Okrem saducejov a farizejov spomína židovský historik
Josephus Flavius (37/38 - 100) vo svojom spise Židovské starožitnosti esénov
ako tretiu židovskú sektu, ktorú predstavil ako filozofickú školu. V Novej
zmluve sa ale na rozdiel od saducejov a farizejov o nich nikde priamo
nehovorí. Jediné zdroje poznania sú preto zmienky v dielach Filóna
Alexandrijského (asi 20 pred Kr. - 50 po Kr.) a Josepha Flavia. Po objavení
zvitkov pri Mŕtvom mori sa tieto informácie podarilo dať do kontextu
s obsahom tohto nálezu, pričom sa potvrdilo, že najortodoxnejšia skupina
esénov mala svoje stredisko na západnom brehu Mŕtveho mora v lokalite
známej ako Kumrán. Tento názor je vysoko pravdepodobný, a to aj napriek
tomu, že v samotných kumránskych spisoch sa pojem eséni nikde nevyskytuje.
Meno tejto sekty pochádza pravdepodobne z aramejského
výrazu chasajja (zbožní). Šlo o Židov verných Zákonu (Tóre), ktorí boli
hybnou silou Makabejského povstania a nazývali sa chasidim (zbožní), lebo
sa ochotne podrobovali Božiemu zákonu (1 Mak 2, 42). Eséni teda pochádzali
z rovnakých kruhov ako farizeji, od ktorých sa odlišovali ešte prísnejšou
poslušnosťou voči Tóre, ktorú nechceli oslabovať nijakým uľahčením a prispôsobovaním
každodennej praxi. Išlo teda o radikálnu náboženskú skupinu pôsobiacu
v Izraeli, ktorá sa niekedy v prvej polovici 2. storočia
predsformovala z kruhov zbožných chasidim a jeruzalemského kňazstva
odmietaním politiky vládnucich Hasmoneovcov znesväcujúcej veľkňazský úrad
a tým i kultovú čistotu národa pred Hospodinom. Cieľom tejto
religióznej skupiny bolo utvoriť nábožensky čistý zbor Izraela. Pre všetkých
esénov totiž platilo bezpodmienečné prikázanie zachovávať kultovú čistotu celého
zboru a každého jednotlivca.
Podľa Filóna a Flavia bolo esénov približne štyritisíc.
Žili prevažne na vidieku v palestínskych obciach, niektorí však i
v mestách. (Archeologický výskum potvrdil existenciu esénskej štvrte
v Jeruzaleme.) Združovali sa do pevných spoločenstiev, aby sa mohli
oddeliť od akejkoľvek nábožensky chápanej nečistoty. Podľa správy Plínia
Staršieho (23 - 79) mali svoje centrum na brehu Mŕtveho mora.
Eséni sa neženili. Manželstva sa zriekli nie
z asketických dôvodov, ktoré sú židovstvu cudzie, ale styku so ženou sa
vyhýbali, aby sa neznečistili. Šlo teda výhradne o kultovú čistotu.
Napriek tomu ale existovali aj skupiny ženatých esénov, avšak manželstvá
uzatvárali výlučne s cieľom plodiť deti. Členovia spoločenstva prinášali
svoj osobný majetok do vlastníctva zboru. O jeho používaní rozhodovali
správcovia, ktorých volilo spoločenstvo. Uchádzač o vstup do spoločenstva
musel prejsť jednoročným skúšobným obdobím. Ak obstál, bol pripustený
k rituálnym umývaniam a tak dostal účasť na čistote spoločenstva. Až
po ďalších dvoch rokoch ale získal plné členstvo, takže sa už mohol zúčastňovať
na spoločných stolovaniach. Pri prijatí sa každý člen zaviazal prísahou
zachovávať predpisy. Obsahom tohto sľubu bolo ctiť Boha, plniť povinnosti voči
ľuďom, nikomu nespôsobiť škodu ani z vlastného popudu a ani na
rozkaz, nenávidieť nespravodlivých, pomáhať spravodlivým a zachovať vernosť ku
každému, predovšetkým k predstaveným. Eséni museli rovnako zachovávať
prísnu disciplínu mlčania a nesmeli povedať ľuďom mimo ich spoločenstva nič
o živote, ustanoveniach a spisoch zboru. Flavius a Filón ale
nehovoria, o ktoré konkrétne spisy išlo.
Denný program esénov pozostával okrem modlitieb
z prevažne poľnohospodárskej práce, rituálnych očisťovaní v bazénoch
vybudovaných na tento účel (hebr. miqvah, miqvót) a spoločného stolovania,
ktoré tvorilo vrchol každodenného života tohto spoločenstva. Prísne upravený
denný poriadok sa dodržiaval s maximálnou disciplínou. Ťažké priestupky sa
trestali vylúčením zo spoločenstva. Esénsky zbor žil pod vedením predstavených,
ktorých príkazy musel každý poslúchať. Spoločenstvo bolo rozčlenené na štyri
stavy, ktoré boli navzájom od seba prísne oddelené. Najvyššie miesto patrilo
kňazom.
Eséni obzvlášť dbali na dodržiavanie sobotného dňa
odpočinku. Ich učenie, respektíve interpretácia Tóry bola silno ovplyvnená
dualizmom a apokalyptickým nazeraním na svet a dejiny. Eséni odmietli
oficiálny kult v Jeruzaleme a realizovali svoj vlastný, v ktorom
nebolo zastúpené prinášanie krvavých obetí. Rituálne predpisy a čistota
spoločenstva zohrávali v ich teologickom myslení dôležitú úlohu.
Špecifická je aj ich antropológia, ktorá bola taktiež ovplyvnená dualizmom
a determinizmom. Životná cesta človeka je v nej vopred stanovená,
určená. Od Božieho vyvolenia závisí, či táto cesta vedie k spáse alebo do
záhuby. Mnohí eséni sa aktívne zúčastnili na povstaní proti Rímu, niektorí
dokonca na vedúcich postoch. V utrpeniach a hrôzach vojny zahynul aj
esénsky zbor.
V súvislosti s predstavením najznámejších
náboženských skupín a siekt v rámci židovstva novozmluvného obdobia treba
predstaviť ešte jednu skupinu, ktorou boli herodiáni. Podľa štandardného názoru
síce nie sú explicitne náboženskou skupinou, avšak stretáme sa s nimi aj
v dvoch synoptických evanjeliách (Mk 3, 6; 12, 3; Mt 22, 16)
a zmieňuje sa o nich aj Flavius, i keď pritom používa trochu
odlišné termíny.
Podľa tradičnej mienky boli herodiáni príslušníkmi
a prívržencami vládnuceho rodu Herodesovcov. Je teda zrejmé, že patrili
k vyššej spoločenskej vrstve. Táto skupina plnila sprostredkujúcu funkciu
medzi vládnucim rodom, židovským obyvateľstvom a predstaviteľmi rímskej
okupačnej moci. V úsilí identifikovať a čím presnejšie charakterizovať
túto politicky orientovanú skupinu bolo predložených viacero návrhov. Za
zmienku stojí názor, s ktorým prišiel nemecký evanjelický teológ Otto Betz
(1917 - 2005). Ten na základe výskumu Chrámového zvitku (11QTemple) objaveného
v Kumráne predložil hypotézu, že herodiáni, o ktorých sa píše
v Markovom evanjeliu, boli v skutočnosti eséni.
Túto hypotézu podporil svojím výskumom aj židovský archeológ
Yigael Yadin (1917 - 1984) a možno ju podporiť aj Flaviovou správou
o esénovi menom Manaemos, ktorý predpovedal Herodesovi, že sa stane
úspešným kráľom a jeho vláda bude dlhá, čo malo za následok, že Herodes
potom, ako sa táto predpoveď naplnila, prechovával voči esénom zvláštnu úctu.
Dosvedčuje to taktiež skutočnosť, že počas vlády Herodesa Veľkého nebolo
kumránske sídlisko okupované a esénom sa nekládli žiadne prekážky
v ich živote a činnosti. V prípade, že by táto teória bola
pravdivá, šlo by o náboženskú a nie politickú skupinu, čo by súčasne
prinieslo aj nové svetlo do interpretácie perikop z Markovho evanjelia.
Z toho dôvodu by tu nešlo o problém politický, ale náboženský.
Polemika opísaná v predmetných perikopách by teda spočívala
v interpretácii predpisov o sabate, ktoré eséni dodržiavali obzvlášť
rigorózne.
míľniky dvoch tisícročí
Sekty v období druhého Jeruzalemského chrámu (3)
FRANTIŠEK ÁBEL
Súvisiace články:
Sekty v období druhého Jeruzalemského chrámu (1)Sekty v období druhého Jeruzalemského chrámu (2)
Sekty v období druhého Jeruzalemského chrámu (4)
Sekty v období druhého Jeruzalemského chrámu (5)
Sekty v období druhého Jeruzalemského chrámu (6)
Sekty v období druhého Jeruzalemského chrámu (7)
Sekty v období druhého Jeruzalemského chrámu (8)