Práve
v deň, keď píšem tieto riadky, prebieha vo Vatikáne konkláve, na ktorom
kardináli volia nového pápeža. Médiá sa predháňajú v najrozličnejších
špekuláciách o tom, kto zasadne na Svätý stolec. Ba často aj ľudia, ktorí
sa inak od Cirkvi dištancujú, nastoľujú otázky, aké vlastnosti by najvyšší
pontifik mal mať a akým smerom by sa Cirkev mala uberať. Čoraz
nástojčivejšie sa ozývajú hlasy volajúce po jej väčšej otvorenosti, aby bola
bližšie k ľuďom a prihovárala sa im zrozumiteľnejším jazykom. Jednoducho,
aby sa reformovala. V inom prípade jej mnohí veštia skorý zánik a jej
miesto podľa týchto kritikov súčasného kresťanstva zaujme dynamicky nastupujúca
alternatíva - nové náboženské hnutia, ktoré vraj lepšie reagujú na znamenia
dnešných dní.
Ale nielen
neverci sa dožadujú zmien. I viacerí moderní teológovia od nastupujúceho
pápeža očakávajú, že vytvorí v Cirkvi akési pomyselné nádvorie pohanov
a nadviaže aktívnu komunikáciu s hľadajúcimi a ľuďmi stojacimi
za jej bránami. Takisto by privítali väčší vplyv laikov a liberálnejší
prístup k rozvedeným, homosexuálom, antikoncepcii atď. Argumentujú tým, že
biblické posolstvo by sa malo interpretovať z pohľadu súčasných
spoločenských pomerov a nemalo by fanaticky lipnúť na dávno prekonaných
skostnatených postojoch. Ak chcú kresťania osloviť svet, musia prísť
s vierohodnou ponukou uspokojujúcou duchovné potreby dnešného človeka.
Inak Cirkev nezíska patričný kredit a stane sa málo čitateľná. Znie to
síce logicky, možno i úprimne, no sú tieto názory aj prezieravé?
Cirkev by
sa nemala za každú cenu prispôsobovať tomuto svetu, nemala by sa v ňom
asimilovať (podľa starozákonnej terminológie s ním „smilniť"). Napĺňanie
duchovných potrieb človeka neznamená, aby sa ulahodilo jeho predstavám
a očakávaniam. My kresťania by sme sa nemali lacno vzdávať vlastných zásad
a presvedčenia. Naopak, mali by sme odvážnejšie a jednoznačnejšie
poukazovať na šíriace sa zlo. Zlo, ktoré sa v relativistickej postmodernej
spoločnosti často bagatelizuje a zahmlieva. Bolo by neodpustiteľnou chybou
poprieť v mene akejsi falošnej tolerancie svoju kresťanskú identitu
a pritakávať tak vytvoreniu jedného svetového náboženstva - Nového
Babylona. Majme na pamäti Petrove slová: „...nejestvuje pod nebom žiadne iné
meno (ako Ježiš) dané ľuďom, v ktorom by sme mali byť spasení". (Sk 4, 12)
editoriál
Editoriál
BORIS RAKOVSKÝ
úvod | hore | vytlačiť | prečítané: 20205x