Postmoderná spoločnosť sa usiluje svoju predponu post priložiť ku všetkému, a to nielen vo filozofii či v morálke, ale taktiež v náboženstve. Spoločným znakom všetkého, čo je post, je snaha o prerušenie väzieb s pôvodným a tradičným. Všetko minulé sa totiž považuje za prekonané a nie je možné nadviazať na jeho pôvodné korene. Postmoderný prístup si ale i napriek tejto snahe uvedomuje, že je nemožné sa s minulosťou definitívne rozlúčiť. Platí to nielen pre kultúru ako celok, ale rovnako pre náboženstvo. Založenie novej kultúry či náboženstva nie je projektom na zelenej lúke, kultúrne vedomie nie je čistou tabuľou, na ktorú začíname písať naše predstavy o novom poriadku alebo náboženstve. Preto postmoderna hľadá nový prístup, ako využiť staré bez toho, aby musela priznať previazanosť s pôvodným zdrojom svojho myslenia.

Jedným zo spôsobov, ktoré sa v tomto duchu využívajú, je paródia či irónia. Tieto postupy nahrádzajú kritický prístup. V praxi to znamená, že už sa nevedie polemika, respektíve dialóg s pôvodnými hodnotami alebo pôvodnými náboženstvami, nie sú podrobené kritickému pohľadu, ktorý by umožnil nájsť nové východiská. Tradičné náboženstvá nemajú fundamentálny význam, nie sú nositeľmi pravdy, ale sú skôr predmetom výsmechu či ironických poznámok. Dôsledkom ironizovania nie je len pokus o devalvovanie tradičných hodnôt náboženstva, ale tiež ich transformácia na hodnoty nové, ktoré sú niekedy takisto v rozpore s tradičnými ideálmi.

Teoreticky tento prístup vymedzil už francúzsky filozof a predstaviteľ postmodernej filozofie Jacques Derrida (1930 - 2004), ktorý nazval proces prelínania textov, a v našom prípade aj kultúr a náboženstiev, procesom stratifikácie. Tento pojem je známy v geológii a označuje jav ukladania jednotlivých vrstiev pôdy na seba, čím vzniká vrstevnatá štruktúra. V podobnom význame sa používa aj v sociálnych vedách, kde sa ním označujú jednotlivé spoločenské triedy, ktoré sú na seba uložené podľa rozličných kritérií, pričom každá vrstva spoločnosti je charakteristická spoločnými znakmi. Ak by sme tento proces stratifikácie uplatnili na náboženstvá, potom by sme mohli povedať, že v kresťanstve sa na seba ukladali jednotlivé historicky podmienené vrstvy, ktoré dokážeme relatívne jednoducho identifikovať. Vidíme vrstvu evanjelickú, pravoslávnu, katolícku a i. Poznáme hranice a poznáme i kritériá, na ktorých základe sa tieto vrstvy odlišujú, vieme identifikovať rozdiely medzi vrstvami jednotlivých vyznaní, pričom dokážeme rozpoznať aj vnútorné vrstvy v každom z nich.

Zásadný rozdiel v porovnaní s moderným prístupom je ale v tom, že metóda stratifikácie nevyužíva dejinný pohľad, nevníma vývoj ako linearitu dejín, ale ako priestorové usporiadanie. Jednotlivé náboženstvá sú navrstvené na seba, pričom v nich, podobne ako v geologickom podloží, prebieha proces vrásnenia, ktorý môže vytvárať nielen zakrivenia, ale aj trhliny a zlomy. Práve tento proces je vysvetlením, prečo vznikajú nové náboženstvá a ako sa vytvárajú alternatívne hnutia. Zároveň však treba pripomenúť, že nelineárne chápanie náboženstva a vzťahov medzi náboženstvami znemožňuje sledovanie budúcnosti a súčasne blokuje akúkoľvek možnosť eschatológie.

Spôsob, ktorým podľa Derridu vznikajú nové náboženské útvary, je kontaminácia.1 Opäť je to pojem, ktorý sa skôr hodí do oblasti pôdohospodárstva. Význam kontaminácie v náboženskom prostredí spočíva v tom, že medzi jednotlivými náboženstvami a ich vlastnými vrstvami prebieha presakovanie hodnôt, názorov a pod. Tento proces by sme my mohli označiť ako dialóg, postmoderna ho však pokladá za kontamináciu. Aj keď pojem sám nemusí mať negatívnu konotáciu, dôležité je, že tento proces neprebieha ako konfrontácia či vedomé prijatie niečoho, čo považujeme za dobré a zodpovedajúce našej viere. Naopak, je to skôr proces tichý a nebadaný, keď si neuvedomujeme, že do našej viery a nášho obrazu sveta prenikajú myšlienky, ktoré sú niekedy v rozpore s našimi princípmi chápania základných hodnôt.

Ak by sme tento proces aplikovali napríklad na fungovanie alternatívnych hnutí, potom skutočne platí, že často ide o proces kontaminácie. Teda pomalého a postupného presakovania názorov, postojov a myšlienok, pričom sa tieto skupiny neprezentujú ako niečo, čo je voči kresťanstvu kritické, alebo niečo, čo sa chce s kresťanstvom konfrontovať. Naopak, často sa prezentujú ako hnutia, ktoré nemajú náboženský charakter. No aj napriek tomu využívajú terminológiu, spôsob myslenia a praktiky, ktoré sú priamo spojené s náboženstvom a kultom. Nejde o dialóg a definovanie vlastných pozícií, o vymedzovanie vlastnej identity, ale o proces postupného prelínania, splývania a rozplývania identity.

Kontaminácia ako proces sa v postmoderne chápe pozitívne. Prelínanie, prerastanie, nasakovanie novými obsahmi je vytváraním zmesí rozličných náboženstiev a hnutí, kde nezohráva úlohu ani pôvodnosť ani vlastná identita. Naopak, narúšanie vnútornej identity kresťanstva je jedným z hlavných dôsledkov takejto religióznej kontaminácie. Dôvod, prečo sa kontaminácia, prelínanie a kombinovanie zdanlivo nekombinovateľného považuje za niečo pozitívne, je skutočnosť, že postmoderna odmieta centrum.

Centrum je znakom pravosti, skutočnosti a zároveň aj trvalosti. Moderná sebaprezentácia kresťanstva je založená práve na tom, čo je iné, logicky chápe seba ako centrum zjavenej pravdy a vymedzuje sa voči svojmu okoliu. Ak odmietneme centralitu a binaritu (dvojpólovosť), ako to žiada postmoderna, ocitneme sa v chaotickom priestore, kde nie je vľavo ani vpravo, hore ani dole, kde nie je lepšie ani horšie. V tomto zmysle je z hľadiska Derridu dôležitý aj fakt, že náboženstvo nie je v konečnom dôsledku nevyhnutne spojené s vierou a naopak. V zmysle neplatnosti binarity to znamená, že náboženstvo sa môže viazať nielen na osobného Boha, ale taktiež na potrebu človeka manipulovať s inými, prípadne si zabezpečiť zisk. Postmoderné myslenie v Derridovom podaní nekladie primárny dôraz na vzťah náboženstva, viery a Boha, interpretácia toho, čo je náboženstvo a viera je liberalisticky bezhraničná.2

Príkladom postmoderne uskutočňovaného prelínania náboženstiev sú ich rôzne synkretické kombinácie. Ide napríklad o spájanie budhizmu a kresťanstva, ktoré sa navzájom kontaminujú vďaka meditácii. Tá je obom náboženstvám spoločná a mala byť tým spoločným bodom, na ktorom by sa obe náboženstvá zjednotili. Princípom takéhoto zjednotenia však nie je snaha o vzájomnú spoluprácu a pochopenie, ide tu o preberanie techník; a to nielen ich vonkajších foriem, preberá sa aj ich vnútorný obsah.

Ako sa však ukázalo, toto prelínanie nie je podnetom pre rozvíjanie kresťanstva, naopak, je podnetom pre vyprázdnenie kresťanských právd viery. Prázdna a čistá myseľ je vyprázdnená úplne a niet v nej miesto ani pre Boha. Naoko zaujímavá kombinácia kresťanstva a budhizmu sa v hlbšej analýze ukazuje ako nereálna. Namiesto reálneho obohatenia sme boli svedkami rizika straty vlastného náboženstva a jeho jedinečnosti. Kresťanstvo by sa tak stalo náboženstvom bez Boha.

 

Svetový étos a svetové náboženstvo


Jedným z pokusov, ako uvoľnené väzby v kultúrnom a náboženskom priestore obnoviť, je snaha o vytvorenie tzv. svetového étosu. Vo všeobecnosti môžeme étos chápať ako základné pravidlá správania, ktoré platia na konkrétnom území alebo v určitej spoločnosti. Jeho pôvodný antický význam poukazoval na to, že v spoločnosti platia pravidlá, ktoré nemusia byť zadefinované, a predsa sú rešpektované. Étos je viac ako iba zákon, pretože zákon je výtvorom človeka, ale étos je transcendentný, nepodlieha aktuálnym záujmom tých, ktorí vládnu, naopak, zákony sa v spoločnosti musia riadiť étosom. Dnes sú aktuálne hlavne étosy jednotlivých profesií, ktoré vyjadrujú základné hodnoty daného povolania (napr. lekári, advokáti, učitelia a i.).

Podobne to malo byť aj v prípade svetového étosu, ktorý by sa týkal človeka v jeho podstate. Známy kontroverzný švajčiarsky teológ Hans Küng (1928) vo svojom projekte predpokladal, že existuje určitá všeobecne platná hodnotová základňa, ktorá sa tiahne naprieč všetkými kultúrami a civilizáciami. Táto základňa vyjadruje primárne definovanie ľudskosti a vzťahu k druhým ľuďom.

Küng sa však pri hľadaní svetového étosu orientoval na jeho prepojenie s náboženstvami. Dôvodom, prečo sa obrátil k hľadaniu spoločných koreňov svetového étosu, bola nespravodlivosť vo svete a nízka miera spolupráce medzi jednotlivými náboženstvami. Tie sa mu javili ako také, ktoré síce deklarujú svoju snahu o spravodlivosť, dobro a naplnenie duchovných potrieb človeka, no napriek tomu sa navzájom netolerujú a dokonca medzi sebou nielen konkurenčne súperia, ale i bojujú. Küng preto tvrdí, že nebude mier vo svete, pokiaľ nebude mier medzi náboženstvami. Z tohto hľadiska je otázne, či primárnym dôvodom pre vznik konfliktov vo svete je skutočne konfrontácia medzi náboženstvami, alebo len politické zneužitie miest, kde sa náboženstvá medzi sebou ostrejšie konfrontujú.

V súvislosti s dosiahnutím pokoja medzi náboženstvami vidí Küng východisko v postmodernom dialógu globalizovaných kultúr a náboženstiev. V globálnom dialógu už nebude dôležité to, čím sa náboženstvá odlišujú, ale to, čo majú spoločné a kde môžu nájsť prieniky spoločnej komunikácie a spolupráce. V tomto zmysle začal fungovať i tzv. Parlament svetových náboženstiev, do ktorého Küng vkladal veľké nádeje. Posledné parlamentné stretnutie sa konalo v roku 2009. Jeho cieľom bolo vytvorenie kultivovanej harmónie medzi svetovými náboženstvami a duchovnými komunitami a podpora ich zapojenia do vytvárania svetového mieru a poriadku prostredníctvom ich vplyvu na jednotlivé inštitúcie.3

Vznik Parlamentu svetových náboženstiev predpokladal, že pomocou dialógu sa jednotlivé náboženstvá a hnutia dohodnú na spoločnej stratégii, ako budú do budúcnosti postupovať. Bolo to zaujímavé predovšetkým pre náboženské hnutia, ktoré sa skrze účinkovanie v parlamente dostali k možnosti, že ich budú okrem širokej verejnosti akceptovať aj iné náboženstvá. Otvorenie širokospektrálneho dialógu patrí k prioritám postmoderného myslenia, predovšetkým v oblasti nemecky hovoriacich krajín, preto sa zrejme odrazilo aj v myslení Hansa Künga.

Ako sa ale napokon ukazuje, stratégia totálnej otvorenosti pre dialóg nepriniesla svoje ovocie. Parlament svetových náboženstiev sa síce stretáva už vyše dvadsať rokov, no jeho sila sa prejavuje výlučne v deklaráciách a všeobecných vyhláseniach. Je nepochybné, že takéto deklarovanie spoločných východísk je potrebné, avšak jeho pôsobenie sa obmedzuje skôr na rovinu humanitárnu a charitatívnu. Postmoderný pokus otvoriť priestor neobmedzeného dialógu medzi náboženstvami nenašiel naplnenie preto, lebo výsledkom otvoreného dialógu je relativizácia vlastnej hodnotovej platformy. Ak sa totiž dialóg dotýka zásadných otázok viery, žiadne náboženstvo nedokáže poprieť vlastnú vieru a jej princípy. Ak by tak urobilo, poprelo by vlastnú identitu a zmysel.

Neobmedzený dialóg medzi náboženstvami predstavuje nebezpečenstvo vznikania náboženských hybridov, v ktorých sa stráca jedinečnosť a špecifickosť vlastnej viery. Jedným z takýchto hybridov je aj tzv. ezoterická politika, o ktorej hovorí český religionista Ivan Štampach (1946). Jej princípom je hľadanie spoločnej múdrosti, ktorá stojí v pozadí všetkých náboženstiev a je potrebné ju presadiť aj v politickom živote a správe spoločnosti. Podľa tohto názoru už tradičné náboženstvá stratili v politike svoj význam a politika ignoruje náboženské pravdy, prípadne ich považuje za prežité. Preto treba nájsť novú spoločnú múdrosť, vlastnú všetkým náboženstvám, ktorá je zároveň jediným východiskom z dnešnej krízy tradičných náboženstiev.

Absolútna múdrosť, ktorú náboženstvá ponúkajú, je však rovnako limitovaná ako samotný Parlament svetových náboženstiev. Namiesto masívneho vplyvu a očakávaných úspechov sa objavujú skôr ojedinelé vyhlásenia a religionistické špekulácie. Postmoderný liberalizmus nemôže byť otvorený večnej ani absolútnej pravde, nech má akúkoľvek podobu, a preto ani nové politické náboženstvo nemá miesto v takomto systéme, rovnako ako toto miesto nedostali ani tradičné náboženstvá.

 

Náboženstvo ducha za hranicami dialógu


Ešte silnejšou požiadavkou pre náboženskú prax zo strany postmoderného myslenia je vytvorenie svetového náboženstva, inak nazývaného aj náboženstvom ducha. Niekedy sa označuje tiež večné náboženstvo. Jedným z autorov, ktorí sa usilovali vytvoriť jeho koncepciu, bol indický filozof a štátnik Sarvepalli Rádhakrišnan (1888 - 1975)4, ktorého vízia vychádza z predstavy o možnosti transplanetárneho dialógu. Ten má zabrániť vzniku ďalších náboženských konfliktov. Rádhakrišnan, pravdepodobne inšpirovaný svojou skúsenosťou v rodnej Indii, považuje náboženstvá a ich rozdielnosť za jeden z hlavných zdrojov konfliktov vo svete. Túto rozdielnosť pokladá dokonca za zdroj nespravodlivosti, ktorá vládne nielen v národných, ale aj planetárnych rozmeroch. Preto sa rozhodol reformovať, reorganizovať či skôr odmietnuť tradičné náboženstvá a na ich troskách vytvoriť náboženstvo nové.

Na druhej strane viera a jej naplnenie je nevyhnutným predpokladom pre to, aby existencia človeka mala zmysel a hodnotu. Viera, ktorú veriaci prežíva v rámci svojho náboženstva však nie je tou, po ktorej túži Rádhakrišnan. Skutočná viera sa neopiera o iracionálne duchovné potreby človeka, ale je viazaná na reálny cieľ v živote jednotlivca a spoločnosti, ktorým je jednota ľudstva.

Je zrejmé, že takýto cieľ si vyžaduje výrazne kritický postoj k tradičným náboženstvám. Schopnosť smerovať k zjednoteniu dnes podľa Rádhakrišnana nemá ani jedno náboženstvo. Naopak, súčasné relígie ľudí rozdeľujú, vytvárajú medzi nimi hranice a sú zdrojom nevraživosti a nenávisti, ako aj prekážkou k jednote ľudstva.5 Ani jedno z existujúcich náboženstiev nemá potenciál stať sa univerzálnym náboženstvom, pretože v kontexte svojho vývoja sa tvorilo vo vymedzovaní voči inému náboženstvu.

Nový synkretizmus, ktorý požaduje Rádhakrišnan, je cestou popretia toho, čím sa odlišujeme a prijatím toho, čo nás zjednocuje. Je to myšlienka veľmi blízka projektu svetového étosu, no na druhej strane je to i odmietnutie vlastnej jedinečnosti. Každé náboženstvo má svoju špecifickú cestu a pohľad na realitu. Toho všetkého by sa malo podľa Rádhakrišnana vzdať, aby sa v zmysle synkretizmu vytvorilo náboženstvo bohoľudí, kde sa bude vzťah medzi bohom a človekom chápať na rovnakej úrovni ako vzťah medzi človekom a človekom. To znamená, že Kristus nebol Bohom, ale iba zvestovateľom pravej ľudskosti, ktorá sa má stať prototypom všeľudskej morálky. Nové náboženstvo má zároveň spoločnú platformu prepájajúcu všetky náboženstvá a podľa Rádhakrišnana môže byť princípom zjednotenia; týmto princípom je mystika.6

Odvolávanie sa na mystickú skúsenosť je však odvolávaním sa na zážitky, ktoré sú často neartikulovateľné a nemožno ich ponúknuť ako vlastnú skúsenosť; nemôžu byť teda predmetom dialógu, a preto treba ísť za hranice možností, ktoré dialóg ponúka. Zaznamenanie mystickej skúsenosti je často metaforické a je komplikované túto skúsenosť interpretovať. Na jednej strane sa vyhýba viere, ktorá je iracionálna, avšak na druhej strane sa obracia k mystike ako k spojovaciemu elementu. Mystika láka vždy alternatívne hnutia a sekty, pretože pri nej je možné vlastné učenie interpretovať aj skrze protirečenia. Ak nevychádzajú nejaké predpovede (napr. o konci sveta), narýchlo sa pripraví nová interpretácia, ktorá popiera tú predchádzajúcu.

Založenie náboženstva na zážitkoch je taktiež charakteristickým znakom alternatívnych spoločenstiev, ktoré sa snažia pritiahnuť nových členov prostredníctvom „praxe a nie skrze prázdne slová". Práve to je prax osobného zážitku, ktorý môže mať ale každý človek iný. To, čo nás spája je podľa tohto postoja viera v pravosť našich vlastných zážitkov. Nepotrebujeme spoločného boha, každý máme zážitok s tým vlastným bohom; netreba komunikovať o tom, kto je boh a aký má význam v našom živote, stačí sa s ním spojiť v tranzitívnom zážitku.

Myšlienka založenia nového náboženstva ducha sa teda logicky stavia proti metódam tradičných náboženstiev. Obviňuje ich z dogmatizmu, ktorý bráni náboženstvám rozvíjať sa dynamicky a podľa potrieb novej éry a nových podmienok. Rovnako sa usiluje aj o odstránenie hierarchie a nastolenie demokratického systému, ktorý by obsiahol celý svet. Nové náboženstvá, ktoré vychádzajú z postmoderného spôsobu myslenia, majú totiž globálnu ambíciu. Ich cieľom je odstraňovanie toho, čo nás rozdeľuje a vytváranie nových spojení. Nie však prostredníctvom komunikácie, hľadania a rozvíjania pozitívnych spôsobov vzájomného spolužitia náboženstiev. Naopak, cesta postmoderny je cestou likvidácie minulého a nastolenia nového, ktoré sa so starým definitívne rozchádza. Nové náboženstvo ducha je teda postavené na popretí toho, čo bolo tradičnému náboženstvu vlastné.

Ako si predstavuje Rádhakrišnan princípy nového náboženstva? Základnou zásadou pri tvorbe nového náboženstva je princíp tolerancie. Ten nie je cudzí ani nášmu tradičnému prístupu, pretože nie je naším zámerom, aby sme bojovali s inými náboženstvami, ide nám skôr o toleranciu a konštruktívny dialóg. Druhou zásadou, s ktorou už ale nemožno celkom súhlasiť, je zásada „spriaznenosti". Tak ako Rádhakrišnan nesprávne predpokladá, že Ježiš Kristus, Budha a iní lídri svetových náboženstiev boli iba výnimoční ľudia, rovnako táto rovnosť platí podľa neho takisto pre jednotlivé náboženstvá. Reálna podstata všetkých náboženstiev je rovnaká, a preto sa môžeme vydať na spoločnú cestu hľadania, či skôr vytvárania jedného spoločného náboženstva.7

Náboženstvo teda nepochádza od Boha, ale od človeka, ktorý si ho vytvára na základe racionality, ktorú máme všetci spoločnú. V tomto prípade však môžeme uviesť protiargument zo strany postmoderny, ktorá sa bráni rozprávaniu veľkých príbehov, o ktorých sme hovorili v predminulom čísle (Postmoderna - priestor pre svojské alternatívy, Rozmer 1/2013). Naopak, špecifické by malo byť zachované. Podľa Rádhakrišnana máme vybrať z existujúcich náboženstiev to, čo majú spoločné a odmietnuť to, čo ich rozdeľuje. Spoločný základ, ktorý jednotlivé náboženstvá majú, očistený od toho, čím sa odlišujú, tvorí podstatu nového náboženstva ducha, čo je veľmi príbuzné aj idei svetového étosu.

Večné náboženstvo vychádza zo všetkých existujúcich náboženstiev, ale nie je možné ho stotožniť ani s jedným z nich. Z toho vyplýva, že všetky náboženstvá majú pre neho iba dočasný charakter. Neakceptuje, že by malo náboženstvo transcendentný charakter, teda, že by presahovalo človeka a jeho možnosti. Naopak, tradičné náboženstvá sú výtvorom človeka. Práve nové náboženstvo ducha má byť transcendentné vo vzťahu k ostatným náboženstvám, má ich presahovať, ergo má byť nad nimi ako to najlepšie, čo vymyslel ľudský duch.

Aby sa však Rádhakrišnan vyhol tomu, že náboženstvo je iba výtvorom človeka, obracia sa k vlastným koreňom a vlastnému náboženstvu, odkiaľ prijíma termín sanatana dharma.8 Ide o večný, trvalý a nadčasový zákon, ktorý riadi všetko a všetkých. Ak sa vo svete stretávame s nespravodlivosťou, netoleranciou a neporiadkom, tak je to len preto, lebo sme nedokázali pochopiť princípy večného zákona a neriadime sa nimi. Zameriavame sa iba na vonkajšie formy života a na základe nich konštruujeme naše pochopenie vecí okolo nás, nezameriavame sa však na večný zákon a v tom je najväčší problém ľudstva. Rôznorodosť interpretácií našich životných skúseností vytvára chaos, v ktorom dnes žijeme. Rozmanitosť náboženstiev je pre Rádhakrišnana dôkazom toho, že sme nedokázali pochopiť naše poslanie ani prijať večný svätý zákon.

Úlohou večného náboženstva je odstrániť rôznorodosť pohľadov i rozmanitosť náboženstiev a nastoliť všeobecnú harmóniu, ktorá má súvis aj s človekom, jeho podstatou a pochopením ľudskej prirodzenosti. Pomocou premeny jednotlivca sa premení aj spoločnosť vo svojej sociálnej, kultúrnej, ale i ekonomickej konštelácii. Nové náboženstvo ducha, ktoré stojí na základoch posvätného zákona, má priviesť ľudstvo k zjednoteniu, vytvoreniu globálnej rodiny, ktorá bude sledovať spoločné morálne princípy a bude schopná spolupracovať na spoločnom projekte pokojnej budúcnosti. Týmto sa Rádhakrišnan približuje k myšlienkam tzv. postdialogického synkretizmu, ktorý je zavŕšením snahy o postmodernú interpretáciu tradičných náboženstiev a budovanie nových.

Postdialogický synkretizmus vychádza z relativistického pochopenia povahy náboženstva, ktorá sa prejavuje v tom, že sa oslabuje význam identity a vytvára sa priestor plurality identít. To znamená, že človek nie je bytostne ukotvený v jednom náboženstve, ale môže plynulo prijímať koncepty, praktiky a obsahy viery aj z iných náboženstiev. Dialóg medzi nimi v zmysle, ako o ňom hovorí kresťanstvo, nemá v tejto koncepcii reálne uplatnenie. Naopak, je možné a potrebné kombinovať také náboženstvá, ktoré nemajú vzájomnú kultúrnu a historickú prepojenosť, pretože princípy náboženstiev sú rovnaké. Spojenie treba hľadať v priestore transcendencie, duchovnej skúsenosti, ktorá sa prejavuje v novej transcendentnej identite. Spoločným menovateľom vytvárania postdialogického synkretizmu je spoločné prežívanie. Ide o presun do roviny transcendentného vedomia, ktoré stojí nad všetkými rozdielmi a víťazí v ňom uniformita, neurčitosť a chaos nad systémom a identitou.

 

Záver


Postmoderné vízie vytvárania nového náboženstva alebo chápania jeho povahy majú jeden spoločný moment, na ktorý zväčša samy neupozorňujú. Je to otázka identity človeka. Globalizovaná vízia jednotného náboženstva eliminuje akékoľvek možnosti odlišovať sa od iného. Takéto náboženstvo skôr pripomína science fiction a odstránili by sa v ňom rozdiely nielen náboženské, ale i jazykové, kultúrne, ekonomické či historické. Podobne ako sa ekonómia orientuje na globálny trh, orientujú sa poniektorí autori na globálne náboženstvo. Ivan Štampach ale v tomto zmysle poukazuje na to, že nie je nevyhnutné vytvárať novú identitu, ktorá by prepájala náboženstvá alebo vytvárala nové náboženstvo. Naopak, vyjadruje sa skôr v prospech udržania vlastnej tradície, ktorá nás môže doviesť k spoločnému vyjadreniu duchovnej podstaty človeka pri zachovaní vlastnej skúsenosti vo vlastnom náboženstve a tým taktiež k zachovaniu vlastnej identity.9

Prelínanie a nejednoznačnosť, o ktorých sme hovorili, oslabujú význam náboženstva ako Bohom zjavenej pravdy, lebo všetko je relatívne, a tak aj pravda podlieha premenám času. Náboženstvo, ktoré vyznávame dnes, je platné iba dnes, v budúcnosti bude platiť iná pravda. Takáto relativizácia je výzvou pre alternatívne hnutia, ktoré sa pod jej rúškom snažia oslabovať základy tradičného náboženstva a spochybňujú nielen jeho pravdy, ale aj vieru a jej obsah. Najčastejšie sa opiera o kritiku toho, že kresťanstvo v súčasnosti už stratilo oporu v realite a viaže sa na prekonané princípy a chápanie pravdy, a preto stratilo nielen svoju výpovednú hodnotu, ale aj význam pre náš duchovný život.

Avšak človeku sa majú ponúknuť alternatívy, medzi ktorými si môže vyberať, podobne ako na trhu, pričom sa na pozadí neobjavuje iba rozmer príjemnosti, ale napríklad aj finančný efekt. Teda nejde len o to, že si môžeme vyberať prejavy viery podľa toho, čo nám je sympatické a ako nám to vyhovuje. Vytváranie nových ponúk v oblasti náboženstva je často viazané taktiež na ekonomické pozadie; náboženstvá, predovšetkým hnutia, sa vytvárajú ako nástroje na produkovanie zisku svojich zakladateľov.

Pokus o vytváranie alternatív v podobe globálnych náboženstiev ide ruka v ruke s ekonomickou globalizáciou a nebezpečenstvo spočíva práve v tom, že si nie vždy uvedomujeme ich základný rozdiel. Náboženstvo nestojí na ekonomických princípoch. Globalizácia so sebou vždy nesie nebezpečenstvo straty identity, ktorá sa v ekonomickom a sociálnom rozmere prejavuje ako uniformita a masovosť. Používanie takýchto princípov v oblasti náboženstva však predstavuje vážne nebezpečenstvo, pretože cieľom náboženstva je okrem iného budovanie identity človeka a rozvíjanie zodpovednosti každého jedného z nás za svoje konanie.

Nejasne formulované princípy, ktoré sa objavujú v podobe postdialogického synkretizmu, sú nebezpečné takisto preto, lebo človek nemá možnosť svoju identitu definovať, keďže ju nemá na základe čoho definovať, nemá sa na základe čoho odlíšiť a vymedziť. Aj z tohto dôvodu sa úsilie o nastolenie nového svetového náboženstva nestretlo s veľkým ohlasom u veriacich, no o to väčší záujem vyvolalo v rozličných alternatívnych religióznych hnutiach, ktoré sa snažia spochybňovať autenticitu náboženstva a jeho význam pre definovanie identity človeka.

 

Poznámky:

 
1 Derrida, J.: Texty k dekonstrukci. Archa, Bratislava 1993

2 Derrida, J.: Víra a vědění: Století a odpuštění (rozhovor Michela Wieworky s Jacquesem Derridou). Mladá fronta, Praha 2003, s. 48-49

3 http://www.parliamentofreligions.org/index.cfm?n=1&sn=1

4 Hajko, D.: Globalizácia a kultúrna identita. Univerzita Konštantína Filozofa, Nitra 2005, s. 89-92

5 Tamže, s. 93

6 Tamže, s. 95

7 Tamže, s. 96

8 Tamže, s. 97

9 Štampach, I.: Náboženská pluralita a její (ne)zvládání. Teologie & Společnost 4/2006, s. 3-8