Zaoberať sa postmodernou bolo vždy otázne a platí to aj dnes. Jej osud bol od počiatku spojený s odmietaním a zároveň s nadšením, s pohŕdaním na jednej a s nádejami na druhej strane. Postmoderna sa často chápala ako jediné východisko z pasce, ktorú vytvorila moderna. Tak ako nemožno identifikovať presný časový údaj jej vzniku, nemožno určiť ani jej presnú vnútornú štruktúru, smerovanie a cieľ. Jedným z dátumov, ktorý však predsa len môžeme v súvislosti so vznikom postmoderny uviesť, je 15. marec 1972. Bol to deň, keď v meste St. Louis (USA) zdemolovali sídlisko, ktoré bolo pôvodne pýchou modernej architektúry. Nakoniec sa však premenilo na veľké smetisko a geto. Šlo o symbolický zlomový moment nielen z hľadiska architektúry, ale i myslenia a chápania človeka, jeho možností, schopností a jeho miesta v spoločnosti a prírode. Rozum zdemoloval svoj vlastný výtvor, lebo ho uznal nehodným existencie. Zároveň otvoril cestu alternatívam a novým výzvam, ktoré už nepodliehali nárokom racionality. Postmoderná racionalita sa vymkla z hraníc, ktoré mala stanovené, a pustila sa do otvoreného priestoru, kde neplatia pravidlá, neexistuje cesta ani cieľ. Čokoľvek je možné a všetko je dovolené.

Základom postmodernej kritiky moderného rozumu je jeho neschopnosť viesť človeka v jeho živote. Moderný rozum je totiž presvedčený, že existuje jedna pravda, ku ktorej sa môžeme všetci dopracovať a riadiť sa ňou v našom živote. Postmoderna však tvrdí, že táto pravda predstavuje totalitu a požaduje, aby sa postmoderný človek z nej vymanil práve tým, že bude popierať rozumnosť. Samozrejme sa táto kritika obrátila aj smerom ku kresťanstvu, pretože ono stojí na princípe jednej pravdy, ktorá je najvyššia a ku ktorej smerujú naše kroky. A preto rovnako ako rozumnosť je aj kresťanstvo totalitné a treba otvoriť priestor novým alternatívam, ktoré nás nebudú „obmedzovať" v slobodnom zaobchádzaní s naším životom a v presadzovaní vlastných predstáv a ideí. K tomu sa prirodzene pridáva aj záľuba postmoderny vo všetkom novom, tajomnom a neprebádanom, nie preto, aby sme toto tajomstvo poodhalili naším rozumom, ale preto, aby sme sa ním fascinovali, aby sme ho obdivovali a riadili sa ním ako alternatívou k vlastnej racionalite.

Postmoderna sa odvoláva na viaceré historické zdroje a nadväzuje na niektoré filozofické školy, ktorých charakter je z hľadiska zmyslu existencie človeka dekadentný. Spomeňme napríklad filozofa Friedricha Wilhelma Nietzscheho (1844 - 1900), ktorý vo svojej filozofii doslova volá po prehodnotení všetkých hodnôt, po prevrátení hierarchie dobra a zla. To, čo sme chápali ako dobré, máme odteraz považovať za brzdu nášho rozvoja, a naopak to, čo sme v morálke chápali ako zlo, máme považovať za prejav nového človeka.

Logicky sa prevrátenie hodnôt dotklo takisto povahy a chápania zmyslu náboženstva. To odteraz musí slúžiť novému nadčloveku a nie človek náboženstvu a pravde. Pravda nás zotročuje natoľko, že ju napokon postmoderna označí za totalitu. Je zrejmé, že kritérium na posudzovanie významu a zmyslu náboženstva sa v takomto pohľade mení. Náboženstvo nám už nemá prinášať pravdy o našom živote a cieli, ale je len prostriedkom na dosiahnutie cieľa, ktorý si stanovujeme sami. Individualizmus sa stáva obludným, pretože pravda je podriadená človeku. Kritériá pre pravé náboženstvo, teda to náboženstvo, ktoré nám prináša pravdu, sa výrazne zmenili, a to v tom zmysle, že náboženstvo nám musí prinášať uspokojenie našich potrieb a taktiež nové zážitky.

Ďalším koreňom postmoderny je ateistický existencializmus. Najmä v podaní Jean-Paula Sartra (1905 - 1980) sa postmoderna odvoláva na to, že zmysel ľudskej existencie je daný tým, čo chce človek. Naša ľudská podstata nám vraj nič nehovorí o tom, kto sme. Zmysel našej existencie sa formuje v procese a v ňom určujeme, čo je dobré a čo zlé. Toto rozhodovanie sa za pochodu je zároveň testovaním hodnôt. Pokiaľ Nietzsche chcel prevrátiť dobro na zlo, Sartre chce overiť dobro a zároveň tvrdí, že dobro a pravda sú univerzálne a platia len pre danú chvíľu.

Overovanie dobra a dobrého života sa deje v praxi, človek pritom netuší, aký bude efekt jeho konania. Toto odsúdenie človeka na konanie, ako konštatuje Sartre, je dôvodom na zúfalstvo, pretože nevieme, či konáme dobre alebo zle. Nemáme totiž arbitra, pretože podobne ako v Nietzscheho chápaní je Boh „mŕtvy" a nemá cenu sa preto obracať k nemu ako k pravde, ktorá by mohla dať zmysel našim skutkom a nášmu konaniu. Postmoderna nezostala v zúfalej vrhnutosti do slobody, ktorá nemá zmysel. Veľmi rýchlo odstránila zúfalstvo človeka tým, že mu ponúkla množstvo alternatív, kombinácií a variácií toho, čo bolo k dispozícii. Nové vzniká pospájaním rôznorodého do celku, ktorý sám osebe nemá zmysel.

 

Znaky postmoderny


Postmoderna obviňuje modernu z niektorých prešľapov, ktoré jej odmieta odpustiť a zároveň sa pokúša napraviť jej chyby. V zásade sa usiluje o nápravu tým, že sa problémami moderny zaoberať nebudeme, alebo ich budeme riešiť spôsobom koperníkovského obratu, to znamená, že z objektu sa stane subjekt, že kritike podrobíme najzákladnejšie istoty, ktoré sme mali; to, čo bolo marginálne, stane sa centrálnym a dominantným. Týmto postojom zároveň postmoderna definovala svoj zásadný postoj k marginálnym skutočnostiam a všetkému, čo chápeme ako alternatívne, vrátane náboženstva. To, čo je na okraji a čo považujeme za banálne a pochybné, stáva sa centrom nášho záujmu a predmetom nášho snaženia.

Jedným z najvýznamnejších teoretikov postmodernizmu bol J. F. Lyotard (1924 - 1998), ktorý preslávil filozofický postmodernizmus svojou prácou O postmodernizme: Postmoderno vysvetľované deťom. Ide svojím spôsobom o programové vyhlásenie postmoderného životného štýlu, ktorý sa vymedzuje voči osvietenstvu a jeho vláde rozumu. Paradoxne to bolo práve osvietenstvo, ktoré sa stalo predmetom kritiky zo strany postmoderny. Práve to osvietenstvo, ktoré sa historicky vymedzilo voči náboženstvu ako niečomu, čo je spiatočnícke, odporujúce vede a obmedzujúce ľudský rozum a jeho možnosti. Zdalo by sa, že postmoderna takto otvorí opäť cestu náboženstvu a jeho návratu do centra ľudskej spoločnosti. No tá naopak odmieta jednoznačné riešenie, ako aj jasné stanoviská rovnako, ako neprijíma návrat k niečomu konkrétnemu, čo tu už bolo. Ak sa môžeme vrátiť k náboženstvu, tak iba k takému, ktoré v moderne stálo na okraji. Takým náboženstvom určite nie je kresťanstvo, pretože postmoderna stotožňuje kresťanstvo s rozprávaním veľkého príbehu.

Podľa postmoderny majú moderná veda a kresťanstvo spoločné práve to, že rozprávajú veľký príbeh s presne určeným začiatkom a jasným smerovaním k cieľu. Práve to dáva zmysel životu človeka a jeho existencii. Človek je stvorený Bohom, povolaný k dokonalosti. Má za sebou cestu plnú prešľapov a chýb, ktoré ale dávajú zmysel jeho smerovaniu. Človek vie, že sú veci, ktoré urobil nesprávne, a takisto vie, že sa ich má vyvarovať. Všetci ľudia sú podľa moderného chápania povolaní k jednému cieľu dokonalosti a večnej blaženosti, aj keď k nemu vedú viaceré cesty. Moderná veda, vo výnimočnej zhode s náboženstvom, je presvedčená o tom, že pravdu o realite je možné poznať, že dokážeme pochopiť dianie vecí okolo nás, že vieme dať zmysel tomuto dianiu a tým aj našej existencii a životu.

Avšak podľa postmoderny veľký príbeh, v ktorom má všetko zmysel, musia nahradiť malé rozprávania a kontinuitu bytia človeka musí nahradiť diskontinuita malých zážitkov, ktoré ho v živote stretnú. Veľký príbeh legitimizoval náboženstvo, malé rozprávania legitimizujú zase nové náboženstvá a hnutia. Nové náboženstvá, podobne ako naše zážitky, sa objavujú a strácajú, sú to reakcie na aktuálne potreby človeka. Náboženstvá sa v postmodernom prostredí musia správať trhovo, čo znamená, že nemajú ponúkať pravdu, ale majú zaujať človeka, prispôsobiť sa jeho potrebám a požiadavkám a musia prinášať stále nové ponuky a zážitky, aby boli pre potenciálneho veriaceho príťažlivé.

Jedným z charakteristických znakov postmodernej doby je pluralita. Gilles Deleuze (1925 - 1995) a Félix Guattari (1930 - 1992) ju prirovnávajú k rizomatickému koreňu.1 Moderná doba je podľa nich podobná svojou štruktúrou koreňu, ktorý má väčšina rastlín, tzv. centrálnemu koreňu, z ktorého vychádzajú menšie a menšie korienky a vlásočnice. Celá spleť sa však stretá v centre, na ktoré je napojená a s ktorým vytvára jednotu. Naopak postmoderna je rizomatická, je to sieť, v ktorej nevieme povedať, čo je napravo a čo naľavo, čo je hore a čo dole. Akákoľvek hierarchia stráca význam. Každá časť v sieti je rovnako dôležitá. Všetky teórie pravdy sú si rovnocenné, rovnako ako všetky náboženstvá.

To znamená, že nikto v spoločnosti si nemôže nárokovať na dominanciu na základe pravdy, všetko má právo na život a všetko je rovnako dôležité. Nové myšlienky, pravda, ale aj náboženstvo sa objavujú spontánne, náhodne a nečakane. Nie preto, že by boli logickým pokračovaním kontinuity dejín a vývoja ľudstva, ale iba preto, lebo sa objavili. Veci sa nedejú na základe logiky, ale na základe náhody. Keďže nič nie je isté a všetko je možné, človek sa stáva hračkou osudu a vydáva sa do rúk náhody, ktorá rozhoduje o jeho budúcnosti. Práve tu získava novú silu veštenie a mágia, ktoré vedia odhadnúť to, čo sa bude diať v budúcnosti. Zároveň sa tým život človeka obracia smerom k mýtu, pretože on sa vzdáva svojej schopnosti ovplyvňovať dianie okolo seba, naopak, všetko, čo sa deje, ho ovplyvňuje.

Odmietnutie rozumových - a môžeme povedať aj rozumných - dôvodov v našom rozhodovaní vedie postmoderného človeka k tomu, aby sa namiesto hľadania pravdy a života podľa nej venoval získavaniu zážitkov, ktoré jeho okolie ponúka. Etický rozmer života sa mení na estetický. Svet poznávame tak, že s ním máme estetickú skúsenosť alebo zážitok. Morálka sa mení na estetiku, dobré je to, čo sa nám páči, konanie dobra je nahradené zážitkom; nejde však o zážitok dobra, ale o zážitok čohokoľvek. Prežívanie duchovného života sa v takomto prostredí mení na hľadanie duchovných zážitkov v podobe alternatívnych techník meditácie alebo rôznych techník navodzujúcich iné stavy vedomia, v ktorých jedinec prekračuje seba a transcenduje do nových dimenzií vlastného bytia. Ide však len o zážitok, ktorý neovplyvňuje jeho budúce konanie ani morálne rozlišovanie vo vlastnom konaní. Človek je ako špongia, ktorá nasáva všetko z okolitého prostredia. Bez ohľadu na to, či je to dobré alebo zlé. Ak mu je to príjemné, tak sa tomu venuje, ak mu je to nepríjemné, tak odchádza hľadať nové zdroje. Samozrejme sa to odráža aj na jeho konkrétnych postojoch a životných prioritách.

Z hľadiska chápania pravdy obsiahnutej v náboženstve je postmoderna charakteristická postupom brikoláže. Je to postup zlepenca, keď do jedného celku skladáme rôzne objekty, ktoré samy osebe sú si odporujúce, pochádzajú z rôznych zdrojov, pričom sa chápu ako rovnocenné. Práve tu nachádza ospravedlnenie vznik rôznych synkretických hnutí preberajúcich prvky z rôznych náboženstiev, ktoré sú často zásadne odlišné, až protichodné. Pre postmodernu nie je podstatné náboženstvo ako celok, ale iba fragmenty, ktoré jej vyhovujú. To znamená, že si vyberieme to, čo nám je v tom-ktorom náboženstve sympatické a poskladáme to do nového celku, ktorý sa bude zhodovať s našimi predstavami bez ohľadu na to, že takéto náboženstvo nezodpovedá požiadavke pravdy a že ide o ľudskú konštrukciu slúžiacu iba ľudským účelom a smerujúcu k ľudskému cieľu, nie k božskému.

 

Charakter človeka a spoločnosti


Postmoderná spoločnosť vďaka uvedeným charakteristikám predstavuje nové prostredie, v ktorom si klasická forma náboženstva veľmi ťažko hľadá svoje miesto. Naopak, hľadajú sa alternatívy v akejkoľvek podobe a forme. Známy poľsko-britský sociológ Zygmunt Bauman (nar. 1925) charakterizuje postmodernú spoločnosť ako spoločnosť prechádzajúcu od zodpovednosti k hravosti.2 Na rozdiel od kresťanského postoja k svetu a k ľuďom, ktorý zdôrazňuje individuálnu zodpovednosť, nová spoločnosť prenáša zodpovednosť za svoje konanie do anonymity spoločnosti.

Postmoderný postoj k svetu a ľuďom je hravý. Doslova to znamená, že človek môže v živote robiť čokoľvek bez toho, aby niesol morálnu zodpovednosť za svoje konanie. Vďaka tomuto postoju môžu v postmodernom prostredí vznikať a rozvíjať sa nové náboženstvá, ktoré majú základ na pochybných spirituálnych praktikách a popierajú základné princípy morálky.

Náboženstvo malo a má vo svojom obsahu zmenu v živote ľudí, ktorá je zmenou k lepšiemu, je nápravou hriechu a jeho účinkov na človeka. Postmoderna však neuvažuje o hriechu ako o niečom, čo by nás reálne ohrozovalo a ovplyvňovalo, preto nie je potrebné nazerať na vlastné konanie z hľadiska zodpovednosti. Pokus a omyl je charakteristický pre hľadanie nových ciest a platí i v oblasti morálky a náboženstva. Odmietanie a bagatelizovanie zodpovednosti sa prejavuje aj vo sfére postoja k životu a jeho ochrane. V duchu hesla „anything goes" je možné experimentovať s embryami, človekom, prírodou a so všetkým, čo sa nám dostane pod ruky. Takýto postoj umožňuje, aby nové náboženstvá experimentovali nielen pri hľadaní pravdy, ale aj pri definovaní dobrého života a jeho pravidiel.

Druhou oblasťou, ktorú Bauman vymedzuje pri zmenách modernej spoločnosti na postmodernú, je zmena v oblasti morálnych vzorov. Keďže postmoderný človek je namiesto zodpovednosti viac hravý, potom aj jeho chápanie morálky je hravé. Zásadná zmena v postmodernej morálke spočíva v tom, že tradícia je prežitá. Nie je prekonaná v tom zmysle, že sa dostávame ku kvalitnejšiemu životu alebo precíznejšej klasifikácii morálnych kategórií. Naopak hierarchia morálnych hodnôt sa rozkladá do roviny a vytvára sieť rovnocenných hodnôt. Okrem toho, že sa strácajú rozdiely medzi dobrým a zlým a náboženstvá sa stávajú rovnocennými, zdrojom morálky sa stávajú rovesníci. Modely správania sa v moderne nepreberajú dejinnou cestou, hodnoty sa neprijímajú ako niečo, čo sa overilo v minulých generáciách a čo sa osvedčilo ako zmysluplný život človeka. Tradícia a minulé generácie sú odsunuté do poľa nezáujmu podobne ako všetko, čo bolo moderné.

Vzory a modely správania určujú vzory z televíznych obrazoviek, sociálnych sietí a iných virtuálnych zdrojov hodnôt. Nové idoly však nie sú vzory morálneho správania, sú to vzory, ktoré experimentujú so všetkým od drog, cez náboženstvá, až po životné štýly. Keďže racionalita je odmietnutá ako prežitok minulosti, nie je nutné robiť rozumné veci, ale treba stále objavovať nové a nové možnosti a prekračovať hranice. Limity a obmedzovanie v podobe tradičnej morálky nie sú pre postmoderného človeka prijateľné. Nová podoba slobody v postmoderne je slobodou bez hraníc, a teda tiež bez zodpovednosti. Preto je nevyhnutné odmietnuť všetko, čo sa spája s tradičnými hodnotami nielen v oblasti vedy, ale aj vo sfére morálky a náboženstva. Neexistujú morálne autority v klasickom zmysle, sú len celebrity, ktoré sú produktmi popovej a masovej kultúry a stávajú sa vzormi nášho správania.3

Súčasťou odmietania zodpovednosti je aj alibizmus. Odmietanie zodpovednosti nie je len záležitosťou ignorovania princípov morálky, ale súvisí aj s hľadaním výhovoriek - teda dôvodov, prečo nemôžeme konať zodpovedne, prečo prestávame veriť, prečo neprijímame náboženstvo. Postmoderný alibizmus vedie k tomu, že nechceme zaujať jednoznačné stanovisko a vyjadriť vlastný názor. To súvisí i s príchodom alternatívnych náboženských hnutí, ktorým predsa len chceme dať šancu a priestor aj napriek tomu, že s nimi nesúhlasíme, že odporujú našim princípom a pravidlám.

Alibizmus, ktorý je skutočne jedným z hlavných znakov postmodernizmu, ukazuje súčasného človeka ako hračku osudu, ktorú unáša náhoda a neurčitosť vlastného bytia. Alibistické postoje k dianiu okolo nás a zbavenie sa zodpovednosti otvára priestor pre nástup čohokoľvek nového. Zároveň nás veci okolo nás ovplyvňujú bez toho, aby sme mali na ne dosah. Okolnosti nás vťahujú do budúcich zážitkov a my tvrdíme, že to tak má byť, lebo to tak musí byť. Postmoderný človek, ktorý sa dožadoval slobody a oslobodenia od zákonov a pravidiel minulosti, sa takto stáva hračkou v prúde náhod a odmieta prevziať zodpovednosť za to, čo sa s ním deje, čo koná a kam smeruje.

Významným znakom postmoderného správania je aj permisivizmus. Všeobecne by sme to mohli nazvať stratou úcty k sebe a k vlastnému telu. Permisivizmus je prejavom nezodpovedného konania človeka, ktorý stratil posledné zvyšky súdnosti, a to, čo má zostať skryté a súkromné, odhaľuje verejne. Neplatí to len o sexualite, ale aj o estetickom prežívaní sveta okolo nás a o morálnom hodnotení okolností nášho života. Masová kultúra si vyžaduje šokujúce správy a obrázky, senzácie, vulgarizmy. Veci, ktoré považujeme za omyl, prešľap alebo chybu, nechceme za normálnych okolností vystavovať na verejnosti, pretože sa za ne hanbíme. V postmoderne sú však naše chyby dôvodom na obdiv a „hanba sa stáva pre nás slávou". Permisivizmus je prejavom plurality hodnôt, v ktorej neexistuje hierarchia, kde sa nerozlišuje medzi dobrým a zlým, medzi pravdou a omylom, medzi realitou a virtualitou. Postmoderný človek nerozlišuje medzi tým, čo je a čo môže byť, nezaujímajú ho hodnoty v tradičnom chápaní, teda hodnoty ako regulatívy jeho správania. Tie sú naopak pre neho predmetom spotreby, prospechu, zážitku a pôžitku. Náboženstvo človeka nevedie k odriekaniu, zdokonaľovaniu vlastného života alebo náprave, ale vedie ho k zážitku, extatickým stavom, k úniku do nových alternatívnych svetov, ktoré sú jediným cieľom náboženskej aktivity.

S predchádzajúcimi znakmi postmoderného človeka sa spája aj sekularizácia ako ich prirodzený dôsledok. Viera v autoritu a jej rešpektovanie, obhajovanie jednej pravdy a život podľa nej, rešpektovanie pravidiel a poriadku, život bez senzácie a bez zážitku konzumu - to sú veci pre postmoderného človeka neprijateľné. Sekularizácia nadväzuje na myšlienku, ktorú sme uviedli v úvode v súvislosti s Nietzschem. On označil kresťanstvo za morálku otrokov, za morálku zväzujúcu človeka a podriaďujúcu jeho konanie zákonom, ktoré chápe ako zákony pravdy. Podriadenie a taktiež podmanenie je však pre človeka nedôstojné, a preto sa ich treba zbaviť, treba sa z nich vymaniť.

Oslobodenie človeka sa samozrejme deje na základe oslobodenia od morálnych princípov. Paradoxne morálka a náboženstvo, ktoré prinášajú slobodu od hriechu, sa chápu ako prekážka jeho rozvoja. Preto náboženstvo treba odstrániť z verejného života ako prejav spiatočníckeho obmedzenia človeka. Praktizovanie náboženského života sa stáva ezoterickým, tajomným a zároveň súkromným. Nerozlišuje sa medzi náboženstvami a ich poslaním, všetky sú vhodené do jedného vreca a o náboženstvo prejaví spoločnosť záujem iba vtedy, keď sa v ňom objaví nejaká senzácia alebo škandál. Skutočná hodnota a význam však zostávajú skryté.

V takejto spoločenskej klíme je zrejmé, že náboženstvá a hnutia (ale tiež sekty) sa chápu ako rovnocenné, teda aj človek v nich nehľadá prioritne pravdu svojho života, ale akési naplnenie svojich duchovných potrieb. Preto prechádza rôznymi typmi meditácií škôl a hnutí a hľadá to, čo mu bude najlepšie vyhovovať. Postmoderný človek teda angažoval Boha do svojich služieb a kult, ktorým mu mal vzdávať úctu a poklonu, sa stal predmetom konzumu a zážitku. Zmena v chápaní významu a hlavne charakteru náboženstva priam vyzýva k vzniku nových hnutí s tými najbizarnejšími praktikami, preto aj náboženstvo sa musí prispôsobiť trhu a dopytu. To znamená, že čím netradičnejšie praktiky, tým viac záujemcov, čím viac ezoteriky a tajomna, tým menej rozumu a poriadku.

 

Dôsledky postmoderny


Postmodernú dobu a jej atribúty sme akoby už prestali identifikovať a objavovať ich pôsobenie v spoločnosti. Aj napriek tomuto „utíchnutiu" dnes môžeme sledovať nielen teoretický zápas o vlastné pozície, ale skôr praktické napĺňanie vízií, ktoré sme teoreticky vyššie sformulovali. Od konca minulého storočia sme na vedeckých podujatiach pravidelne počúvali prednášky o tom, že spoločnosť sa čím ďalej, tým väčšmi presúva do pozície konzumnej so všetkými dôsledkami hlavne v oblasti morálnej a životného štýlu. Postupne sme prijali zodpovednosť za životné prostredie, začali sme triediť odpad, začali sme sa zdravo stravovať, zmenili sme charakteristické znaky životného štýlu a postupne sme zabudli, že máme zodpovednosť aj za seba, za svoju dušu a život. Tú sme prenechali na psychológov, liečiteľov, šamanov a jogínov, ktorí berú našu zodpovednosť do vlastných rúk a rozhodujú o tom, čo budeme robiť, ako sa budeme rozhodovať a kam bude smerovať náš život.

Vďaka prenikaniu postmoderny do našej reality sme vymenili náboženstvo pravdy za náboženstvo zážitku. Namiesto toho, aby človek prispôsoboval vlastný život skutočnej pravde, prispôsobuje pravdu svojim pravidlám. Relativita je postmoderné zaklínadlo, ktoré sa uplatňuje vždy, ak sa kresťanstvo dožaduje radikálneho postoja, neoblomnej viery a jednoznačnej morálky. To je prístup, ktorý postmoderna mylne interpretuje ako postoj obmedzujúci slobodu človeka a oberajúci ho o možnosť prežívania rôznych zážitkov, zakúšania nových spirituálnych zážitkov a vstup do nových transcendentných dimenzií. Nová forma slobody, ktorá sa postupne infiltruje do spoločnosti, je veľmi kritická k obmedzovaniu človeka v akejkoľvek oblasti. Či už ide o prežívanie sexuality, morálne hodnoty, vyznávanie náboženstva a pod.

Postmoderna od svojich základov odporuje kresťanskému chápaniu pravdy, povahe Cirkvi, ako aj náboženstva. V tejto súvislosti hovorí o ohrozeniach postmoderného človeka aj český teológ Jiří Skoblík, ktorý zhŕňa základné ohrozenia do nasledujúcich kategórií.

Na prvom mieste je strata schopnosti akceptovať hodnoty, ktoré sú spojené s náboženstvom. Tieto postoje sú charakteristické práve prehnanou slobodou a vierou v seba; v Boha verím, ale Cirkev nepotrebujem. Stačí mi viera v Boha a ja si svoju cestu nájdem a zvolím spôsob, ako s ním budem komunikovať a ako sa budem modliť. V spojitosti s diktátom verejnej mienky je to aj strata odvahy postaviť sa odmietavému stanovisku verejnosti voči náboženstvu - náboženstvo v jeho kresťanskej podobe je prežité a ten, kto ho vyznáva, je zastaraný a obmedzuje sám seba. Ako sme uviedli, nie je dôležitá pravda, ale zážitok.

Tlak postmoderny na súčasného kresťana však môže vyvolávať i opačný efekt. Teda efekt potreby vymedziť sa voči okoliu a snahy bojovať proti negatívnym prejavom rázne a razantne. Vďaka tomuto postoju sa potom rozvíja náboženský fanatizmus a bigotnosť, ktoré kladú dôraz na formálne, často až prehnané vonkajšie úkony, pričom sa stráca samotný zmysel uctievania Boha.4

Charakter a ohrozenia zo strany postmodernej doby najlepšie vystihuje pápežská encyklika Jána Pavla II. Fides et ratio,5 ktorá aj napriek tomu, že reaguje na problémy moderny, je využiteľná aj pre postmodernu. Encyklika poukazuje nielen na nebezpečný extrém preexponovaného vyzdvihovania významu a schopností ľudského rozumu, ale aj na nebezpečenstvo jeho ignorovania a nevyužívania. Neprimeraná dôvera v ľudský rozum vedie človeka k ateizmu a viere v seba samého, pričom sa chce stať pánom nielen nad prírodou, ale aj nad transcendentnom a morálkou. Na druhej strane ignorovanie možností, ktoré má ľudský rozum v poznaní pravdy, vedie človeka k tomu, že robí veci v rozpore s rozumom a obracia sa k rozličným iracionálnym alternatívam ezoterického charakteru, ktoré sú často kombináciou nesúrodých náboženských prejavov a smerujú tam, kam smeruje človek nepoužívajúci rozum. Je to cesta do chaosu, v ktorom človek stráca orientáciu, smer a zmysel svojej cesty.

Citovaná encyklika nám dáva jednoduchý, ale o to presnejší návod, ako žiť v postmoderne: Nemôžeme rezignovať na rozum, ako si to želá postmoderna, pretože by sme sa zamotali v pluralitnej spleti rôznorodých alternatív. No rovnako sa ani na neho nemôžeme jednostranne spoliehať, pretože by nás priviedol k neľudskému a totalitnému postoju k svetu a iným.

 

Poznámky:

 
1 Deleuze, G., Guattari, F.: Tisíc plošin. Hermann & synové, Praha 2011

2 Bauman, Z.: Tekutá modernita. Mladá fronta, Praha 2002

3 Hauer, T.: Skrze postmoderní teorie. Karolinum, Praha 2002

4 Porov. Skoblík, J.: Přehled křesťanské etiky. Karolinum, Praha 1997, s. 148

5 Fides et ratio - http://www.kbs.sk/obsah/sekcia/h/dokumenty-a-vyhlasenia/p/dokumenty-papezov/c/fides-et-ratio

 

Doc. PhDr. PaedDr. Peter Kondrla, PhD. (1972) – absolvent filozofie a teológie na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobí ako docent na Katedre náboženských štúdií FF UKF v Nitre, kde sa venuje budúcim učiteľom náboženskej výchovy a misijným pracovníkom, pričom hlavný dôraz jeho pedagogickej činnosti je položený na dejiny kresťanského myslenia v Európe a kresťanskú filozofiu. V odbornej a publikačnej činnosti sa zameriava na problematiku filozofie hodnôt a postmoderného myslenia.