Snáď nie je na svete človek, ktorý by netúžil po pravde. Mnoho ľudí, ktorých poznám, ju úprimne hľadajú. Po celý život. A možno bol takým hľadajúcim aj Pilát, ktorý sa Ježiša skepticky a pochybovačne spytuje: Čo je vlastne tá pravda, ktorú predsa nemožno ani uchopiť a ani vlastniť. Je transcendentná, a preto nás prevyšuje. A navyše, každý tvrdí, že ju pozná a nič na svete sa k lepšiemu nemení. Mnohí nasledujú rôzne vzory, vzdelaných rímskych učiteľov či hebrejských rabínov, no tí svet vnímajú rozdielne a každý z nich ohlasuje inú, svoju pravdu. A zrazu je tu niekto, kto o sebe vyhlási, že je svedkom pravdy. To bolo na Poncia Piláta zrejme priveľa a možno preto rezignovane v ďalšej diskusii nepokračoval.

V dnešnej postmodernej dobe ale situácia nie je oveľa prehľadnejšia. Ba naopak. Často zaznievajú argumenty, že objektívna pravda vlastne ani neexistuje a všetko závisí len od daného subjektu. Dobro - zlo, to sú iba dve dualistické kategórie, ktoré si ako pomôcku vytvoril človek, ak však pokročíme na vyššiu duchovnú úroveň, zistíme, že hranica medzi nimi sa stráca. A tak je to aj s pravdou a lžou. Podľa postmoderného človeka neexistuje objektívne posúdenie pravdy, a preto si ani nik nemôže nárokovať na to, aby bol jej svedkom. A ak tak predsa len činí, tak vari len z nevedomosti. Je preto úplne jedno, koho nasledujeme a akému hlasu naslúchame, majstrov môže byť neúrekom. A vlastne ani nie. Podľa toho, aký duchovný pokrm sme schopní v danom čase prijať, taký sa nám pripletie do cesty.

My kresťania však vieme, že takýto prístup nie je správny; nemôže byť predsa jedno, koho nasledujeme a komu sme uverili. Aj Ježiš nás varuje: príde mnoho falošných učiteľov, ale nenasledujte ich! Ak sme naozaj citliví pre pravdu, cítime, že nám radí dobre. Ježiš ako pravý Pastier totiž nielenže pravdu pozná, ale - ako o tom ubezpečil aj svojich učeníkov - on ňou aj skutočne je. Nehlása ľudské náuky, ako to mnohí pre slávu a moc nezodpovedne a pochabo robia, ale prichádza z kráľovstva, ktoré nie je z tohto sveta. Preto mu nerozumejú tí, čo sa zháňajú za svetskou múdrosťou. A takisto ani tí, ktorí sa už voči pravde stali „imúnni" a starajú sa len a len o svoje každodenné potreby a nezaujíma ich nič nad rámec ich bežného života.

Sú však na druhej strane aj takí, ktorí síce Ježiša za autoritu uznávajú, volajú k nemu: Pane, Pane!, no niet v nich opravdivej pokory a vnútorného stíšenia. Preto namiesto jeho hlasu počujú iba vlastnú ozvenu. Myslia si, že sú jeho pravými učeníkmi, no v skutočnosti prepadli zhubnému fanatizmu a sektárstvu. Vo svojom srdci opovrhujú všetkými, ktorí nežijú ako oni, a pravdu vnímajú čierno-bielo. Presne tak, ako im to ktosi nalinkoval. Nenačúvajú Ježišovi, ale niekomu, kto sa iba postavil na jeho miesto a skrýva sa za jeho autoritu, aby legitimizoval svoje vodcovské postavenie a získal nad nimi moc. A v neposlednom rade, bezpochyby, i pohodlný život. Aj na nich si treba dávať pozor. Žime preto a pravdu milujme tak, aby sme v každom okamihu v hĺbke svojho srdca načúvali výhradne tomu, kto je pravda, cesta a život.