V ostatných
dvoch, troch desaťročiach sa čoraz väčšmi diskutuje o potrebe
dôkladnejšieho štúdia obdobia, v rámci ktorého vznikalo kresťanstvo. Táto
diskusia sa vedie jednak v odborných kruhoch, čo je prirodzené
a nevyhnutné, ale rovnako aj medzi laikmi, obzvlášť v rôznych
kresťanských náboženských skupinách, ktoré sa snažia lepšie spoznať
a pochopiť svoju identitu, jej význam a zmysel. Detailnejší pohľad na
korene vlastnej náboženskej tradície je preto v každom čase potrebný,
najmä z dôvodu viacerých dezinformácií, ktoré sa v tejto súvislosti
objavujú, ale taktiež pre do istej miery zidealizovaný pohľad na korene
kresťanskej cirkvi.
Nové poznatky,
ktoré výskum v jednotlivých témach súvisiacich s náboženským
a sociálnym životom biblického Izraela neustále prináša, umožňujú lepšie
porozumieť nielen samému obdobiu, náboženským a sociálnym otázkam
a problémom, no súčasne i významu jednotlivých správ a informácií
v novozmluvných spisoch. Pokiaľ ide o náboženský život, treba si
uvedomiť, že všetko, čo o ňom môžeme vedieť, pochádza hlavne z obsahu
jednotlivých biblických kníh, ktoré však vznikali v časovom horizonte viac
než tisíc rokov a navyše v úplne odlišnom spoločenskom
a kultúrnom prostredí. Druhým zdrojom sú pramene, ktorých autormi sú ďalší
židovskí autori žijúci a pôsobiaci v sledovanom období.
A napokon opomenúť nesmieme ani všetky písomne zaznamenané tradície
judaizmu nachádzajúce sa v Talmude a apokryfnej či pseudoepigrafnej
literatúre na mnohých miestach zaznamenávajúcej podstatne staršie náboženské
tradície, ako sú tie, čo boli všeobecne platné a akceptované v čase,
keď vznikali jednotlivé časti Talmudu a ostatných pramenných spisov, ktoré
sú zdrojom informácií o jednotlivých náboženských skupinách.
V nasledujúcom
cykle si postupne predstavíme všetky známe židovské a neskôr
aj nežidovské náboženské skupiny, respektíve sekty, ktoré sa sformovali
v období druhého Jeruzalemského chrámu a v novozmluvnej dobe (4.
stor. pred Kr. - 2. stor. po Kr.) a ktoré zásadným spôsobom ovplyvnili
život vtedajšej helenistickej grécko-rímskej spoločnosti, vrátane kresťanskej
cirkvi. Poznanie týchto skupín a siekt, aspoň v základnom rámci, je
dôležitým prameňom komplexnejšieho spoznávania vlastnej kultúrnej
a náboženskej identity a jej porozumenia, a tým aj cestou
k odstraňovaniu predsudkov a tradičných stereotypov, ktoré sa stali
základom rôznorodých prejavov xenofóbie a antijudaizmu.
Základné údaje
a informácie o židovských náboženských sektách v období druhého
Jeruzalemského chrámu nachádzame v spisoch židovského historika Josepha
Flavia (37/38 - okolo 100), v neskorších rabínskych dielach počínajúc
Mišnou a Toseftou, ako aj v ďalších spisoch Talmudu približne až do
roku 600.
Primárnym
zdrojom informácií je ale literárne dielo Josepha Flavia Antiquitates Judaicae
(Židovské starožitnosti). Pri opise povstania Makabejcov pod vedením Jonatana
(145 pred Kr.) Flavius zaznamenal okrem iného taktiež dôležitú informáciu, že
práve v tomto období boli v rámci židovstva známe tri sekty
(haireseis), ktoré sa vzájomne líšili názormi na otázky ľudského života. Prvá
z nich sa nazýva farizeji, druhá saduceji a tretia eséni. Flavius ich
nazýva tromi „filozofiami" patriacimi k tradícii predkov. Na inom mieste
spomína dokonca aj štvrtú „filozofiu", ktorej vodcom bol Juda Galilejský.
Prvou
z troch spomínaných siekt sú farizeji. Nešlo o hnutie sústredené do
kňazských skupín. Pomenovanie farizeji je odvodené od hebrejského perušim,
respektíve od aramejského perišaja, čo znamená oddelení, prípadne parošim (tí,
ktorí dobre rozlišujú). Je pravdepodobné, že toto označenie im dali ľudia mimo
ich kruhov, pretože farizeji zaujímali odstup od okolitého sveta, aby sa mohli
vyhnúť akémukoľvek kontaktu s náboženskou (kultovou) nečistotou. Toto
pomenovanie sa všeobecne zaužívalo, pretože správne zdôrazňovalo podstatnú črtu
farizejského hnutia.
Začiatky
farizejského hnutia siahajú do makabejského obdobia, keď bolo treba brániť
židovskú vieru proti helenistickým vplyvom. Toto hnutie vychádza z kruhov
zbožných (chasidim) a formuje sa ako skupina zákonu (Tóre) verných židov
usilujúcich sa urobiť nariadenia a predpisy zákona zrozumiteľnými
a dokázať ich aplikovať v každodennom živote. Farizeji sa snažili
defenzívnou stratégiou (bez násilia) výkladom a aplikáciou jednotlivých
ustanovení, príkazov a zákazov Tóry o uchovanie židovskej identity
ako národa oddeleného pre Boha. Pokiaľ ide o spoločenské rozvrstvenie,
zoskupovali sa z rôznych spoločenských vrstiev Palestíny, najmä
v Judei a Galilei.
Farizeji pri
výklade a aplikácii jednotlivých ustanovení a predpisov Tóry kládli
dôraz najmä na tri zásadné skutočnosti v živote židovského náboženského
spoločenstva: Tóru, bohoslužbu a skutky lásky, pričom ich činnosť sa
sústreďovala primárne na oblasť súkromného života. Vytvárali tak zásadné normy
pre stolovanie, sexualitu a sobotný odpočinok, takzvanú ústnu (nepísanú)
Tóru (halacha), ktorú rozvíjala aj ďalšia sekta, eséni. Prístup
a interpretácia Tóry, vrátane halachy, boli zo strany farizejov oproti
esénom menej striktné, na druhej strane však inovatívnejšie v porovnaní so
saducejmi zotrvávajúcimi výhradne na písomnej verzii Tóry. Napríklad farizeji
na rozdiel od saducejov verili vo vzkriesenie tela, ako aj v existenciu
anjelov, čo sú dve náboženské koncepcie, ktoré sa dostávali do popredia
v poexilovom období. Okrem toho farizeji venovali osobitnú pozornosť
predpisom o kultovej čistote a predpisom o odovzdávaní desiatkov
(pozri napr. Lv 27, 30-33; Nm 18, 21-24). Tie sa stali v čase ohrozenia
národnej a náboženskej identity sociálno-identifikačnými znakmi židovstva.
Ich dodržiavaním sa Židia usilovali oddeľovať od ostatného sveta, iných
národov, a tým sa zároveň cítili istí, že ustavične sú a ostávajú
v zmluvnom vzťahu s Hospodinom. Farizeji okrem toho robili tzv. úkony
„navyše". Bol to napríklad dobrovoľný pôst, ktorý zachovávali dvakrát do
týždňa, a to aj v období horúčav, aby robili pokánie a modlili
sa za Izrael a jeho spásu.
Podľa Josepha
Flavia bolo farizejov okolo 6-tisíc. V pomere k celému židovstvu toto
číslo nie je vysoké, ale vplyv farizejov bol značný. Určovali ho predovšetkým
zákonníci, ktorí boli vedúcimi farizejských spoločenstiev, študovali Mojžišov
zákon a diskutovali o jeho výklade, poznali ústnu tradíciu
a vedeli ju dať do vzťahu k písanému zákonu (Tóre). Svojím správaním
boli vzorom, podľa ktorého sa mal riadiť žiak zákona, a preto požívali
veľkú úctu v ľude. V tejto súvislosti treba vyzdvihnúť pozitívne
vlastnosti, ako napríklad skromný spôsob života, zodpovedný prístup k životu,
snahu držať sa Božej vôle, úctu k tradícii predkov a dobrú vôľu.
Práve tieto vlastnosti boli dôvodom veľkého vplyvu na široké vrstvy
obyvateľstva. Farizejské hnutie malo rozhodujúci vplyv na formovanie
synagogálnych spoločenstiev po roku 70 a učenie, ktoré zastávali, dosiahlo
v židovstve všeobecné uznanie a stalo sa základom neskoršieho
rabínskeho judaizmu.
Mgr. František Ábel, PhD. (1964) –
je vedúcim Katedry Novej zmluvy na Evanjelickej bohosloveckej fakulte UK
v Bratislave.
míľniky dvoch tisícročí
Sekty v období druhého Jeruzalemského chrámu (1)
FRANTIŠEK ÁBEL
Súvisiace články:
Sekty v období druhého Jeruzalemského chrámu (2)Sekty v období druhého Jeruzalemského chrámu (3)
Sekty v období druhého Jeruzalemského chrámu (4)
Sekty v období druhého Jeruzalemského chrámu (5)
Sekty v období druhého Jeruzalemského chrámu (6)
Sekty v období druhého Jeruzalemského chrámu (7)
Sekty v období druhého Jeruzalemského chrámu (8)