Aj spôsob prenikania islamu sa regionálne líšil. Niekedy priniesli nové náboženstvo islamskí kupci, inokedy prichádzal ohňom a mečom džihádu. Proces islamizácie sa uskutočňoval inak na západe a inak na východe kontinentu. Kolonizácia východných pobreží totiž v dôsledku početných obchodných ciest prebiehala rýchlejšie a intenzívnejšie. A keďže čierny islam je kombináciou lokálnych a islamských vieroučných doktrín, ani proces jeho vývoja nebol jednoliaty. Vzhľadom na to, že africká spoločnosť nikdy nebola jednotná, nie je jednotný ani čierny islam. Takéto rozdiely sa nedotýkajú iba kultúrnych a morálnych nuáns, ale v určitých prípadoch i dogmatických a rituálnych odlišností.1

 

Islam a domorodé africké náboženstvá


V Afrike nezriedka vystupujú tradičné domorodé náboženstvá rovnocenne s veľkými monoteistickými náboženstvami. Ľudia často hovoria, že sú moslimovia a inokedy sa zasa hlásia k miestnym relígiám. Dôvodom pre takýto stav je i fakt, že islam sa k domorodým vierovyznaniam staval vždy veľmi tolerantne. Nevyžadoval okamžité zrieknutie sa starej viery a zvykov a často ich asimiloval. To mu na čiernom kontinente prinášalo popularitu. Okrem tohto činiteľa možno ešte spomenúť dva ďalšie dôvody, a to, že islam pomohol miestnym vládcom posilniť ich moc a kultúrne zjednotil často nejednotné kmene. Výsledkom bolo, že sa v Afrike nielenže rýchlo ujal, ale sa aj rozvíjal a udržal.2

Islamu pri jeho šírení bolo nápomocné i spriaznené vieroučné prostredie. Šlo najmä o vieru v Najvyššiu bytosť, hoci tá tu plní inú funkciu, než má Alah v islame. Pre Afričanov je Najvyššou bytosťou stvoriteľ, ktorý už viac neriadi svet, a preto sa vo svojich potrebách obracajú na nižšie božstvá. Dôsledkom toho je, že Najvyššej bytosti neprejavujú kult, nestavajú jej chrámy, neslúžia jej kňazi a nevytvárajú sa ani jej vyobrazenia. To je blízke islamu, kde platí zákaz zobrazovať Alaha, ľudí a zvieratá. Avšak neplatí to pre čierny islam, kde sa zobrazovanie ľudí a zvierat toleruje. Napríklad príslušníci nigérijského kmeňa Nupe, ktorý je islamizovaný, naďalej maľujú na dvere svojich domov zvieratá a používajú masky pri tanci ndako gboya v presvedčení, že im to pomáha ochrániť sa pred čarami a takéto presvedčenie je v nich silnejšie ako zákaz nariadený Koránom.3 To isté platí aj pre kmeň Mandé z východnej Afriky, ktorého figurálne umenie nezaniklo tým, že prijal islam, ale naopak, ešte sa rozvinulo a jeho starobylý tanec s maskami sa stal súčasťou obradov zakončenia ramadánu a sprievodným tancom na pohrebných rituáloch.

Napriek skutočnosti, že Alah a Najvyššia bytosť nie sú totožní, došlo k svetonázorovému zblíženiu; Mohamedovi sa v tejto štruktúre priradila úloha prostredníka medzi ľuďmi a Alahom. Ďalším faktorom, ktorý umožnil ľahšie konverzie na islam je, že africké náboženstvá majú len v minimálnej miere zaznačené svoje vieroučné pravdy písomne. To spôsobuje, že pravovernosť sa nezakladá na štúdiu nejakej posvätnej knihy, s čím sa stretáme v najznámejších monoteistických náboženstvách. Africké náboženstvá sa väčšmi opierajú o svoje vlastné piesne, príslovia, povery, mýty, modlitby a rituály spojené s náboženskými obradmi.

Nedostatok písomných textov však prináša so sebou aj ďalšie dva javy. Prvým je etnocentrizmus, podľa ktorého sú príslušníci kmeňov presvedčení, že iba v ich kmeni sú bohmi najlepšie vytvorení ľudia, dôsledkom čoho tu neexistuje ekumenizmus. Preto aj vyznávači domorodých afrických náboženstiev nekonajú misie a nesnažia sa iných priviesť k svojej viere. Náboženské miešanie vzniká prostredníctvom sobášov medzi kmeňmi, obchodom a pod. Takáto rozmanitosť, okrem etnocentrizmu, vedie k existencii univerzálnej náboženskej tolerancie v rámci afrických náboženstiev, čo v kombinácii s islamskou toleranciou uľahčuje konverzie. V afrických náboženstvách je viera značne otvorená na prijatie nových prvkov do starej tradície, Afričania nemajú žiadne dogmy, a preto si každý môže vykladať vieru vlastným spôsobom.4 Na vidieku dostala viera v Najvyššiu bytosť rôzne formy, vrátane panteizmu. V procese islamizácie boli nižšie božstvá znížené na džinov. Títo boží služobníci sa stali strážcami ľudských životov.

Na druhej strane ale nie vždy bolo prijatie islamu bezkonfliktné a hladké. Napríklad západoafrickí Jorubovia vo svojich čarodejníckych textoch poukazujú na odlišný pohľad islamu a ich tradičnej viery v otázke smrti a posmrtného života. Pre moslima je smrť vstupom do raja, pohrebné obrady Jorubov sú ale naplnené plačom, bolesťou, kvílením a pôstom. V istej piesni zase Jorubovia vyjadrujú nespokojnosť nad šírením islamského práva a nahrádzaním miestneho zvykového práva.5

Azda najväčším rozdielom medzi tradičnou africkou vierou a islamom sú morálne islamské systémy, ktoré Afričania nemali. Islam určuje celému kultu, dogmám, zákazom a príkazom božský pôvod, avšak do Afriky v takejto podobe neprenikal. Bol to predovšetkým ľudový islam so svojou veľkou vierou vo svätých mužov na čele s Mohamedom, významnými zakladateľmi islamských škôl a iných duchovných osobností, ktoré možno pokojne zaradiť do kategórie afrických predkov a hrdinov. Predkovia a veľkí duchovní predstavitelia islamu síce nie sú to isté, no určitá podobnosť uľahčila takúto asimiláciu. Predkovia majú v afrických náboženských predstavách osobitné miesto, stali sa sprievodcami, ochrancami, nositeľmi tradície, strážcami zvykového práva, mravnosti. A preto Afričania, aj keď nepripisujú mravnosti božský pôvod, ľahko prijímajú fakt, že islamská mravnosť pochádza od Mohameda a iných veľkých učiteľov. Z toho dôvodu sa predkovia, zvlášť takí významní ako králi, bojovníci atď., stávali vzormi a stalo sa, že boli včlenení aj do panteónu.

Za zmienku stojí modlitba kmeňa Lebu zo Senegalu, v ktorej sa veriaci obracajú na svojich predkov s prosbou o povolenie prejsť na islam. Kmeň Fula z Nigérie zase v časoch epidémie dobytka putuje k hrobu svätého predka Bukara Wali, pri ktorom sa modlí moslimské modlitby. Taktiež senegalskí Volofovia a Tukelerovia putujú do mesta Tuba k hrobu svojho kmeňového zakladateľa, hoci vyznávajú islam. Ide o akýsi druh antropolatrie (zbožňovanie človeka).6

Aj používanie mágie poukazuje na podobnosť islamu a afrických náboženstiev. Tak ako africkí čarodejníci aj islamskí duchovní používajú mágiu. Predpovedajú budúcnosť, liečia, ale i zaklínajú. Rozšírená je tiež viera v silu amuletov. Prvky amuletov v sebe často spájajú tradície obidvoch náboženstiev. Moslimské amulety pôsobia vďaka moci Alaha a anjelov, domorodé zase vďaka silám miestnych božstiev, predkov a silám prírody. Niekedy sa to spája i s liečebnými praktikami. Napríklad voda používaná na umývanie posvätných islamských tabuliek sa považuje za veľmi účinný liek. Špeciálne sú populárne amulety proti čarom a zlým silám s obrazom Baruqa, ktorý si napríklad kmeň Limba zo Sierra Leone ešte ozdobuje z druhej strany veršom z Koránu. Moslimskí duchovní prevzali funkcie od miestnych veštcov, a tak veštia z piesku, letu vtákov, vnútorností zvierat, mušlí a z koralov, používajú astrologické a numerologické metódy a vykladajú tiež sny. Rozdiel je pri magických praktikách spojených s kalendárom. Moslimovia používajú lunárny kalendár, kým v Afrike sa všeobecne používa roľnícky kalendár opierajúci sa o slnečný rytmus.

Islam a domorodé náboženstvá sa zhodujú taktiež vo svojich predstavách o duši. Veria, že dušou sú okrem človeka obdarené aj zvieratá a rastliny. Rovnako veria i v nesmrteľnosť duše, ktorá po smrti tela vstupuje do sveta mŕtvych. Moslimovia k tejto predstave pridávajú, že tým svetom je raj, do ktorého sa prichádza cez most sirat visiaci nad pekelnou priepasťou. Jorubovia si zase predstavujú, že duše po smrti idú do Ipo-oku (krajiny mŕtvych) a duše zločincov do Orun apadi, akejsi podzemnej skládky smetí pripodobňovanej veľkej hrnčiarskej peci, kde je nepríjemne a horúco.

Eschatologické predstavy islamu a pôvodných domorodých náboženstiev sú ale čiastočne rozdielne. Africké mytológie hovoria o tom, že po stvorení sveta bol na zemi porušený pôvodný poriadok. Aby to boh napravil, poslal na zem svojho posla. Takéto rozprávanie sa bez veľkej námahy dalo s príchodom islamu pripísať Mohamedovi, hoci nie vždy boli postavy posla a Mohameda identické. Napríklad pre kmeň Songhajov zo západnej Afriky dodnes ostali posol Ndebi a islamský prorok dvoma rozdielnymi postavami.

Podobne je to aj v otázkach rodiny a polygamie. V africkej tradícii je mnohoženstvo bežne sa vyskytujúca záležitosť. Kým kresťanstvo takýto model netoleruje, islamu to neprekáža, len sa usiluje obmedziť počet manželiek na štyri. Islam tiež pomerne ľahko vstrebáva miestne právne a zvykové tradície, a tak sa kult Alaha často spája s kultmi miestnych božstiev. Islamskí duchovní sú oveľa tolerantnejší než kresťanskí misionári. Na tomto mieste je potrebné pripomenúť obriezku žien, ktorá sa vykonáva v mnohých afrických spoločenstvách a je predislamskou praktikou pochádzajúcou z pastierskych etník a ich foriem života, kultov a animistickej viery. Aj v tomto prípade islam adaptoval staré pôvodné obyčaje do svojej tradície.

Islam tiež mal a stále má hlavnú úlohu pri sebaurčení Afričanov, a to najmä tých, ktorí žijú kočovne alebo tiež tých, čo sa sťahujú z vidieka do miest. Je veľmi príznačné, že väčšina prisťahovalcov v mestách tvrdí, že sú moslimovia, ale pri návrate do rodnej obce sa opäť prikláňajú ku kmeňovému náboženstvu, čo poukazuje na skutočnosť, že náboženstvo sa používa viac územne než osobne. Afričan chce patriť do veľkej moslimskej rodiny a je si vedomý toho, že vidiecke božstvá sú príliš slabé na to, aby mu mohli pomáhať v realite veľkomesta, čo ale na druhej strane na vidieku neplatí. Preto má efekt islamizácie niekedy iba krátke trvanie. Ide o istý druh náboženského pragmatizmu.

Príkladom takého správania je kmeň Mossi v Burkina Faso, ktorý si napriek niekoľkostoročnému vplyvu islamu, päťdesiat rokov trvajúcej koloniálnej nadvlády kresťanského Francúzska a mnohoročnej misionárskej činnosti katolíkov i protestantov naďalej zachoval v prevažnej miere vlastné náboženstvo, kult predkov a vieru v silu prírody. Výskumy ukazujú, že členovia komunity, ktorí migrujú za prácou, sa mimo ich vlastného územia veľmi rýchlo identifikujú s islamom, ale len čo sa vrátia na svoje územie, vrátia sa aj k pôvodnej viere. To znamená, že formálne je stúpenec islamu zároveň členom miestneho domorodého náboženstva.7

Ako možno pozorovať, Afrika je pre islam z náboženského hľadiska veľmi vhodnou pôdou. Na mnohých miestach sa vo viere nevyžadovala reinterpretácia, v mnohom stačilo iba zmeniť názov kultových hrdinov, niektorým niečo pridať, iným zase niečo ubrať.

Islamizácia sa na čiernom kontinente dá rozdeliť do troch etáp. Prvú etapu, prípravnú, charakterizuje postupné prenikanie prvkov moslimskej kultúry do každodenného života Afričanov. Islam sa ako prvých zmocnil najmä sťahovavých obchodníkov. Títo prijímali z islamu také prvky ako islamský štýl oblečenia a symbolov, avšak bez hlbšieho duchovného prijatia. Príkladom islamizácie, ktorá sa zastavila v tejto fáze, sú Ašantovia dominujúci v Ghane, ktorí neskôr konvertovali na kresťanstvo. Z obdobia začiatočnej islamizácie si zachovali magické amulety popísané arabským písmom.

Druhá etapa, etapa obrátenia, bola obdobím, keď boli zmeny čoraz zreteľnejšie. Oslabovali sa väzby s domorodými vierami, islam sa začal považovať za rovnocenný s miestnymi kultmi a získaval aj preferovanú pozíciu. Táto fáza islamizácie bola pomerne rýchla. Ako príklad možno uviesť kmeň Nupe z Nigérie, v ktorom vedľa seba v rovnakom čase existovala pôvodná domorodá viera, udržovaná triedou čarodejníkov, a islamské náboženstvo, ktoré šírili islamskí duchovní. Nigéria je z náboženského hľadiska veľmi zaujímavý konglomerát, lebo ide o miesto, kde je zjavná rivalita medzi kresťanmi rozličných denominácií, moslimami a stúpencami domorodých náboženstiev. Sever a západ je predovšetkým islamský, juh a východ hlavne kresťanský. Dôkazom toho je skutočnosť, že oficiálne štátne sviatky v Nigérii sú súčasne moslimské aj kresťanské.8

V tretej etape došlo ku kompletnej identifikácii. Obyvatelia sa stali moslimami, náboženský život sa stal osou, okolo ktorej sa koncentroval spoločenský život. V centrálnych častiach miest si postavili mešity a vytvorili koránové školy. Islamská pravovernosť rozšírila svoj vplyv vo väčšej miere a čoraz pravidelnejšie a ochotnejšie sa začal dodržiavať pôst i náboženské zákazy. V extrémnej forme bol tento čierny islam schopný pretvoriť sa do podoby používajúcej malý džihád, čoho príkladom sú Tuaregovia, Fulanovia a Kanuriovia.9

O tom, že stupne islamu nie sú iba umelým výtvorom, najlepšie svedčia kmene Hausov, ktorí obývajú severozápadnú a južnú Nigériu. Hausovia boli od 14. storočia pod vplyvom islamu a až do roku 1810 existovali kmeňové náboženstvá s islamom v pokojnom spolužití. Fulanský duchovný Usman dan Fodio vtedy vyhlásil svätú vojnu a Hausovia boli tvrdo islamizovaní. Väčšina sa podvolila, no časť z nich, tzv. Maguzawa, zostala verná svojmu kmeňovému náboženstvu, kultu duchov bori. A tak dodnes možno vnímať medzi Hausami všetky tri etapy islamizácie.10

 

Islamský fundamentalizmus v Afrike


Po tzv. Arabskej jari v roku 2011, keď padli totalitné diktatúry v Egypte, Tunise, Líbyi a zdemokratizoval sa politický systém v Maroku, došlo v týchto regiónoch aj k nárastu náboženského fundamentalizmu. Niečo podobné platí v súčasnosti taktiež o subsaharskom regióne, kde sa vedú zdanlivo izolované vojny, povstania a nepokoje, ale tie majú svoj pôvod vo fanatickom a extrémistickom islame, ktorý sa šíri v rámci čierneho kontinentu. Takýto islam má len máločo spoločné s formami islamu doposiaľ praktizovaného v Afrike. Africký islam mal pluralistický, synkretický charakter tvoriaci sa v priebehu času, ktorý niesol nielen posolstvo Mohameda, ale bol tiež výtvorom civilizačných procesov. Sýrčan Basam Tibi žijúci v Nemecku, politológ a religionista, ktorý prednášal na univerzitách v Pricestone a Harvarde, označil africký islam za kultúrne rôznorodý, a pritom civilizačne jednotný. Takýto stav je však momentálne už minulosťou islamskej Afriky.11

Môžu náboženskí fundamentalisti, ktorí predstavujú jednotný, univerzalistický, totalitný a puritánsky náboženský projekt, nájsť širokú verejnú podporu a získať úspech v takomto kultúrnom a civilizačnom prostredí? Majú šancu existovať a vytvoriť si reálny základ pre svoju činnosť v Afrike? Je súčasná podoba čierneho islamu (pluralitná, meditatívna a tolerantná) už naozaj nenávratne minulosťou? Ako sme spomenuli, islam je v Afrike nezvyčajným konglomerátom kultov, viery, tradícií a zvykov. Je práve toto ofenzívnou, rozpínajúcou, dobyvateľskou silou, ktorá si získava čoraz viac stúpencov? Existujú aj iné dôvody príťažlivosti islamu pre získavanie nových stúpencov, ako sú islamská doktrinálna jednoduchosť a ideologická blízkosť?

Vo viac než polovici afrických štátov sa islam stáva problematickým vzhľadom na potenciálnu bázu pre náboženský extrémizmus, ktorý sa exportuje zo Saudskej Arábie, z Pakistanu, Egypta atď. Práve v Káhire sa nachádza hlavné sídlo intelektuálneho fundamentalizmu a Univerzita Al-Azhar sa stala významným strediskom islamského myslenia a interpretácie Koránu. Egypt je tiež domovom extrémistickej konzervatívnej organizácie Moslimské bratstvo, ktoré iba z taktických dôvodov toleruje pravidlá parlamentnej demokracie.12

Silný nástup islamských extrémistov sa prejavil po roku 1991 aj v Somálsku po zvrhnutí vojenského diktátora Siada Barreho. V krajine panuje vyše dve desaťročia úplná anarchia, neexistuje žiadna centrálna autorita a platia tu zákony miestnych bojovníkov, ktorí sú zvyčajne spojení s islamskými fundamentalistami. Navyše, v celej oblasti je veľmi aktívna Al-Káida. Najznámejšou islamskou fundamentalistickou organizáciou v regióne je hnutie Al-Shabab, ktoré je kombináciou extrémnych nacionalistických a islamských tendencií. Bolo založené na začiatku tohto storočia a jedným z dôvodov jeho vzniku bolo poskytnúť útočisko džihádistom operujúcim v regióne. Hlavným cieľom činnosti tohto hnutia je vytvoriť islamský štát v Somálsku, do ktorého by boli začlenení Somálčania na území Džibuti, Kene a Etiópie. Najdôležitejším nástrojom na uskutočnenie tejto vízie sa stal ozbrojený boj a terorizmus. Zámerom Al-Shababu je tiež obmedziť vplyv západných krajín, najmä Spojených štátov, v tejto oblasti.

Desaťročná občianska vojna v Alžírsku (1992 - 2002) bola podnetom k vzniku Salafickej skupiny modlitby a boja, ktorá sa rozšírila takisto do Mali, Nigeru, Čadu a Mauritánie. Vzhľadom na zložitú situáciu islamských radikálov v roku 2007 sa táto skupina stala členom medzinárodnej siete Al-Káida a jej dcérskou spoločnosťou v severnej Afrike. Zmenila si i svoj názov na Al-Káida v islamskom Maghrebe. Tým jej bola zaistená aj politická, logistická a finančná podpora z ústredia a zmena džihádu z miestneho na globálny jej značne uľahčila nábor nových stúpencov.13

Roku 2011 sa z Al-Káidy v islamskom Maghrebe vyčlenila skupina, ktorá si dala názov Hnutie za jednotu a džihád v západnej Afrike. Jej poslaním je pôsobiť tam, kde nemá dosah Al-Káida v islamskom Maghrebe, predovšetkým v západnej Afrike. Hlavným ideológom hnutia sa stal Alžírčan Tahar Touati a vodcom džihádista Mauretánec Abu Qumqum. Prioritou tohto zoskupenia je vytvorenie kalifátu v krajinách Sahelu, veľkou mierou sa podieľalo aj na akciách pri nastolení šariátu v Mali.14

Africká Nigéria sa stala miestom, kde operuje fundamentalistická sekta pod názvom Boko Haram. Postupne sa však relatívne malá skupina rozrástla, vyzbrojila a pretvorila na nebezpečnú extrémistickú organizáciu. Príslušníci tejto sekty kladú výbušné zariadenia do kostolov, útočia na úrady a policajné stanice, ničia bary a diskotéky, zabíjajú neveriacich, kameňujú ženy, zlodejom odtínajú ruky. Sektu vedie tzv. Shura, rada zložená z dvadsiatich mužov, ktorí majú kontakty a pôsobenie v Čade, Kamerune a Nigérii.15

Posledným extrémne islamistickým štátom je Sudán, ktorý je po zvrhnutí vlády generála Gaafara Muhammada an-Nimeiry (1985) ovládaný islamistami. Sivou eminenciou sa v tejto krajine stal islamský ideológ Hassan al-Turabi, ktorý je akýmsi guru pre viaceré extrémistické skupiny a fanatických stúpencov islamu. Je neúprosným zástancom násilia a nastoľovania šariátu.16

 

Záver


Úspešné kvantitatívne napredovanie islamu v Afrike má niekoľko príčin. Ako jedna z nich sa uvádza aj zlyhanie kresťanstva, ktoré mnohí Afričania spájajú s nenávideným Západom, kolonializmom, kultúrnym imperializmom a pod. Ale nielen slabosť kresťanstva ovplyvňuje konverziu na islam. Ten je v istom zmysle náboženstvom nesúhlasu, kritiky či rebélie. Ľudia, ktorí nesúhlasia s existujúcim spoločenským poriadkom, prechádzajú po celom svete na islam. V Afrike je atraktívnou alternatívou pre milióny frustrovaných, chudobou sužovaných ľudí. Svoju príťažlivosť majú aj jeho radikálne odnože. V tomto ohľade nemá radikálny islam prakticky konkurenta, pretože v posledných desaťročiach sa kompromitovali tak celosvetové antikoloniálne ideológie, ako aj komunizmus importovaný z bývalého Sovietskeho zväzu. A tak má pravdu tvrdenie, že islam v Afrike vypĺňa civilizačnú prázdnotu, ktorú po sebe zanechali vlády tyranov.

Napokon, aj peniaze sú jedným z prozaických dôvodov šírenia islamu. V uplynulých rokoch natiekla do Afriky rieka petrodolárov zo Saudskej Arábie a ďalších štátov Perzského zálivu. Nie sú to len investície, ale i dary na stavbu mešít, škôl Koránu a najmä na podporu humanitárnej pomoci. Veď jedným z posvätných princípov islamu je i almužna (zakat). Možno preto má islam pre milióny chudobných obyvateľov Afriky také zvláštne čaro.

 

Poznámky:

 
1 Porov. Holder, G.: L'islam, nouvel espace public religieux. Paris 2010, s. 5-20

2 Porov. Salih, M. A.: Islamic NGOs in Africa: The Promise and Peril of Islamic Voluntarism. Université de Copenhague 2002, s. 24-25

3 Triaud, J. L.: Islam et islamisme au sud du Sahara. Paris 2009, s. 129

4 Porov. Popovic, A., Veinstein, G.: Les Voies d‘Allah. Les ordres mystiques dans le monde musulman des origines à aujourd‘hui. Paris 1998, s. 59-82

5 Kane, O.: Islam et sociétés au sud du Sahara. Lyon 1989, s. 27-40

6 Quinnová, C., Quinn, F.: Pride, Faith and Fear: Islam in Sub-Saharan Africa. Oxford University Press, New York 2003, s. 10

7 Esposito, J.: Political Islam: Beyond the Green Menace. Oxford University Press, New York 1994, s. 19-24

8 Hassane, M.: Etudes sur les pratiques de l'islam au Niger. London 1993, s. 152

9 Triaud, J. L.: La légende noire de la Sanûsiyya: une confrérie musulmane saharienne sous le regard français. Paris 1995, s. 112-120

10 Osaghae, E. E.: Managing Multiple Minority Problems in a Divided Society: The Nigerian Experience. In: Journal of Modern African Studies No. 36/1998, s. 12-14

11 Otayek, R.: Le radicalisme islamique au sud du Sahara: da‘wa, arabisation et critique de l‘Occident. Paris 1993, s. 17-23

12 Porov. Gresh, A.: L‘Arabie saoudite en Afrique non arabe puissance islamique ou relais de l‘occident. In: Politique africaine No. 10/1983, s. 47

13 Mitchell, R.: The Society of the Muslim Brothers. Oxford University Press, New York 1993, s. 18-23

14 Mali: Timbuktu heritage may be threatened, Unesco says (2012) - http://www.bbc.co.uk/news/world-africa-17596831

15 Sardan, J. P.: La crise alimentaire vue d‘en bas. Synthèse des recherches menées sur sept sites au Niger. In: Afrique contemporaine No. 225/2008, s. 271-274

16 Porov. Lincoln, B.: Holy Terrors: Thinking about Religion after September 11. University of Chicago Press, Chicago 2003, s. 62-64