Ďalšou židovskou náboženskou sektou z obdobia druhého Jeruzalemského chrámu, o ktorej píše Josephus Flavius vo svojom diele Židovské starožitnosti, sú saduceji. Dozvedáme sa o nich aj z Novej zmluvy a z Mišny (traktáty Jadajim 4, 6-8 a Nida 4, 2). Táto skupina sa objavuje v čase schizmy medzi prívržencami helenizácie a skupinou zbožných (chasidim) v 2. storočí pred Kr. a prestáva existovať so zničením Jeruzalema v roku 70 po Kr. Priame správy od saducejov o nich samých ale nemáme. Hoci ich rabíni viackrát prirovnávajú k epikurejcom, ktorých filozofia bola orientovaná v plnom rozsahu na svetské veci, s istotou možno konštatovať, že saduceji neboli filozofickou školou, ktorej názory by sa dali prirovnať k názorom epikurejcov.

Keďže etymológia názvu saduceji nie je jednoznačná, do úvahy pripadá niekoľko možností vysvetlenia, odkiaľ je tento výraz odvodený. Jednou z nich je hebrejská slovesná forma cadak (byť spravodlivý), prípadne od substantívnej formy caddik (ten spravodlivý). Ďalšou možnosťou je súvislosť s menom Cádók (Sádok), ktorý bol za kráľa Šalamúna ustanovený za veľkňaza a od ktorého odvodzujú kňazi svoj pôvod. Do úvahy pripadá aj možnosť, že ide o Cádoka, učeníka známeho židovského učenca Antigona zo Socho žijúceho a pôsobiaceho v 3. storočí pred Kr., ktorého učenie zdôrazňovalo nezištnú službu Bohu bez pomyselnej odmeny. V Ezechielovi (kap. 40-48) sa hovorí o budúcnosti Izraela, krajiny a svätyne, a tam je synom Cádokovým zverená kňazská služba. Cádókidi hrali smerodajnú úlohu pri budovaní poexilového zboru a ako legitímni kňazi konali v Jeruzaleme chrámovú službu. V období vlády Hasmoneovskej dynastie (140 - 63 pred Kr.) síce nemohli zastávať veľkňazský úrad, ktorý prevzali Hasmoneovci (hoci neboli cádókidovského pôvodu), ale naďalej slúžili v Jeruzalemskom chráme ako kňazi.

Vo všeobecnosti sa predpokladá, že saduceji pochádzali z kruhov jeruzalemskej aristokracie, pravdepodobne z okruhu prívržencov niekdajšieho veľkňaza Oniasa III., ku ktorým patrili prevažne nositelia vysokých kňazských úradov a príslušníci vplyvných jeruzalemských rodov. Preto je v prípade saducejov výstižnejším označením skôr skupina než sekta. Patrili k nim veľkňazi a vrchní kňazi, aj keď Josephus Flavius sa sám zmieňuje menovite iba o jednom veľkňazovi, ktorým bol Ananos. Tradične sa o nich vraví, že tvorili aristokratickú elitu a vedúcu silu národa a izraelského chrámového kultu. Treba však zároveň dodať, že aj napriek tomu, že mnohí kňazi patrili ku skupine saducejov, nie všetci saduceji boli kňazmi a nie všetci boli bohatí. Z dostupných prameňov je ale zrejmé, že medzi kňazskými skupinami a saducejmi boli úzke vzťahy (Sk 4, 1; 5, 17). Saduceji boli konzervatívni a vedeli sa prispôsobiť realite. Za vlády Salome Alexandry (76 - 67 pred Kr.) došlo k zmenšeniu ich vplyvu na politické udalosti v hasmoneovskom kráľovstve. V tomto období boli do synedria prijatí aj farizejskí zákonníci. Saduceji v ňom mali síce aj naďalej väčšinu, ale museli stále brať ohľad na názory farizejov. Aj napriek tomu im politická šikovnosť umožnila, že aj za Herodesa Veľkého a rímskych miestodržiteľov zastávali v Jeruzaleme významné úrady. Veľkňazi pochádzali vždy z ich kruhov.

Pokiaľ ide o náboženské názory, saduceji uznávali len zapísanú náboženskú tradíciu (Zákon a pravdepodobne aj Prorokov) a odmietali ústnu tradíciu farizejov. No najnovšie poznatky ukazujú, že sa tým nemyslí zotrvávanie na doslovnom význame jednotlivých častí Písma, bez akejkoľvek interpretácie. Aj saduceji mali svoju vlastnú ústnu tradíciu (halachu), tá sa však nepokladala za inšpirovanú, to znamená, že nemala rovnakú vážnosť a autoritu ako Zákon (Tóra). Saduceji tiež neverili v anjelov a démonov (Sk 23, 8), aj keď - v prípade angelológie - nie je jednoznačné, do akej miery a čo sa tým vlastne myslí. Podľa niektorých odborníkov by mohlo ísť o odmietanie predstáv o posmrtnej transformácii ľudských bytostí na anjelov. Rovnako neverili, že v posledný deň budú mŕtvi vzkriesení (Sk 23, 8) a ani v nesmrteľnosť duše, lebo tá zomiera spoločne s telom; a nesúhlasili ani s predstavami o konečnej odplate a „prichádzajúcom veku".

Saduceji sa pokladali za akýchsi starovercov a predstavy o vzkriesení a súde odmietali ako novoty prevzaté zo zoroastrizmu. Ešte prísnejšie ako farizeji dbali na zachovávanie prikázania o sobote. Žiadali, aby sa tresty vykonávali presne podľa predpisov Zákona. V súvislosti s determinizmom a slobodnou vôľou zastávali názor, že človek sa vo svojom živote riadi výhradne svojou slobodnou vôľou, odmietali prísny determinizmus esénov, ako i umiernený determinizmus farizejov. Taktiež zavrhovali apokalyptické predstavy a koncept Božieho apokalyptického zásahu do dejín sveta, ako aj akúkoľvek predstavu osudu. Ich viera sa orientovala predovšetkým na tento svet, čo sa prejavovalo okrem iného aj v konformite voči každej vláde.

Medzi ľudom sa saduceji usilovali mierniť vzrastajúce nepriateľstvo proti Rimanom. Preto boli protivníkmi zelótov, ktorí naopak žiadali aktívny odpor proti rímskej okupačnej moci. Avšak i farizejov, čo sa rovnako k pohanskej vrchnosti stavali odmietavo. V skutočnosti bol však ich vplyv na ľud malý, pretože ten sa orientoval predovšetkým na farizejov. Aj keď sa saduceji snažili zabrániť ozbrojenému povstaniu proti Rimanom, bolo to márne a zánik Jeruzalema znamenal súčasne ich vlastný koniec.