Kresťanstvo sa do Afriky dostalo už za čias apoštolov. Napriek tomu má evanjelizácia tohto kontinentu niekoľko výrazných etáp. Najskôr sa evanjelium ohlasovalo v Egypte a ďalších severoafrických krajinách. Starobylé africké kresťanstvo sa vyznačovalo veľkým dynamizmom a životnosťou, čo sa prejavovalo v dogmatických zápasoch s arianizmom a donatizmom, vo vytvorení novej formy mníšskeho života (sv. Pavol z Téb a Anton Pustovník) či bohatou teologickou tvorbou (Atanáz, Augustín, Klement Alexandrijský, Origenes, Tertulián). Tento rozvoj však zastavil v 5. storočí nájazd Vandalov a o dve storočia neskôr príchod Arabov. Činnosť starokresťanskej cirkvi bola oklieštená, ale nikdy nezanikla. Dodnes sa zachovali starobylé kresťanské cirkvi v podobe Koptskej ortodoxnej cirkvi a Etiópskej ortodoxnej cirkvi.1

Druhá etapa rozvoja kresťanstva na čiernom kontinente sa začala veľkými geografickými objavmi v 15. storočí. Spolu s portugalskými moreplavcami sem prichádzali i katolícki misionári, neskoršie tiež talianski, flámski a francúzski. Svoje misie zakladali v pobrežnom pásme Guinejského zálivu, dolného Konga, Mozambiku, Keni a Angole. V 17. storočí sa začali šíriť aj protestantské misie, a to najmä medzi kmeňmi Hotentótov.2

V tretej etape kristianizácie Afriky zohrali dôležitú úlohu cestovatelia (najmä D. Livingstone a H. M. Stanley), ktorí po svojich objavných cestách opisovali nové africké územia a tajomných obyvateľov. V Európe tým vzbudili veľký misijný zápal za Afriku. Vznikli rehole, ako napríklad Kongregácia Ducha Svätého, Združenie misionárov Afriky, tzv. Bieli otcovia, Kongregácia afrických misionárov a pod., ktoré sa sústredili na misijnú prácu medzi novoobjavenými obyvateľmi. V tomto čase dochádzalo i k náboženskej rivalite rôznych kresťanských misionárov. Ako príklad možno uviesť Bagandov z Ugandy, kde medzi sebou zápasili dva tábory - katolíci a protestanti. Kresťanská rivalita sa stala jedným z dôležitých činiteľov rozdeľujúcich afrických kresťanov.3 Misijné kresťanstvo však neuspokojilo duchovné potreby Afričanov. To zapríčinilo vznik a rozmach početných afrokresťanských cirkví, čo predstavuje štvrtú etapu histórie kresťanstva v Afrike.4

Vznik a rozvoj afrokresťanstva je novým javom v rámci kresťanstva na tomto území. Takéto cirkvi sa nazývajú aj nezávislými alebo oddelenými od misijných cirkví. Vytvorili sa koncom 19. storočia v mnohých častiach Afriky. Vo väčšine prípadov vznikli v protestantských cirkvách, menej v Katolíckej cirkvi, odštiepením, ku ktorému najčastejšie došlo z iniciatívy charizmatických vodcov. Dnes sa k týmto cirkvám hlási okolo deväťtisíc spoločenstiev s 35 miliónmi veriacich. Pôsobia vo vyše 40 afrických štátoch, pričom najviac z nich vzniklo v Juhoafrickej republike, a to približne až štyritisíc. Stovky náboženských hnutí sa nachádzajú v etape transformácie na cirkevné spoločenstvá. Napríklad v Demokratickej republike Kongo pôsobí približne 700 nezávislých cirkví a náboženských hnutí, v Libérii je ich okolo 110, v Ghane asi 560, v Nigérii 1 100 a v Keni 200.5 K najsilnejším patrí Cirkev afrického bratstva a Cirkev Krista v Afrike. Iba v silne islamizovaných krajinách (Senegal, Gambia, Guinea) a v krajinách so stáročnou kresťanskou tradíciou (Etiópia, Burundy, Rvanda) nemajú nezávislé cirkvi také početné zastúpenie.

Príčiny vzniku nezávislých cirkví sú rôzne. Môže ísť o politický, ekonomický, ale i náboženský dôvod. Najdôležitejšiu úlohu však zohrali spoločensko-náboženské činitele. Všeobecne sa v tejto súvislosti často uvádza absorbovanie dynamických prvkov z tradičných náboženstiev do misijných cirkví. Afričania totiž za hlavný nedostatok misijných cirkví považujú ich nedostatočné otvorenie sa kultúre, zvykom a náboženským tradíciám Afriky. Predovšetkým v počiatkoch kristianizácie sa misijné cirkvi v oveľa väčšej miere venovali organizačným otázkam, než životným problémom svojich veriacich. Naproti tomu afrokresťanské cirkvi kládli od samého začiatku veľkú dôležitosť na vytvorenie bratského prostredia, spoločného prežívania tajomstva viery a na rituály liečenia prostredníctvom viery. Taktiež rozdielny pohľad na život náboženský a svetský, svet živých a mŕtvych či na dušu a telo bol v rozpore so svetonázorom Afričanov. Afrokresťanské cirkvi nevytvárali takéto bariéry odvolávajúc sa na domorodé praktiky a obrady.6

Ku vzniku afrokresťanských cirkví prispelo takisto neprimerane veľké množstvo protestantských misijných cirkví, ktoré vykonávali svoju činnosť niekedy aj na území jednej etnickej skupiny. Preklad Biblie do afrických jazykov zviditeľnil odlišnosť medzi misijnou náukou a Starým zákonom, pohľad na polygamiu a kult predkov. Nemálo významnou bola aj túžba domorodcov po rýchlej afrikanizácii duchovenstva. V Južnej Afrike tieto cirkvi vznikli často ako odpoveď na apartheid. Afričania často identifikovali svoju situáciu s údelom trpiacich a prenasledovaných Izraelitov. Prejavovalo sa to okrem iného i tak, že svojich zakladateľov prirovnávali k Mojžišovi, Eliášovi a ďalším biblickým postavám.7

 

Život, viera, rituály


Afrokresťanské cirkevné spoločenstvá majú črty, ktoré ich približujú k domorodým náboženstvám, avšak na druhej strane ich niektoré atribúty výrazne odlišujú od miestnych náboženských tradícií. Väčšina z nich vykonáva taktiež misijnú činnosť, napríklad ghanská cirkev Boh je naším svetlom získala svojich nasledovníkov v Sierra Leone a cirkevné spoločenstvo Armáda Kristovho kríža má zase svoju misiu v Londýne, a to napriek tomu, že myšlienka šíriť svoje učenie je cudzia tradičným náboženstvám, z ktorých tieto cirkvi vzišli.8

Zakladatelia afrokresťanských cirkví za Božích prorokov považujú vodcov, ktorí boli na túto úlohu povolaní skrze víziu alebo sen. Miestom zjavení sa často stávali lesné porasty alebo háje, ktoré zohrávali dôležitú úlohu takisto v domorodých náboženstvách. Povolaná osoba mala a má taktiež moc uzdravovať. Rovnako organizovanie cirkvi nezriedka odzrkadľuje tradičné usporiadanie spoločnosti okolo kráľa či vodcu. Napríklad v cirkevnom spoločenstve Armáda Kristovho kríža proroci prijímajú aj titul kráľa a vytvárajú dynastiu cirkevných vodcov.

Prakticky vo všetkých nezávislých cirkvách sa proroci tešia veľkej autorite. Pripisuje sa im schopnosť hovoriť cudzími jazykmi, moc zvolávať Ducha Svätého, vyháňať zlých duchov, predvídať nešťastia a predchádzať im. Prorok plní funkciu tradičných veštcov, jasnovidcov a liečiteľov. V týchto cirkvách pôsobí množstvo osôb vykonávajúcich činnosť apoštolov, starejších, pastorov, evanjelistov, katechétov, diakonov alebo uzdravovateľov. Napríklad v Cirkvi cherubínov a serafínov veriaci obdarený organizačnou schopnosťou napreduje veľmi dynamicky do vyšších stupňov vo svojej kategórii.9

V niektorých cirkvách veriaci nosia jednotné farebné úbory. V situáciách, keď sa rýchlo rozpadá veľká klasická africká rodina a tradičné spoločenské štruktúry, nahrádza ich miesto cirkevná obec fungujúca ako pokrvná rodina. Jej členovia sa nazývajú bratmi a sestrami. Veriaci sú nabádaní, aby uzatvárali manželstvo v rámci svojej cirkvi, v ktorej tiež nachádzajú pomoc pri hľadaní práce, získavaní vzdelania či pri vykonávaní pracovnej činnosti. A podobne ako v domorodých náboženstvách aj cirkevné spoločenstvo zahŕňa nielen živých, ale i mŕtvych, ktorých si ctí ako strážcov práva.10

Organizačná štruktúra niektorých cirkví odzrkadľuje starobylú štruktúru rodiny, kmeňa či klanu. Napríklad cirkev Armáda Kristovho kríža je zorganizovaná podľa vzoru tradičnej štruktúry štátu Akan, ktorá sa opiera o vojenskú disciplínu. Hlavný prorok má titul nana, ktorým sa tradične označovali vodcovia a králi. Na začiatku boli afrokresťanské cirkvi často uzatvorené a členstvo mali ohraničené výhradne pre jednu etnickú skupinu. Zdôrazňovali duchovnú výšku nad inými náboženstvami, preto ich členmi boli spravidla ľudia málo vzdelaní. V dnešných časoch sa ale usilujú zachytiť všetky spoločenské vrstvy a poniektoré si dokonca zakladajú vlastné školy či inštitúcie pripravujúce svojich kňazov.

V mnohých nezávislých cirkvách neexistuje zosystematizovaná doktrína, čo je jednou z hlavných prekážok pri ich prijímaní do ekumenických organizácií, akými sú napríklad Všeafrická konferencia cirkví alebo Svetová rada cirkví. Radšej sa zoskupujú na modlitbách, obradoch, spoločných činnostiach, ako pri spoločných deklaráciách doktrinálnych tém. Ústrednou postavou v ich viere je Boh Otec, stvoriteľ všetkého, ktorého často nazývajú kráľom alebo pánom prírody. Veľmi rozšírená je aj viera v diabla a zlých duchov. Nezávislé cirkvi prijímajú Ježiša Krista ako spasiteľa ľudstva. Jeho narodenie, krst a smrť tvorí podstatu ich náboženskej viery. Menujú ho veľkým predkom, spasiteľom a uzdravovateľom. Vkladajú do neho nádej, že zbaví jednotlivca a celú obec diabolskej sily, ale tiež, že ich oslobodí od čarodejníkov a veštcov. V ich vierouke však vystupuje aj postava nového mesiáša, ktorý nahrádza ukrižovaného a zmŕtvychvstalého Krista.

Afrokresťanské cirkvi si vytvárajú novú eschatológiu, ktorá im sľubuje posmrtnú existenciu na druhom svete. Možno v nich nájsť aj znovuzrodenie tradičných náboženských praktík a kmeňových zvykov. Osobitná dôležitosť sa tu kladie na docenenie Afričanov a navrátenie im plnej dôstojnosti potlačenej kolonializmom. Najvýznamnejšie miesto v nich patrí Duchu Svätému, v ktorého osobe sa zviditeľňuje Božia sila a moc. Tieto cirkvi udeľujú i tzv. druhý krst v Duchu, ktorý dovolí prorokom, cirkevným vodcom a jasnovidcom predvídať budúce udalosti, chrániť ľudí pred nebezpečenstvami a uzdravovať ich z rôznych chorôb. Praktizujú sa pri tom rôzne techniky, ktoré veriacim umožňujú zakúsiť prítomnosť a moc Ducha Svätého; napríklad modlitba, pôst či nočné bdenie. Tancom a spevom sa veriaci snažia získať spásnu silu od Boha a naplnenie Duchom Svätým. Jeho sila sa často identifikuje so všetko prenikajúcou životnou silou známou z domorodých náboženstiev. Napríklad prejavy Ducha medzi Zulusmi sa uskutočňujú tajomnými jazykmi a prorockými víziami.11

V zjaveniach či snoch býva prorok či zakladateľ cirkvi prenesený do neba, kde stretá biblických patriarchov, prorokov, Ježiša Krista a na zem sa vracia s Bibliou ako s Božím slovom pre ľudí. V mnohých nezávislých cirkvách sa Biblia považuje za príručku v administratívnych veciach, ale taktiež za svätý predmet, z ktorého emanuje veľká moc. Hoci pri učení a ohlasovaní dominujú novozákonné témy, pozornosť veriacich sa sústreďuje aj na Starý zákon, pretože umožňuje polygamiu a má podobné zásady rituálnej čistoty a tabu ako tradičné náboženstvá. Pod vplyvom Biblie si niektoré cirkvi vytvorili i vlastnú archu zmluvy. Ba dokonca sa vyskytujú skupiny, ktoré sa opierajú výlučne o Starý zákon.

Afrokresťanské cirkvi svoje obrady vykonávajú v cirkevných budovách, ale aj na otvorenom priestranstve, teda pod stromami, na uliciach, pred obchodnými centrami či na brehoch riek. Pozornosť priťahujú hrou na bubny a iné miestne hudobné nástroje, tlieskaním, hlasným spevom a pokrikovaním. Pred vstupom do cirkevného spoločenstva kandidáti prijímajú krst v symbolickej rieke Jordán, konajú verejné pokánie a skutky očisťovania. Väčšina cirkví preferuje krst dospelých spôsobom ponorenia. Pri obrade krstu, ktorý sa koná v rieke alebo mori, kandidáti odriekajú vyznanie viery, verejne vyznávajú svoje hriechy a zaväzujú sa, že budú dodržiavať Božie, ale i cirkevné prikázania. Rozšírenou praxou v týchto cirkvách je aj „druhý" krst. Prijíma sa vtedy, ak veriaci prechádza z jednej cirkvi do druhej, z dôvodu choroby alebo s cieľom vyriešiť osobné problémy. Nezávislé cirkvi uznávajú tradičné formy manželstva, avšak nezriedka si vytvorili aj vlastné, s bohatou symbolikou. V cirkvi Aladura sa používa osem symbolických predmetov; napríklad Biblia ako symbol vernosti, banán ako symbol plodnosti či orechy ako symbol dlhého života a múdrosti.12

Dôležitú úlohu zohrávajú i rituály pokánia a odpustenia. Veriaci vyznávajú svoje hriechy v prítomnosti vodcov cirkvi, prosia o odpustenie a požehnanie. Za pozornosť stojí i spoločné oplakávanie hriechov. V niektorých cirkvách sa sväté prijímanie udeľuje zriedka (len niekoľkokrát v roku), v iných sa veriacim dokonca neudeľuje vôbec. Stáva sa i to, že sa zamieňajú symboly tela a krvi Krista. Napríklad v Cirkvi kimbangistov sa ako symbol krvi Krista používa med a Kristovo telo symbolizuje placka z karfiolu, vajíčok a kukuričnej múky. V cirkvi Soveto sa zase prijímanie udeľuje iba počas pohrebov a obradu ukubuyisa, čiže počas posielania ducha mŕtveho na odpočinok. Eucharistia pozostáva z dvoch častí, z umývania nôh a eucharistického pokrmu. V čase, keď pastier umýva veriacim nohy, lektor číta fragment z evanjelia o poslednej večeri. Možnosť prijímať Eucharistiu je však spojená s istými ohraničeniami. Právo prijímať ju majú napríklad ľudia vzorného života alebo patriaci k duchovnej elite, naopak pozbavení možnosti k jej pristupovaniu sú ľudia chorí, lebo podľa tradičnej viery spôsobuje choroba aj duchovnú neschopnosť človeka.

Hoci sa náboženské obrady v afrokresťanských cirkvách rôznia, základným rysom ostávajú modlitby, spevy, kázeň a často tiež úkony vzývania Ducha. Kázanie je dôležitou súčasťou náboženských zhromaždení a sústreďuje sa na otázky spásy, bratskej lásky a pomoci, zodpovednosti za skutky, ale aj na zanechanie niektorých tradičných náboženských praktík. Stáva sa, že bohoslužby vedú tiež viacerí kazatelia a zhromaždení na nich živo reagujú, vyjadrujú súhlas, plačú, smejú sa a pod.

Dôležitou funkciou nezávislých cirkví sú uzdravenia, ktoré často bezprostredne nadväzujú na obrady a techniky kmeňových kultov, no s tým rozdielom, že namiesto liečiteľov a jasnovidcov je ich vykonávateľom najčastejšie sám prorok. Uzdravovania prebiehajú hlavne v piatok, v deň smrti Ježiša Krista. Uzdravujúce rituály sa sústredia na prosebné modlitby k Ježišovi Kristovi či Duchu Svätému, na vyznanie hriechov, spevy, kázne a rituálne tance. V afrokresťanských cirkvách sa liečia rozličné choroby a riešia sa rozmanité životné problémy, fyzické choroby, neplodnosť, nezhody v rodinách a nočné mory. Proroci a uzdravovatelia pritom používajú rôzne techniky. Jednou z nich je liečenie identifikáciou choroby. Na príkaz uzdravovateľa ju vykonáva sám pacient a ak nie je jeho diagnóza v rozpore s kozmológiou danej etnickej skupiny, zostane potvrdená prorokom. Niekedy diagnózu stanovuje uzdravovateľ, ktorý nájde príčinu choroby v porušení nejakého tabu či v nedovolenom správaní sa voči duchom predkov.

Praktizuje sa tiež technika sugescie. Uzdravovateľ presviedča pacienta, že jeho cirkev lieči všetky choroby, a preto aj on bude uzdravený naplnením životnou silou. Pri obradoch sa môže pod vplyvom spevov, rytmov bubnov, modlitieb a lamentácie dostať i do tranzu. Počas neho sa zhromaždení dozvedia diagnózu ako výsledok vtelenia Ducha Svätého alebo iných nadprirodzených síl. Uzdravovateľ informuje zhromaždených o druhu choroby a spôsobe jej liečenia tajomným jazykom, ktorý prekladá tlmočník. Počas rituálov uzdravenia prorok kladie svoje ruky na boľavé miesta, kropí chorého svätenou vodou alebo mu ju dáva piť, potiera ho posvätným olejom, udiera rukami, zvoláva mená svätých a recituje fragmenty žalmov vo forme zaklínadiel. Niekedy tiež zobrazuje scénu vychádzania zlého ducha z tela chorého. Stáva sa, že chorých privedie k rieke, aby zavŕšil rituálne očistenie. Neplodnej žene môže napríklad odporúčať, aby nosila na pleciach drevenú bábiku.

V mnohých cirkvách je dôležitou súčasťou bohoslužieb vydávanie osobného svedectva, keď veriaci vstupujú do svätyne a hovoria o ich zázračnom uzdravení modlitbou, exorcizmom či očistným obradom. Často je takouto terapiou spoveď v prítomnosti proroka alebo celej obce. Chorý povie prikázané modlitby, vykoná verejnú očistu, rituálne obrady a pod. Nezávislé cirkvi odmietajú, aby chorí užívali farmaceutické prostriedky, návštevy lekárov či afrických bylinkárov. Trestom za takéto porušenie príkazu môže byť aj vylúčenie z cirkvi. Návštevu lekára dovoľujú len vtedy, ak je to potrebné pre prijatie do práce alebo na získanie nejakého potvrdenia. Sú ale i cirkvi, ktoré uznávajú, že tradičná i súčasná medicína môže liečiť chorých.13

Hoci sú afrokresťanské cirkvi vedľajším produktom stretu kresťanstva s miestnymi náboženstvami a kultúrou, v posledných rokoch sa oficiálne cirkvi usilujú o ich uznanie a zodpovednosť za ne. Preto sa tieto nezávislé cirkvi prijímajú do národných i medzinárodných cirkevných organizácií; napríklad Cirkev afrického bratstva v Keni je členom Všeafrickej konferencie cirkví alebo Cirkev kimbangistov patrí do Svetovej rady cirkví. Taktiež Cirkev cherubínov a serafínov dostala materiálnu pomoc od Gréckej ortodoxnej cirkvi a americkí menoniti zase pomohli semináru cirkvi Aladura v Nigérii.

Prebieha aj úsilie o vzájomnú jednotu. Napríklad 28 nezávislých cirkví v Zaire vytvorilo spoločnú konferenciu a v Juhoafrickej republike zase vzniklo združenie afrických nezávislých cirkví. Zaznamenali sa tiež určité vplyvy islamu na nezávislé africké cirkvi. Napríklad v nigérijskej Cirkvi Pána Boha sa prorok i jeho pomocníci v čase modlitby dotýkajú tvárou zeme, čo pripomína moslimské obrady. Omše sa tu konajú päťkrát denne a pred vchodom do kostola si veriaci odložia obuv. Pri vyslovení mena Ježiš sa vyslovujú slová „cti si jeho meno" - podľa vzoru islamskej formulácie používanej pri vzývaní mena Mohamed.14

Afrokresťanské cirkvi sú pozoruhodným príkladom spôsobu inkulturácie kresťanstva na čiernom kontinente. Opierajú sa o kresťanskú vierouku a praktiky, no čerpajú aj z bohatstva miestnych kultúrnych a náboženských tradícií a prispôsobujú sa miestnym podmienkam a požiadavkám, čím vytvárajú originálne náboženstvá, u ktorých je niekedy až otázne, či sú ešte vôbec kresťanské. Ich vznik podnietilo odštiepenie sa nespokojných Afričanov od misijných cirkví, ktorí tak vyjadrili svoju túžbu po nezávislosti od koloniálnych štátov, a to aj v náboženskej oblasti. Preto sa Afričania často pozerali nepriateľsky na belochov a Božie slovo spájali s myšlienkami panafrikanizmu; napríklad stúpenci Zjednotenej africkej cirkvi, Slobodnej cirkvi Bagatla, Katolíckej cirkvi svätého Srdca, Hnutia slobodných, Džamay a pod. Neskoršie sa sformovali cirkvi majúce pri svojom zrode silnú osobnosť, ktorá sa považovala za proroka, pričom hlásala zjavenie pochádzajúce od Ducha Svätého a spásu, kde bolo dôležité uzdravenie. Takýmito cirkvami sú napríklad Lumpa, cirkev harristov, MaiChaza či Strážna veža.

Dôležitú úlohu pri rozvoji afrokresťanských cirkví zohrali tiež pôvodné domorodé náboženské tradície. Veľkým problémom bolo, že misijné kresťanské cirkvi sa tvrdo stavali k domorodým kultom predkov, ktoré sú celoafrickým fenoménom. Napríklad Holandská reformovaná cirkev tvrdo vystupovala voči domorodým tradíciám, čoho dôsledkom bolo, že si Zuluovia vytvorili Africkú kongregacionálnu cirkev. V nej si dodnes ctia tradície otcov, ktoré dokázali spojiť s kresťanskými doktrínami.

Afrokresťanské cirkvi často vystupujú ako jediné pravdivo kresťanské a predstavujú sa ako ideálne až utopistické. Napríklad členovia Apoštolskej cirkvi odmietajú peniaze, riadia sa výmenným obchodom a obliekajú sa do vrecoviny.15 Naďalej vznikajú ďalšie a ďalšie zoskupenia, ktoré sa šíria a získavajú nových stúpencov. Tajomstvo ich úspechu je mnohoznačné. Popri spomenutých národných, politických či psychologických motívoch dôležitú úlohu môže zohrávať aj fakt určitej náboženskej inovácie.

 

Poznámky:

 
1 Andrawiss, W.: Les Églises orientales préchalcédoniennes. In: Encyclopédie des religions. Paris 1997, s. 493

2 Opoku, K. A.: Religion in Afica during the Colonial Era. In: General History in Africa. Paris 1985, s. 514-516

3 Ranger, T. O.: Religion, Development and African Christian Identity. Uppsala 1987, s. 36

4 Kaczyński, G. J.: Czarny chrystianizm. Warszawa 1994, s. 82

5 Faminghetti, R.: The World Almanac and Book of Facts 1996. St. Martin‘s Press, New York 1995, s. 70

6 Kowalik, M.: The Phenomenon of African Independent Churches. Roma 1991, s. 10

7 Turner, H. W.: Religious Innovation in Africa. Boston 1979, s. 16

8 Zapłata, F.: Rodzimy charakter kościoła w Afryce i na Madagaskarze. Płockie Wydawnictwo Diecezjalne, Płock 1980, s. 46

9 Baëta, C. G. (ed.): Christianity in Tropical Africa. Oxford University Press, London 1968, s. 176

10 Journal of Religion in Africa 3/1999, s. 124

11 Rosette, J.: Modern Movements. London 1986, s. 82-85

12 Tardan-Masquelier, Y.: Messianismes et prophétismes africaines. Paris 1997, s. 203

13 Mpolo, J. M.: Religions africaines et christianisme. Kinshasa 1978, s. 197-213

14 Barrett, D. B. (ed.): African Initiatives in Religion. Nairobi 1971, s. 165

15 Ilunga, K.: Combats pour un christianisme africain. Kinshasa 1981, s. 87