohrozenie zmyslu stúpencových obiet a investícií.

 

Sú teda obvinenia pravdivé?


Môžu byť. Na základe toho, čo bolo povedané o charizmatizácii, si možno zrejme ľahko predstaviť situáciu, keď správanie charizmatizovaného vodcu sa bude klasifikovať ako zneužitie a keď tento vodca spôsobí, že niektorí jeho stúpenci pocítia ujmu.35 Z úlohy vodcu a z povahy charizmy je však aspoň v niektorých prípadoch možné vyvodzovať, že táto ujma nemusela byť spôsobená úmyselne a že ju vodca ani ako ujmu nechápe (jej zverejnenie môže naopak považovať za útok na svoju charizmu).

V každom prípade - hoci to znie veľmi necitlivo k tým, ktorí sa cítia poškodení -, všetci stúpenci sa (v rozličnej miere) podieľali na vodcovej charizmatizácii, a nesú teda určitú mieru zodpovednosti za situácie, ku ktorým charizmatický vzťah vedie. Na možnosti, že obvinenia sú pravdivé, samozrejme, nič nemenia obhajoby vodcu zo strany jeho stúpencov, pretože tie vypovedajú oveľa viac o ich oddanosti než o vodcovi samom a o jeho správaní.

Avšak obvinenia pravdivé byť nemusia. Odpadlíci (pri všetkej úcte k ich možnému utrpeniu) môžu vo svojich „príbehoch o odpadnutí" (hoci aj nevedomky) konštruovať alebo prispôsobovať vykresľovanie situácií tak, aby to vyhovovalo ich poňatiu seba samých ako obetí. Ich sklamanie a hnev môže spôsobiť, že vodcom neoprávnene pripisujú odsúdeniahodné motívy a že prehliadajú svoj podiel na vzniku situácie, v ktorej boli zranení. Tieto príbehy tak nie je možné chápať ako nespochybniteľné svedectvá, a to navzdory (alebo kvôli?) ich prevládajúcej emocionalite. Túto pochybnosť nemôže rozptýliť ani to, keď sa podobných príbehov vyskytne viac.

 

Ako oheň


Charizma nie je sama osebe nebezpečná a charizmatizácia je bežný spoločenský jav. Nebezpečenstvo (či už zneužívania nasledovníkov alebo falošných obvinení zo zneužívania) vyplýva z nezvládnutého zaobchádzania36 s plamienkom charizmy, ktorý môže obe strany charizmatického vzťahu zahriať, ale i popáliť.

 

Dve svedectvá


Anonymný komentár z 29. júna 2011: „Som žiačkou svámidžího 18 rokov. Dlhší čas som pôsobila ako organizačná pracovníčka Jogy v dennom živote (JDŽ). Veľmi často a dlho som sa pohybovala už ako mladé dievča v blízkosti svámidžího, tzn., že som v Střílkách po celé dni žila v (jeho) domčeku. Nechcem tu rozprávať o tom, ako mi svámidží pomohol a pomáha, chcem iba povedať, že som z jeho strany nezaznamenala ani náznak nejakého sexuálneho obťažovania, aj keď som s ním zostávala sama, a to niekedy dlhé hodiny, ani som nezaregistrovala žiadne nočné navštevovanie mladých dievčat v jeho izbe. Som si úplne istá, že celá kauza je vymyslená a beriem ju ako nevyhnutnú čistku medzi žiakmi. Mimochodom, svámidží pred pár rokmi hovoril o tom, že mnoho jeho verných a dokonca blízkych žiakov odíde z JDŽ a odklonia sa od jeho učenia. Prosím boha, nech túto čistku ustojím."

Anonymný komentár z 2. júla 2011 (reakcia na komentár z 29. júna): „Som veľmi rada, že si po celých osemnásť rokov mohla byť s Mahéšvaránandom v čisto duchovnom vzťahu. Ja som bohužiaľ takéto šťastie nemala. Po udalosti onej noci som sa ďalších pätnásť rokov snažila, aj keď s čoraz menšou intenzitou, pochopiť, prečo to vtedy spravil. Vedela som o ďalších dvoch ženách, a i to som sa usilovala ospravedlňovať, vysvetľovať. Potom som naďabila na príbehy žien na internete. Som s nimi v kontakte. Od marca 2011 som sa dozvedela o ďalších ôsmich ženách, ktoré osobne poznám a ktoré mali s Mahéšvaránandom sexuálny kontakt. Je mi to ľúto, aj ja by som bola rada, aby som mohla žiť v nadšení a radosti z duchovnej cesty, ako to u mňa bolo pred pätnástimi rokmi."

(Z diskusie v prezentácii Joga v dennom živote a falošný guru Mahéšvaránanda dostupnej na adrese: http://jogavdennimzivote.blogspot.cz/2011/05/svedectvi-c-7-zatim-anglicky.html)

 

Poznámky:

 
1 Do tejto diskusie zrejme najvýraznejšie v súčasnosti vstupuje kanadský sociológ Lorne L. Dawson.

2 Iné odbory ponúkajú vlastné možnosti vysvetlenia podobných javov. Pre českého čitateľa je dostupné napríklad vysvetlenie z hľadiska psychológie (Hole, G.: Fanatismus. Portál 1998, s. 33-54) alebo antropológie (Girard, R.: Obětní beránek. Lidové noviny 1997).

3 Pojem charizma pôvodne pochádza z kresťanskej teológie, v ktorej označuje „dar milosti", teda Bohom danú a cirkvou rozpoznanú nadprirodzenú alebo mimoriadnu schopnosť.

4 Weber, M.: The Theory of Social and Economic Organization. Free Press 1947, s. 358-359. Viac o charizmatickej autorite v kapitole Charisma v českom výbere z Weberových spisov: Weber, M.: Autorita, etika a společnost. Pohled sociologa do dějin. Mladá fronta 1997, s. 132-162

5 Wallis, R.: The Social Construction of Charisma. In: Wallis, R., Bruce, S.: Sociological Theory, Religion and Collective Action. The Queen´s University of Belfast 1986, s. 130. Štúdia bola po prvýkrát publikovaná v časopise Social Compass 1/1982, s. 25-39.

6 Wilson, B. R.: The Noble Savages: The Primitive Origins of Charisma. University of California Press 1975, s. 7

7 Tamže

8 Dawson, L. L.: Psychopathologies and the Attribution of Charisma. A Critical Introduction to the Psychology of Charisma and the Explanation of Violence in New Religious Movements. Nova Religio 2/2006, s. 10

9 Barker, E.: Plus ça change... Social Compass 2/1995, s. 171

10 Barker, E.: Charismatization: The Social Production of ‚an Ethos Propitous to the Mobilisation of Sentiments‘. In: Barker, E., Beckford, J. A., Dobbelaere, K. (eds.): Secularization, Rationalism and Sectarianism. Claredon Press 1993, s. 197

11 Podobne Wallis, R.: The Social Construction..., s. 131

12 Dawson, L. L.: c. d., s. 5

13 Na základe Webera Dawson definuje charizmatickú autoritu pomocou štyroch rysov: 1. jej základom je prejav výnimočných schopností jednotlivca; 2. v historicky prevládajúcich prípadoch sa tieto schopnosti považujú za božsky alebo nadprirodzene dané či inšpirované; 3. podstata charizmatickej autority je vysoko osobná, a to dokonca aj v prípadoch, keď je málo priameho kontaktu medzi vodcom a jeho nasledovníkmi; spočíva na veľmi intenzívnom citovom vzťahu, ktorý spravidla spôsobí, že nasledovníci vkladajú do svojho vodcu mimoriadnu vieru a dôveru; 4. táto dôvera spôsobuje, že spoločenstvá sformované charizmatickou autoritou vykazujú nezvyčajne vysoký stupeň kohézie, zhody v oblasti hodnôt a schopnosti plniť úlohy - Dawson, L. L.: Crisis in Charismatic Legitimacy and Violent Behaviour in New Religious Movements. In: Bromley, D. G., Melton, J. G. (eds.): Cults, Religion and Violence. Cambridge University Press 2002, s. 81-82. V neskoršej práci Dawson štvrtý rys už neuvádza: Dawson, L. L.: Psychopathologies..., s. 9-10.

14 Príklad uvádza už Tucker, R. C.: The Theory of Charismatic Leadership. In: Rustow, D. A.: Philosophers and Kings: Studies in Leadership. Georg Braziller 1970, s. 81-82

15 Najnovšie je to otázka diskutovaná v štúdii Dawson, L. L.: Charismatic Leadership in Millennial Movements. In: Wessinger, C. (ed.): The Oxford Handbook of Millennialism. Oxford University Press 2011, s. 121-123

16 V češtine vyšla kniha Storr, A.: Na hliněných nohou. Studie guruů. Volvox globator 1998. Pôvodné vydanie Payot & Rivages 1996. S touto knihou a podobnými prácami polemizuje Saliba, J. A.: Understanding New Religious Movements. Altamira Press 2003, s. 90-93

17 Dawson, L. L.: Psychopathologies..., s. 21

18 Napríklad Lifton, R. J.: Destroying the World to Save It. Aum Shinrikyo, Apocalyptic Violence, and the New Global Terrorism. Henry Holt and Company 1999

19 Dawson, L. L.: Charismatic Leadership..., s. 116-117; Dawson, L. L.: Crisis in Charismatic..., s. 82-83

20 Wallis, R.: The Social Construction..., s. 150

21 Tamže, s. 151

22 Weber, M.: Wirtschaft und Gesellschaft, Grundrisse der verstehenden Sociologie. Tübingen 1972, s. 656; citované podľa Weber, M.: Autorita, etika a společnost. Pohled sociologa do dějin. Mladá fronta 1997, s. 136

23 Tamže, s. 146

24 Sú opísané v knihe Vojtíšek, Z.: Nová náboženská hnutí a kolektivní násilí. L. Marek 2009, s. 346-352

25 Wallis, R.: The Social Construction..., s. 151

26 Dawson, L. L.: Charismatic Leadership..., s. 118-119

27 Dawson, L. L.: Comprehending Cults. The Sociology of New Religious Movements. Oxford University Press 1998, s. 141-142

28 Viac napríklad Downton, J. V.: Rebel Leadership Commitment and Charisma in the Revolutionary Process. The Free Press 1973; Jacobs, J. L.: Divine Disenchantment: Deconverting from New Religions. Indiana University Press 1989

29 V češtine viac o Fowlerovi Dušek, P., Motl, J., Vojtíšek, Z.: Spiritualita v pomáhajících profesích. Portál 2012, s. 88-101

30 Zhrnutie poskytuje Dawson, L. L.: Charismatic Leadership..., s. 121-123

31 Za základné diela teórie oddanosti považujem Kanter, R. M.: Commitment and Community: Communes and Utopias in sociological perspective. Harvard University Press 1972 a Stark, R., Bainbridge, W. S.: Towards a Theory of Religion: Religious Commitment. Journal for the Scientific Study of Religion 2/1980, s. 114-128. Užitočné sú i podnety, ktoré poskytuje Stark, R., Finke, R.: Acts of Faith. University of California Press 2000

32 Z mechanizmov zvyšovania oddanosti podľa Kanterovej (pozri pozn. 31) vyberám pre jednoduchosť iba prvé dva.

33 Nelichotivý výraz „odpadlík" používam kvôli zjednodušeniu a s ospravedlnením sa tým, ktorých sa to dotýka.

34 Sociológovia Bromley a Shupe tieto príbehy nazývajú dokonca „historkami ohavnosti" (atrocity tales) - Shupe, A. D., Bromley, D. G.: Apostates and Atrocity Stories: Some Parameters in the Dynamic of Deprogramming. In: Wilson, B. (ed.): The Social Impact of New Religious Movements. Rose of Sharon Press 1981, s. 179-234

35 Sú dokonca známe i prípady násilných činov. Viac napríklad Vojtíšek, Z.: c. d.

36 Dawson, L. L.: Crisis in Charismatic Legitimacy..., s. 98