Vy ste soľ zeme. Ak soľ stratí slanú chuť, čím ju osolia? Čo mal Ježiš na mysli, keď apoštolom adresoval tieto slová? Zaiste nenarážal na hodnotu soli, ale použil toto prirovnanie, aby hovoril o podstate kresťanstva. Snáď by sme v súčasnosti technickými prostriedkami mohli zbaviť soľ jej slanosti, no v Ježišových časoch by to zrejme možné nebolo. Soľ sa ale mohla znehodnotiť tým, že sa pomiešala s nejakou nečistotou. Ježiš vedel, že na jeho nasledovníkov budú vyvíjať nátlak, aby sa vzdali ohlasovania evanjelia a prispôsobili sa duchu sveta. Na jeho predtuche sa nič nezmenilo ani v súčasnosti. Tou prímesou, ktorá má meniť podstatu soli a zbavovať ju jej osobitej chuti, môže byť politická korektnosť, opustenie radikality evanjelia, opustenie princípov Desatora - lebo to sa dnes nenosí -, odmietanie evanjelizácie ako násilného útoku na presvedčenie druhého, zdržanie sa moralizujúcich komentárov napriek tomu, že ide evidentne o hriech, zachovanie individuálnej slobody aj za cenu zamlčania pravdy a pod. Identita kresťana sa stráca, ak sa nad všetko povýši sloboda bez kontaktu s pravdou. A to je skutočný dôvod, prečo sa bude aj v budúcnosti na kresťanov stupňovať tlak, aby stratili slanosť, aby neboli verní pravde evanjelia a zaradili sa a pochodovali v jednom šíku s masovou kultúrou.

Prispôsobiť sa za každú cenu však nie je cnosť. Kresťan si musí neustále klásť otázku: Som soľou zeme? Je môj životný štýl, reč, názory a konanie odlišné od tých, ktoré sú typické pre postmodernú kultúru a ktoré rozširujú ľudia, čo nepoznajú Krista? Žijem v slobode a v pravde, ako ju zjavil Boh? Vernosť Božiemu posolstvu riskuje, že kresťan bude plávať často i proti prúdu. Ostať slaným v dnešnej dobe pre neho znamená, že musí počítať s tým, že sa ocitne v menšine, azda i sám. Nebol ale v takejto nedobrovoľnej izolácii neraz aj náš Spasiteľ? A my vieme, že práve vtedy zažíval zvláštnym spôsobom prítomnosť živého Boha.

Postupne si začíname zvykať, že sa všetko okolo nás relativizuje. Pravda akoby strácala svoje jasné kontúry. Každý má právo vnímať ju po svojom, bez ohľadu na to, aký je jej obsah. Objektivitu nahrádza subjektivita. Rozdiely zanikajú a orientácia v takomto priestore bez mantinelov sa pre nás stáva čoraz zložitejšia. Pomenovať zlo je pomaly nemožné, pretože, podľa názorov postmodernistov, je výplodom len našich subjektívnych predstáv; v podstate ani neexistuje. Podobne ako hriech. Čo jeden vníma ako zlo, pre druhého môže byť naopak vykúpením. A tak to je so všetkým - s morálkou, náboženstvom, naším každodenným konaním. Je len na nás ako subjekte, pre čo sa rozhodneme, čo si vyberieme, alebo dokonca čo si zo všetkého podľa chuti namixujeme. Svet už aj tak prišiel o všetky ilúzie, tak koho a prečo máme vlastne zachraňovať. Je však takýto postoj kresťanský? Určite nie! Ak chceme i my ako Ježiš zažívať Božiu blízkosť, neostáva nám nič iné, ako byť aj naďalej tou pravou soľou zeme a svetlom sveta.