Ďalšou židovskou náboženskou sektou z obdobia druhého
Jeruzalemského chrámu, o ktorej píše Josephus Flavius vo svojom diele
Židovské starožitnosti, sú saduceji. Dozvedáme sa o nich aj z Novej
zmluvy a z Mišny (traktáty Jadajim 4, 6-8 a Nida 4, 2). Táto
skupina sa objavuje v čase schizmy medzi prívržencami helenizácie
a skupinou zbožných (chasidim) v 2. storočí pred Kr. a prestáva
existovať so zničením Jeruzalema v roku 70 po Kr. Priame správy od
saducejov o nich samých ale nemáme. Hoci ich rabíni viackrát prirovnávajú
k epikurejcom, ktorých filozofia bola orientovaná v plnom rozsahu na
svetské veci, s istotou možno konštatovať, že saduceji neboli filozofickou
školou, ktorej názory by sa dali prirovnať k názorom epikurejcov.
Keďže etymológia názvu saduceji nie je jednoznačná, do úvahy
pripadá niekoľko možností vysvetlenia, odkiaľ je tento výraz odvodený. Jednou
z nich je hebrejská slovesná forma cadak (byť spravodlivý), prípadne od
substantívnej formy caddik (ten spravodlivý). Ďalšou možnosťou je súvislosť
s menom Cádók (Sádok), ktorý bol za kráľa Šalamúna ustanovený za veľkňaza
a od ktorého odvodzujú kňazi svoj pôvod. Do úvahy pripadá aj možnosť,
že ide o Cádoka, učeníka známeho židovského učenca Antigona zo Socho
žijúceho a pôsobiaceho v 3. storočí pred Kr., ktorého učenie
zdôrazňovalo nezištnú službu Bohu bez pomyselnej odmeny. V Ezechielovi
(kap. 40-48) sa hovorí o budúcnosti Izraela, krajiny a svätyne, a tam
je synom Cádokovým zverená kňazská služba. Cádókidi hrali smerodajnú úlohu pri
budovaní poexilového zboru a ako legitímni kňazi konali v Jeruzaleme
chrámovú službu. V období vlády Hasmoneovskej dynastie (140 - 63 pred Kr.)
síce nemohli zastávať veľkňazský úrad, ktorý prevzali Hasmoneovci (hoci neboli
cádókidovského pôvodu), ale naďalej slúžili v Jeruzalemskom chráme ako
kňazi.
Vo všeobecnosti sa predpokladá, že saduceji pochádzali
z kruhov jeruzalemskej aristokracie, pravdepodobne z okruhu
prívržencov niekdajšieho veľkňaza Oniasa III., ku ktorým patrili prevažne
nositelia vysokých kňazských úradov a príslušníci vplyvných jeruzalemských
rodov. Preto je v prípade saducejov výstižnejším označením skôr skupina
než sekta. Patrili k nim veľkňazi a vrchní kňazi, aj keď Josephus
Flavius sa sám zmieňuje menovite iba o jednom veľkňazovi, ktorým bol
Ananos. Tradične sa o nich vraví, že tvorili aristokratickú elitu
a vedúcu silu národa a izraelského chrámového kultu. Treba však
zároveň dodať, že aj napriek tomu, že mnohí kňazi patrili ku skupine saducejov,
nie všetci saduceji boli kňazmi a nie všetci boli bohatí. Z dostupných
prameňov je ale zrejmé, že medzi kňazskými skupinami a saducejmi boli úzke
vzťahy (Sk 4, 1; 5, 17). Saduceji boli konzervatívni a vedeli sa
prispôsobiť realite. Za vlády Salome Alexandry (76 - 67 pred Kr.) došlo
k zmenšeniu ich vplyvu na politické udalosti v hasmoneovskom
kráľovstve. V tomto období boli do synedria prijatí aj farizejskí
zákonníci. Saduceji v ňom mali síce aj naďalej väčšinu, ale museli
stále brať ohľad na názory farizejov. Aj napriek tomu im politická šikovnosť
umožnila, že aj za Herodesa Veľkého a rímskych miestodržiteľov zastávali
v Jeruzaleme významné úrady. Veľkňazi pochádzali vždy z ich kruhov.
Pokiaľ ide o náboženské názory, saduceji uznávali len
zapísanú náboženskú tradíciu (Zákon a pravdepodobne aj Prorokov)
a odmietali ústnu tradíciu farizejov. No najnovšie poznatky ukazujú, že sa
tým nemyslí zotrvávanie na doslovnom význame jednotlivých častí Písma, bez
akejkoľvek interpretácie. Aj saduceji mali svoju vlastnú ústnu tradíciu
(halachu), tá sa však nepokladala za inšpirovanú, to znamená, že nemala rovnakú
vážnosť a autoritu ako Zákon (Tóra). Saduceji tiež neverili v anjelov
a démonov (Sk 23, 8), aj keď - v prípade angelológie - nie je
jednoznačné, do akej miery a čo sa tým vlastne myslí. Podľa niektorých
odborníkov by mohlo ísť o odmietanie predstáv o posmrtnej
transformácii ľudských bytostí na anjelov. Rovnako neverili, že v posledný
deň budú mŕtvi vzkriesení (Sk 23, 8) a ani v nesmrteľnosť duše, lebo
tá zomiera spoločne s telom; a nesúhlasili ani s predstavami
o konečnej odplate a „prichádzajúcom veku".
Saduceji sa pokladali za akýchsi starovercov
a predstavy o vzkriesení a súde odmietali ako novoty prevzaté zo
zoroastrizmu. Ešte prísnejšie ako farizeji dbali na zachovávanie prikázania
o sobote. Žiadali, aby sa tresty vykonávali presne podľa predpisov Zákona.
V súvislosti s determinizmom a slobodnou vôľou zastávali názor,
že človek sa vo svojom živote riadi výhradne svojou slobodnou vôľou, odmietali
prísny determinizmus esénov, ako i umiernený determinizmus farizejov.
Taktiež zavrhovali apokalyptické predstavy a koncept Božieho
apokalyptického zásahu do dejín sveta, ako aj akúkoľvek predstavu osudu. Ich
viera sa orientovala predovšetkým na tento svet, čo sa prejavovalo okrem iného
aj v konformite voči každej vláde.
Medzi ľudom sa saduceji usilovali mierniť vzrastajúce
nepriateľstvo proti Rimanom. Preto boli protivníkmi zelótov, ktorí naopak
žiadali aktívny odpor proti rímskej okupačnej moci. Avšak i farizejov, čo
sa rovnako k pohanskej vrchnosti stavali odmietavo. V skutočnosti bol
však ich vplyv na ľud malý, pretože ten sa orientoval predovšetkým na
farizejov. Aj keď sa saduceji snažili zabrániť ozbrojenému povstaniu proti
Rimanom, bolo to márne a zánik Jeruzalema znamenal súčasne ich vlastný
koniec.
míľniky dvoch tisícročí
Sekty v období druhého Jeruzalemského chrámu (2)
FRANTIŠEK ÁBEL
Súvisiace články:
Sekty v období druhého Jeruzalemského chrámu (1)Sekty v období druhého Jeruzalemského chrámu (3)
Sekty v období druhého Jeruzalemského chrámu (4)
Sekty v období druhého Jeruzalemského chrámu (5)
Sekty v období druhého Jeruzalemského chrámu (6)
Sekty v období druhého Jeruzalemského chrámu (7)
Sekty v období druhého Jeruzalemského chrámu (8)